Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Sobota, víkend, časť týždňa, na ktorú sa teší väčšina ľudí najviac. Čas 6:00. Tak ako vždy. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, zorničky žiadne začervenanie, či iný príznak zlého spánku. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej, spánok trval presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťšesť bielych naškrobených košieľ, dvadsaťpäť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané nikde pokrčené.

Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom šesť. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov, jeden po druhom od vrchu nadol. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Stihol som to aj napriek rannému meškaniu. Ešte že tak . Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Pri odkladaní pohára začujem hrom, tichý no aj tak značiaci, že sa búrka blíži. A mám pravdu, za pár sekúnd na okno dopadnú prvé kvapky dažďa. Predpoveď sa nesplietla. Za doprovodu dažďových kvapiek, ktoré bubnujú na okno ohrejem mlieko, do ktorého následne pridám tridsaťtri gramov vločiek. Do zmesi pridám lyžičku trstinového cukru a následne nakrájané jablko so škoricou. Nechám odstáť, pripravím si zelený čaj k raňajkám. Sadnem si a začnem jesť. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Miska aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov a prší, zrážky sú nahlásené na celý deň a dokonca aj na zajtrajšie ráno. Po toľkých teplých dňoch tento skok môže spôsobiť maximálne tak chorobu alebo depresiu. No aj tak kvôli mne neznámemu dôvodu, dážď obľubujem.
Obliekam si sako, beriem dáždnik a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Cesta dnes trvá dvadsaťdva minút. Kvôli hustému dažďu a frekventovanejšej doprave. Pravdepodobne sa dnes rozhodlo viac ľudí cestovať dopravným prostriedkom. A vďaka tomu meškáme celých deväťdesiatosem sekúnd. Konečne cez okno uvidím moju zastávku a pohotovo sa zdvihnem zo svojho miesta. Opatrne sa pretlačím okolo ženy, ktorá si práve obzerá svoje nalakované nechty, ktoré majú nezvyčajnú dĺžku a keď autobus prudko zastaví, skoro mi jedným z nich prepichne oko. Radšej to nekomentujem, rýchlo prejdem do podchodu, v ktorom otvorím dáždnik. Schody, medzi podesta, schody medzi podesta, schody, námestie. Môj pohľad ihneď smeruje pod veľký starý dub.

Predsa by tu nesedela so zmrzlinou alebo donutami aj v tomto otrasnom počasí. No moje presvedčenie sa ihneď stane chybným, keď uvidím veľký biely stan a pod ním mnoho kobercov, stojanov a tiež dve skrinky, na ktorých sa vŕšia kôpky bielych plátien, farieb a štetcov. V strede pri najväčšom stojane sedí Katherine a zamyslene pozoruje plátno. Okolo nej sedí šesť ďalších ľudí. Dvaja muži a štyri ženy, všetci sú tiež zahĺbený do svojich prác. Rýchlym krokom sa ponáhľam na suché miesto pod provizórnou strechou. Začujem jemnú hudbu a akoby na povel Katherine zdvihne hlavu. A začne na mňa zbesilo kývať.
"Dobré ráno! Dobré ráno! Chcel by si sa pripojiť do nášho krúžku ranného skorého maľovania?" začviriká ihneď ako vojdem pod stan.
"Stojan naviac mám! Nemusíš sa báť, to sa bude tvoriť! Dnes je na to priam dokonalý deň! Vonku prší, no tu je krásne sucho, hudba znie, dobrá káva rozvoniava! Tak, tak! Priam skvostné ráno! Takéto pekné som už dlho nezažila," švitorí ďalej, zatiaľ čo behá okolo a stavia k jej stojanu jeden menší a ukladá naň malé plátno.
"A vlastne, čo tu robíš Joshua? Veď je víkend! Nemal by si byť doma a oddychovať? Nie sa trepať sem? No, možno je vlastne dobre, že si prišiel! Aspoň budeš na mojej lekcii, tak poď sadni si!" volá ma, no ja len záporne zakrútim hlavou.
"Ponáhľam sa, prišiel som si len po kávu," odvetím potichu a stále hypnotizujem len bod v diaľke.
"Ale Joshua! Veď máš čas. Pozri, je 7:30 pokiaľ ma pamäť neklame a to ver že neklame! Univerzitná knižnica otvára cez víkendy až o 8:30, tým pádom ti stále zostáva hodina času. No tak, poď, nie je to nič ťažké. Inak ti neurobím kávu!" pohrozí a pohodí hlavou k striebornému kávovaru, ktorý leží v jednej zo skriniek. Neochotne urobím niekoľko krokov smerom k nej a sadnem si na malú stoličku. Pohľad mi padne na jej obraz. Len niekoľko slov, ktoré sú dozdobené kvetmi.
"Accidit in puncto quod non speratur in anno. V okamihu sa stane to, v čo nedúfaš roky. Poznáš tento výrok? Je na ňom pravdy viac ako sa zdá! Napríklad ja som minulý týždeň asi štyri dni vkuse hľadala moju perleťovú brošňu. Ani za toho anciáša som ju nenašla a včera večer striga jedna sa len tak objavila na mojom nočnom stolíku. Naozaj ti Joshua neviem povedať, čo sú toto za čary!" rozčuľovala sa so smiechom a ja som zobral do rúk štetec a čiernu farbu. Na plátno som naniesol malý čierny bod o veľkosti maximálne dva centimetre.
"Namaľoval som a teraz poprosím tu kávu, espresso," preruším jej zapálený monológ o tom ako stratila svoje obľúbené pero a nakoniec zistila že ho celý čas nosí za uchom.
"Joshua! Ty lišiak jeden prešibaný! Mal len ten Edgar Degas pravdu, keď povedal že maľovanie je ľahké pre tých, čo malovať nevedia*. Priznávam porážku. Svoju kávu tu máš za tridsať sekúnd!" zasmiala sa Katherine a odišla ku kávovaru. O tridsať sekúnd nado mnou naozaj stála aj s kávou. Bez slova som si ju zobral, rozprestrel dáždnik a vyšiel von.
"Pekný deň Joshua!" zakričala ešte.
"Aj vám Katherine!" odvetil som len tak.
"Aká Katherine ty blázon pomätený! Veď ja som Lexi! Blázon Joshua, mal by si piť tej kávy menej už ti z nej šibe!" Zakričala ešte. Zas mi povedala iné meno. Nechcel som to ďalej riešiť a tak som len pokračoval v ceste do univerzitnej knižnice, kde som strávil celý upršaný deň. Za celý deň sa tu neukázala ani živá duša a tak ma od štúdia rušili len a len kvapky vody.
Domov som prišiel presne o 19:00. Pripravil som si večeru, podklady a košeľu. Tak ako vždy som presne o 20:50 ležal v posteli, pripravený na spánok. V hlave sa mi točil obraz z rána, iba jedna bezvýznamná čierna bodka, no i tak som ju nemohol vypudiť z hlavy. Okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo už dávno bude utlmené spánkom. No dovtedy stimulovala moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00. Zajtra je nedeľa siedmeho, pre mnohých deň oddychu a pre iných len ďalší deň v poradí.

* Maľovanie je ľahké, keď neviete maľovať. Ako náhle maľovať viete, je tomu pravé naopak.
-Edgar Degas