Ryan zamyslene krútil v prstoch skalpel, ktorý potiahol zo sály pred vyše polrokom, keď sa po šiestich mučivých mesiacoch rozhodol opäť sa vrátiť do práce. Robil to kvôli Jakeovi - chcel sa aspoň pokúsiť o návrat do starých koľají.

Bolo to tak jednoduché. Prerezal by si krčnú tepnu a nanajvýš do dvoch minút by bol mŕtvy. Niekoľkokrát bol rozhodnutý, že to urobí, no neurobil. Nechcel tu zanechať ľudí s vedomím, že si to mohli všimnúť, že mu v tom mohli zabrániť.

V máji si podal žiadosť o zadelenie na misiu do Iraku alebo Afganistanu. Tentoraz nechcel bojovať. Chcel iba zomrieť. Takmer mu to vyšlo. Potom ale jeden z generálov, otcov priateľ, oslovil Jakea, či sa nechce pridať.

Jacques Adams zúril. Ryan svojho bratranca nikdy predtým nevidel tak naštvaného. Vykričal mu veľa vecí, no nie všetky oprávnene. Avšak malo to presne taký účinok, aký Jake očakával - nakoplo to Ryanove zvyšky hrdosti.

Nauč sa s tým žiť, Ryan, prebehli mu hlavou slová, ktoré mu v ten deň Jake povedal tesne predtým, než odišiel. Nikdy ťa v tom nenechám samého. No nebudem sa prizerať, ako sa snažíš zabiť sa.

Will vošiel do Ryanovej kancelárie bez zaklopania a prekvapene zastal, keď zbadal skalpel v jeho rukách. „Ryan?"

„Nie, neplánujem samovraždu," odvetil Ryan sucho.

„Výborne. Potom môžeš vrátiť ten skalpel tam, odkiaľ si ho vzal," odvetil Will a položil mu na stôl hromadu papierov. „Toto je tvoje. Minimálne polovicu musíš do Vianoc zoperovať."

„Čo keby som skončil?" prehovoril Ryan zamyslene.

Will sa pousmial. „Čo by si robil, ak nie chirurga, Ryan?"

„Neviem," odvetil popravde.

Medicína ho zaujímala už od strednej. Na výške sa ukázalo, že je v tom skutočne dobrý. Preskočil ročník a ešte skôr, než spromoval, mal zabezpečenú prácu na Klinike sv. Vincenta. V Iraku zachránil desiatky mužov, ktorí by inak celkom určite zomreli. Skutočne netušil, čo iné než chirurga by mohol robiť.

S povzdychom si začal prezerať papiere o pacientoch, ktoré mu Will priniesol. „Včera som volal s Jakeom," prehovoril, neodtŕhajúc zrak od papierov. „O pár dní príde do New Yorku. Vieš o tom niečo?"

„Je to možné," pokýval Will hlavou.

Ryan sa zamračil. „Nepotrebujem-,"

„Potom ti nemá prečo vadiť jeho malá návšteva, nie?" nadvihol Will obočie. „Sú to preventívne opatrenia. Napríklad teraz - sedíš tu so skalpelom v ruke. Jedine Boh a Jake sú schopní odhadnúť, čo ti práve behá hlavou."

•••

Ryan chtiac-nechtiac obdivoval Adelaide za to, že mu vždy urobila kávu podľa jeho požiadaviek. Teraz si ju robil sám a aj tak mu na nej zakaždým čosi nevyhovovalo.

„Ahoj."

Ryan prekvapene zdvihol zrak od šálky s kávou a nakrčené obočie sa mu vystrelo. Nora stála pri dverách a váhavo ho pozorovala. „Neruším?"

„Nie," odvetil a nepatrne sa pousmial. „Aj tak je to tu dnes sotva živšie ako v márnici." Vzápätí sa zarazil a vrhol na Noru ospravedlňujúci pohľad. „Nemyslel som to-,"

„Ja viem," usmiala sa a podišla bližšie. Posadila sa na stoličku na druhej strane stola a pohľadom blúdila po ordinácii. „Je to tu také... studené," podotkla.

„Je to iba ordinácia. Nezáleží na tom, aj tak som vždy príliš zamestnaný na to, aby som si všímal okolie," mykol som ramenom.

„Ako aj teraz, že?" nadvihla obočie a usmiala sa. „To, že je to tvoja práca ešte neznamená, že sa tu nemôžeš cítiť príjemne. Ty a každý, kto sem vojde."

„Nuž, teda," povzdychol a založil si ruky na hrudi. Kútiky pier sa mu mimovoľne nadvihli. „Ako by si si to tu zútulnila?"

„Nuž." Nora vstala a otočila sa okolo svojej osi. Ryan spolu s ňou kĺzal pohľadom po bielom nábytku, holých bledozelených stenách, jeho pracovnom stole zapratanom papiermi. „Tu," ukázala na prázdnu stenu po jeho pravici, „by sa hodil nejaký obraz. Možno niečo abstraktné, ale rozhodne nie smutné alebo pesimistické. Tohto," ukázala na obyčajnú fialovú šálku, v ktorej mal kávu, „sa okamžite zbav. Tá šálka je príšerná, nehovoriac o tom, že tu farebne vôbec neladí."

„Už som si na ňu zvykol," protestoval Ryan, hoci v skutočnosti mu na nejakej šálke ani náhodou nezáležalo.

„Tak si rýchlo zvykneš na inú," usmiala sa nádherne a mávla rukou k oknu. „A tam by sa hodili nejaké kvety. Lekári zvyčajne dostávajú kvety. Ty tu nemáš vôbec nič."

„Dostávam prevažne tučné obálky, ale áno, občas sa mi ujdú aj kvety," uznal. „Dám ich na starosť prvému človeku, ktorý okolo mňa prechádza, keď idem domov."

Nora sa zamračila. „Kvety by to tu rozhodne oživili. Nejaké narcisy... tulipány... alebo čokoľvek zelené."

„Sú to iba hlúposti," povzdychol Ryan.

„Aj maličkosti ti môžu vylepšiť deň, Ryan. Na malý moment ťa môžu urobiť aj šťastným."

„Ako tvoj úsmev, napríklad?" vydýchol sotva počuteľne.

„Čože?" Až keď sa naňho Nora obrátila s otázkou v očiach a letmým úsmevom na perách si uvedomil, že to povedal nahlas.

„Uhm, nič."

Klopanie Ryana vytrhlo z úvah. „Ďalej," zavolal neochotne. Vadilo mu, že sa niekto rozhodol prekaziť túto chvíľu.

Dnu vošla mladá sestrička s nejakými papiermi a neistotou v očiach. Ryan nebol prekvapený. Väčšina zamestnancov o ňom takmer nič nevedela a bol pokladaný za arogantného a nevrlého, ale nič si z toho nerobil.

„Uhm, priniesla som vám výpisy hodnôt životných funkcií slečny Swanovej," vyhŕkla neisto a položila mu na stôl papiere.

„Ďakujem," zamrmlal a pohľadom naznačil žene, aby odišla, no zrazu dostal nápad. „Slečna, môžem vás poprosiť o láskavosť?" Sestrička sa prekvapene otočila. Siahol do zásuvky svojho stola a vylovil z peňaženky niekoľko bankoviek. „Mohli by ste mi skočiť do kvetinárstva tu dolu? Potreboval by som črepníkový kvet."

„Aký?" spýtala sa, keď zahnala prekvapenie.

Ryan sa pousmial. „Ten,ktorý vám padne do oka."