,Ahooooj láska!"skríkol a mne bolo hneď jasné že je opitý. ,,Čo tu robíš?!"zavrčala som. ,,Prišiel som za tebou. Pamätáš? Chodil som aj keď sme boli na lyžiarskom."uškŕňal sa. ,,Prosím, choď preč."šepla som. ,,Ale veď ty ma miluješ, hm? Ja to viem. Neboj nemusíš ostávať s Tomim. Odídeme a vychováme spolu bábätko."priblížil sa ku mne a ja som cúvla. Vystrel ruku a chytil moju. Potom potiahol a mne sa podlomili kolená. Dosť tvrdo som spadla na zem, no momentálne ma fyzická bolesť nezaujímala. Mala som strach. Obrovský.

Sadol si ku mne a so záujmom si ma prezeral. Potom nadvihol ruku a pohladil ma po vlasoch. ,,Nerob, prosím."šepla som. ,,Neboj. Odídeme. Dobre? Netráp sa láska."upokojoval ma. On je blázon! Psychopat! ,,Ale nič nepovedz Tomášov, lebo tomu tvojmu decku sa môže niečo stať."zavrčal mi pri uchu a mne sa spustili slzy. ,,Je to tvoj brat. Mysli na neho."pozrela som sa mu do očí. ,,Mňa si milovala skôr Linda! Počuješ?! Si moja!"skríkol a prudko sa postavil. Ja som sa natlačila bližšie k posteli a pevne sa jej chytila. Zdrapol ma za ruku a vytiahol k sebe. ,,Nechaj ma!"zapišťala som. ,,Si moja! Moja!"priblížil sa svojou tvárou, už červenou od hnevu, k mojej. ,,Nie! Nikdy!"plakala som ďalej a on mi vylepil facku. Spadla som na zem a nemohla uveriť že to spravil. Vyjavene som sa na neho pozerala a potom sa zdvihla. Začala som sa nenápadne popri stene posúvať ku dverám a pritom som hovorila aby som odpútala jeho pozornosť. ,,Toto si nemal. Nemal si si to dovoliť. Je mi jedno že si Tomiho brat, ale ja ťa nenávidím! Rozumieš?!"plakala som a rýchlo otvorila dvere. Skôr ako to svojím prepitým mozgom zaregistroval, zbehla som po schodoch dole. Bolo mi jedno, že vyzerám ako bezdomovec. Dala som si topánky a schytila kabelku kde som mala peňaženku s kreditkou a nejakou hotovosťou. Vybehla som z domu aj keď bola hlboká noc.

Bola som už dosť ďaleko od domu a tak som zastala. V inej situácii by som sa bála, no teraz mi nočné mesto neprišlo až tak strašidelné. Plakala som. Veľmi. Trasúcimi rukami som vybrala mobil a zavolala si taxík. Prišiel asi o štvrť hodiny nato, no mne čas ubiehal úplne inak. Zničená som sa zviezla na zadné sedadlo a povedala názov jedného penziónu.

Onedlho sme boli pred ním. Dala som mu do ruky peniaze a vystúpila. Roztrasene som vošla do predsiene penziónu a recepčná si ma premerala podozrievavým pohľadom. Ani ja jej nečudujem. Vyzerám určite otrasne. Krátke teplákové nohavice a obyčajné biele tričko. Navyše som bola strapatá a oči som mala napuchnuté od sĺz. Podišla som k nej a slušne sa pozdravila. ,,Dobrý deň. Mali by ste voľnú izbu?" chcela som vedieť. ,,Iste... Akým spôsobom prebehne platba?"chcela vedieť. ,,Kreditnou kartou."vybrala som ju. Naťukala som pin a zarezervovala si izbu do konca týždňa. Predpokladala som, že budú mať voľnú. Tento motel nie je veľmi vyhľadávaný. Izba bola malá ale stačila.

Padla som na posteľ a nechala naplno prepuknúť plač.

Ráno som sa zobudila s úplne opuchnutými očami. Vošla som do sprchy ale keďže som nemala iné oblečenie, musela som si obliecť to isté. Neskôr som zašla do malého obchodíku aby som si pokúpila aspoň nejaké oblečenie.

.........................................................................................

Som späť s ďalšou kapitolkou!! :D Snáď potešila.

Takžee... Odohralo sa tu pomerne dosť. Čo vravíte na Robovo správanie? A spravili by ste to isté čo Linda, alebo by ste to riešili inak? Budem sa tešiť na riešenia, ktoré by ste zvolili vy. :)

No a posledná otázka: Ako to podľa Vás bude pokračovať?

Tak do skorého čítania :D

                        Zo <3

                                 Kirsten