Nedalo mu to pokoj. Musel neustále zvažovať, či predsa len nebolo lepšie, že o tom nevedela.

Ryan s tlmenou nadávkou schmatol diaľkové ovládanie a prepol z baseballového zápasu na iný kanál. Kedysi miloval baseball a nenechal si ujsť ani jeden zápas Yankees. Teraz... teraz mu to všetko prišlo bezvýznamné.

Napokon skončil ponorený do papierovačiek s laptopom na kolenách. Zvykla to zaňho robiť Adelaide, ale vzala si na tri dni voľno. Už tak pre Ryana robila o dosť viac, než bolo v jej náplni práce, nechcel jej dávať prácu ešte aj počas voľna.

Zahĺbil sa do práce natoľko, že ani nepostrehol, keď sa pred ním objavila Nora. „Aké sú moje šance?"

Ryan prekvapene zdvihol zrak. Pohľad sa mu stretol s veľkými zelenými očami plnými nevinnosti. Nedokázal by jej klamať do očí, tým si bol istý. „Si v hlbokej kóme a v mozgu sa ti vytvorila krvná zrazenina, ktorá ťa môže skôr či neskôr zabiť," prehovoril ticho. „Operovať to by bolo extrémne náročné aj pre niekoho ako ja. Percento, že budeš žiť len o málo prevažuje percento, že zomrieš. Ak by sa to aj podarilo, s najväčšou pravdepodobnosťou budeš do konca života pripútaná na lôžko a odkázaná na iných."

Nora odvrátila zrak, no Ryan stihol zazrieť bolesť, ktorá sa v nich mihla. „Už nikdy žiaden tanec," zašepkala sotva počuteľne.

•••

Len čo otvoril oči, oslepilo ho neónové svetlo. Chvíľu trvalo, kým si Ryanove oči privykli na svetlo. V známej miestnosti bol tentoraz sám a nemal tušenia, ako sa sem dostal. Bol nahý. Do kostí sa mu zarezával chlad, tieto miestnosti sa nik neobťažoval vykurovať. Hrdlo mal úplne vyschnuté a jeho telo prahlo po vode, čo i len niekoľkých hltoch.

Ryan bojoval s nutkaním zalomcovať zápästiami. Elektronické putá na členkoch i zápästiach mu do tela vyslali elektrický výboj už pri najmenšej snahe dostať sa z nich.

Telo mu oblial studený pot, keď sa od oceľových dverí ozvalo pípnutie. Snažil sa bojovať s panikou, ktorý sa ho začínal zmocňovať, no nešlo to ľahko. Bol to reflex. Dobre vedel, že otváranie dverí tu neznačilo nič dobré.

Do miestnosti vošiel muž s ľadovými očami a ešte chladnejším úsmevom. Ryana zamrazilo pri pohľade na kožený bič v jeho rukách.

„Ránko, zajatec," uškrnul sa a zavesil bič na železný hák vytŕčajúci zo steny. So spokojným úsmevom si Ryana premeriaval a ten si až vtedy všimol fľašu vody v jeho druhej ruke. Škorpión zastal a s úškrnkom ho pozoroval.

Ryanovo telo prahlo po vode, mal pocit, že sa z toho zblázni. No napriek tomu bojoval s tou potrebou. Nechcel Škorpiónovi dopriať to potešenie a prosiť ho.

Škorpión ho niekoľko minút pozoroval ako bojuje sám so sebou. Potom s mrazivým smiechom otvoril fľašu a priložil mu ju k perám. Ryan lačne hltal veľké dúšky vody, hoci by bolo rozumnejšie piť pomalšie. Hrdlo ho pri každom prehltnutí pálilo, akoby mu ním stekala kyselina.

„Bude s tebou zábava," poznamenal Škorpión a odtiahol fľašu z Ryanovho dosahu. „Si príliš hrdý a silný na to, aby si prestal bojovať." Škorpión siahol po biči a rozvinul ho. „Budem i ťa vychutnávať..." Ryanovi sa z hrdla vydral pridusený výkrik, keď mu na prsia dopadla prvá rana. „Až pokým ťa nezlomím."

Škorpión sa napriahol na ďalšiu ranu a Ryan reflexívne zavrel oči. Keď rana neprichádzala, otvoril ich. Niečo sa zmenilo.

V miestnosti bolo šero a na stoličke vedľa neho bol pripútaný jeho otec. Škorpiónovi divoko horeli oči a pevne zvieral sánku. „Podpáľte ho," povedal chladne a pohľad zabodol do môjho otca.

„Nie," vyhŕkol Ryan a pozrel na otca. Pod tými nánosmi krvi a špiny sotva spoznával jeho dobitú tvár. Jeho telo pokrývali početné stopy po ranách bičom, elektrickým obuškom, nožom. Mal prestrelené kolená a niekoľko ďalších guliek zavŕtaných v tele. „Nie, nie, nie!" zreval Ryan a začal lomcovať putami. Nevnímal elektrošoky, žilami mu koloval adrenalín.

„Nie," zašepkal Ryanov otec a pohol hlavou. „Podpáľte jeho. Nezaslúži si žiť. Narodil sa a vzal tak život svojej matke. Nedokázal ochrániť svoju manželku. Nedokázal ju zachrániť. Zaslúži si trpieť."

Sen, Ryan, je to iba zlý sen. Nie je to skutočné.

Povedomý, nežný hlas k nemu doliehal z obrovskej diaľky. Sen. Iba sen. Otec zomrel skôr ako Nina. Skôr ako sa vzali. A nikdy by nič také nepovedal.

„Dobre teda," prehovoril Škorpión a luskol prstami. Jeden z jeho mužov vzal zo zeme kanister a začal na Ryana liať jeho obsah. Ryan potriasol hlavou, prskal, no nemohol pred benzínom uniknúť.

Škorpión šťukol zapaľovačom a uškrnul sa. „Sladké sny, Ryan," prehovoril a hodil mu zapaľovač do lona.

Telo mu začali oblizovať plamene, požierali jeho telo. Jediné, čo Ryan dokázal vnímať, bola spaľujúca bolesť, ktorá oblizovala nielen jeho telo, ale aj dušu. A krik. Bubienky trhajúce kvílivé zvuky, o ktorých si ani neuvedomoval, že ich vydáva on.

•••

„Ryan, Ryan, už je koniec. Bola to iba nočná mora."

Ryan lapal po dychu a očami blúdil okolo seba, no videl iba tmu. Lampa na nočnom stolíku sa zrazu rozsvietila a zaliala svetlom jeho spálňu. Taktiež ožiarila vydesenú tvár Nory, ktorá sedela na okraji postele len kúsok od neho a pozorovala ho so strachom a obavami v očiach.

Ryan pohľadom blúdil po svojom tele, no žiadne plamene tu neboli. Dlaňou si prešiel po hrudi, no našiel iba jazvu po guľke na úrovni srdca a niekoľko ďalších po ranách bičom. Žiaden oheň.

„Bol to iba sen, Ryan. Si v bezpečí," šepkala Nora a Ryan sa strhol, keď ucítil dotyk jej nehmotnej dlane na predlaktí.

„Iba... iba sen," vytisol zo seba takmer nečujne.

Vlhké vlasy sa mu lepili na čelo a vankúš i prikrývka, na ktorej ležal, boli nasiaknuté jeho potom. Srdce mu búšilo ako šialené a boleli ho hlasivky. Nekričal iba vo sne. Prudko vstal z postele a neistým krokom zamieril do kuchyne. Zapálil svetlo a schmatol z poličky balíček cigariet. Šťukol zapaľovačom a pripálil si bez ohľadu na to, že bol v kuchyni. Nerád fajčil, nieto ešte v byte. No toto bola výnimka. Zhlboka potiahol z cigarety, no aj toto bolo príliš slabé na to, aby mu prinieslo aspoň nejaké upokojenie.

V tichosti dofajčil cigaretu a vytiahol z chladničky energetický nápoj. Nemohol zaspať. Nesmel. Desila ho predstava, že spadne do ďalšej nočnej mory, kde bude musieť čeliť nielen spomienkam a Škorpiónovi, ale aj svojim najhorším predstavám.

„Ako často mávaš nočné mory?"

„Zakaždým, keď zavriem oči," zašepkal Ryan. Pohľadom hypnotizoval plechovku pred sebou.

Nechceš o tom hovoriť?" spýtala sa jemne a sadla si na stoličku oproti nemu.

„Nie."

„Ryan, mal by si sa o tom s niekým rozprávať."

„Nuž, každý z nás má nejaké nočné mory, pred ktorými uniká," precedil cez zuby a prepálil ju ľadovým pohľadom. „Prečo ty nerozprávaš o tých svojich, Amalia Swanová? Alebo skôr Nora Rivaldiová?"