,,Kedy prídeš domov?" ťažký, trasúci sa nádych bol zaznamenaný aj osobou na druhej strany telefónu. Dlho čakala na záujem. A vždy to skončilo ako každý ďalší raz.

,,O niekoľko hodín, zatiaľ mi môžeš pripraviť večeru." žiadne milujúce slová, žiadne otázky na jej strávené dni. Ďalšia slza jej skĺzla na tanier už s pripraveným jedlom.

Nie pre ňu.

Aj keď pohľad na jej postavu by nepotešil nejedného rodiča. Prsia stratili svoje obvyklé číslo. Rovnako ako jej zadok, stehná či ruky. Celé jej telo bolo niekoho iného. Muselo byť. Samotná predstava na jej obľúbené jedlo v nej vyvolávalo odpor. Nie lebo chcela. Stratila chuť, radosť, pôžitok z jedla.

Neraz jej mama spomínala, že jedlo je bránou ku spokojnému telu. Už odmalička bola iná. Neopovrhla potravinami, ktoré jej rovesníci zanechali na pospas v odpadkovom koši. Bola krásna, energická, silná a vedela to vždy využiť.

To všetko bolo pred ním.

Nespomínala si, žeby niekedy dobrovoľne rozmýšľala nad tou malou vecou v jej kúpeľni. Pohybovala sa medzi svetom živých a mŕtvych.

Neľúbilo sa jej to.

Hlások v tej najhlbšej časti jej hlavy sa ozýval len ako šepot v opustenom meste. Záchrana bola v nedohľade.

,,Nádych," svoje rady počúvala. Videla, čítala nejaké návody, ako si to uľahčiť. Vraj mala nastať po bolesti úľava, vraj až eufória. ,,výdych," ale zabúdala, že nikto sa nezmienil o spomienkach, ktoré zostanú večnosť.

Budú sledovať, hrešiť, vyčítať.

Budú čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.

Voda bola takmer po okraj, možno chýbali tri centimetre, možno viac. Nechcela odísť, len chcela pocítiť úľavu. Šťastné okamihy na minulosť s ním bledly, už ostávali len nejasné obrazce, do ktorých mohla doplniť koho len chcela.

A to aj urobila. Doplnila do nich jedinú osobu, ktorá pri nej vždy bola. Vďaka ktorej mohla povedať, že bola šťastné dieťa. A so spomienkami na matku potiahla ostrým koncom. Priehladná voda sa pomaly menila na červenú lagúnu. No nemohla si priznať, že sa cítila lepšie.

Ľudia na internete klamali.

Pretože, keď si kvôli nemu ubližuje, tak ju bude milovať ešte viac, no nie?