Moja hlava panikárila. Netušil som ako sa chovať v takýchto situáciách. Neviem, či som niekedy vôbec riešil situáciu, pri ktorej som musel pomôcť blízkemu priateľovi. A tak som robil to, čo vždy, keď som si s niečím nevedel rady. Uvažoval som nad tým, ako by sa asi zachoval hrdina v knihe. A tak som Finna nemotorne objal a nechal ho vyplakať sa na mojom ramene, pričom som sa ho snažil upokojúcim spôsobom utešiť. Vnútorne som však panikáril. Čo a stalo, čo ho dostalo do takéhoto stavu!? Finn je vždy také slniečko, nič ho nerozhádže, muselo sa stať niečo príšerné, ale čo?

Finn ma pomaly pustil a nešťastne si povzdychol. Jeho oči boli stále mokré, no už z nich netiekli slzy ako pred chvíľou. Otvoril som ústa uvažujúc nad tým, čo povedať, no chlapec ma predbehol: „Asi ťa zajíma, čo sa stalo."

Mlčky som prikývol a sadol som si trošku inak. Predsa len, sedieť na studenej zemi nebolo práve najpohodlnejšie.

Finn si opäť povzdychol, zahľadel sa na kvetinu postavenú vo váze vedľa nás a pustil sa do rozprávania. Hovoril o záhadnom cudzom chlapcovi, ktorý ho otravuje v práci, šikanuje ho a nedá mu pokoj, nech sa môj kamarát snaží akokoľvek.

„A si si istý, že to myslí v zlom? Možno je to naozaj romantické gesto a len nevie ako inak ti vyjadriť lásku než pomocou nosenia ti bonboniér do práce."

Finn sa na mňa smutne pousmial: „Je tak zlaté ako sa snažíš vidieť v tom všetkom dobro, Ben, no ver mi, že tak to nie je. Ten človek mi robí zo života peklo."

Jeho slova mi hrali v hlave celú cestu domov a aj večer, keď som ležal v posteli a hľadel do stropu. Nemohol som to tak nechať. Finn bol môj najlepší kamarát, musel som ho nejak ochrániť. Musel som sa stať... Jeho hrdinom.

Posadil som sa na posteli a zahľadel sa na druhú stranu miestnosti. Musím sa zachovať ako hrdina. Jedno ako veľmi ma to desilo, vedel som, že to musím urobiť. Na ďalší deň ráno má aj tak službu môj otec, budem mať voľno, môžem s tým niečo spraviť. Postavím sa pred kvetinárstvo a budem čakať na toho človeka. A keď príde poviem mu, aby nechal Finna na pokoji. Vždy som mal strach hovoriť s cudzími ľuďmi špeciálne, ak šlo o niečo takéto vážne, ale teraz som sa musel prekonať. Teraz bola možnosť konečne sa stať tým hrdinom, ktorým som vždy chcel byť.

To som však ešte nevedel koho na ďalší deň ráno pred kvetinárstvom uvidím. 

(Veľmi sa ospravedlňujem, že dávam včerajšiu kapitolu až teraz, včera som mala celkom hektický deň a nestihla som to urobiť :D)