Zdvihol zrak, keď mu Adelaide priniesla zložky pacientov, o ktoré žiadal, no ostala stáť vo dverách. Nadvihol obočie v nemej otázke.

„Ak by som bola ja... alebo niekto iný, koho poznáš, v takej situácii, ako tá žena, urobil by si to isté? Nechal by si tú osobu napospas osudu?" spýtala sa a jej úprimné modré oči Ryana dôkladne sledovali.

„Áno, Adel," odvetil bez známky zaváhania a pozrel jej do očí. Je taká mladá a naivná, preblesklo mu hlavou. „Urobil by som presne to isté."

„Dopekla, Ryan, veď si lekár!" hnevala sa sestrička. „Vo chvíli, keď si sa rozhodol stať sa lekárom si sa zaviazal pomáhať ľuďom."

„Vo chvíli, keď som sa rozhodol odísť do Iraku, som sa zaviazal zabíjať ľudí," odvetil ticho. Trpko sa pousmial. „Nevieš si predstaviť, koľkých ľudí som zabil, Adelaide. Koľkých som ich videl zomierať. Koľkokrát som vypálil ranu z milosti. Nie každý sa dá zachrániť." Potriasol hlavou a na pár sekúnd sa odmlčal. Potom zdvihol zrak a prstami sa dotkol miesta tesne pri srdci, kde ostali už iba jazvy. „Postrelili ma. Myslel som si, že som už mŕtvy. Nebol som. Schytal som guľku do srdca a prežil som. Ale celkom určite to zabilo moje city." V skutočnosti to bol iba začiatok jeho pádu.

•••

„Díler pri telefóne."

„Nič originálnejšie nemáš?"

„Bohužiaľ."

Ryan iba prevrátil očami. „Čo sa včera, dopekla, stalo? Nič si nepamätám."

Garrett na druhom konci sa zasmial a Ryana sa zmocnilo zlé tušenie. „Vyšli sme si na panáka a konečne sa mi podarilo presvedčiť ťa štipku trávy. Po dlhej dobe som ťa znovu počul smiať sa. Možno to bol ten tvoj smiech, čo k nám prilákal dvojicu dlhonohých a povoľných brunetiek." To by vysvetľovalo tú prázdnu peňaženku. „Tá tvoja sa tuším volala Hannah... alebo tak nejako. V každom prípade, vytiahla ťa na parket... a potom ti dala facku. Neskôr som sa dozvedel, že si ju oslovil nejakým iným menom. Nicole? Nadia? Nina?"

Pri zvuku jej mena ustrnul. V hrdle mu vyschlo a pery sa mu zachveli. Zrazu sa mu dýchalo ťažko, golier pulóvra ho škrtil. Nina.

„Myslím, že to je ono. Kto je Nina?" spýtal sa Garrett so záujmom.

Žena, ktorú si zničil, kričalo jeho podvedomie. Žena, s ktorou zmizli všetky jeho svetlé stránky. Žena, ktorá mu dala tak veľa, že keď bola preč, cítil sa prázdnejší ako kedykoľvek predtým.

„Nikto, o koho by si sa mal zaujímať," zavrčal Ryan do telefónu možno o niečo agresívnejšie, než zamýšľal.

„Okej, okej, bro. Chápem. Čo keby-,"

„Zavolám ti neskôr," prerušil ho Ryan a nečakajúc na odpoveď prerušil hovor. Zaparkoval svoje auto v podzemnej garáži bytového komplexu a oprel si čelo o volant.

Stačilo, aby započul to meno a všetko sa mu to vracalo. Jej smiech, jej bozky, jej hlas, jej vášeň. Jej láska ku všetkému, čo toho bolo hodné. V jej očiach bol lásky hodný aj on. Ktovie, či by si to myslela aj teraz.

Kým ju nestretol, nemal tušenia, aké ťažké je zmyť si z tela liter zelenej farby. Nevedel, aké zložité je hádať sa so ženou o... vlastne bolo jedno, o čom. Ona vyhrávala slovné vojny, on tie posteľné. Nepoznal inú ženu, ktorá by vyjednávala ešte i pri žiadosti o ruku.

Sotva za sebou zabuchol dvere svojho bytu, privítalo ho žalostné mraučanie. „Ahoj, Lim," pousmial sa Ryan a sklonil sa k čiernemu klbku, ktoré sa mu obtieralo o nohy. Po chvíli kocúr zamieril do kuchyne a on ho nasledoval.Vo chvíli, keď otvoril konzervu s mačacím žrádlom, oňho Lim stratil záujem.

Ryan zamieril do obývačky a potlačil zívnutie. Minulú noc toho určite veľa nenaspal a noc predtým ani toľko.

Ustrnul, keď pár metrov od seba zazrel ženskú siluetu. „Čo to, dopekla...?!" Žena mu bola obrátená chrbtom a ani sa nepohla. Videl iba husté hnedé vlasy, ktoré jej splývali takmer po pás. Na sekundu, na malý moment sa mu zastavilo srdce a myslel, že je to... Potom sa však vrátila jeho racionálna časť. Ninu už nikdy neuvidím.

„Hannah?" skúsil, no osoba nereagovala. Z pier mu ušlo zavrčanie. „Neviem, kto ste, dopekla, ale celkom určite tu nemáte čo-," hlas sa mu zasekol v hrdle, keď sa postava pred ním zrazu rozplynula.

Neveriacky zízal na miesto, kde by bol prisahal, že žena ešte pred chvíľou stála. Pretrel si oči a znova pozrel na to miesto, no jeho obývačka bola prázdna. Zaťal zuby a v duchu sa preklínal. Čo ho to napadlo? Samozrejme, že to nebola ona. Nemohla byť. Bolo to nemožné, nech by si to akokoľvek veľmi prial.

„Asi by som predsa len mal vyhľadať psychiatra," precedil cez zuby stisnuté pevne k sebe. „Začínam blúzniť."

Zamieril do kúpeľne vo svojej izbe a zhodil zo seba oblečenie. Vzápätí na seba pustil prúd vody tak studenej, až mu vyrazila dych. Dúfal, že ľadová sprcha ho preberie, no keď po niekoľkých minútach drkotajúc zubami opustil kúpeľňu, zistil, že jeho halucinácia pokračuje.

Cez otvorené dvere svojej izby videl ženu stojacu v jeho obývačke. Tentoraz si bol celkom istý, že to nie je Nina. Jeho vidina pozorovala Lima, ktorý stál na operadle kresla, naježený ako dikobraz. Prskal a syčal, akoby ho niekto dral z kože.

No skvelé. Už som svoje šialenstvo preniesol aj na kocúra. Neveriacky potriasol hlavou a zvalil sa na posteľ. Limovo syčanie utíchlo. Aspoň sa nemôžem sťažovať, že by som to nemal pestré.