Niekoľko ďalších dní som nevedel prestať myslieť na to všetko. Cítil som sa hrozne beznádejne. Život sa stal knihou, no tým najhorším možným spôsobom. Sledoval som, ako sa dvaja hrdinovia zamotali do jedného veľkého hlúpeho nedorozumenia a nemohol som im nijak pomôcť. Úplne rovnako ako keď čítam knihu a nedokážem ovplyvniť niečo čo sa tam stane. Až na to, že teraz to bolo horšie. Pretože to neboli fiktívne postavy, ale reálni ľudia. A ja som nemohol robiť nič, jedno ako veľmi som chcel.

Práve som unavene ukladal knihy do poličky, jedným okom opatrne sledujúc jedného, či dvoch zákazníkov, keď do vnútra zrazu vošiel on, záhadný motorkár a Finnov tajný ctiteľ. Jedno v ako veľmi zamotanej situácií bol ten chlapec s mojim najlepším kamarátom, nič to nemenilo na tom, že mi prišiel okúzľujúci akoby naozaj na prahu od môjho obchodu stál nejaký knižný hrdina. Obzrel sa okolo seba a následne sa pozrel priamo na mňa s miernym úsmevom: „Tak som ťa našiel."

„Už to tak bude," zamrmlal som, pričom som vykročil smerom k nemu.

„Mal som pocit, že som ťa raz videl za oknom tohto obchodu, ale nebol som si istý, či si tu často, som rád, že áno," povedal, keď som už stál len kúsok od neho.

„No, patrí to tu môjmu otcovi, takže, tak polovične tu vlastne pracujem popri výške," odpovedal som mu, no následne som sa na moment zarazil, „čo ťa sem vlastne privádza?"

Chlapec si prešiel rukou po vlasoch a mierne uhoľ pohľadom: „Ja... ver mi, prosím, keď poviem, že sa mi toto celé nehovorí ľahko, ale... napriek tomu, že som povedal, že toho mladého kvetinára už nechám tak, neviem naňho prestať myslieť a..."

Motorkár sa odmlčal: „A chcel som sa opýtať, či by si mi predsa len nevedel nejak pomôcť s ním a... zachrániť celú tú hlúpu situáciu, čo vznikla."

Áno, áno, áno! Mal som čo robiť, aby som nezačal na mieste poskakovať. Veľký úsmev, ktorý vznikol na mojej tvári som však zakryť nevedel: „Ani nevieš ako rád!"