Ryan zaťal zuby a zovrel kľúč pevnejšie, akoby to mohlo zabrániť chveniu jeho prstov. Trvalo niekoľko desiatok sekúnd, než sa mu konečne podarilo zastrčiť kľúč do zámky. Odomkol dvere a chcel vojsť dnu, no Willov hlas ho zadržal. Ryan bol dnes príliš nesústredený na to, aby zaregistroval prítomnosť staršieho lekára.

„Ryan, si v poriadku?" prehovoril Will s mierne ustarosteným hlasom.

„Je mi fajn," odsekol Ryan. Snaha o neutrálny tón nevyšla.

Will nebol hlúpy. Pridal do kroku a vošiel dnu skôr, než mohol Ryan dvere zavrieť. „Nechceš si vziať voľno? Zaskočím za teba, Ryan, bež domov," ponúkol sa, hoci naňho doma čakala manželka a malá vnučka.

Ryan potriasol hlavou a zhlboka sa nadýchol. Prial si, aby Will vypadol skôr, než mu dôjde, že dnes je to s Ryanom horšie ako obvykle. „Nie, je to v pohode. Dnes toho nemám veľa." Doma by sa zbláznil.

Starší lekár sa zamračil. „Si si istý?"

„Áno," odvetil s istotou. „Zvládnem to. Som v poriadku, Will. Môžeš ísť domov. Elena na teba už istotne čaká s raňajkami."

„Dobre," prikývol Will neochotne. „Pekný deň." Len čo opustil kanceláriu, vylovil z vrecka mobil. Poznal Ryana dosť dlho na to, aby vedel, čo vyvolalo zmenu v jeho správaní. Nechcel riskovať, že jeho nočné mory sa vyvinú do niečoho horšieho. A bola iba jedna osoba, pri ktorej bolo neuveriteľne ťažké upadnúť do depresií, a fungovalo to aj na Ryana. Zvlášť na Ryana.

Will vytočil číslo a hoci ho to hodilo do odkazovej schránky, bol si istý, že jeho telefonát neostane bez povšimnutia. „Bonjour! Dovolali ste sa Jacquesovi Adamsovi. Momentálne s vami nemôžem hovoriť, ale zanechajte..."

•••

„Teba by som tu nečakal," vyhŕkol David prekvapene, keď Ryan vošiel do izby, kde ležala Nora.

„Tak to sme dvaja," zamrmlal Ryan a kývol k zložke, ktorú David držal v ruke. „Zmenilo sa niečo?"

David potriasol hlavou. „Stále je v kritickom stave, no nezhoršuje sa to. Zatiaľ. No v noci okolo tretej u nej spozorovali náhly nárast srdcovej frekvencie. Trvalo to zhruba sedem minút, potom sa všetko vrátilo do pôvodného stavu." David mu podal zložku. „Čo ti to pripomína?"

Ryan sa zamračil na čísla. „Akoby... akoby sa bála."

„Mne tiež," prikývol David. „Vieš, ako sa hovorí, že ľudia v kóme niekedy reagujú na blízkosť rodiny alebo priateľov? Dalo by sa to takto vysvetliť, ale ona tu bola úplne sama."

Vráska medzi obočím sa mu prehĺbila a ešte raz skúmal namerané hodnoty. Potom mu zrak padol na čas a zarazil sa. Tri pätnásť až tri dvadsaťdva. Zmocnila sa ho neblahá predtucha. Mohol to byť rovnaký čas, ako sa on zobudil zo svojej nočnej mory. Bolo možné, aby tam bola Nora s ním? Nevidel ju, ale možno predsa... možno v nej vyvolal obavy jeho stav.

Z úvah ho vytrhol Davidov hlas: „Si v pohode? Si nejaký bledý."

„Uhm, nezájdeš mi pre kávu? A rovno aj zariaď, aby zaznamenávali jej telesné funkcie," kývol som bradou k Nore.

„No... dobre," súhlasil David neochotne, ale bez protestov opustil miestnosť.

Ryan naprázdno prehltol a podišiel k Norinej posteli. „Neverím tomu, že by si ma skutočne mohla počuť," prehovoril váhavo. „Ale donedávna som sa vysmieval aj duchárskym historkám a teraz sa s jedným duchom delím o byt." Vrhol pohľad na prístroje, na ktoré bola napojená, no pípanie ostávalo pravidelné, nič sa nemenilo. „Neviem, či som sa už skutočne zbláznil, ale... prečo ja? Prečo ťa vídam práve ja?" Ako ti mám povedať, že zomieraš a ja ťa nemôžem zachrániť? Nemám na to silu. Menej zúfalejšieho človeka ako som ja si si len ťažko mohla vybrať. Ryan sa trpko zasmial. Nedokázal som ochrániť dve osoby, na ktorých mi záležalo najviac na svete. Ako by som mohol pomôcť tebe? Čo ak by som ťa zabil tiež? Prepáč, ale nezvládol by som to. Hoci... ani teraz to nezvládam, však?

•••

Musím jej to povedať. Odkedy opustil jej izbu, nemohol to dostať z hlavy. Ryan prstami poklopkával po volante a zošliapol plynový pedál, keď semafor ukázal zelenú.

Jeho nálada sa krútila okolo bodu mrazu a ani divoká jazda ho tej frustrácie nedokázala zbaviť. Prudko strhol volant doprava a zabočil tak ku komplexu, v ktorom sa nachádzal aj jeho byt.

Ryan netušil, ako Nore šetrne oznámiť, že je prakticky mŕtva. Na výške povinné prednášky z psychológie flákal a oznamovanie zlých správ s radosťou prenechával Willovi. Bolo niekoľko operácií, ktoré mu nevyšli tak, ako očakával, ale nikdy pred tým sa to nepokazilo tak, že jeho pacient zomrel. Vždy, keď musel Ryan oznámiť, že niečo nevyšlo, nasledovalo významné ale spolu s možnosťou, ako to napraviť.

Ryan prudko dupol na brzdu a pridusene zanadával, keď pred sebou v poslednej chvíli zazrel dôchodkyňu, ktorá sa vynorila spomedzi parkujúcich vozidiel. Pani Geralderová bola susedka vlastniaca byt naproti Ryanovi. Keď si uvedomil, o koho ide, v duchu si zanadával, že ju radšej nezrazil. Postaršia dáma venovala všetok voľný čas špicľovaniu susedov a počas dlhých nocí mu nervy dožieralo škriekanie toho jej kabelkového potkana.

Neochotne vystúpil z auta a pohľadom prebehol pani Geralderovú. „Ste v poriadku, pani Geralderová?" Zabrzdil v dostatočnej vzdialenosti, no žena napriek tomu neveriacky krútila hlavou a prebodávala ho šokovaným pohľadom.

„Chuligán! Jazdíte ako chuligán, pán Adams! Tá dnešná mládež," pokrútila hlavou pohoršene a pohladila svojho bezsrstého ratlíka. „Čo by ste robili, ak by ste nás skutočne prešli?! Ja a malý Charlie by sme nepochybne skončili v nejakom plytkom hrobe, čo?"

„To ste uhádli," utrúsil Ryan podráždene a neberúc ohľad na šokovanú staršiu dámu nastúpil do svojho auta. Obišiel susedku a hladko zaparkoval na svojom parkovacom mieste. To, že ho teraz bude celé susedstvo považovať za mafiána alebo vraha, alebo aj oboje, mu bolo úplne ukradnuté.

Ryan odomkol dvere svojho bytu a zabuchol ich za sebou. Skopol z nôh topánky a vyzliekol si športové sako. Zdvihol zrak a ustrnul pri pohľade na brunetu s poloúsmevom na perách. Hrdlo sa mu stiahlo z viacerých dôvodov. Vedel, že musí s pravdou von a možno ho trochu zaskočila jej prítomnosť či ten úsmev, no čo ho zaskočilo viac, pripomenula mu Ninu. Lim sa rozťahoval vedľa nej a priadol ako o život. Ahoj, ako bolo v práci? Tá veta mu ju ešte viac pripomenula. Ale nie tým spôsobom, ako zvyčajne. Nezmocnila sa ho úzkosť ani pocit osamelosti.

Napriek tomu, že ich čakal nepríjemný rozhovor, bol rád, že Noru vidí.