Ruky ju boleli, brucho od hladu škvŕkalo, hlava sa jej točila od nedostatku pitného režimu. Pot z jej čela tiekol ako voda z kohútika, ktorú nutne potrebovala.

No aj tak naďalej drhla dokonalo čistú podlahu, ktorá bola milimetre od toho, aby v ňom uvidela svoj zničený odraz.

Namáhala sa.

Trpela.

V hlbokej tichosti kričala.

Krv z palca sa jej jemne spustila, až pár kvapiek dopadlo na tmavé laminátové farby. Nestihla si včas všimnúť, že chrasta spred pár dní sa otvorila, keď opäť jedna kvapka dopadla medzi ďalšie. Ťažké viečka pokračovali ďalej, ignorujúc tú zlú farebnú kombináciu. Fučala, medzi prstami drvila úbohú handru, keď známi zvuk prerušil všetku jej námahu.

,,Nie..." ťažký vzdych prerušil to ohlušujúce ticho v jej vystrašenom telíčku. Ani si neunúval vyzuť topánky poznačené mokrým blatom. Len hlasno kráčal, skúmal, súdil, hovoril...

A hovoril.

,,Myslel som, že si viac schopná," posmešok a jeho silný úchop jej vlasov postačil, aby sa strapaté dievča postavilo. Čelila mu ako ranené zviera. ,,mala si jednu úlohu! Len jednu a ani to nedokážeš? Veď sa pozri, ako to tu vyzerá!"

Vedela, že sa nedokáže otočiť na ten neporiadok. Moc silno ju kmásal za vlasy. Radšej už len stála, pokiaľ jej to nohy dovolovali. Už nedokázala znieť ďalší chumáč v jeho dlani. Kedysi boli tak husté, plné života. Aká to bola veru už doba. Rok? Dva? Ani ubolené dievča nevedelo.

,,Už to mám takmer h..." skúsila pretisnúť pomedzi úzke pery, no mala pocit, že jedine čo z nej vyšlo bolo niečo, čo sa malo podobať na slová.

,,Nezaujíma ma, že si to mala takmer hotové. Pamätáš si ráno na moje slová?" snažila sa vykúzliť aspoň malý úsmev. Chcela nech sa aj on usmeje. Zdalo sa jej večnosť, kedy videla tie jamky na lícach, do ktorých sa zamilovala. Veď predsa úsmev dokáže prelomiť ľady, nie? No v jeho tvári sa nachádzali neúrekom široké ľadovce, ktoré sa dievča snažilo prelomiť. ,,Povedz to." dožadoval sa, načo si jej ťažké viečka na sekundu povolili privrieť sa. Ale ozaj len na sekundu.

,,Keď prídeš domov, nech to je hotové." zopakovala slová z rána, ktoré sa tak pečlivo snažila dodržať.

,,A čo sa stane, keď to nedodržíš?" Únava bola nahradená strachom. Jej telo sa začalo hýbať zo strany na stranu. Chcela újsť a zamknúť sa v najbližšej izbe. Nohy pevne zaryla do zeme, nechty zaryla do jeho ruky, no nepustil. Držal ako skala. Než sa nazdala, z hrdla sa jej vydral bolestný ston.

Prvý.

Druhý.

Piaty.

Pretože, keď pre neho robí slúžku, tak ju bude milovať ešte viac, no nie?