Do izby prenikalo zopár prvých slnečných lúčov. Ryan nehybne ležal s rukami za hlavou a pozoroval biely strop. Ani si nepamätal, kedy naposledy sa takto vyspal – tak skutočne, bez nočných môr, z ktorých sa budil obliaty studeným potom a bez dychu. Občas ho prenasledovali aj po zobudení. Preto sa vyhýbal spánku tak dlho, ako mu to jeho telo dovolilo.

Vzal z nočného stolíka mobil a prekvapene zažmúril na čas. Spal bezmála dvanásť hodín. To bol za posledných osem mesiacov jeho rekord.

Keď sa konečne uráčil vstať z postele, bolo poludnie. Aby potešil svoj pôvodom parížsky žalúdok, objednal si obed z neďalekej francúzskej reštaurácie. Chuť do jedla ho však prešla, keď vošiel do kuchyne. Mobil mu takmer vypadol z ruky, keď uvidel mladú ženu sediacu za kuchynským stolom. Aby toho nebolo málo, uprostred stola sedel Lim a bezstarostne švihal chvostom, zatiaľ čo ho ona škrabkala za ušami.

Ryan zavrel oči a než ich znovu otvoril, niekoľko ráz sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Na výjave sa nič nezmenilo. Naprázdno prehltol a podišiel k poličke s liekmi. Našiel niečo na vytriezvenie a prehltol niekoľko piluliek. Predsa nebolo možné, aby to boli následky jednej alebo dvoch cigariet marihuany. A je možné, že ti za stolom sedí žena, ktorú si včera videl rozplynúť sa vo vzduchu?! argumentovalo jeho podvedomie.

Ryan sa pomaly obrátil a posadil sa k stolu oproti žene. Nie je skutočná. Nemôže byť. Lim zoskočil zo stola a žena spustila ruku – tá prekĺzla dreveným stolom, akoby tam ani nebol. Je to len výplod tvojej fantázie, nič viac.

Zdvihla k nemu zrak. Husté vlnité hnedé vlasy lemovali dozlata opálenú pleť. Tvár s hlbokými hnedozelenými očami a plnými perami pôsobila nežne a dievčensky, hoci jej nositeľka mala prinajmenšom dvadsať.

Ryan sa na stoličke narovnal a založil si ruky na hrudi. „Odkedy k PTSP patria aj halucinácie?" zamrmlal si pre seba.

„Vidíš ma."

Jej hlas Ryana vytrhol z úvah. „Čože?"

„Nik iný ma nevidí. Okrem teba. Poznáš ma?"

Ryan naprázdno prehltol. „Mal by som?"

„Chcem vedieť, kto som, čo sa stalo a prečo som tu. Si jediný, kto ma vidí. Pokladáš to za náhodu?" nadvihla obočie.

Ryan prudko potriasol hlavou. A vložil si tvár do dlaní. „Nie, toto... to nie je skutočné. Si iba moja halucinácia, ktorá hneď teraz zmizne." Ryan zdvihol hlavu, no sklamane zistil, že duch naďalej sedí oproti nemu. Moment – halucinácia, nie duch. Duchovia neexistujú.

„Ak som iba výplodom tvojej šialenej mysle, potom by si mal ty najlepšie vedieť, kto som a čo tu robím, nie?"

Ryan škrípal zubami nad tým zhrnutím. Výplodom tvojej šialenej mysle. Keď si to v hlave povedal sám, bolo to iba divné. Keď to povedala ona, urazilo ho to.

„Fajn. Netuším, kto si ani čo tu robíš," odsekol podráždene.

„Nora," prehovorila po chvíli ticho.

„Čože?"

„Moje meno. Nora. Nič viac o sebe neviem... a je to desivé," odvetila.

„Ryan-,"

„Adams," dopovedala. „Píše ti to na dverách, pán doktor."

„Dobre," prehovoril Ryan váhavo a prižmúrenými očami ju pozoroval. „Skúsme tvrdiť, že nie si iba v mojej hlave. Čo potom si?" Pri predstave, čo by si asi pomyslel niekto ďalší, keby ho takto videl konverzovať s duchom, ktorého videl iba on... nevedel, či sa má smiať alebo zúfať.

„Jediné možnosti, ktoré dávajú zmysel, sú, že sa mi to sníva alebo som mŕtva," odvetila žena – Nora – zamyslene.

Ryan pobavene odfrkol a zapol kávovar. „To určite." Nora naňho spýtavo pozrela a on iba potriasol hlavou. „Ak by si bola mŕtva, nič z tohto by nebolo. Neverím, že nejaký posmrtný život skutočne existuje. Všetko, čo človeka drží pri vedomí je zložitá spleť chemicko-biologických procesov. Vo chvíli, keď sa ti zastaví srdce, nastáva klinická smrť a máš ešte tak päť minút, kým odumrie aj tvoj mozog. Tvoja existencia zaniká. Nastáva biologická smrť – odumierajú ti orgány a postupne zanikajú aj bunky, tvoje telo sa začína rozkladať, čo sa zvyčajne stane najneskôr dvadsať hodín po zastavení krvného obehu."

„Ou, jasné," zasmiala sa Nora. Ryana ten zvuk zaskočil. „Vedecký skepticizmus."

„Iba na všetko pozerám z reálneho hľadiska, a realita je často krutá. Neverím na škriatkov, Yetiho, neverím na žiadne nadprirodzeno. Ani v posmrtný život, Boha, jasné biele svetlo na konci tunela... vynechal som niečo? Ach, jasné, neverím na duchov."

„V čo teda veríš?" spýtala sa Nora a Ryanov zrak sa stretol s tými veľkými zelenkastými očami. Mimovoľne sa zachvel.

„Neverím v nič," odvetil ticho. „Neverím v nádej ani v šťastie. Nesnívam, nedúfam... nemilujem."