Nora zmizla, ani si nestihol všimnúť, kedy vlastne. Až do noci už nezbadal nič podozrivé a už takmer veril tomu, že je všetko v starých koľajach. Vo chvíli, keď zbadal tmavovlásku opierajúcu sa o rám dverí jeho spálne, pocit normálnosti ho prešiel. Nora ho s pobaveným úsmevom pozorovala, kým sa prezliekal. Ryan si ju všimol, až keď bol iba v boxerkách. Mal nepríjemný pocit, akoby mohla vidieť aj pod ten jediný kúsok oblečenia, ktorý mal na sebe. Chvatne schytil župan, ktorý visel na kľučke dverí do kúpeľne, a obliekol si ho.

„Špehuješ?" spýtal sa príkro a previazal si opasok župana v páse.

Nora sa zasmiala. „Azda sa nehanbíš pred vlastným podvedomím? Ibaže by si sa skutočne mal za čo hanbiť."

Ryan otvoril ústa, no všetky ironické odpovede, ktoré mal vždy po ruke, sa zrazu rozplynuli. Stratil reč. Ani si nepamätal, kedy naposledy mu niekto vzal slová. Dostala ho.

„Fajn!" zavrčal Ryan podráždený tým, že musel ustúpiť. „Buď si, čím chceš, ale ja odmietam uznať existenciu nejakých nadpozemských javov."

„Fajn!" odvetila Nora so širokým úsmevom a odtancovala zo spálne. Lim ju z Ryanovho vankúša zbožne pozoroval, až kým nezmizla.

„Zradca," zamračil sa Ryan na kocúra. „Už si zabudol, kto ti posledné tri roky kupuje žrádlo?"

Hodil na seba džínsy a poslednú čistú košeľu. Vzápätí sa ponáhľal do kuchyne, kde ho čakala silná káva – to jediné, čo ho bude musieť najbližších dvadsaťštyri hodín udržať v kondícii. Okrem jeho vlastnej zmeny ho dnes večer čakala ešte aj jedna z tých, ktoré dlžil Davidovi.

Ryan vletel do kuchyne a zrazil sa s Norou. Presnejšie, prešiel ňou. Z úst mu vyšiel prekvapený výdych a prudko sa zvrtol. Nora tam naďalej stála a vyzerala byť prinajmenšom tak šokovaná ako on. „Ja – ja som tebou práve prešiel," dostal zo seba priškrtene. A cítil som ju.

Naprázdno prehltol a váhavo k nej natiahol dlaň. Tiež zdvihla ruku a on prstami prenikol cez miesto kde by mala mať dlaň, ak by bola skutočná. Dlaňou sa mu šírilo zvláštne chvenie. Vzduch tam sa mu zdal akýsi iný. Nechápal, čo to má byť.

„Myslím, že sa ti zdám," prehovorila Nora a zdvihla pohľad k jeho očiam. „A ty sa zdáš mne."

„Takže sme... obaja skutoční, len sa tomu druhému zdáme," zopakoval Ryan skepticky. „Moja teória o psychickom vyťažení sa mi zdá o dosť reálnejšia."

„Viem, že sa volám Nora, že v Paríž študujem tanec, že mám staršieho nevlastného brata Tobiasa a že o svojom otcovi som nevedela vôbec nič, pokým nezomrel. Vybavujú sa mi krátke útržky spomienok na chvíle s bratom, na detstvo, na školu... prečo by si si dával toľko námahy s vymýšľaním mojej minulosti? Teda... tvoje podvedomie."

„Lebo moje podvedomie je strašný detailista," zavrčal Ryan a dostal do seba niekoľko dúškov horúcej a horkej tekutiny. Keď znovu vychádzal z kuchyne, Nore sa veľkým oblúkom vyhol. Schmatol tašku so svojím laptopom a bez zbytočných slov vybehol z bytu.

•••

Ryan so zavrčaním zdvihol zrak od zložky svojho pacienta a zazrel na Davida, ktorý bez ohlásenia vrazil do jeho ordinácie. „Prečo všetci ostatní pracovníci tejto kliniky najprv zaklopú, než vstúpia, iba ty sa vovalíš ako stádo bizónov?"

„Prečo všetci ostatní pracovníci tejto kliniky majú rozum, iba ja mám za kolegu bezcharakterného idiota?!" vrátil mu to David nabrúsene.

„Ešte vždy si naštvaný?" Ryan prevrátil očami. „Vzal som za teba zmenu, tak čo tu robíš?"

„Som na odchode. A áno, ešte stále. Ani si sa na tú zložku nepozrel!" obvinil ho mladý lekár.

„Ľudia umierajú, Dave," prehovoril ticho a snažil sa o pokojný tón. „Čím skôr sa s tým zmieriš, tým lepšie. Nikdy nezachrániš všetkých. Sústredím svoju pozornosť na pacientov, ktorí majú reálnu šancu prežiť, u ktorých viem, že to nie je iba strata času."

„Pokus o záchranu ľudského života nikdy nie je strata času!" odsekol David ešte nahnevanejšie. Neveriacky potriasol hlavou. „Správaš sa, akoby si bol... akoby si bol nejaký skurvený doktor House!"

Ryan sa nad tým zamyslel. „Nuž, nie som starý ani vymyslený. Zvyšok ale celkom pasuje, že?"

„Čo za lekára to si, Adams?!"

„Vojenský chirurg," odsekol tvrdo. „V Iraku som nemal možnosť zachraňovať všetkých. Zakaždým, keď som sa rozhodol niekoho zachrániť, niekoho iného som odsúdil na smrť. Naučil som sa vyberať si a zachraňovať v prvom rade tých, ktorí majú šancu na prežitie. Netušíš, aké je to rozhodovať sa, či zachrániš muža, s ktorým si sa ešte ráno smial pri raňajkách a mína mu práve odtrhla nohu alebo svojho spolubývajúceho, ktorému guľka pretrhla pľúca."

David naňho šokovane hľadel a nezmohol sa na slovo. Vedel, že Ryan kedysi slúžil v armáde, ale nikdy sa o to hlbšie nezaujímal a Ryan nikdy nič takéto ani náznakom nespomenul. „Tu ale už nie si v Iraku, Ryan," prehovoril po chvíli ticho.

„David, tvoja služba dávno skončila. Padaj domov." Hlboký hlas postaršieho chirurga Williama prerušil napätie v miestnosti. David pootvoril ústa, no keď naňho Will prísne zazrel, mlčky opustil ordináciu.

„Dýchaj, Ryan." Ryan si neuvedomil, že zadržuje dych, kým ho Willova dlaň na ramene nevytrhla z tranzu.

Will Ryana poznal, odkedy chodil na Yale. Mal krátky románik s jeho dcérou, a aj keď sa rozišli, zariadil chlapcovi prax na jeho oddelení. To rozhodnutie nikdy neľutoval. Za celú svoju kariéru nestretol lekára s väčším potenciálom ako mal Ryan.

Vedel, že keď sa Ryan rozhodol ísť do Iraku, neexistovalo nič, čo by ho prinútilo zmeniť názor. Prvá misia, ktorej sa zúčastnil, prebehla relatívne hladko. Jeho odhodlanie ísť do Iraku znova tak iba stúplo.

Will si nedokázal predstaviť všetky tie hrôzy, ktorým musel Ryan čeliť počas druhej misie. A po tom, čo sa stalo len pár mesiacov po jeho návrate... William by mu vôbec nevyčítal, keby už nikdy viac do ruky nechytil skalpel. Trvalo dlho, kým sa z toho konečne začal spamätávať. Ryan mal nezlomného ducha, no Willa aj tak prekvapilo, keď mu povedal, že chce v tejto práci pokračovať.

Zmenilo ho to. Starý Ryan bol veselý a bezstarostný, sršiaci ostrovtipom a dobrou náladou. Tento Ryan už nebol bezstarostný a nesmial sa úprimne. Uzavrel sa do seba, medzi sebou a emóciami vystaval hrubú bariéru. Často hľadel do prázdna, topil sa v minulosti. Will vedel, že si to všetko kladie za vinu. Hľadel na svet chladne a tvrdo, niekedy až príliš.

Jediná emócia, ktorá v ňom ostala zakorenená, a nech sa Ryan snažil akokoľvek, nemohol sa jej zbaviť, bol strach. Strach z toho, že si prestane dávať pozor, že sa niečo skomplikuje a minulosť sa zopakuje.

„Nemusíš to robiť," prehovoril starší chirurg do ticha. „S Davidom sa porozprávam."

„Má pravdu," hlesol Ryan sotva počuteľne. Kedysi by tomu dievčaťu možno dokázal pomôcť, no teraz nie. Bol sebecký, no ten pocit viny, ak by to nevyšlo, ktorý ho dodnes zadúšal a ťahal k zemi, by znovu neprekonal.

„Ak chceš, pozri si to. Prípad si vezmem ja, no momentálne je beztak v kritickom stave. Jej telo sotva prežíva, operáciu by s najväčším predpokladom nezvládla."

Ryan zdvihol pohľad k svojmu mentorovi, kolegovi i priateľovi v jednej osobe. „Budeš ju operovať ty?"

William sa smutne pousmial. „Ak dovtedy prežije."

Postarší chirurg vyšiel z ordinácie a Ryan osamel. Naprázdno prehltol a zhlboka sa nadýchol v snahe zahnať tieň bolesti a sebaľútosti, ktorý sa ho na chvíľu zmocnil. Bolo ťažké bojovať s minulosťou, keď mu ju stále čosi pripomínalo. Avšak nemal nárok zmeniť to. Neexistovala iná verzia jeho života, ktorá by fungovala aspoň trochu tak, ako táto.

Zrak mu padol na zložku toho dievčaťa. Chvíľu váhal, než si ju pritiahol k sebe. Možno by bolo lepšie, ak by ju nechal tak. Napokon, on s týmto prípadom viac nemal nič spoločné. Ale nedalo mu to.

Amalia Swanová. Dvadsaťdva rokov, Talianka. Ryan obrátil stránku, no k podrobnostiam jej zdravotného stavu sa nedostal. Pohľad sa mu zasekol na kópii jej občianskeho preukazu. Zažmurkal a prizrel sa fotografii lepšie. Dych sa mu zasekol v hrdle. To predsa...

Vyletel z ordinácie a rýchlymi krokmi mieril na oddelenie, kde ležala. V hlave mal spleť pojašených myšlienok, jednu menej zmysluplnú ako druhú. V jednom sa ale pretínali. Je to vôbec možné? Nervózne pohľadom behal po číslach izieb, až kým nenašiel to správne. 247. Vletel dnu a vzápätí stuhol na mieste.

Na posteli pred ním ležala Nora.

Iná ako tá, ktorá sa vznášala v jeho kuchyni. Táto nora mala pleť priehľadnú a bledú ako krieda a strácala sa v bielych perinách. Na ľavom líci mala odreninu a o niečo nižšie pár stehov. Okolo hlavy mala obmotaný obväz. V ľavej ruke mala zapichnutú kanylu a dýchala iba za pomoci prístroja. Vo výstrihu nemocničnej košele mizlo niekoľko ďalších hadičiek. Jediné, čo narušovalo mŕtvolné ticho, bolo pípanie prístrojov.

Ako je to možné? Nikdy predtým tú ženu nevidel, dodnes ani netušil, ako tá pacientka vyzerá. Tak ako to, že sa mu dostala do hlavy? Prečo ona? Akú hru to s ním jeho podvedomie hrá?

Ryan naprázdno prehltol a mal pocit, že jeho nohy sú z olova, keď sa prinútil kráčať k prístroju. Na displeji sledoval jej životné funkcie. Jej život visel na veľmi tenkom vlásku.