Slnko práve vychádzalo spoza vysokých budov týčiacich sa na námestí a presvecovalo sneh pomaly padajúci z oblohy. S úsmevom som sa zastavil v strede cesty a holou, mierne omrznutou dlaňou som z auta stojaceho na kraji odhrabal kúsok snehu. Väčšinou chodím do práce skôr, ešte pred otváraciu dobou, no vedel som, že dnes mám v obchode mladú brigádničku teenagerku Cathy, takže sa nemusím ponáhľať.

Zopárkrát som si prehodil guču snehu v ruke mysliac na dlhé dní počas zimných prázdnin, ktoré som trávil ako malý u starých rodičov na záhrade za mestom. Ešte chvíľu som hľadel na sneh v mojej ruke a potom som guľu hodil niekam do diaľky pred seba, akoby som bol znova malý a pokúšal sa trafiť jedného zo svojich súrodencov, či sesternicu alebo bratranca, aj keď na ulici nikto nestál. Sledoval som ako dopadla na odhrabaný chodník pred mojim obchodom. Až potom som s úsmevom vošiel dnu.

Mladá blondína v hnedom svetri sa práve skláňala nad gerberami na stole a opatrne okolo ich jemnej stonky obmotávala zelený drôt. Keď som vošiel do miestnosti v momente sa na mňa usmiala: „Dobré ráno."

„Aj tebe Cathy," úsmev som jej opätoval, pričom som zo seba zhodil ťažkú bundu a šálu, „zaliala si kvety?"

„Áno a tým vo vázam som doplnila vodu," blondína sa obzrela po miestnosti, „plus som vystavila dopredu tie nové hyacinty, ktoré nám prišli. A vyložila som na hornú policu tie ozdoby, čo boli zatiaľ na zemi."

Neisto som sa usmial : „Ďakujem."

Vedel som totiž, že sám na vrchné poličky nedočiahnem, aj keď som bol oproti Cathy biologicky muž a dokonca o 7 rokov starší. Vždy som bol proste maličký, no nikdy mi to nevadilo. Aj keď som sa vždy ako muž cítil, rád som nosieval na sebe aj viac feminíne veci, hlavne tie s kvetovými vzormi a takto bola aspoň väčšia šanca, že mi sadnú. Aj keď som na to s mojou mierne zavalitejšou postavou nemohol vždy spoliehať.

„Inak toto sem ráno doniesol taký vyšportovaný tmavovlasý mladík," povedala Cathy a vytiahla zo stola farebnú bonboniéru. Ucítil som ako mi v momente zmrzol úsmev na tvári a srdce začalo tĺcť rýchlejšie: „Pokojne si to nechaj, ani mi to neukazuj."

„Vážne?" Cathy sa zatvárila neisto, „je tu totiž aj papierik s venovaním a...."

„Ten rovno vyhoď," precedil som pomedzi zuby. Ani som nemusel ten odkaz vidieť, už som cítil ako sa môjho tela zmocňujú neistoty.

„Ah okej," zamrmlala Cathy a stále na mňa zmätene hľadiac vložila bonboniéru späť do stola.

Nervózne som si prešiel rukou po tvári: „Prepáč, len... viem kto mi ju asi priniesol a viem, že mi ju doniesol len, aby si zo mňa robil srandu, nie je to prvýkrát, čo sa to stalo."

„Oh, prepáč, nevedela som," ospravedlnila sa mi Cathy, pričom si prešla rukou po dlhých vlasoch, „myslela som, že to bol ten tvoj kamarát, ktorého tak často spomínaš, že sa ti páči a že ťa to poteší."

„Benjamin?" opýtal som sa a v momente som ucítil, ako mi vstupuje červeň do tváre, „nie to nie, on má skôr také bledohnedé vlasy, krátke a nosí okuliare. Plus nie je ten typ človeka, ktorého by napadlo len tak niekomu doniesť bonboniéru."

„Chápem," Cathy sa mierne šibalsky pousmiala, „ako to teraz vlastne medzi vami je?"

„To keby som vedel," pošepol som, pričom som si prešiel rukou po tvári, „je mi s ním fakt dobre a myslím si, že aj jemu so mnou, ale... ale neviem či to cíti rovnako. Niekedy pochybujem o tom, či vôbec vie, ako fungujú romantické veci a gestá, lebo je to snáď zázrak, že si ešte nevšimol, že k nemu mám nejaké pocity."

„Chápem," odpovedala Cathy už znova opäť sústredená na gerbery v jej rukách, „tak vám budem držať palce, veď čas snáď všetko ukáže."

„Snáď áno, snáď áno," odpovedal som už znova sa usmievajúc jemne prechádzajúc rukou po liste malej palmy v kvetináči.