„Asi sa jej moc nepotešíte, ale ocenil by som pomoc," povedal Grayson, nad čím som sa ja pousmiala. On by pomoc možno ocenil, ale ja som o ňu nestála. Nepodrezala som sa predsa len zo zábavy, ale z dôvodu, že chcem zomrieť. Dúfala som však, že to bude rýchle a menej bolestné. Takto? Cítila som sa úplne ako omráčená, bolelo dokonca keď sa ma on dotkol a to o ton hnusnom pocite zimy radšej ani hovoriť nebudem. Na ruke ma chladila dokonca vlastná krv, ktorá bola už pomerne všade. Dokonca ešte aj na Graysonovej bunde, ktorú som pevne zvierala. Ani neviem prečo.

„Aha Warnerová," povedal zrazu známy hlas, ktorý ma vlastne aj prinútil znova otvoriť oči. „Niekam ju polož, hneď som pri nej." Stačila sekunda, aby som vedela, že som späť na začiatku. Presne tu som sa po poprave prebrala a ten hlas patrí tomu bláznovi, ktorý ma sem dostal. Bože, prečo ma vtedy len nezabil? Načo som ja akože tu? Nepatrím sem. Nie som blázon, ani kriminálnik, len niekto koho komunita odmieta vypočuť. Neviem, ale ako som ležala na zemi v cele, hlavou mi preblesla myšlienka. Čo ak o tom celom niekde tam hore vie? Ak by niektorý z vládcov odhalil celé otcovo tajomstvo, samozrejme, že by zatlačil na súd, aby ma popravili a tým navždy umlčali. Takto by som totiž dokázala prehovoriť o dosť zaujímavých veciach, ktoré by mohli mať za následok pokojne aj vzburu obyvateľov. A podľa mňa nie sú tak sprostí, aby niečo také riskovali.

„Prečo si to urobila?"

„Nie je to jasné?" opýtala som, sotva ma Grayson zložil na jednu z postelí. Na neho som sa moc pozerať nechcela, ale nedokázala som odolať. Veľmi skoro som to však oľutovala. Stačilo, že si sadol na kraj postele ku mne a zhodil zo seba krvavú bundu. Videla som, ako sa mu svaly pod bielym tričkom napínajú, ale zjavne len od nervozity.

„No mne teda nie. Ja som tu, aby som ťa chránil Camila a nie ťa zachraňoval v poslednej chvíli. Nechcem ani vedieť čo by bolo, ak by som ťa našiel o pár minút neskôr."

„No čo by asi bolo múdra hlava?" opýtala som sa so smiechom, ale aj ten bol vlastne len nútený. Dokonca ešte aj ten smiech ma nesmierne bolel, takže som radšej znova privrela oči. Musela som istým spôsobom ešte stále premáhať slzy, ktoré mi však už netiekli v takom množstve, ako doteraz. Nedokázala by som však poprieť strach. Už som tu síce bola, toho chlapa ako-tak poznám, ale aj tak ma desil. A pre niečo o to viac, že tu teraz bol aj Grayson.

„Takže čo máme za problém?" opýtal sa zrazu ten chlap, až ma z jeho hlasu striaslo. V momente mi pripomenul chvíľu, kedy som ho vtedy tesne po súde uvidela prvýkrát.

Ja som na neho len bolestne zagánila a vystrela k nemu ľavú ruku. Kožu som mala naozaj nepekne rozrezanú od žíl na zápästí, až takmer po lakeť. Pri zápästí mi to vyzeralo asi najhoršie, ale zas...možno ak by nebolo toľkej krvi, nevyzeralo by to až tak hrozne. Bolesť som však pri vystieraní ruky cítila hroznú. Akoby mi niekto doslova trval od seba kožu, alebo samotné mäso pod ňou.

„Bože môj," dostal zo seba ako prvotnú reakciu a sadol si ku mne, len kúsok ďalej od Graysona. „Musí to poriadne bolieť, čo?" Prikývla som, na čo mi jedna osamelá slza stiekla po ľavom líci. Chcela som proste kričať. Nie od bolesti, ale zúfalstva. Odtiaľto asi cesta von inak ako smrťou aj tak nevedia, tak prečo ma nenechajú?

„Nechajte ma prosím na pokoji. Ja chcem zomrieť," dostala som zo seba hádam s vypätím všetkých síl, ale to som už slzy neudržala. Nechala som im voľný priechod, až som neudržala ani vzlyk, ktorý sa mi dral do hrdla. Pocit, že sa zadusím ak sa poriadne nevyplačem bol takmer neznesiteľný. Každý jeden nádych bolel, akoby ma niekto poriadne zbil a dokopal k tomu.

„Black doprajte nám trocha súkromia," napomenul Graysona, ktorý sa ale nezdal, žeby sa veľmi chcel odo mňa vzdialiť. Síce som po ňom zazerala iba jedným očkom, neunikol mi ten ustarostený výraz. Napokon však len prikývol a pomaly odpochodoval cez dvere, ktoré sa za ním aj v momente zavreli. Ja som pravou rukou pevne zvierala vankúš pod hlavou, čo ale neprinášalo žiadnu úľavu od bolesti. Pochopiteľne.

„Camila pozri, ja viem, že je toto tu veľký šok a, že nechceš žiť týmto spôsobom, ale ja ťa nemôžem nechať zomrieť. Už len kvôli pamiatke tvojho otca," vysvetlil a vstal z postele. Mňa triaslo od zimy stále viac, ale brala som, že je to len z tej straty krvi. Možno, ak by som rezala dôkladnejšie, mohla som si toto tu ušetriť.

Možno preto som aj začala očami rýchlo hľadať niečo, čím by som to dokončila. Ak ma tu ten chlapík nechal osamote, asi by som to mala využiť. Hlava sa mi dvíhala z vankúša maximálne ťažko, ale stačilo, že som sa zvládla posadiť a už ma nemalo čo zastaviť. Na malom stolíku pri konci postele, na ktorej ležal ten chlap, čo minule som videla chrómovanú tácku. Bolo na nej dosť vecí, ale mňa najviac zaujal krásne ostrý skalpel, ktorý však mal na konci trocha krvi. Nebolo to vlastne ďaleko, takže mi stačilo pár krokov, aby som sa o stolík oprela. Trocha som sa však prerátala a so svojou nešikovnosťou celú tácku zhodila dole. Veci z nej s rachotom dopadli na zem, kde som vlastne po chvíľke skončila aj ja sama.

„Camila!" skríkol zrazu na mňa a ešte skôr, akoby som vzala do rúk ten nešťastný skalpel ho odkopol niekam takmer na druhý koniec miestnosti. Krikom som sa snažila brániť, keď sa ma pokúsil postaviť na nohy, ale nič mi to nepomohlo. Akurát som ešte priťažila sama sebe, lebo na nohách som sa už neudržala. Na posteľ som doslova padla ako zabitá, pričom som krvou zašpinila ešte aj plachtu.

„Prečo?" vzlykla som, zatiaľ čo on mi pridržal boľavú ruku a dosť veľkou ihlou mi niečo pichol len kúsoček od rany. Radšej som privrela oči a zahryzla si do jazyka, aby som nekričala. Nechcem pomoc. Proste...nie.

„Pretože. Sama vieš, ako sa veci majú, tak si prosím nemysli, že by tvoj otec chcel pre teba takúto smrť. Mysli na neho a na to, koľko si toho vytrpel, len aby bolo všetko v poriadku. Vsadím sa, že ťa podobné myšlienky hneď prejdú." ja som len v zúfalosti pokrútila hlavou, aj keď som vedela, že má pravdu. Jasné, že by to otec nechcel ale on tu už nie je. Nemôžem sa aj po jeho smrti riadiť výslovne tým, čo chcel a čo mi celý život vtĺkal do hlavy.

„Ale áno. Takže prosím nevymýšľaj a nechaj ma, aby som ti pomohol."

„Nič o mne neviete. Absolútne nič neviete, tak sa netvárte, že...že...viete ako môj otec premýšľal, alebo, že viete kto som. Ste mimo."

„Možno by si bola prekvapená, do čoho ma tvoj otec zasvätil," odpovedal, ale môjmu pohľadu sa úspešne vyhol. Namiesto toho len na malú handričku nalial akúsi tekutinou a potom mi ňou začal čistiť ranu. Divila som sa, že nič necítim, ale asi za mohlo to niečo, čo mi pichol. Ruku som si už tak či tak necítila, takže mi to môže byť jedno. Ak už tak veľmi chce, nech si robí čo myslí.

„Minule ste hovoril o mojom tetovaní. Čo o ňom viete?" sotva som dopovedala, som v rýchlosti pozrela na ruku. Na tetovanie som v tej chvíli zlosti a zúfalosti ani nemyslela. Teda aspoň vedome. S úľavou som si aj napriek všade prítomnej krvi všimla, že rez začínal až pod ním. Takže aspoň v tomto smere som si mohla vydýchnuť.

„Dosť na to, aby som si bol istý, že ani on by nechcel, aby si zomrela takýmto nezmyselným spôsobom. Nech už sa stalo čokoľvek, on ťa miloval viac než hocikoho iného."

„Nepoznáte ho," bránila som sa, aj keď táto téma bola veľmi háklivá. Možno ešte viac, ako všetko to, čo sa odohralo na súde.

„Ale áno. Poznám ho rovnako dobre, ako poznám teba. Obaja ste mi prakticky vyrastali pre očami, len ste o tom nemali ani poňatia. Čo myslíš, kto navrhol tvojmu otcovi, aby to riešil v podobe tetovania? Vedel som, že takto budú všetky informácie v bezpečí."

„Nie. Nemáte pravdu." od zúfalosti som radšej zatvorila oči, len aby som sa nemusela pozerať, ako mi zašíva ranu. Bola som rada, že to necítim, takže mi vlastne nič iné nechýbalo. Radšej som nechala slzám voľný priechod a pravou rukou si prekryla oči. To jasné svetlo, ktoré bolo zrazu všade naokolo mi nepadlo dobre. Minule keď tu boli len oranžové neónky, to bolo lepšie. Teraz jasne bielym svetlom žiaril celý strop.

„Ak chceš, môžeš mu poslať odkaz. Zariadim to."

„Nechcem," odpovedala som rýchlo, aby som ani nemala šancu nad tým premýšľať. „Ale ak by sa dalo, rada by som poslala odkaz do hlavnej väznice súdu. Milesovi Mertinovi, aby som bola presná." áno, toto je oficiálne meno modro očka. Ja som ho však nepoužívala ani keď som bola tam a nieto ešte, keď už som mimo.

„Samozrejme. Nejaký tvoj kamarát?" pokývala som hlavou, ale mala som vlastne úsmev na tvári. Ak to vie zariadiť, znamená to, že dostanem späť fotku svojej rodiny, ktorá tam zostala. On si ju určite schoval, takže by asi nemal byť problém, aby mi ju priniesol. Nejako potajomky samozrejme, aby nikto iní nevedel, že som nažive. A to pomenovanie. Nie, on nie je môj kamarát. Je to proste môj bývalý strážnik, s ktorým som sa rada bavila. Nikdy sme si oficiálne nepovedali, že sme kamaráti, alebo niečo také. Len sme sa znášali a mali sa vlastne pomerne radi.

Po chvíľke som ani neviem z akého dôvodu proste otvorila oči a pozrela presne na moju ruku, ktorú on ešte stále zašíval. Ako ju očistil od krvi, nevyzeralo to tak zle. Stehy sa mi nechcelo počítať, ale bolo ich veľa. A to ešte rozhodne nehodlal skončiť. Na chvíľu som sa bála, že mi potom zostane naozaj nepekná jazva, no to by ma malo trápiť asi najmenej.

„Viete...všetko?"

„Všetko. Preto som vedel, ako mám pri tvojej poprave postupovať a koľko čoho znesieš."

„A preto ste nerobil ani taký cirkus, keď ma Grayson priniesol. Vedel ste, že tak rýchlo nevykrvácam, však?" tak veľmi som dúfala, že mi odpovie záporne, že sa proste mýlim, ale on nie. Len prikývol a na chvíľu prestal hľadieť na moju ruku. Pozrel mi priamo do očí, až sa mne od nervozity rozbúchalo srdce. Ak tento muž vie všetko, musím si veľmi dávať pozor, aby som ho proti sebe nepohnevala. Mohla by som inak skončiť veľmi škaredo.

„A Carley?" opýtala som sa po chvíľke. „Aj on o tom vie?"

„Len ja. Aby som dostal povolenie na tvoju záchranu, musel som mu niečo nahovoriť, ale nič podstatné nevie."

„Vy ste mu vnukli ten nápad, že mám nejaký čip, však?" začínalo to vlastne pekne do seba zapadať. Tento človek bol poverený mojim otcom, aby ma po prípade chránil, ale aby tak mohol urobiť musel klamať vlastného šéfa. Tak mu povedal, že mám jeden z tých čipov, čo veria, že otec vyrábal. Carley si tým pádom povedal, že stojím za záchranu a preto som teraz tu.

„Nemal som na výber. To dostatočne odvedie jeho pozornosť, aby sme všetko utajili. Len...dávaj si prosím pozor, aby si sa nepreriekla."

„Celý svoj život s tým žijem. Nie som v klamaní žiaden nováčik." takto to vyznelo dosť divne, ale bola to vlastne pravda. Niežeby som doslova klamala, alebo také niečo, ale občas som prose musela hovoriť dosť zavádzajúco. Len aby som si ochránila vlastnú kožu a vlastne celú rodinu, na čele s otcom.

„Ja ti verím, že si ich nezabila."

„To dievča na videu vyzeralo ako ja," zašepkala som, no to som už musela potláčať ďalšie slzy. „Ako je to možné? Bola presne ako ja. Nikto predsa nevedel o klonovaní viac, ako otec. Však?"

„Neviem. Videl som tú nahrávku, takže viem o čom hovoríš." asi ho omrzelo pozerať na môj uplakaný výraz, lebo sa zas pustil do šitia. Nechcela som, ale už len pre dôvod, aby som neplakala, som sa pozrela rovnakým smerom. Bolo nepríjemné, ako mi ihlu zasunul pod kožu, tesne pri rane, potiahol ňou tesne nad ňou a na jej druhej strane opakoval rovnaký proces. Niť vyzerala naozaj solídne, takže sa asi nebudem musieť báť, že sa roztrhne, alebo niečo podobné.

„Čo bude, ak Carley ten čip nenájde? Graysonovi už povedal, aby ma každý deň prezrel, lebo mi vraj vsadil do ruky nejakú rušičku." vystrela som pravú ruku, o ktorú letmo zavadil pohľadom. Veľmi ho to asi nezaujímalo, lebo sa radšej ďalej venoval šitiu. Ja osobne som sa desila chvíle, kedy to Grayson začne naozaj plniť. Niežeby som sa bála priamo jeho, ale proste...mám sa vyzliecť pred neznámym chlapom kvôli niečomu, čo ani neexistuje?

„Nič. Tak ho proste nenájde. Zostaneš tu ako úplne obyčajný väzeň." prikývla som, aj keď to bola asi chabá reakcia. Ale ak sa to tak vezme, hanbila som sa za to, čo som urobila. Bola som strašne sebecká, keď som sa chcela zabiť. Nech by bolo už hocijak zle, nesmiem takto uvažovať. Aj keď som vlastne stratila veľa, ešte stále je tam niekto, kto na mňa čaká. Aj keď...ak sa na to pozrieme realisticky, už v živote by sme sa vlastne nemali stretnúť. No ja nájdem cestu. Aj keď odlúčenie bolo a ešte stále je veľmi bolestné, nemusí to takto byť naveky. Ešte nie je nič stratené.

„Potom sa vám ozvem, keď vymyslím presné znenie odkazu. Dokážete mi ale zaručiť, že okrem neho to nikto neuvidí?"

„Samozrejme." mala som ešte toľko otázok, ale rozhodla som sa mlčať. On mi na moje prekvapenie pichol ešte niečo, čo začalo účinkovať pomerne rýchlo. Až som mala chvíľami problém udržať otvorené oči, ale musela som. Chcela som ešte hovoriť s Graysonom, ktorý sa aj tak určite po chvíľke vráti. Aspoň som v to teda dúfala. Nechcela som zostať bez neho.

„Vezmi ju nech si oddýchne. Na zajtra jej vybavím, nech môže ležať," povedal zrazu, na čo som ja doširoka otvorila oči. Neviem ako dlho som bola mimo, ale Grayson už sedel vedľa mňa a nežne ma hladil po hánkach ľavej ruky. Vyzeral pomerne ustarane, čo ma aj troška miatlo. Sama som však moc nemala pojem o dianí, takže som zostala mlčať a znova privrela oči.

„Koľko je tých stehov?"

„Štyridsaťšesť. Najviac, čo si jedna rana u niekoho vyžadovala," odpovedal mu, čím ma vlastne aj šokoval. „Pekná rekordérka."

„Bude v poriadku, však?"

„Samozrejme. Teraz jej nechám ruku takto, ale ráno jej ranu pekne obviažeš, jasné? Aj teraz daj pozor, aby si ju uložil na ľavý bok, nech ju môže mať vystretú." Garyson zjavne len prikývol, lebo viac slov už nepadlo. Len som pocítila, ako ma opatrne vzal na ruky a namieril si to zjavne k výťahu. Preto som vlastne aj počkala, kým som počula ako sa za nami zavreli dvere a až vtedy znova pootvorila oči. Cítila som sa však príšerne. Všetko ma strašne bolelo, dokonca ešte aj obyčajný nádych.

„Ani si sa mu nepoďakoval," podpichla som ho a pre nejaký ten pocit bezpečia zas zovrela jeho bundu. Krv bola ešte stále na nej, asi si ju musel kvôli pravidlám obliecť späť.

„Nerobil mi predsa láskavosť, ale svoju prácu," odpovedal, ale ešte stále som počula v jeho hlase nervozitu. Dokonca mi to stálo za to, aby som zaklonila hlavu a pozrela mu do tváre. Ja neviem, či dnes spal, ale vyzeral naozaj zničene. Takže sme sa na seba zjavne dosť podobali.

„Nechcela som ti prirábať starosti."

„Nehovorme o tom, hej? Ty si teraz potrebuješ v prvom rade oddýchnuť a zajtra ráno sa bez nejakého papuľovania najesť, jasné? Dnes som ešte bral ústupky, ale zajtra to tak už nebude. Pekne bez rečí sa naješ a potom môžeš dostať celý deň ležať v cele. Drexel to vybaví." prikývla som, no viac som sa sústredila na meno, čo padlo. Nebolo mi však vôbec známe. Aj napriek tomu, že ma on vraj pozná, ja nemám ešte stále poňatia, kto to je a kde je vlastne pravda.

„Ďakujem."

„Za málo. Je to predsa moja práca." sotva výťah zastal, som radšej zas privrela oči a snažila sa nepočuť nič, čo sa hovorilo na chodbe.

Vy dvaja holúbkovia ako čo?

Jasné Black, to ju ešte aj na rukách budeš nosiť ako kráľovnú?

Aj si si to s ňou riadne rozdal?

Podobné primitívne reči sa niesli celou chodbou, ale ja som zostala aj tak len pokojne ležať v jeho náručí. Počula som, že on si niečo potichu mrmlal, ale to bolo samozrejmé. Ja neviem prečo, naozaj nechápem prečo sa musia do neho všetci navážať. A čo ak je mladý? To uberá niečo na jeho profesionalite jeho vek? Aspoň nemá prístup, akoby v sebe nemal ani kúsok ľudskosti.

„Pokojne ma postav, kým otvoríš dvere. Zvládnem to."

„Jasné. A potom sa mi strepeš na zem a ešte si potrháš stehy," nadhodil okamžite a zastal. „Zvládnem otvoriť aj s tebou na rukách." Musela som sa pousmiať, aj keď ma naozaj všetko neznesiteľne bolelo. Vážila som si jeho pomoci, ktorú mi však vôbec nemusel ponúkať. Mohol ma nechať, aby som sa sem dotrepala sama a nie ma nosiť na rukách.

Trocha sa s tým asi trápil, lebo sme dosť dlho boli na jednom mieste. Moju teóriu podporil aj nejaký ten smiech čo sa ozval, ale pocit, kedy ma konečne maximálne opatrne zložil na posteľ bol na nezaplatenie. V momente mi bolo o niečo lepšie. To však, že by si ku mne sadol, som nečakala. Po chvíľke som ucítila aj teplo od deky, takže som sa len lepšie uložila a ešte na chvíľu otvorila oči. Nepadlo mi však dobre, keď som uvidela ako na mňa pozerá.

„Hneváš sa?"

„Nie na teba. Aj keby som mal." prevrátil očami, čo mi ani v tom prítmí neuniklo. Možno nemal nechať dvere dokorán, aby sme až tak nepočuli smiech a narážky, čo sa sem šírili. Ja neviem čo si myslia o sebe, ale boli maximálne úbohí. Všetci do jedného. A najviac asi tí, čo sa do nás pustili ráno.

Dosť nečakane ma vzal za ľavú ruku, ktorú som mala doteraz len tak zloženú na matraci a opatrne mi prstami prešiel po tetovaní. Ja som zrazu ani nevedela, ako sa tváriť. Bola som zmätená a zároveň som o tom nechcela hovoriť. Proste...tie drobné dotyky oživili toľko spomienok a bolesti spojených s tými pár čiarami čierneho atramentu.

„Nechápem čo vidia ľudia na tom, že si nechajú vytetovať meno súčasného partnera. Podľa mňa je to vrcholne trápne a hlúpe. A čo ak sa rozídete? Alebo ste sa už rozišli? Ste ty a ten tvoj drahý Matthew ešte vôbec spolu?"

„Ty si neskutočný," povedala som a trhla rukou, aby ju pustil. Keď som však nepochodila, hodila som po ňom vražedný pohľad, aby si to pekne rozmyslel. On však nie. Radšej prstami ešte pekne obkreslil líniu holubice, ktorá bola nad menom. Bolo to vlastne veľmi pekné tetovanie, ktoré mi často dodalo nádej, ak už bolo najhoršie. A ak už nestačila holubica sama o sebe, bolo tu ešte jeho meno. Ozdobným písmom napísané meno Matthew, ktoré pre mňa znamenalo hádam celý svet.

„Miluješ ho?"

„Viac, ako kohokoľvek iného. To proste...je láska ktorá sa slovami opísať nedá. To musíš zažiť." aj napriek bolesti, som sa musela usmievať. Stačila jedna myšlienka, na jeho nádherné oči, alebo ten spôsob, akým ma objímal jedine on a zas som sa cítila slobodná. Mimo týchto ciel, proste len ja a on, niekde uprostred ničoho, ako sme uprostred noci pozorovali hviezdy. To boli chvíle, kedy som bola najviac vďačná za svoj život.

„Takže mám očakávať, že sa v blízkej budúcnosti zastaví na návštevu?"

„Nepríde. Je to viac ako isté," odpovedala som trocha skleslo a radšej sa ešte raz pokúsila si vyslobodiť ruku. Toto mi prišla ešte ako háklivejšia téme, ako to všetko o rodine. Ukrývala v sebe totiž oveľa viac bolesti, akoby som bola ja schopná zniesť. Znova. Raz som sa s ňou už musela popasovať a aj vtedy som mala každú sekundu pocit, že umriem. Tak strašne to bolelo, ako ešte žiadna fyzická bolesť za celý môj život.

„Chceš už spať?"

„Rada by som." asi mu nepadlo dobre, ako som odpovedala, ale tak sám s tým začal. Ja by som určite len tak neprišla k nemu a nezačala o tom hovoriť.

Radšej ma tam už bez nejakého protestu nechal, čo mi padlo dobre. Chcela som, potrebovala som byť sama a trocha ešte popremýšľať. Dnes sa toho dialo tak veľa, ale...napokon som nemohla. Oči sa mi samé od seba zatvorili a už som ich ani otvárať nechcela. Radšej som si k telu viacej pritiahla deku, skopla si topánky z nôh a sústredila sa len sa spánok. Hlasy z vonka mi moc nepomáhali, no po pár minútach som ich počula už iba ako ďalekú ozvenu. Ako poslednú vec, ktorú som ešte nejako jasne vnímala, bola vlastne spomienka. Spomienka na tie prenádherné modré oči, ktoré sa na mňa stále pozerali s množstvom lásky, predstavila som si jeho celkovo krásnu tvár, zavŕšenú hustými bledohnedými vlasmi, ktoré strapatil jemný podvečerný vánok. Toto bola predstava, ktorá mi aj napriek bolesti dovolila zaspať s úsmevom na perách.

***

„Camila." nebolo mi najprv jasné, či ten hlas aj naozaj počujem, alebo je to len súčasť nejakého sna, ale pomaličky som otvorila oči. Od množstva plaču, ktorému som v noci ešte neodolala ma boleli oči a ani ruka na tom nebola práve dvakrát dobre. Ale žila som. Len som sa stále rozhodovala, či to brať ako chvalabohu, alebo bohužiaľ.

„Priniesol som ti raňajky. Vieš na, čom sme sa včera dohodli." prikývla som a ešte stále rozospato pozrela na Graysona. On však len na stolík vedľa postele položil tácku s tanierom, na ktorom bola vlastne celkom normálne vyzerajúca praženica s paradajkami. Možno tu nebudú variť najhoršie. Maminej kuchyni sa to určite nevyrovná, ale kým je to jedlé, beriem. Už som bola vlastne neskutočne hladná, dokonca aj včera, ale bála som sa to po mojom prehlásení priznať.

„Ďakujem," dostala som zo seba zachrípnuto. Hlas ma pre nejaký dôvod čiastočne opustil, ale tak dobre. To bude dnes si môj najmenší problém.

„Obviažem ti ešte ruku a potom už dám pokoj," povedal a ja som sa pomerne nemotorne posadila. „Asi nemáš moc náladu sa so mnou baviť." Pokúsila som sa neoprieť o ruku, aby som jej ešte viac neublížila. Aj tak ma v nej celú noc chytali párkrát také kŕče, až som chcela kričať.

„Nevadíš mi." mlčky sa posadil ku mne a opatrne ma vzal za ruku. Dosť neisto si ju prezeral, ale tomu som vlastne aj chápala. Nebol na ňu pekný pohľad. Tých stehov bolo proste priveľa. Ešte viac v podstate pripomínali moje pocity. To ako strašne utrápene a zlomene sa cítim. Vlastne čakám, kedy ma niekto konečne dá znova dokopy.

Mlčky som radšej len hľadela na Graysona, ako mi opatrne začal obmotávať ruku snehobielym obväzom. Niektoré dotyky síce boleli, aj keď sa podľa mňa snažil byť nežný a spôsobiť mi čo najmenej bolesti. Preto som ani nijako nedávala najavo, že by ma niečo čo i len minimálne bolelo. Oči som celý čas upierala radšej niekam za neho. Konkrétnejšie na umývadlo, v ktorom ešte stále ležali črepy z rozbitého zrkadla.

„Prečo si sa mi smial za to tetovanie?"

„Lebo je to hlúpe," odsekol a dvoma drobnými striebornými sponami, ktoré mali na oboch koncoch malé zúbky prichytil obväz, aby sa mi nezošmykol z ruky. Bol utiahnutý troška natesno, ale nechcela som sa už sťažovať. Vážila som si, že mi vôbec takto pomohol. Toto určite nie je v popise jeho práce, ale bez jednej námietky sa do toho pustil.

„Nikdy si nikoho neľúbil?"

„Nie natoľko, aby som si jeho meno nechal zvečniť. A hlavne teda v tvojom veku. Pre Boha, však ešte nie si ani dospelá a už si tetuješ na zápästie meno chalana, ktorý ťa o polroka nechá?" s úsmevom som nad tým celým pokrútila hlavou. Hovoril tak rozhnevane, akoby o tom tetovaní vedel všetko. A pritom nevie vlastne vôbec nič. Absolútne nepozná ani jedno slovo z príbehu, ktorý stojí za tým tetovaním.

„Raz ti možno poviem, čo ma k tomu viedlo. Ale to budeme musieť byť veľmi zadobre."

„No...tak raz ti potom poviem ešte aj svoj oveľa ostrejší názor." divila som sa, že sa nad tým zasmial, no ja som sa teraz nepridala. Len som nad ním krútila hlavou. Všetko mi prišlo také neskutočné. Akoby sa tieto veci okolo mňa ani nediali. Alebo, že by sa nediali mne.

„Mohli by sme sa ísť zajtra ráno prejsť? Vravel si, aby som ti dala vedieť, ak budem mať o to záujem."

„Jasné." nezdal sa moc nadšený. Ja som vlastne tiež nebola, ale asi ak by som mala zostať stále len tu, pokúsila by som sa o niečo podobné, ako včera. Ja som bola stále ten typ, čo potrebuje slobodu. Aj doma to tak všetci vnímali a akceptovali. Keď som proste bola v nálade, že som okolo seba nezniesla štyri steny, nerobili okolo toho cirkus a nechali ma ísť kam som potrebovala. A hlavne na ako dlho som potrebovala.

„Počkáme, kým ostatných odvedú preč a ja sa potom na pár hodín vyparím, hej? Ty sa tiež schovaj pod deku a zostaň maximálne potichu. Nech o tebe ani nevedia." prikývla som a on mi podal tácku s raňajkami. Takto keď som si jedlo prezrela zblízka, vyzeralo vlastne ešte lákavejšie, takže som sa do toho hneď aj pustila. Grayson na mňa len pobavene pozeral, ale vyzeralo, že sa naozaj tešil, že som konečne jedla.

„Nebojíš sa, že na to niekto príde?"

„Nie. Nikto sem cez deň nechodí. Preto ti hovorím, aby si mlčala ako hrob a pokúsila sa poprípade spať. Aj tak si si cez noc moc neoddýchla, čo?" pokývala som hlavou a vložila si od úst malú paradajku. Čakala som troška prenikavejšiu chuť, ale vlastne nebola ani taká zlá. Doma som milovala, keď ich mama zvykla dať upiecť a potom podávala s mäsom. Ona vedela všetko tak dokonale dochutiť, že človek nemal jej jedla nikdy dosť.

.