Ryan odviezol Jennu domov a potom zamieril k sebe. Privítal ho byt azda prázdnejší ako kedykoľvek predtým. Lim spal na Ryanovom vankúši a neráčil ani pohnúť fúzom na znak zaregistrovania prítomnosti svojho pána.

Zviezol sa na gauč a utápal sa v tom tichu. Nedokázal z hlavy vyhnať spomienku na ten sen. Sen, nie nočnú moru. Takmer zabudol, aké to je. Snívať. Za posledné roky to bol prvý skutočný sen.

Pohľad uprel na nenápadné dvere v rohu obývačky. Boli večne zamknuté. Nielen pred nevítanými hosťami, ale aj pred ním samotným.

Bol to Ninin ateliér. Jej útočisko, kam nik bez jej povolenia nemal právo vojsť. Večne ho zamykala. Okrem niekoľkých špeciálnych príležitostí dnu nepúšťala ani jeho. Kľúč nosila vždy so sebou. Po tom, čo zomrela, kľúč odovzdali Ryanovi, spolu s ostatnými vecami, ktoré mala pri sebe. Toľkokrát tam túžil vojsť, no zároveň mal pocit, že na to nemá právo.

Teraz... teraz ho tam niečo ťahalo. Snažil sa odolávať, no napokon to vzdal a nechal sa ovládnuť. Vzal z police svoje kľúče a našiel ten správny. Prsty sa mu chveli, keď sa snažil kľúč vložiť do zámku. Napokon sa mu to podarilo. Ozvalo sa cvaknutie. Jedno, druhé.

Stisol studenú kľučku v prstoch a otvoril dvere. Rozsvietil.

Ocitol sa v miestnosti veľkej ako jeho spálňa. Vzduch tu bol ťažký, aj po tom čase presýtený vôňou farieb. Klimatizácia tu bola vypnutá a Nina okno zadebnila.

Steny boli pokryté maľbami. Boli dokonalé a pokrývali každý kúsok miestnosti, vrátane stropu. Slnkom prežiarený les s jeleňom v popredí plynulo prechádzal do búrkovej oblohy, ktorá sa pretínala s galaxiou. O čosi ďalej bol na stene zvečnený portrét Nininej sestry. Palma. Lim. A následne hromada abstraktných výjavov, ktorým mohla rozumieť iba ona sama.

Ryan s posvätnou úctou otočil list veľkého skicára. Zachytávala čokoľvek, čo ju napadlo, obyčajné aj nezvyčajné, no jedinečným spôsobom. Pomaly prešiel od skicára k obrazom naukladaným v stojane. Na každom bol dátum. Videl výjavy v tmavých farbách z čias, keď bol v Iraku. Z niektorých malieb mu behal mráz po chrbte. Vedel, že do maľovania vkladala svoj strach a obavy. Ak by to nerobila, asi by sa zbláznila. Bola to jej forma terapie.

Postupne prechádzala z desivých vyobrazení do abstraktných, svetlejších farieb. Často používala zelenú. Farba nádeje, nových začiatkov, hovorievala. To bolo namaľované len pár dní po tom, čo sa vrátil z Iraku. Následne začalo obdobie svetlých farieb, hoci sa občas mihali aj tiene obáv. Z jej malieb vyžarovalo šťastie a entuziazmus Radosť z budúcnosti. Boli datované k posledným mesiacom jej života.

Ryanovi zvieralo hrdlo. Chvíľu váhal, než sa presunul k poslednému stojanu s obrazmi. Nevedel, čo od neho čakať.

Dych sa mu zasekol v hrdle, keď pomaly vytiahol prvý obraz a hľadel na samého seba. Mal na sebe smoking a v ruke pohár šampanského. Vlasy mal rozstrapatené a na perách sebavedomý úsmev. V hornom rohu bola k rámu pripnutá fotografia, ktorá slúžila ako predloha. Muselo to byť zachytené v ten deň na Nininej výstave, keď ju stretol prvý raz. Pousmial sa.

S úžasom zisťoval, že celý tento stojan bol venovaný jemu. Zachytila ho v spánku, ale aj v jeho ordinácii, sediac za stolom a sústreďujúc sa na prácu. Našiel obraz, na ktorom bol zachytený, ako sedel na móle a pozoroval žeravý kotúč padajúci za vodnú hladinu. Bolo to na Havaji. Nakreslila ho, aj keď spal. A čo ho prekvapilo - našiel aj akty zachytávajúce ich dvoch. So zatajeným dychom pozoroval krivky ich tiel dokonale zapadajúcich do seba. Bolo to... bolo to nádherné. Dokonalé. Nechápal, prečo mu ich Nina nikdy neukázala.

Na viacerých obrazoch bola aj ona, no nikdy jej nebolo vidno do tváre. Seba kreslila nerada a Ryan netušil, prečo tomu tak bolo.

Strávil takmer celú noc v obklopení Nininých obrazov. Mal pocit, akoby mal pri sebe kúsok nej. Napokon sa predsa len prinútil vstať.

Až keď prechádzal popri stojane, všimol si, že je tu ešte jeden obraz. Nebol dokončený. Farby na palete už dávno uschli. No obraz bol stále tam. Všetko bolo také, ako to zanechala - neporušené.

Díval sa na seba a dievča v jeho náručí. Ryan na plátne upieral zrak na dievča. Rukou objímal jej útly pás, na plecia jej padali hnedé, vlnité vlasy. Obraz bol takmer hotový - chýbala iba Ninina tvár. Akoby ju niekto vygumoval.

Zrazu mu hlavou preletela zvláštna myšlienka, z ktorej mu zovrelo vnútornosti. Pokojne to mohla byť aj Norina tvár a obraz by bol rovnako dokonalý.

•••

Ryana zaskočilo, že keď vošiel do Norinej izby, našiel Tobiasa sediaceho v kresle vedľa postele a s tvárou zaborenou do prikrývky. Bolo už ráno a šanca, že sa tu dostal teraz bola mizivá. Musel tu byť od večera. To by znamenalo, že ho tu tá protivná mrcha nazývaná vrchná sestra musela nechať prenocovať. Ryan iba ťažko veril tomu, že by toho bola schopná.

Iba povzdychol a podišiel bližšie. Stiahlo mu útroby pri pohľade na Norinu popolavú tvár. Odvrátil zrak a zatriasol Tobiasovým plecom.

„Vstávaj."

Tobias sa prekvapene strhol a pohľadom zmätene behal po miestnosti, kým sa jeho zrak nezasekol na Norinej tvári.

„Padaj, kým ťa tu niekto nachytá," prehovoril Ryan mierne a premeral si ho pohľadom. Pod očami mal kruhy tmavé ako monokle a Ryan pochyboval, že od včerajšieho rána niečo zjedol. Vytiahol z vrecka kľúče a odopol z nich ten od bytu. „Vyspi sa a zjedz niečo. Týmto jej nijako nepomôžeš."

Tobias k nemu zdvihol pohľad a Ryan zmeravel. Vzhliadal nemu so zúfalosťou a prosbou v očiach. „Ak by to bola tvoja sestra-,"

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách," prerušil ho Ryan ticho. „Máš moje slovo." Ryan sa obzrel, aby sa uistil, že dvere sú zavreté. „Urobím, čo budem môcť pre to, aby bola Nora v poriadku a Nolan sa jej viac ani len nedotkol."

Tobias si ho premeral pohľadom. Netušil, čo mali Ryan a snúbenec jeho sestry spoločné, no možno bolo lepšie nevedieť. Stačilo mu však vidieť tú bolesť a pološialený lesk v Ryanových očiach, keď vyslovil Keithovo meno. „Ďakujem," šepol. Poznal ho len pár dní, no bol si istý, že Ryan svoje slovo dodrží. Aj keby to zahrňovalo vraždu.