Hľadel som na Finna prehrávajúc si v hlave otázku, ktorú mi pred chvíľou položil, netušiac ako na to odpovedať.

Len tak sme sedeli v obchode s knihami, ktorý som rád nazýval svojim, aj keď patril môjmu otcovi a rozprávali sa tak ako to máme vo zvyku, keď sa ma to z ničoho nič opýtal. Ani neviem ako ho to napadlo.

„Hej a keď tak spomínaš všetky tie možné romantické knihy, ako si na tom vlastne ty, čo sa týka romantických citov? Ja len že... odkedy sa bavíme, nikdy si mi nespomínal, nijaké svoje crushe alebo lásky, alebo tak."

A tak som len stál a hľadel naňho neistý tým, ako odpovedať.

„Prepáč, ak to bola moc osobná otázka," povedal rýchle Finn, „nemusíš odpovedať, ak nechceš."

„Nie ja len," nervózne som si požmolil kraj béžového svetra, „len neviem úprimne, ako odpovedať."

Jemne som sa zasmial, no zrak som stále nepúšťal z konca svetra v mojej ruke.

„Je to totiž strašne... strašne dvojstranné," zdvihol som sa z gauča a začal som sa prechádzať z jednej strany miestnosti na druhú, „na jednu stranu. Rád čítam romantické knihy. Naozaj. A páči sa mi tá predstava byť niekoho milovanou osobou, zažívať spolu všetky tie špeciálne veci, čo zažívajú hrdinovia v knihách. Zažiť ten prvý bozk, prvý dotyk rúk a hlavne všetky tie pocity pri tom. No na druhú stranu neviem, či som toho všetkého tak úplne schopný."

Na malý moment som sa zastavil v mojom náhodnom prechádzaní po miestnosti a pozrel som sa na Finna.

„Takže si nikdy k nikomu necítil romantické pocity? Nikdy sa ti nikto nepáčil?" opýtal sa ma Finn s hlavou mierne nakloňenou na bok.

„To by som zasa netvrdil," zamrmlal som, „jednoznačne boli ľudia, ktorý sa mi páčili a chcel som k ním byť bližšie. Ľudia, pri ktorých som sa pristihol, že uvažujem nad tým, aké by to bolo, keby sme spolu hovorili a držali sa tak ako hrdinovia v romantických knižkách. No, keď už prišlo na samotný ten rozhovor s nimi... Heh, necítil som v bruchu motýliky, ale skôr neuveriteľnú úzkosť. A dotyku s nimi som sa doslova štítil, veď vieš, aj na objatia s tebou som si musel zvyknúť."

„Chápem," pošepol FInn a usmial sa na mňa.

„Aj teraz," pokračoval som. Nechcel som síce o tom náhodnom motorkárovi, ktorý mi padol do oka hovoriť, no ak sa ja raz rozrozprávam je ťažké ma zastaviť, „možno... možno sa mi trošku páči, jeden náhodný človek, ktorého raz za čas vídím, ale... ale zároveň viem, že je to znova moje náhodné romantizovanie niekoho, predstavovanie si ho ako hrdinu z knihy a mňa po jeho boku. Ale, ak by som mal s ním hovoriť v realite... heh... nemyslím, že by som to zvládol a určite by mi to bolo nekomfortné."

Konečne som zmĺkol a pozrel sa na Finna, ktorý hľadel niekam do boku. Vyzeral trochu... smutne? Uvažoval som, že sa ho na to opýtam, no bál som sa, že sa mýlim, tak som len mlčal ďalej si nervózne žmoliac sveter. To ticho som však nezniesol moc dlho.

„A samozrejme úplne iná vec je sex."

„Čo?" opýtal sa ma Finn s pobaveným pohľadom na tvári. Pobavila ho moja náhodná veta, alebo vôbec nebol smutný, len zamyslený a ja som to zle odhadol? To keby som vedel!

„No proste... ak sa nejaká taká scéna objaví v knihe, ktorú čítam, hneď to preskočím. A robiť niečo také v realite sa mi doslova prieči."

Opäť som nervózne prešiel cez miestnosť: „Prepáč, ak to bolo od veci a nechcel si to počuť."

Finn sa zasmial: „Nie, v pohode, len ma to trochu prekvapilo, že si to len tak z ničoho nič povedal. A nemusíš sa preto cítiť divne, ja si síce viem užiť aj erotické veci v živote, ale jednoznačne pre mňa nepatria medzi tie najdôležitejšie veci či už všeobecne, alebo vo vzťahu."

Šťastne som sa na Finna usmial. Bolo mi s ním tak skvele. Asi nikdy dovtedy som sa necítil s nejakou osobou mimo rodiny tak komfortne ako s ním.