„Si hrozný," usmievala sa Nora. „Určite si myslela, že jej ten kvet daruješ."

„Nemala robiť unáhlené závery," mykol Ryan ramenami a spočinul pohľadom na rastline s červenými kvetmi, ktorá teraz trónila na parapetnej doske.

Ryan vzal do rúk papiere, ktoré sestrička priniesla a pohľadom kĺzal po číslach na papieri. Nora mu nahliadala ponad plece. Ryanom prebehlo zvláštne chvenie, keď sa mu o líce obtrel prameň jej vlasov.

Takmer sa dotýkali. Z jej tela nevyžarovalo teplo, nepočul jej dych, necítil jej vôňu. Napriek tomu si bol istý, že jej prítomnosť cíti. Netušil, ako je to možné, no presne vedel, že tam je.

„Čo to znamená?" vyrušila ho Nora z myšlienok a ukázala na vysoko nadpriemerné hodnoty namerané včera ráno.

„Myslím, že... že to nejako súvisí s tvojím citovým rozpoložením. Radosť. Strach..." prehovoril ticho.

„To bolo namerané počas nášho... rozhovoru," skonštatovala. Ryan iba prikývol.

„Myslíš, že..." Ryan na moment zaváhal. „Myslíš, že tú nehodu mohol spôsobiť Keith?"

„Bol by toho schopný," odvetila po chvíli.

„Ale... Nevzali ste sa. Čo by potom mal z toho, že by ťa zabil?" zamračil sa Ryan.

„Tá dohoda, ktorú otec s Keithom uzavrel... Keith mal právoplatne zdediť otcov podiel spoločnosti aj všetky peniaze, ktoré mu podiel vyniesol, no nie v prípade otcovej smrti, ako sa Keith nazdával. V prípade smrti všetkých jeho pokrvných príbuzných. Moji starí rodičia z otcovej strany dávno zomreli a nemal súrodencov ani iných potomkov, iba mňa. Ryan, tu nejde len tak o niečo, ale o stovky miliónov, možno viac. Samozrejme, že by bol Keith schopný pre ne zabíjať."

„Myslíš, že to príde dokončiť?"

Nora mykla ramenami. „Šesť dní a neukázal sa. Šanca na moju záchranu je mizivá. Možno iba čaká, kým konečne zomriem," povedala horko.

„Prestaň s tým," zavrčal Ryan. „Prestaň sa tváriť, akoby to nič neznamenalo."

„Iba som prestala dúfať, že veci budú také, ako bývali," šepla. „To isté si urobil aj ty, či nie?"

Ryan chcel niečo odseknúť, no nenachádzal slová. A Nora už bola preč. Z pier mu unikla nadávka a nahnevane udrel päsťou do stola. Správala sa tak... tak ľahostajne. Akoby nezáležalo na tom, či zomrie alebo bude žiť. Vadilo mu to. Správala sa ako...

Ryan prekvapene zažmurkal. Správala sa rovnako ako on.

Vstal a vyšiel z ordinácie. Ráznym krokom zamieril na oddelenie, kde ležala.

Táto Nora mala ďaleko od tej, ktorá mu dnes tancovala po ordinácii. Táto Nora zomierala.

Podišiel k posteli, pohľadom skontroloval monitory prístrojov a sadol si na plastovú stoličku. Chvíľu váhal, než vzal jej dlaň do svojej. Bola krehká a studená. Ryan uvažoval, či cíti, že sa jej dotýka. Kedysi by sa nad takými vecami ani nezamýšľal.

Nádej je to posledné, čo môžeš mať. Jediné, čo ti nemôžu vziať, pokiaľ sa toho nevzdáš sám, povedal Ryanovi jeho otec, keď sa ho opýtal, prečo aj po tak dlhom čase verí, že ich niekto zachráni. Ak je nádej dosť silná, dokáže nemožné.

„Šušká sa, že dnes si milší ako obvykle," ozval sa za Ryanom Willov hlas. „Asi to nie je iba výmysel."

Ryan mlčal a naďalej držal Noru za ruku. „Otec nestratil nádej. Veril tomu, že nás zachránia. Tak prečo je mŕtvy a ja žijem?"

„Si si istý, že práve to bolo to, čo chcel?" spýtal sa Will a podišiel bližšie.

Ryan sa zamračil. „Čo tým myslíš?"

„Ak by som bol ja na jeho mieste, viac ako vlastnú záchranu by som si želal záchranu svojho syna. A to sa mu splnilo, či nie? Prežil si, hoci si mal zomrieť."

Takto sa nad tým nikdy nezamýšľal.

„Čo ak... čo ak to znovu nezvládnem? Čo ak ju budem operovať a znova to nevyjde?"

„Ak to nevyjde, aspoň budeš vedieť, že si urobil všetko, čo si mohol. Nemôžeš zachrániť všetkých, no môžeš sa o to pokúsiť." Will sa na chvíľu odmlčal. „To dievča je v podobnom stave, ako bola Nina. Ty si ten, ktorý má najväčšiu šancu ju zachrániť. Napadlo ťa, že to môže byť tvoja druhá šanca?"

„Alebo ďalšia rana, ktorú by som už neustál," šepol Ryan sotva počuteľne.

Ryan prekvapene zdvihol zrak, keď sa pípanie prístroja po jeho boku zrazu zrýchlilo. Will tiež podišiel bližšie a zamračil sa na displej. „Ďalšie výkyvy hodnôt," zamrmlal si skôr pre seba.

Ryan sa zamračil. Čo mohlo u Nory tak náhle spôsobiť prílev emócií?

„Will? Môžem si tie papiere vziať domov? Dnes sa tu už aj tak nič nedeje a potreboval by som-,"

„Len choď," mávol rukou Will. Zvyčajne ho z práce musel vyháňať. Vzápätí si na čosi spomenul. „Ryan? Ak by ťa to zaujímalo, včera sa tu zastavil nejaký muž, o niečo mladší od teba. Vypytoval sa na ňu."

Ryan ustrnul. „Predstavil sa?"

„Meno nepovedal. No tvrdil, že je jej brat a... no, myslím, že to skutočne bol jej príbuzný, prinajmenšom mu na nej záležalo."

„Nenechal ani kontakt alebo niečo?" vyzvedal Ryan napäto.

„Nie. Chvíľu sa vypytoval na jej stav a možnosti a potom som ho tu na chvíľu nechal osamote. Keď som sa vrátil, bol preč."

„Ak by sa tu ukázal znova, daj mi vedieť."

•••

Cestou domov sa nesnažil dodržiavať predpisy. Myšlienky sa mu neustále točili okolo Nory. Dúfal, že ju nájde vo svojom byte. Nielen preto, aby sa uistil, že je v poriadku. Čas s ňou utekal rýchlejšie a jeho byt sa mu už nezdal taký bez života. A ten úsmev...

Ryana zaskočilo, keď vyšiel z výťahu a zazrel Lima vykukovať spomedzi privretých dverí. Ako to že sú otvorené? Bol si celkom istý, že ráno zamykal.

„Ryan." Ryan zdvihol hlavu a zbadal vedľa seba Noru. Pootvoril ústa, no ona potriasla hlavou. „Vlámal sa ti sem môj brat. Prosím, nehnevaj sa naňho. Je zmätený, rozrušený... a ozbrojený," dodala a hľadela na mňa s neistotou v očiach. „Neublíž mu."

Ryan prižmúril oči. „Čo ak ublíži on mne?" precedil cez zuby urazene.

„Si vojak a on pravdepodobne drží zbraň v rukách prvý raz."

Prevrátil očami. „Kde je?" spýtal sa ticho.

Nora nazrela do bytu. „Dva metre od dverí?"

Ryan sa s povzdychom zohol a vzal Lima na ruky. Nie práve opatrne otvoril dvere a zazrel postavu v čiernom. O zlomok sekundy sa postava zvrtla a namierila naňho zbraň. Ryan povzdychol.

„Dúfam, že si s tým nepochodoval pred mojimi dverami," zavrčal si skôr pre seba a zavrel za sebou dvere. „Zdá sa, že postúpim z levelu chuligán na level kriminálnik."

Zdalo sa, že nevítaného hosťa Ryanov postoj zaskočil. „Stoj!" vyhŕkol. „A ruky nad hlavu."

Ryan mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Pustil Lima na zem a s nepatrným krokom vpred zdvihol ruky nad hlavu. „Zastreľ ma teraz alebo to odlož. Môžeme si dať kávu - alebo niečo tvrdšie - a skúsiš to znova, keď nebudeš taký vyklepaný, hm?" Ďalší malý krok. „Si Tobias, však? Norin nevlastný brat. Vieš, strávil som nejaký čas v Iraku. Zabiť prvého nepriateľa som sa odhodlal až po troch panákoch." Ryan bleskovo schmatol hlaveň pištole a vyvrátil ju k stropu. Kým si Tobias stihol uvedomiť, čo sa deje, vychmatol mu zbraň a zaistil ju. „Stačilo zaklopať," poznamenal sucho.