Niekoľkokrát sa otočila okolo vlastnej osi, hrdá na osobu, ktorú z nej spravila saténová látka. Bola krásna, bezkonkurenčná, sebaistá, že dneskajší večer by nikto a nič nemal prekaziť. Poslednýkrát pery obdarovala farbou podobnou šatám, vyšpúlené pery sformovala do chvíľkového ťarbavého bozku a ladnými krokmi smerovala do večera, ktorý mal byť jeden z jej najkrajších.

Mal.

,,Zlato?" zašvitorila do ticha, v ktorom sa ozýval zvuk iba čiernych lodičiek s neprirodzene dlhým opätkom. Členky si teraz nemohli dovoliť byť želatínou.

,,Som dole." úsmev sa jej rozlial po bledej tvári pripomínajúcu masku šťastnej ženy.

Aspoň to si myslela.

Šťastie sa ukazovalo v rôznych podobách, no ani jedna nebola blízko tej jej. Šťastie je tvorené aj tými najmenšími detailmi, ktoré čo i len spomienka na ne formuje pery do písmena u. Jej šťastie bola ilúzia z filmov, kníh či časopisov.

Jej oheň v očiach bol už len zhasínajúcim plamienkom pri pohľade na stojaceho muža. Nie, nie, nie! Krik v hlave silný rovnako ako jeho postov ju mal zastaviť.

Účinok bol opačný.

Takmer sa zrútila pri pohľade, ako jej priateľ stojí nedbalo opretý o stôl, s rukami založenými na hrudi a z jeho očí nesálal nijaký náznak po úsmeve či štipke radosti.

Bol tam len hnev.

Len hnev.

A hnev.

,,Nezašli by sme si na večeru? Tieto šaty by potrebovali trochu vyvetrať." zatiahla, skrývajúc neistotu v útrobách trasúceho sa tela. Zradnými očami si ju prešiel od jej upravených vlasov, až na jej lodičky.

,,Kde si zobrala peniaze?" pomrvila sa na mieste. Túto otázku nečakala. Už chápala jeho prvotný postoj.

,,Šetrila som si a neboli ani tak drahé, predavačka mi ich dala dokonca so zľavou." snažila sa nevyznieť nervózne, no jeho oči boli tak neodbitné. Odmietal uhnúť pohľadom. Prekuknul ju ako priehľadnú vázu.

,,Zvláštne. Tie šaty som videl pred štyrmi dňami v obchodnom centre a podľa ceny boli drahé, dokonca viem, že tam nijaké zľavy nedávajú."

,,Veď ma poznáš. Môjmu šarmu nik neodolá." usmiala sa. Teraz jediné po čom tak ukrutne túžila nebola večera, ale útek.

On to vie.

On vie, že kvôli nemu kradla.

,,Poviem ti to takto," priblížil sa k nej nebezpečne blízko. Jeho dych cítila na ztuhnutej tvári. ,,Poslednýkrát si niečo ukradla! Nebudem kvôli tvojej hlúposti pykať. A k tomu..." prezrel si ju opäť, no tento raz mala pocit, že ju prepichoval ľadom aj z jej vnútra samotného. ,,...vyzeráš v nich ako štetka." ústa sa jej pootvorili, snažiac sa do seba nasať toľko vzduchu, ako to len šlo. S rozšírenými očami sa na neho pozerala a nemohla uveriť, ako ju práve nazval.

Štetka.

Nasledujúce dni jej to ohavné slovo opakoval toľkokrát, až jej slzy boli jediná útecha, ktorú si mohla dopriať.

Pretože, keď mu bude klamať, tak ju bude milovať ešte viac, no nie?