Nie som zvyknutý na kaviarne. Nie je to môj štýl miesta. Moja duša patrila von a ak už som mal byť vo vnútri tak jedine v kluboch, baroch, či možno čajovniach. No v tej chvíli som sedel vnútri malej vintage kaviarne , v pozadí hrala pomalá hudba a oproti mne sedel pekný chlapec v okuliaroch popíjajúci čaj z malej šáločky, ktorého som pred pár dňami ani nepoznal. 

Keď som za ním išiel s prosbou o pomoc so kvetinárom, očakával som, že sa proste dohodneme, že to s tým kvetinárom nejak dohovorí a dohodne nám stretnutie. No Benjamín, ako som zistil, že sa chlapec volá, mal však iné plány. Po tom ako sme obaja skončili v práci ma poťahal po celom meste. Po celú dobu mi rozprával o Finnovi. Chcel totiž, aby som o ňom vedel čo najviac  a aby som neurobil znova nejakú blbosť. Najprv mi to prišlo hlúpe, no nakoniec som za to bol rád. Skutočne som mal pocit, že ho viac poznám. No však zistil som veľ vecí aj o Benjminovi. A... ja sám som sa mu trochu poodhalil. Povedal som mu o mojej práci a o tom, ako ma nebaví, o tom ako som prvýkrát videl Finna, dokonca som mu poodhalil aj to, že je pre mňa ťažké priznať si to, že mám city k chlapcovi.  A on ma podporil, síce trochu neohrabane, no i tak to zahrialo. 

V jednom bode sa téma nášho rozhovoru posunula takým smerom, že som mu takmer povedal o tom, že som trans, no zastavil som sa. To, že som sa narodil ako dievča o mne nevedeli, ani moji kamaráti, s ktorými sa stretávam v parku. 

Nenápadne som zdvihol zo zeme malú taštičku, v ktorej sa skrýval darček pre Finna. Sám by som nevedel, čo mu kúpiť, no Benjamin mi pomohol. Plán bol jednoduchý. Ísť za ním zajtra aj s Benjminom, aby ma hneď neodohnal, dať mu darček,  pozvať ho na rande. Znelo to jednoducho, no však  vedel som, že je stále veľmi veľká šanca, že ma odmietne a aj keď sa to už stalo veľakrát pred tým, tentokrát ma ta predstava desila omnoho viac. Dal som do toho až príliš veľa úsilia. 

"Myslíš, že to vyjde?" opýtal som sa Benjamina. 

"Ťažko povedať," odpovedal mi chlapec.

"Tak ďakujem za útechu," zamrmlal som mierne podráždene.

"Prepáč, ale naozaj neviem... no, naozaj dúfam, že to vyjde," Benjamin sa mierne pousmial a zazdalo sa mi, že sa jemne červená, "verím však, že keď ťa Finn uvidí tak, ako ťa vidím ja, pochopí, že ti môže veriť."

Pozrel som sa naňho, na jeho sladký trochu naivný úsmev, roztomilú červeň v tvári. Nemohol som si pomôcť, aj keď som vedel, že sme vonku kvôli tomu, aby sme preriešili moje plánované rande s jeho najlepším kamarátom, časť mňa sa cítila, akoby som bol na rande s Benjaminom. A musel som priznať, že mi v tej predstave bolo celkom príjemne.