Ryan nikdy nikomu nepovedal úplne všetko. Ani Nine, ani len Jakeovi. Nemohol. Spočiatku o tom vôbec nedokázal hovoriť. Každá spomienka na to, čo sa stalo, mu uťahovala pomyselnú slučku okolo krku. Každé slovo mu z pľúc vytláčalo kyslík.

„Môj otec bol generál, to som ti spomínal," prehovoril Ryan váhavo. „Keď sme s Jakeom mali dvadsaťsedem, rozhodli sme sa okúsiť vojnu na vlastnej koži. Pod otcovým velením sme strávili desať mesiacov v Iraku.

Bol som pripravený na to, že uvidím tiecť veľa krvi, no predsa ma to zaskočilo. Až tam som si plne uvedomil, čo znamená byť lekárom. Zároveň som stratil ilúzie, že môžem zachrániť všetkých. Ľudia, priatelia aj protivníci, mi zomierali pod rukami a ja som sa mohol iba prizerať. Nebolo to také denne, takých dní bolo za celý ten čas iba pár. Ale aj tak sme každý deň tŕpli, kto bude ďalší. Chlapík, čo mal v ten deň službu v kuchyni? Mladík, ktorý kvôli nočnej hliadke nespal?"

Ryan sa na moment odmlčal. „Krátko po tom, čo som sa vrátil do New Yorku, ma jeden známy pozval na výstavu obrazov svojej kamošky. Nemal som k umeniu žiaden cit, no nudil som sa. Dorazil som už mierne v nálade a šampanským, ktoré bolo všade naokolo, som rozhodne nešetril.

Po nejakom čase som sa vydal na vlastnú päsť hľadať toalety. Namiesto toho som zablúdil do výtvarného skladu. Bolo tam šero a... no, v podstate som zničil jeden z takmer dokončených obrazov. Chcel som sa vypariť, no ona ma tam nachytala. Zúrila, no a keď som poznamenal, že je to iba obraz, schmatla jedno z vedier s farbou a bez zaváhania na mňa vyprskla jeho obsah." Ryan sa pri tej spomienke neubránil úsmevu. „Nikdy nezabudnem na tie pohľady, ktoré na nás ľudia vrhali, keď sme vyšli zo skladu. Ona v zelených šatách a lícami červenými od hnevu a ja v smokingu od hlavy po päty poliaty zelenou farbou.

Po troch týždňoch, tucte ruží, siahodlhom ospravedlní, dvoch večeriach a nespočetnom množstve jej krásnych úsmevov som bol do nej totálne zamilovaný. Nina bola... bola všetkým, čo som kedy hľadal. A navyše šialene zamilovaná do umenia.

Trpel som kvôli nej desiatky výstav, divadelné predstavenia, kino, pizzu Hawaii a kocúra, ktorý rád obťažoval v posteli v tých najnevhodnejších chvíľach. Ona zasa neskoré príchody z práce, neočakávané návštevy, futbalové zápasy, občasné chrápanie a nedopité pivo v chladničke.

Keď som ju po roku požiadal o ruku, súhlasila iba pod podmienkou, že sa vezmeme na Havaji. Nemal som inú možnosť než jej to odsúhlasiť." Ryanovi sa vybavil Ninin spokojný úsmev, keď prevrátil očami a porazenecky prikývol.

„Pár týždňov po tom, čo sme sa vzali, sa mi ozval otec. Išlo o ďalšiu misiu, na ktorú popri bežných vojakoch zhromažďovali elitnú jednotku tých najlepších. Malo to trvať iba dva mesiace. Nemohol mi povedať, o čo ide, no bolo to dôležité.

Rozhodol som sa ísť do toho. Nina nebola nadšená, no vedela, že moje rozhodnutie nezmení.

V tej jednotke nás bolo pätnásť. Až v Iraku sme sa dozvedeli, o čo ide. Povstalci sa dostali nebezpečne blízko tajného francúzskeho výskumného centra, v ktorom sa nachádzali nejakí dôležití ľudia. Našou úlohou bolo na nič sa nepýtať a doviesť piatich vedcov do bezpečia. Až neskôr som sa dozvedel, že sa špecializovali na výskum a výrobu jadrových zbraní.

Už sme boli iba deň cesty od miesta, kam sme tých vedcov mali dopraviť. Utáborili sme sa na noc pár kilometrov od nejakej dediny. Väčšina z nás sa tešila, že zakrátko znovu uvidí svoju rodinu. Vtedy sa to posralo.

V dedine zrazu došlo k niekoľkým výbuchom a na obyvateľov zaútočili povstalci. Bolo nás spolu sotva tridsať, podporné tímy sa od nás oddelili a pripojili sa k iným jednotkám.

Niekoľko vojakov spolu s Jakeom naliehalo, aby sme im pomohli. Otec napokon súhlasil a poslal skupinu desiatich vojakov s lekárom, ktorý nás sprevádzal, a Jakeom na čele. Chcel som sa k nim pripojiť, no zamietol to. Nemohli sme ísť všetci.

Po kontrole okolia sme stratili ostražitosť. Pár mužov zadriemalo, iní ďalekohľadmi sledovali vývoj situácie v dedine. Nik nečakal, že tie výbuchy mali iba odlákať pozornosť.

Prepadli nás nečakane a rýchlo. V priebehu tridsiatich sekúnd boli takmer všetci naši muži mŕtvi a výstražné signály, ktorými chcel otec upozorniť Jakea, boli zbytočné. Boli v značnej presile. Zajali dvoch vedcov, ďalší traja už boli mŕtvi." Ryan sa na moment odmlčal a primkol viečka tesne k sebe. Stále mal pred očami dvoch mužov, ktorí rad radom strieľali jeho priateľov. „Okrem nich zajali aj mňa, otca a ešte dvoch vojakov. Posledné, čo si pamätám, bol ohromný výbuch, ktorý rozmetal telá i tábor na márne kúsky."

Ryan naprázdno prehltol a zhlboka sa nadýchol, bojujúc s úzkosťou, ktorá sa ho zmocňovala. Spomienky naňho útočili zúrivosťou tornáda. „Netuším, kam nás to vzali. Držali nás v miestnostiach s kamennými stenami, večne tam bolo chladno.

Celé to mal pod palcom muž nazývaný Škorpión. Chcel, aby mu vedci, ktorých zajal, vyrobili jadrové zbrane, na ktorých pracovali. Vedel... vedel všetko. Všetky tie tajné informácie, o ktorých som netušil ani ja, a o niektorých ani otec.

Mučil nás, bola to preňho voľnočasová aktivita. Mučil nás jedného po druhom a nechal ostatných prizerať sa. Trvalo celé mesiace, kým to konečne ukončil s jedným, len aby mohol začať odznova s ďalším.

Napokon sme ostali iba ja, otec a jeden z tých vedcov. Škorpión sa v nás vyžíval o to viac, pretože vedel, že sme rodina. Navzájom sme sa držali pri živote, no nádej, že nás niekto zachráni, už odznievala.

Ten vedec napokon dostal strach, že skončí ako ten pred ním." Ryan si pamätal víťazný úškľabok na Škorpiónovej tvári, keď vedec odsúhlasil, že urobí, čo bude chcieť.

„Netuším, ako to otec urobil, ale podarilo sa mu uvoľniť si jedno zápästie. So stoličkou sa zvalil nabok a stiahol so sebou aj vedca pripútaného na stoličku vedľa neho. Voľnou rukou ho začal dusiť, no smrteľný mu bol náraz do hlavy. Otec mu údermi hlavy rozbil lebku, aby zabránil Škorpiónovi získať zbrane hromadného ničenia."

„To, čo nasledovalo, bolo príšerné," zašepkal Ryan zachrípnuto. „Bičoval nás, mučil rozžeraveným železom, vodou, otcovi prestrelil kolená i členky, drvil mu kosti. Dával si záležať na tom, aby trpel čo najväčšmi." Rozochvene sa nadýchol a vrela v ňom bolesť i nenávisť, keď sa mu to znovu vybavilo. Zdvíhal sa mu žalúdok. Jeho otec, pripútaný k oceľovej stoličke, horiaci zaživa. „Upálil môjho otca zaživa a nechal ma prizerať sa." Zaboril si tvár do dlaní, mal chuť vyškriabať si oči, no ani to by mu nepomohlo vyhnať spomienky, ktoré mal hlboko vryté do tela i do duše.

„Neviem, čo bolo potom. Viem iba, že som túžil zomrieť. Chcel som uniknúť z toho miesta. Hovoril som... veci. Všetko, čo mi prišlo na rozum a mohlo by ho to podráždiť. Neviem, čo skutočne zabralo, no napokon nazúrene nabil zbraň a strelil mi do hrude.

Trinásť mesiacov a tri týždne. Tak dlho som bol v jeho zajatí. Jeho muži ma nechali na brehu rieky, kde ma neskôr našli vojaci, v domnienke, že som mŕtvy. Od smrti ma delil doslova milimeter - to bola vzdialenosť, ktorá oddeľovala guľku od srdcovej komory. Jeden milimeter a bol by som mŕtvy."

„Ale si nažive," zašepkala Nora takmer nečujne.

Ryan zdvihol hlavu. Nora ho pozorovala s hrôzou a bolesťou v očiach. „Mal som byť radšej mŕtvy." Z hrdla mu vyšiel priškrtený smiech. „To totiž ani zďaleka nie je koniec.

Jake bol zdrvený tým, čo sa stalo, no zároveň som bol zázrakom. Všetci si mysleli, že sme zomreli pri tom výbuchu. Nik nás nehľadal, pretože nik netušil, že sme ešte nažive.

Moje fyzické rany sa zahojili pomerne rýchlo. No neustále sa nado mnou vznášal temný tieň toho, čo sa v Iraku odohralo. Celé týždne som bol pod silnými sedatívami. Zlepšovalo sa to minimálne, no potom Nina zistila, že je tehotná.

Kvôli nej a nášmu nenarodenému dieťaťu som našiel vôľu s tým bojovať. Všetko sa začalo zlepšovať. Začal som veriť, že všetko sa dá do poriadku, na moment som bol opäť šťastný."

Ryan cítil slzy, ktoré mu stekali po tvári. Nedokázal im zabrániť, no po tom všetkom, čo Nore povedal, mu už nezáležalo na tom, či ho uvidí plakať. Z tej poslednej rany sa nikdy nespamätal, len sa naučil aspoň priemerne presviedčať svoje okolie, že to zvláda.

„Práve som skončil v práci. Občas mi zvykla ísť oproti a prekvapiť ma. Aj vtedy som ju zahliadol, ako kráča druhou stranou ulice. Usmiala sa na mňa. Cesta bola voľná, keď cez ňu prechádzala. Auto v diaľke však nečakane zrýchlilo. Videl som, čo sa deje, no nijako som tomu nemohol zabrániť. Vrazilo do nej plnou silou.

Dieťa bolo mŕtve a ona mala desiatky zranení, bojovala o život. Spustilo sa jej krvácanie do mozgu a bolo potrebné ju okamžite operovať." Telo sa mu roztriaslo, viečka pevne pritískal k sebe. Tie výjavy mal vpálené do viečok. „Nezvládol som to. Pokazil som zložitý zákrok, akých som predtým robil prinajmenšom desať. Nielenže som priviedol som Škorpióna k svojej rodine a nedokázal som ju ochrániť, no ani som ju nedokázal zachrániť, keď som mal poslednú šancu. Zomrela. Nina zomrela mojou vinou."

Pocítil som na predlaktí jemné šteklenie, prazvláštny pocit, ktorý sprevádzal Norin dotyk. „Nie, Ryan. Nemôžeš si to klásť za vinu. Nemôžeš za to. Nemohol si tušiť, že po tebe Škorpión pôjde."

Ryan potriasol hlavou. „Mal som to predvídať."

„A tá operácia... Ryan, sám si povedal, že nie vždy sa dá zachrániť všetkých. Také veci sa skrátka-,"

„Nie!" prerušil ju prudko. „Mne sa to nestávalo. Nikdy predtým nik nezomrel preto, lebo som nezvládol svoju prácu. Nikto," zašepkal. „Iba osoba, na ktorej záchrane mi záležalo najväčšmi."