Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy nezmenené, farba stála. Oči taktiež v poriadku, zrenica sa prispôsobuje jemnému prítmiu v izbe, ktoré spôsobujú čierne mračná za oknom. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Skvelé, ako inak. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Šestnásť bielych naškrobených košieľ, pätnásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku šestnásť. Nehýbe sa, nemá prečo, nič okolo nej ju nenúti k pohybu, obliekam si ľahkú látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal priestor akurát tak na dýchanie, nechcem sa ňou udusiť. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. V celom mojom obydlí panujú tiene, ktoré nezaháňajú ani rozostreté rolety. Vonku bolo tmavo a cez mraky nebolo vidno oblohu. Naozaj nepekné počasie na toto ročné obdobie. Odtrhnem pohľad od okna a venujem svoju pozornosť príprave raňajok. Ovsené vločky zaliate mandľovým mliekom, ktoré má veľmi špecifickú chuť a vďaka jeho sladkosti nemusím pridávať cukor. Zmes zahrejem, aby zhustla a pridám niekoľko jahôd a černíc. Kaša ihneď naberie fialkastý odtieň. Raňajky položím na stôl a sadnem si k nim. Opatrne si fúkam horúcu ovsenú kašu, aby som si neopálil ústa a sledujem dianie za oknom. Ľudia nevyzerajú až tak sklesla ako včera o takomto čase, vyzerá to tak, že sa opäť vrátili do obvyklej podoby. Niektorí však i tak chodia so zvesenou hlavou a nevšímajú si ľudí okolo, iní zase majú neprítomný či nahnevaný výraz, nie všetci sa očividne vyrovnali s nepekným počasím. Moju pozornosť radšej opäť premiestnim na raňajky, ktoré vychladli na požívateľnú teplotu.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Miska aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov, naozaj sa ochladilo nie je to nič príjemné po horúcich dňoch. Obliekam si sako, ktoré ma aspoň trochu zahreje, prekračujem prah domu a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Moje obvyklé miesto, ktoré ani neviem prečo som si zvolil. Je to len sedačka, neodlišuje sa od ostatných, no i tak som si ju pre nejaký dôvod vybral ako svoju obľúbenú. Cesta mi pomaly uteká pred očami. Všade ľudia, kde tu nejaký strom či iný trávnatý porast. Obloha celá pokrytá mrakmi, ktoré nevyzerajú že by v dohľadnej dobe chceli zmiznúť. Na cestách je mnoho áut a každé chce byť v cieli čo najskôr, aj preto sa náš príchod na zastávku zbrzdí o dve minúty. Vystúpim a obzriem sa okolo seba, naozaj je dnes rušno. Najmä na ceste. Všetci sa ponáhľajú. Radšej vojdem do podchodu, v ktorom sa ako vždy odrážajú zvuky cesty, ktorá nad ním vedie. Čudujem sa, že sa nikto nebojí ním chodiť, keďže sa nad ním nachádza hlavná cesta, ktorú každodenne prejdú stovky, možno aj tisícky áut. Keby sa čokoľvek stalo, mohlo to všetkých pod zemnou zabiť behom niekoľkých sekúnd. Je udivujúce koľko dôvery ľudia dávajú iným, ktorých ani nepoznajú. Dávajú im do rúk svoje životy len preto, že veria v dobre vykonanú prácu. Nad tou myšlienkou len okamžite zakrútim hlavou a prejdem cez podchod na ľudnaté námestie.

Moje kroky smerujú pod starý dub, pod ktorým očakávam strieborný vozík s kávou, ktorý tam nie je. Na rozdiel od neho tam stojím neveľký stánok, od ktorého ku mne dolieha jemná hudba a nezameniteľná vôňa čokolády. Kde to zas zobrala? Už z diaľky vidím ako na mňa kýva a usmieva sa.
"Dobré ránko Eliot! Dobré ránko Harper želá!" vykríkne s hlasným smiechom, zatiaľ čo handrou utiera jeden z hrnčekov. Celý stánok a miesto okolo neho sa kúpe v aróme sladkosti, ktorú obľubuje snáď celý svet.
"Dobré ráno aj tebe, teda. Dnes sladké?" spýtam sa s jemným úsmevom na perách a očami skúmam ponuku čokolád na stene za ňou. Neveril by som, že horúca čokoláda sa dá pripraviť na toľko rôznych spôsobov .
"Áno Eliot, sladké je sladké. Teoreticky sa však čokoláda vyrába z plodov kakaovníka a kakaovník je predsa strom. Keď teda ješ čokoládu, akoby si jedol šalát no nie? Viem logicky to zmysel nedáva, no ako výhovorka pre pohárik čokolády je to vcelku obstojné!" Smiala sa a rozhadzovala rukami okolo seba. Ten smiech musel byť počuť aj na druhom konci námestia. Rezonoval a menil intenzitu, až nakoniec stíchol úplne.
"Dáš si aj ty trošku tekutého šalátu? Myslím, že ti neublíži Eliot, aspoň sa máličko obdaríš. Aj múdri a vzdelaní ľudia si doprajú čokoládu. Je to pochutina, ktorá nás sprevádza celý život ako malých, keď nám mama dá kúsok kornútiku od zmrzliny a zostane tam kúsok čokoládovej, ktorú rýchlo zjeme, aby si to nevšimla. Keď sme deti a čokoládu vnímame ako formu darčeku, s ktorou sa rozdelím s kamarátmi a rodinou. V dospelosti, kedy to vnímame ako prostriedok na obalenie nervov až do staroby, kedy si ňou spestrujeme jednotvárny život. Čokoláda nás proste sprevádza životom a ani si to poriadne neuvedomíme. Je to veľmi zaujímavé všakže," dokončila svoj monológ a do rúk mi tisla dva poháre jeden mne známy, kde sa nachádzala káva, no druhý malý priesvitný s lístkom mäty a šľahačkou. Zmätene som sa na ňu pozrel. Ešte nikdy mi nepodala kávu sama od seba, vždy som si ju musel pýtať, alebo jej aspoň odpovedať.
"Dnes rýchlo, videla som ako hľadáš ten zázračný stroj na tvoj obľúbený nápoj. A nenechala by som ťa predsa odísť bez kávy, ktorú tak miluješ. A tá čokoláda je taký nový pokus, skúšala som do nej pridať chuť mentolu a potrebujem aby to niekto otestoval. Maj pekný deň Eliot. Oslaď si ho, nech ti ubehne tak rýchlo ako sa len dá," zaželala mi. Musel som sa usmiať.
"Maj pekný deň Harper a nezblázni sa tu z tej vône." Zaželal som tiež a vydal sa smerom na univerzitu. Celý deň išiel ako po masle. Nič sa nepokazilo a všetko išlo rýchlo a presne, trochu ako hodinky. Čokoláda, ktorú som ráno dostal a celkom som sa bál ju ochutnať, nakoniec chutila výborne. Neveril by som, že mentol a čokoláda môžu pasovať, no mýlil som sa. Po celom dni som ešte stále cítil tú lahodnú chuť. Aj keď som už stál pred domom a odomykal dvere do môjho príbytku. Pripravil som si ľahkú večeru, vyžehlil košeľu s číslom sedemnásť na zajtrajší deň. 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba. Premýšľal som nad tým aké príchute čokolády mohol kde kto vymyslieť. Nakombinovať chute, ktoré ešte nikto neskúsil a predsa by mohli chutiť výborne, až sa mi zbiehali sliny. Tieto predstavy ukončil až spánok, ktorý začal presne o 21:00.