Bolo mi krásne. Ležal som u seba na byte na gauči a v mojom náruči bol Finn. Jeho hebké vlnité vlasy odfarbené na bielo ma šteklili na tvári a ja som ich jemne hladil dlaňou, prechádzajúc po ich fialovo-modrých končekoch. Cítil som jeho vôňu, vždy voňal ako nejaký iný kvet, no dnes som to dokázal rozoznať. Voňal ako rúže. Ešte pred pár dňami by som neveril, že takéto niečo je vôbec možné, no stalo sa to. Bol môj a ja som bol jeho.

Stále sme však boli pre seba vzájomne záhadou, dve klbôčka vlny, ktoré sa vzájomne postupne rozmotávali. A veril som, že ak si budeme veriť, postupne sa časom vzájomne rozmotáme.

Niekde vzadu v hlave mi však blikalo veľké červené svetlo. Pocit, že nemám tak úplne čisté svedomie. Spomienka na chuť Benjaminových pier, keď sme sa pobozkali len meter od miesta, kde som teraz sedel s Finnom. Snažil som sa tu spomienku striasť, no stále tam bola. Pretože to nebol len bozk. Bol to súbor pocitov, ktorý vo mne žil napriek láske ku Finnovi.

Rýchle som potriasol hlavou a venoval som chlapcovi ležiacemu vedľa mňa bozk do vlasov: „Ľúbim ťa."

Finn chvíľu mlčal a potom ticho odpovedal: „Aj... aj ja teba...?"

Nadvihol som mierne obočie: „To teda neznelo príliš presvedčivo."

Finn zavrtel hlavou a z ničoho nič sa posadil: „Nie, ja... naozaj ťa ľúbim len..."

„Len?" vyslovil som vydesene hľadiac na svojho priateľa, moje srdce tĺklo nadmernou rýchlosťou.

Finn si povzdychol hľadiac niekam do dlážky: „Len... len ak mám byť k tebe skutočne úprimný... ja... stále mám rovnaké city aj k Benjaminovi."

Neveriacky som naňho hľadel. Takže som mal pravdu! Nejaké iskrenie medzi nimi prebiehalo! Aspoň teda minimálne z Finnovej strany.

Chytil som svojho priateľa za ruku a smutne som si povzdychol: „Ak mám byť úprimný... tak som na tom celkom podobne.