Na Norinu prítomnosť Ryana upozornilo až Limovo hlasné pradenie. Ten nevďačný kocúr pri ňom priadol ohromne zriedkavo, zato Norina prítomnosť naňho pôsobila ako balzam na dušu.

Ryan sa porozhliadol po obývačke. Pohľadom zavadil o postavu v bledých džínsach a bielom tričku. Hnedé vlasy jej splývali na chrbát. Stála pred policou a pozorovala tých pár fotografií, ktorým dovolil dennodenne uzrieť svetlo sveta.

Naprázdno prehltol a hypnotizoval pohľadom jej chrbát. Tie fotografie videlo menej ako pol tucta ľudí. Cítil sa príliš odhalený pred niekým, o kom ani nevedel, či nie je iba výplodom jeho fantázie.

Vstal a zamieril ku nej. Hľadela na tú fotografiu, o tom nebolo pochýb, čo ho ešte viac znervóznilo. Keď naňho pozrela, videl jej tú otázku v očiach. Kto je to? Ak by sa ho to skutočne opýtala, nedokázal by odpovedať. Potreboval ju nejako rozptýliť. Posledné, po čom túžil, bolo deliť sa s niekým o spomienky na Ninu.

Otvoril ústa, ale Nora prehovorila skôr. „Ty si vojak?"

Ryanovi chvíľu trvalo, kým otázku spracoval. „Býval som," povedal ticho a pozrel na fotky na polici. Nora krátko zaletela pohľadom k fotografii krásnej brunety so šťastným úsmevom a vrelými očami. Potom pohľadom preskočila na vedľajšiu fotku, ktorá zachytávala troch salutujúcich vojakov.

Vzal tú fotografiu do ruky a zamyslene ju pozoroval. „Ja, môj bratranec Jacques a môj otec. V ten deň na vojenskú akadémiu, kam sme chodili, zavítal francúzsky prezident." Na chvíľu sa odmlčal. „Moja mama zomrela krátko po mojom narodení. Otec to zle zvládal, a tak sa uprel na prácu. Bol generál. Vychovával ma otcov brat s manželkou, Jakeovi rodičia. Keď sme s Jakeom mali sedem, jeho rodičia zomreli. Lietadlo, v ktorom sa nachádzali, sa zrútilo.

Otec nemohol nechať prácu, tak sme chodili do súkromnej školy a žili na intráku. Vídali sme ho iba cez prázdniny, inak to nešlo.

Potom, keď sme mali dvanásť, prijali nás na vojenskú akadémiu. Otec nikdy nedal najavo, ako veľmi ho to tešilo. Často bol viac generálom ako otcom.

Keď sme skončili strednú, naše cesty sa na chvíľu rozišli. On študoval právo v Paríži a mňa vzali na medicínu na Yale." Ryanove pery sa zvlnili do úsmevu. „Ten prekliaty jazyk mu vydláždil cestu do francúzskeho parlamentu."

Mlčali. Nora upierala zrak na svoje prsty a po chvíli zdvihla hlavu. „Začínajú... vybavujú sa mi nejaké útržky spomienok," prehovorila ticho. „Útržky toho, kto som."

Ryan k nej pomaly obrátil zrak a skúmavo si premeral jej zelenkasté oči. Vzápätí naprázdno prehltol, keď si uvedomil, že hoci Nora vie, kto je, celkom určite nevie, čo sa stalo po tej nehode. Nevie, ako zle na tom je a nemá ani poňatia o tom, že kým ona premýšľa o tom kto je, jej telo bojuje o život a práve Ryan je jediný, kto by ju mohol zachrániť.

Chcel jej to povedať, no nedokázal sa prinútiť k slovu. Nebol si istý jej reakciou na to, čo sa stalo. A tiež na to, že jej odmieta pomôcť. Posledné, čo potreboval, bol hysterický duch. No zároveň si bol vedomý toho, že má plné právo o tom vedieť.

„Kto teda si?" spýtal sa Ryan a nedal na sebe poznať, že o nej niečo vie.

Nora sa pousmiala a zahľadela sa do prázdna. „Tanečnica. Študujem tanec v Paríži. Takmer celé detstvo som prežila na talianskej výletnej lodi, kde pracovala moja mama. O svojom otcovi som nevedela takmer nič až do chvíle, keď zomrel. Ostal mi už len nevlastný brat Tobias.

Mám panický strach z klaunov, neznášam lietanie a tiež futbal. A pivo."

Ryan sa neubránil úsmevu. „Ako rodený Francúz dám vždy prednosť vínu pred pivom."

„Francúz?" usmiala sa Nora a oči jej zažiarili zvedavosťou.

„Parížan," upresnil Ryan. Hlavou mu však vŕtalo niečo iné ako pivo a víno – prečo prišla do New Yorku? „Takže, žiješ bezstarostným študentským životom, čo?" prehodil.

Norin úsmev zamrzol. „Niečo také," prehovorila po chvíli a prinútila sa znovu usmiať, no Ryan si bol istý, že čosi postrehol. Niečo tam bolo – niečo, čo ju ten dokonalý život prinútilo opustiť. Chcel zistiť, čo to bolo.

•••

Ryan s láskyplným úsmevom posieval jemnú, smotanovú pokožku bozkami. Prešiel od krku vyššie a pobozkal Ninu na ústa. Dávno poznal chuť každého centimetra jej pokožky, no nedokázal sa jej nabažiť. Prstami mu vkĺzla do vlasov a jemne ho za ne ťahala, kým ju Ryan mučil dlhými, vláčnymi bozkami. „Milujem ťa, Nina," prehovoril a pohľadom sa vnáral do hlbokých hnedých očí milovanej ženy, ktorá mu sedela na kolenách. „Milujem ťa nadovšetko."

Nina sa trochu odtiahla a hlavu naklonila jemne na bok. Ryan zmätene sledoval, ako jej oči napĺňa smútok. „Si si tým istý, Ryan?" Nina pootočila hlavu doľava a Ryan nasledoval jej pohľad.

Srdce mu vynechalo úder a zabudol dýchať pri pohľade na malého hnedovlasého chlapčeka s veľkými orieškovými očami, ktorý sa uprostred ich postele hral s plastovým autíčkom. „To... to je..." začal Ryan roztraseným hlasom plným úžasu, no nedokázal to dopovedať.

„To je náš syn," prehovorila Nina a usmiala sa. Ryan nedokázal odtrhnúť zrak od dieťaťa. „Bol by, ak by kvôli tebe nezomrel."

Tie slová ho boleli viac, akoby mu do chrbta bodla nôž. Odtrhol zrak od dieťaťa a vyhľadal oči svojej manželky. „Čo to hovoríš? On..." Ryan sa obzrel a hlas mu uviazol v hrdle. Posteľ bola prázdna, ležalo tam iba plastové autíčko. Dieťa bolo preč. „Nie. Nie, ja-,"

„Ty si Ho priviedol k nám," zašepkala Nina plačlivo. Už mu nesedela na kolenách, ale stála na druhom konci miestnosti. Ryan chcel vstať, no oceľové putá mu to nedovoľovali. Spoznával ich. Keď zdvihol zrak, jeho spálňa bola preč. Boli v miestnosti s holými stenami, v ktorej bol Ryan väznený takmer štrnásť mesiacov.

Dych sa mu zrýchlil a zúfalo zalomcoval zápästiami, hoci to bolo márne. Nešlo odtiaľ uniknúť. Zúfalo zdvihol pohľad k Nine, ktorá ho so smutným pohľadom sledovala. „Nina, ja..."

„Priviedol si vraha ku mne. K nášmu nenarodenému dieťaťu, Ryan. To kvôli tebe je môj malý synček mŕtvy. A ja... mal si možnosť zachrániť ma, Ryan. Legendárny neurochirurg so stovkami horších operácií, ktoré zvládol, nedokázal zachrániť vlastnú manželku. Zlyhal si. Zabil si ma, Ryan, vieš to?"

„Ja... nechcel som," zašepkal Ryan a hlas sa mu zlomil. „Urobil by som čokoľvek, aby som to mohol napraviť."

„Neskoro," zašepkala Nina.

„Nie!" vykríkol Ryan a po tvári mu stekali slzy zúfalstva. Sledoval, ako sa mu Nina vytráca pred očami. „Prosím, prosím, vráť sa!"

•••

Ryan sa s trhaným nádychom zobudil. Tvár mal vlhkú od sĺz a ramená sa mu triasli, zadúšal sa vlastným zúfalstvom. Pomaly si uvedomoval, že to bola iba ďalšia z nočných môr, ktoré ho ovládli zakaždým, keď zaspal. Snažil sa zhlboka dýchať a upokojiť sa, no bolo to márne. Pred očami mal iba Ninin pohľad plný sklamania a nevinné hnedé oči svojho syna, ktorý sa kvôli nemu nikdy nenarodil.

Tomuto mučeniu sa Irak zďaleka nevyrovnal.