Ryan sa lapajúc po dychu vymrštil do sedu. Srdce mu divoko tĺklo a prstami si prešiel po mokrej tvári. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Jeho pohľad sa zasekol na Nore. V rukách mala pohár, ktorý mal Ryan položený na nočnom stolíku. „Čo to, dopekla...?!" vyprskol nechápavo.

„Prepáč," zašepkala Nora a položila prázdny pohár na stolík. „Na pár hodín si zaspal a... mala som pocit, že sa ťa zmocňuje ďalšia nočná mora. Nemohla som ťa zobudiť."

Ryan zvraštil obočie. „Som rád, že si ma zobudila, ale... dopekla, nebudem ti ďakovať za to, že si na mňa vyliala pol litra vody," prehovoril šeptom.

Ryan vrhol pohľad na spiaceho Jakea, ktorý bol natiahnutý na dvoch tretinách postele. Potom vstal a vyzliekol si tričko, ktoré bolo mokré od vody, čo naňho Nora vyliala.

Ešte iba svitalo. Zo šatníka vylovil čisté tričko, mikinu a tepláky, v ktorých zvykol behávať. Prebralo ho to rovnako ako káva. Ani nepamätal, kedy behal naposledy. Pred týždňom? Pred dvoma? Kedysi to zvykol robiť denne.

Ryan ustrnul, keď na chrbte pocítil nepatrný dotyk, ktorý mu rozvibroval pokožku. Hrdlo sa mu stiahlo a meravo nazrel cez plece do zrkadla. So zatajeným dychom pozoroval, ako Nora prstom prechádzala po jednotlivých jazvách. Na jeho tele ich bolo veľa. Ryan si každú z nich dobre pamätal.

Niekoľko stôp po biči tiahnucich sa krížom cez chrbát. Na ramene a pleci dve stopy po guľkách, ktoré schytal namiesto Jakea počas ich prvej misie, no nič vážne.

Nora váhavo obišla Ryana po pozrela mu do očí. Cítil sa zraniteľne, priveľmi odhalene. Primkol viečka k sebe, keď zdvihla ruku. Očakával dotyk na hrudi, no ona sa zľahka dotkla rovnej ružovej jazvy dlhej asi štyri centimetre, ktorá sa tiahla od jeho pravého spánku k lícnej kosti a často ju zakrývali vlasy. Prstami po líci skĺzla k jeho brade a drobnej jazve, ktorú utŕžil pri páde z bicykla, keď mal šesť.

Prstami kĺzala po ranách od biča a Ryan od nej nedokázal odtrhnúť zrak. Pozoroval slzy, ktoré jej zalievali oči, pevne zomknuté pery a chvejúce sa plecia.

Ryan sa zachvel, keď prstami prešla po zubatej jazve, s ktorou vyšiel z útoku jeden na jedného. Jeho protivník náhle vytiahol nôž. O čosi vyššie boli tri niekoľko centimetrov dlhé a výrazné stopy po rozpálenej oceli.

Keď sa dotkla poslednej jazvy, bledej a okrúhlej stope po guľke, ktorá zasiahla Ryanovo srdce, po líci jej stiekla osamelá slza. Ryan bojoval s túžbou zotrieť jej ju. Vedel, že by to nešlo.

•••

„Bohovia na nebesiach!" zavrčal Ryan, keď vyšiel zo sprchy a zazrel dáviaceho bratranca v objatí záchodovej misy. „Toto ráno už ani nemôže byť krajšie."

O pár minút neskôr sa Jake dotackal do kuchyne. Ryan si zalieval kávu, Garett a Tobias ešte spali. „Dobré ráno," uškrnul sa Ryan škodoradostne.

„Toto mi nerob!" zaskučal Jake a zvalil sa na stoličku s hlavou v dlaniach. „Kde si dal ten prekliaty aspirín? Vybuchne mi hlava. No tak!" Jake naňho vrhol šteňací pohľad, no ten na Ryana už dlho nezaberal. „Kúpim ti všetko, čo som vypil. Nebudem taký otravný. Vyperiem tie obliečky, ktoré som ovracal-,"

„Ty si čo?!" zaprskal Ryan.

„To som len žartoval."

„Zvládaš žartovať, takže ti očividne nie je až tak zle."

„Zlý fór. Ryan, navaľ ten aspirín, lebo zomriem. A neopováž sa mi vykladať, čo sa práve teraz skutočne deje v mojom tele. Zomieram. Bodka."

Ryan prevrátil očami a vybral z mikrovlnky fľaštičku s liekmi, ktorú tam pár minút dozadu ukryl. „Máš hodinu na to, aby si vyvetral, upratal obývačku a vyhodil Garetta. A snaž sa pritom nezomrieť."

•••

„Nie je tu ani dvadsaťštyri hodín a už sa neviem dočkať, kedy vypadne," zamručal Ryan a zahryzol do čerstvého, ešte vždy teplého kakaového rožka, ktorý si doprial ako odmenu za desaťkilometrový okruh po Central Parku.

„Ale aj tak ho máš rád," uškrnula sa Nora.

„To je prekliatie," pousmial sa.

Ryanovi sa vo vrecku rozvibroval mobil. Volal Will. „Ticho tam!" okríkol Jakea a Garetta škriepiacich sa na tom, kto vypil viac. „Prosím?"

„Ryan, mohol by si prísť?"

Ryan zvraštil obočie. Poznal Willa a počul nervozitu sálajúcu z jeho hlasu. „Deje sa niečo?"

„Je tu muž, ktorý tvrdí, že je snúbenec toho dievčaťa. Keith Nolan." Ryan zmeravel. „Chce s tebou hovoriť. Trvá na tom."

„Prídem," vytisol zo seba Ryan priškrtene. „Hlavne ho s ňou za žiadnych okolností nenechávaj osamote."

Nora naňho spýtavo hľadela. „Ryan? Deje sa niečo?"

Nedokázal jej odpovedať. Drvil mobil v ruke, div nepraskol. Prudko vstal a schmatol z kuchynskej linky kľúče od auta. Prekĺzol pri trojici v obývačke a ignorujúc Jakeove volanie vybehol z bytu.

Keith. Noru našiel aj Tobias. Ryan nepochyboval, že ak by Keith chcel, ukázal by sa skôr. Mal to naplánované – a to desilo Ryana ešte viac než samotný fakt, že sa ukázal. Nevedel, čo má od neho očakávať. Pokúsi sa ju zabiť? Otrávi ju? Podplatí nemocničný personál? Alebo sa bude dívať, ako Nora pomaly zomiera?

Ak bol Keith ten, kto sa postaral o tú autonehodu, potom sa ukázal iba preto, aby to dokončil. Aký iný dôvod to mohlo mať?

Na dopravné predpisy kašlal. Potreboval sa tam dostať čo najskôr a uistiť sa, že je Nora v poriadku. Zmocňovalo sa ho zlé tušenie, ktoré ho nútilo k nebezpečným cestným manévrom.

Ryan zaparkoval a vrútil sa do budovy ako tornádo. Nevenoval pozornosť mužovi opretému o stenu, ktorý sledoval vchod kliniky a ani ďalšiemu, na ktorého narazil pri výťahu. Až keď na ten istý typ muža – vypracovaného, odetého v čiernom, so slúchadlom na uchu a vypuklinou pod bundou, kde bola ukrytá zbraň – narazil pred dverami Norinej izby, uvedomil si, že Keith Nolan skutočne má všetko pod kontrolou.

Ryan ignoroval muža pri dverách a vkĺzol do Norinej izby. Narazil tam na Willa. „Je...?"

„Je v poriadku, nespustil som ju z očí," odvetil Will a premeral si Ryana s obavami v očiach. „Sú ozbrojení, všetci."

„Koľko ich tu je?" hlesol Ryan a podišiel k Norinej posteli. Zaťal zuby pri pohľade na kyticu červených ruží, ktorá stála vo váze na stolíku. „Kde je on?"

„Veľa. Dvaja sú s ním, jeden tu, ďalší sa, myslím, motá po našom poschodí. Nolan je v mojej kancelárii."

„Dvaja sú na prízemí," šepol Ryan. Nepochyboval o tom, že sú tu ešte nejakí ďalší. Načo mu je toľko ľudí?

Ryan sa zhlboka nadýchol a naposledy Noru pohladil pohľadom. „Will, buď opatrný." Kým stihol Will odpovedať, bol preč.

Chodba, na ktorej sa nachádzala Ryanova, ale i Willova kancelária, bola prázdna, až na dvoch mužov stojacich pred Willovými dverami. Nevenovali mu pozornosť, až pokým nezastal pred dverami. Jeden z nich podišiel k nemu a Ryana už ani neprekvapilo, keď ho začal ohmatávať, aby sa presvedčil, že nie je ozbrojený.

Ryan otvoril dvere a vošiel dnu. Chrbtom k nemu stál muž v čiernom obleku. Ryan videl iba kúsok tmavej pokožky na zátylku a krátke čierne vlasy. Telom mu prešla triaška, no až keď sa muž otočil si Ryan uvedomil, z čoho pramenil ten nepríjemný pocit. Túžba ujsť, rovnako silná ako túžba zabíjať.

Pery mu zvlnil mrazivý úsmev a jeho kamenný pohľad sa zavŕtal hlboko do Ryana. Telo mal zrazu ako z olova, nedokázal sa pohnúť. Nemohol sa ani len nadýchnuť. Všetky tie emócie a spomienky ho dusili omnoho účinnejšie ako voda v pľúcach.

„Ryan Adams," prehovoril tichým hlasom, vychutnával si to meno na jazyku. „Nevedel som sa dočkať chvíle, kedy sa znovu stretneme."

„Ty."