Ryan sa rozhliadol po prázdnom byte. Jake ho poslúchol a prvým letom sa vracal do Paríža.

Nezdalo sa mu správne utajovať informáciu o Keithovi pred Tobiasom, tak mu to povedal. Len čo ho prešiel nával zúrivosti a nenávisti, zaplavila ho beznádej a šiel pozrieť Noru. Ryan pochyboval, že sa vráti skôr, než ho vrchná sestra vyženie.

Povzdychol a chcel si dlaňou pretrieť tvár, no sykol, keď sa dotkol ľavého líca. Bolelo to ako čert. Ani zďaleka to nebola prvá takáto rana, ktorú niekomu vrazil. Uvažoval, či niekto – nerátajúc seba – niekedy poriadne vrazil bastardovi ako Škorpión. Predpokladal, že nie. Mal na to svoju ochranku. Ryan ale nepochyboval, že by sa dokázal ubrániť aj bez nej. Ak niečo o Škorpiónovi vedel, tak to, že musel byť trénovaný nejakou špeciálnou jednotkou. Hmaty, ktoré občas používal patrili k výbave skúseného bojovníka.

Ryan sa zvrtol a zamieril do spálne, no zarazil sa, keď vo dverách zbadal stáť Noru. Nevidel ju, odkedy sa objavila v jeho kancelárii, keď sa vrhol na Škorpióna. Keď bola rozrušená, nedokázala si udržať podobu, takže ju nemohol vidieť. Nevedel ale, či to bolo dôvodom, prečo sa objavila až teraz. Možno ho len nechcela vidieť. Nedivil by sa jej.

„Nemyslíš si, že mám čo hovoriť do toho, čo sa so mnou bude diať?" sykla a prepaľovala ho pohľadom.

„V tejto podobe tvoj hlas nemá veľkú váhu," vyhŕkol Ryan skôr, než si stihol zahryznúť do jazyka.

Nora prižmúrila oči a prepálila ho zlostným pohľadom. „Nemohla by som žiť s vedomím, že sa o seba nedokážem postarať sama. Nemohla by som žiť bez vlády nad vlastným telom alebo pripútaná na vozík."

„A ja nebudem môcť žiť s vedomím, že som ťa mohol zachrániť!" odsekol Ryan.

„Ty to nechápeš, však? Ak to urobíš, ak sa ti podarí zachrániť ma, po zvyšok života budem odkázaná na iných. S najväčšou pravdepodobnosťou budem bábkou v Keithových rukách!"

„Nedovolím, aby si sa dostala do jeho rúk, Nora."

„Si hlupák, ak si myslíš, že sa ti podarí Keitha poraziť. Čo to nechápeš? On takto žije celý život. Nepodarí sa ti ho dostať. Ak by ti aj vyšlo ho na moment zadržať, vždy si nájde únikovú cestu. A až si ťa potom nájde, budeš si želať, aby si bol mŕtvy!"

„To už je moja starosť," odsekol tvrdohlavo a zaťal zuby, hoci ho to pekelne bolelo. Zrejme si dnes večer zaumienila dostať ho za hranicu sebaovládania. Akoby toho u tak nemal dosť.

„Mám chuť ti dať facku, dopekla!" vykríkla Nora frustrovane a prepálila Ryana pohľadom. Pohľadom mimovoľne skĺzol od blčiacich očí k perám, ktoré pevne tisla k sebe.

„Ja mám chuť ťa pobozkať," zavrčal.

Ryanovi chvíľu trvalo, kým mu došlo, čo vyslovil. Nedalo sa povedať, ktorý z nich bol tým výrokom šokovaný väčšmi.

Povedal nahlas, že ju chce pobozkať. A skutočne chcel. Ten fakt ho vydesil. Stiahlo sa mu hrdlo a začal cúvať. Po chvíli sa zvrtol a vybehol z bytu. Neobťažoval sa čakaním na výťah, vzal to po schodoch. Zišiel až do garáže a tam zapadol do svojho auta. Dýchal plytko a rýchlo. Dlaňami pevne zovrel volant.

Po chvíli naštartoval a vyletel z garáže. Rýchlosť, ktorou šiel, mohla byť považovaná za túžbu po samovražde. Rýchlo sa zbavil niekoľkých áut, ktoré mu boli v pätách. Škorpión naňho nasadil svojich ľudí. Ani tak však nespomalil. Nevedel, kam ide, až pokým auto nezastavil pred bránou cintorína.

Toto... bol to omyl. Hlúposť. Toto nemohol cítiť. Nora... veď ju ani nepoznal. Bola to iba žena, ktorá vpadla do jeho života. Nemala tu čo robiť. Bola duch. Nemala by vôbec existovať. Nie v jeho svete. Ako by mohol cítiť niečo k niekomu, kto ani nie je skutočný? Nemohol. Nesmel. Bolo to nesprávne.

Zastal pri náhrobku z bieleho mramoru a zovrelo mu vnútornosti. Nina Davisová Adamsová. Milovaná dcéra a najdrahšia manželka. „Nina," zašepkal zachrípnuto a padol na kolená. Končekmi prstov sa dotkol ruže vytesanej do kameňa. Cítil slzy, ktoré sa mu mimovoľne spustili po lícach. „Moja najdrahšia Nina. Prosím, vysvetli mi to. Prečo? Prečo ona? Čo to znamená? Prečo mám pocit, akoby som ťa zrádzal?" Bezmocne potriasol hlavou. „Neviem, čo mám robiť, Nina. Topím sa. Prosím, pomôž mi." Na moment stíchol. Chladnou nocou sa niesol iba šum posledných listov na stromoch. Privrel oči a čakal na odpoveď, o ktorej vedel, že nikdy nepríde. „Bol toto celý ten čas môj osud? Zachraňovať cudzincov, no nemôcť zachrániť tých, na ktorých mi záleží? Dívať sa, ako Škorpión ničí všetko okolo mňa a nemôcť ho zastaviť? Bol... bol môj život už vopred odsúdený k prehre?"

•••

Piesok rozohriaty karibským slnkom ho príjemne pálil na bosých chodidlách. Všetky zlé spomienky a paranoja boli na moment preč. Jeho manželka, ktorú držal v náruči, bola všetkým, čo k životu potreboval. A teraz tu bolo ešte niečo – zatiaľ takmer nepatrná vypuklina na Nininom bruchu, ktorá sa o pár mesiacov premení na jeho dcéru alebo syna.

Dlaňami prešiel z jej bokov k bruchu. Prstami prechádzal po jemnej pokožke a žalúdok mu robil saltá pri predstave, že tam vo vnútri rastie niečo, čo stvorili. „Myslím, že to bude dievčatko," zamrmlal a pobozkal Ninu na odhalené rameno. „Krásna a talentovaná po tebe, disciplinovaná po mne."

Jej zvonivý smiech prebral každučkú bunku v jeho tele. „Povedala by som, že to bude chlapec. Umelecky nadaný po mne, s tvojou túžbou pomáhať ľuďom a tvrdohlavý ako my obaja," zašepkala a s úsmevom sa obrátila k Ryanovi. Oči jej žiarili láskou a nehou. „O týždeň to už budeme vedieť naisto."

„Pár mesiacov... pár mesiacov a budeme rodičia," zašepkal Ryan. Stále tomu bolo ťažké uveriť. Dieťa. Pred troma rokmi by ho ani nenapadlo usadiť sa. Svoj povoľný životný štýl si užíval a nepovažoval za potrebné to meniť. Slúžil svojej krajine a zachraňoval životy, a pomedzi to bol pánom sám sebe. Nikdy by nebol povedal, že ho jedna bláznivá umelkyňa prinúti zmeniť to.

Usmial sa na Ninu a tá mu úsmev opätovala, no neušiel mu tieň, ktorý jej preletel tvárou.

Mala strach a Ryan to vedel. Neboli to ani tri roky, čo pri pôrode dcérky zomrela Ninina staršia sestra. A hoci Nina vedela, že u nej s najväčšou pravdepodobnosťou žiadne komplikácie nenastanú, ten strach tu stále bol. Oblápal ju v spánku a zmrazoval jej telo pri každej myšlienke na pôrod.

„Ak by sa-,"

„Prestaň," zarazil ju Ryan okamžite a prepálil ju pohľadom. „Nič sa nestane. Ty aj naše dieťa budete v najlepšom poriadku. O to sa postarám."

Nina nežne potriasla hlavou. „Ale... nie, nechaj ma dohovoriť! Ak by sa mi niečo stalo, musíš a pohnúť ďalej, Ryan. Nemala by som pokoj, ak by si sa trápil."

„Ty ma tak skoro rozhodne neopustíš, Nina Adamsová. Už žiadne takéto reči."

„Ale ak by áno... chcem, aby si šiel ďalej. Aby si hľadal, strácal, miloval, až kým nenájdeš niekoho, kto znovu obráti tvoj svet naruby," usmiala sa cez slzy, ktoré jej zaliali oči.

Ryan rezolútne potriasol hlavou. „Nikdy by som už nenašiel nikoho ani sčasti tak dokonalého na miesto po mojom boku, ako si ty. Čo by som bez teba robil? Pre čo by som žil?"

Prstom mu nežne prešla po líci. „Vždy sa niečo nájde."

•••

„Ach, Ryan... chlapče, vstávaj! Veď je takmer koniec novembra."

Ryan sa prekvapene strhol a zažmurkal. Dezorientovane sa obzeral okolo seba, až kým mu zrak nezastal na známej tvári. „Jenna?" oslovil ženu, Nininu mamu, váhavo.

Sedel schúlený na lavičke len kúsok od Nininho hrobu. Matne si uvedomoval, že sa chveje zimou, ale to práve nebolo až tak podstatné.

Jenna mu venovala smutný úsmev. Po Nininej smrti ho Jenna niekoľkokrát pozvala na obed, napriek tomu, že jej manžel Ryana nemohol vystáť ani predtým, nieto ešte po Nininej smrti. Kládol mu to za vinu a Ryan neodporoval. Hoci nemal to srdce Jennu odmietnuť, nikdy neprišiel. Občas sa ich cesty skrížili práve na tomto mieste.

„Čo tu robíte takto večer?" spýtal sa Ryan Jenny. Bola už tma a Ryan vedel, že Jenna sem zvykla chodiť pešo.

Jenna neurčito mykla rukami. „Charles je pracovne v Miami. Cítila som sa osamelo, tak som prišla som pozrieť svoje dievčatká," prehovorila ticho a pohľadom spočinula na Nininom hrobe a potom na tom vedľajšom, kde ležala Ninina o tri roky staršia sestra Samantha. Po chvíli znovu pozrela na Ryana. „Čo tu robíš ty? Vyzeráš, že by ti pomohlo aspoň dvadsaťštyri hodín spánku."

„To je niečo, na čo ja nemám nárok," prehovoril ticho a žmolil v prstoch šnúrku z kapucne mikiny, ktorú mal na sebe.

„Nechcela by to," povedala Jenna sotva počuteľne. „Nechcela by, aby sme sa kvôli nej trápili. Povedala by, aby sme žili pre to, čo máme. Je strašné prísť o dieťa, ktoré sa ani nenarodilo. Ale prísť o dieťa, ktoré si videl rásť? Ktorému si bozkával rany a učil ho bicyklovať? Po tom, čo zomrela Sam, som si myslela, že nič horšie sa už nemôže stať. A potom... potom zomrela aj Nina." Jenna potiahla nosom. „Malý Sammy nemá ešte ani päť a vie už čítať aj písať. Múdry to chlapec! Naše slniečko. Príď nás niekedy pozrieť, Ryan. Sammy sa svojmu strýkovi poteší."

Sammy mal sotva tri roky, keď ma videl naposledy. Ani si ma nepamätá, chcel povedať Ryan, no mlčal.

„Čo ak nie je nič, čo by dokázalo zahojiť tie rany?" zašepkal po chvíli.

Jenna sa smutne usmiala.„Potom si to ešte nenašiel."