„Ryan? Chcem ti niečo ukázať," vyhŕkla Nora.

V očiach mala nadšenie, ktoré mu na perách vyčarilo letmý úsmev. „Tak do toho," vyzval ju a podišiel bližšie.

Nora vstala z gauča a zhlboka sa nadýchla. Ryan pozoroval, čo má v pláne, no nedarilo sa mu prísť na to. Nechápavo sledoval, ako podišla k stolíku a opatrne odtiaľ vzala sklenený pohár s malým množstvom vody. Zrejme ho tam včera nechal on.

Už-už sa mu na jazyk drala otázka, čo mu chce ukázať, keď mu to došlo. Prekvapene zažmurkal a pozoroval sklenený pohár v Noriných prstoch. Skutočný pohár v rukách ducha, ktorého hmotná časť bola kilometre odtiaľto a nezmohla sa ani na dýchanie. Absurdita tejto situácie prinútila Ryana o krok cúvnuť. Vzápätí mu v hrdle zabublal užasnutý smiech.

Ryan nevedel, čo ho prekvapilo viac – či zvuk vlastného smiechu po tak dlhej dobe alebo sklenený pohár, ktorý zrazu s hlasným zarinčaním dopadol na podlahu a roztrieštil sa na niekoľko kúskov.

„Bože, Ryan, mrzí ma to, ja..." začala, no prerušil ju mávnutím ruky.

„Je to iba pohár, mám ďalších devätnásť," pousmial sa Ryan a začal som zbierať črepy. Nora kľačala vedľa neho a sledovala ho vyplašeným pohľadom sŕňaťa. „Naozaj, nič sa-," začal znovu, no vzápätí jeho pozornosť upútalo pálenie na dlani. „Dopekla!" zavrčal pri pohľade na neveľkú reznú ranu na dlani. Na sekundu sa mu pohľad stretol s Noriným a iba silou vôle v sebe potlačil povzdychnutie.

Mala strach z krvi. Jej tvár bola biela ako krieda a upierala na Ryana vydesený pohľad. „To nič nie je, iba malý škrabanec," chlácholil ju a zamieril do kuchyne. Hodil črepy z druhej ruky do koša a rýchlo mieril do kúpeľne. Bol rád, že ho Nora nenasleduje.

Ryan strčil ruku pod vodu, aby videl, aký je rozsah zranenia. Rana nebola hlboká, no väčšia ako čakal. Keď sa mi podarilo oslabiť krvácanie, prelepil si ranu náplasťou, ktorú našiel v lekárničke.

Kým ranu ošetroval, v duchu sa snažil nájsť spôsob, ako Nore čo najšetrnejšie oznámiť, čo sa s ňou deje. Ako asi sa dá človeku šetrne oznámiť, že je fakticky mŕtvy? To, že sa ako duch pohybovala po Ryanovom byte iba potvrdzovalo jeho predtuchy.

Nemal tušenia, ako to v svete duchov existuje – aj keď tu stále bola možnosť, že sa iba pomiatol, ale tú si odmietal priznať o niečo väčšmi ako to, že by nadprirodzeno predsa len mohlo existovať. Jej duša je mimo jej tela. Znamená to, že sa jej telo chystá zomrieť alebo je to bežný stav? Čo podmieňuje oddelenie tela a duše? Uvedomuje si, že sa niečo deje s jej skutočným telom? Dokáže to vnímať? Ovplyvňuje jej duša poletujúca po svete jej fyzické telo?

Ryan sa zamračil, keď si uvedomil, nad čím sa vlastne zamýšľa. Ako môže veda skúmať niečo, čo neexistuje? Nie, toto skrátka musí mať racionálne vysvetlenie. Chcel to objasniť. Vedieť, kto táto Nora skutočne je a pred kým utekala.

„Ryan, naozaj ma to-,"

„Nič sa nestalo," prerušil ju Ryan a prinútil sa k úsmevu. „Je to iba škrabanec, naozaj."

Nora z neho nespúšťala prenikavý pohľad. Ryan si zvnútra zahryzol do líca v snahe zabrániť nejakej ostrej poznámke, ktorými sa zvyčajne bránil pred neželanou pozornosťou. Mal pocit, že vidí viac, než by mala. Že sa blíži k hraniciam limitu jeho znesiteľnosti. „Ak to nie je vážne," šepla ticho, „čo sa snažíš skryť?"

„Ja sa-," začal, no vzápätí zmĺkol. Nemohol to pred ňou tajiť donekonečna. Má právo to vedieť. Zhlboka sa nadýchol a dlaňami si prešiel po tvári. „Viem, čo sa s tebou deje. Aspoň čiastočne. Nie si mŕtva, Nora. Ale... ale ani nie úplne v poriadku."

Nora ho zmätene pozorovala. „Tak... tak mi to povedz. Čo sa stalo?"

„Si v kóme," šepol ticho s pohľadom upretým na béžovú stenu obývačky. Nedokázal sa jej pozrieť do očí. „A ja som tvoj ošetrujúci lekár."

•••

Celou cestou na kliniku mlčali. Ryan nevedel, čo má povedať. Nenasledoval nával otázok ani žiadna iná hysterická reakcia. Len... len tichá žiadosť, aby ju vzal k jej hmotnému telu.

„Ryan?" zamračil sa William, keď zazrel svojho mladšieho kolegu. „Čo tu ešte robíš?"

„Len som si zabudol nejaké papiere," zaklamal Ryan bez zaváhania a pokračoval v ceste. Vedel, že Will takmer vždy prehliadne jeho lži, ale bolo mu to jedno. Doteraz nenabral odvahu to Nore povedať, no práve teraz ju nemienil nechať samu. Potreboval sa uistiť, že bude v poriadku. Teda... tak v poriadku, ako len duch môže byť.

Ryan zastal pred dverami izby, v ktorej ležala, a obzrel sa, no chodba bola prázdna. „Nora..." začal, no vzápätí zmĺkol, lebo jeho nehmotná spoločníčka prekĺzla do miestnosti cez zatvorené dvere.

Vošiel dnu a zavrel. Ostal stáť na mieste, akoby sa bál narušiť Norino súkromie. Nemal tam čo robiť, no nevedel sa prinútiť odísť.

„Ó, môj bože," zašepkala Nora takmer nečujne. Boli to prvé slová, ktoré od nej počul, odkedy jej to povedal. Nora rozochvene zatínala prsty do dlaní a sledovala svoju znivočenú a prázdnu schránku. „Čo... čo sa stalo?"

„Autonehoda," prehovoril Ryan po chvíli. „Niekto do teba vrazil. Mala si mnohonásobné vnútorné krvácanie, silný otras mozgu a-,"

„Zomriem?" prerušila ho Nora.

Ryan nevedel, čo má odpovedať. No jeho mlčanie pre ňu bolo dostatočnou odpoveďou. Vrhol zrak na prístroje monitorujúce Norin stav. Hodnoty boli opäť zvýšené.

Nora rozochvene natiahla dlaň k svojmu telu a končekmi prstov sa dotkla svojej vlastnej, skutočnej dlane. Z hrdla jej ušiel pridusený vzlyk. „Odíď, Ryan. Prosím, odíď."