„Myslel som si, že si ešte moc mladý na toto celé," povedal Carley, zatiaľ čo ja som ešte stále stál chrbtom opretý o stenu. „A ak sa niečo takéto ešte raz stane, ver, že ju dostane na starosť niekto iný." Nemal som sa nechať takto rozhodiť, ale inak to nešlo. Musel som sa zastať samého seba a nebolo mi vlastne ani jasné, kam vzali Camilu. Hovorili niečo o samotke, či čo, ale nevedel som ešte o čo ide. Takže vlastne moju neskúsenosť pekne využili.

„Nie som si vedomý, že by som urobil nejakú chybu," odpovedal som hrdo, na čo som očami prebehol po tých dvoch, čo ešte stále robili moju kvázi ochranku. Sotva Camilu odviedli, s tým jej hysterickým krikom, sa tu objavil Carley, ale...asi to tak bolo aj lepšie. Po tom, čo mi včera hovoril by som nechcel, aby sa stretli. Nech si od nej len drží odstup a potom bude všetko v poriadku.

„Ty sa tu nemáš s ňou čo maznať. Dostal si rozkaz, aby si ju odviedol medzi ostatných a teba tým pádom nemalo zaujímať to, čo chcela ona. Mal si ju spútať a pokojne aj za vlasy odtiahnuť preč."

„Myslite si o mne čo chcete, ale ja nesúhlasím s takýmito metódami. To dievča je tu neprávom, takže vážne nechápem prečo by som sa k nej mal schovať, ako k zvieraťu." určite som si týmto celým len viacej kydal na hlavu, ale ak sa mi už naskytla možnosť, musím byť úprimný. Nech si nemyslí, že ak jemu sú väzni ukradnutí, tak je to rovnako u každého. Hej, nad niektorými by som sa ani nezamyslel, ale zas našiel som pár výnimiek, ktoré by som bez premýšľania pustil na slobodu.

„Lebo máš počúvať moje rozkazy, ktoré kážu aby si sa ku každému choval bez citov. Nie si tu na to, aby si niekoho utešoval a sľuboval mu lepšie zajtrajšky. Niekto kto sa sem dostal, si nezaslúži iný prístup, ako ten najtvrdší," odrecitoval, akoby sa presne tieto slová v takomto poradí naučil naspamäť. Zatiaľ čo ostatní ho počúvali s kamennými výrazmi na tvárach, ja som nad tým celým len so smiechom krútil hlavou.

Nech sa na to dievča pre Boha pozrie. Nech sa jej pozrie do očí a potom mi povie, že je vinná a všetku tú ohavnosť spáchala ona. Pochybujem, že by mi dokázal tvrdiť to isté. Stačil by mu jediný pohľad, aby zmenil svoj názor. Kým som ju ja neuvidel, myslel som si, že je to len nejaká obyčajná vrahyňa, ktorej proste preplo a zabila vlastnú rodinu, no stačilo, že som ju uvidel a zmenil som názor. Stačilo, keď som jej pichal protilátku a vtedy sa jej zahľadel do očí. Pozerala na mňa tak prosebne, akoby ani nechcela, aby som jej pomohol. Prišlo mi, že by bola šťastnejšia, ak by som ju nechal zomrieť.

„Čo s ňou teraz bude?"

„Do večera zostane na samotke. Možno si tam uvedomí, ako sa má správať," odpovedal mi pohotovo, lenže mne sa tá odpoveď absolútne nepáčila. „O ôsmej zas nastupuješ do služby a dbaj na to, aby si ju ráno odviedol bez problému presne tam kam máš. Nech ma viacej sem nevolajú kvôli tebe a tvojej neschopnosti!"

„Áno pane!" štekol som dosť nabrúsene a zaujal postoj, akoby som si ho mal naozaj vážiť. Nebola to pravda. Ten človek je v mojich očiach proste ničota. Niekto, kto sa absolútne nevie správať k iným ľuďom.

„Ak by si ju chcel ešte ísť utešovať, na konci chodby zahni doprava a si v cieli," dodal ešte so smiechom a potľapkal ma po pleci. Dúfal som, že keď odíde on, vytratia sa aj tie hovädá, ale mýlil som sa. Zostali postávať tam naokolo mňa, až som to vlastne s nervami nevydržal a za pár nadávok, ktoré som na nich vytrúsil som sa vytratil. Nemal som záujem o ich reči, ani nič iné.

Pobral som sa vlastne celkovo von z budovy PHPV do jednej menšej prístavby, kde sme vlastne my mali kvázi byty. Ani neviem čím to bolo, ale žeby som si zaslúžil práve taký, ktorý má veľké strešné okno, to už bola nejaká pocta. Navyše ešte aj jeho orientácia bola dokonalá, lebo hocikedy, keď bol Saturn krásne viditeľný, som ho mal ja ako na dlani. Proste niečo krásne, ale zároveň desivé v jednom. Výhoda navyše bola, že bez odtlačku mojej dlane, by sa dnu nikto nedostal. Takže som sa aspoň nemusel báť, že mi niekedy niečo zmizne. Mysleli by ste si, že ak aj toto patrí k PHPV ľudia majú nejakú úctu, ale vonkoncom nie. Tulákov, ktorí nepatria k žiadnej komunite sme tu už neraz mali a vždy narobili dosť problémov.

Mal som hlavu plnú všetkých myšlienok, ale ešte aj napriek tomu, som sa dokázal zvaliť na posteľ a konečne si vydýchnuť. Bol som hotový. Takmer dva dni som nespal a to si asi vyžiadalo svoju daň. Nemal som sa chovať tak neohrabane. Ja viem, že som to robil kvôli nej, ale nesmiem byť na ňu taký dobrý. Ak chce prežiť a chce ma mať pri sebe, nesmiem sa k nej správať, ako k nejakej kamarátke. Je to môj väzeň a nie nová známosť. Bodka.

Moc som si napokon nepoležal, ale radšej som zo seba zhodil uniformu a dal si riadnu sprchu. Od toho dlhého sedenia ma bolel každý sval, ale teplá voda pomáhala. Hlavu som vlastne držal zaklonenú, aby mi voda zo stropu tiekla priamo na ňu. Takto som sa dokázal zrelaxovať asi najviac. Ako som sa nad tým zamyslel, toto celé bývanie ani nebolo také zlé. Najprv sa mi to tu absolútne nepáčilo, ale už som si zvykol. Ide vlastne o malú kúpeľňu, menšiu kuchynku spojenú s obývačkou a takou polovičnou stenou predelenú od spálne. Nič extra, ale za všetko, čo človek potrebuje.

Ja neviem, ale celú sprchu som myslel výhradne na ňu. Carley mi povedal, kde ju nájdem a asi by bolo nepekné, ak by som za ňou ani nezašiel. Preto som sa vlastne aj vykašľal na odpočinok, znova sa obliekol a vybral späť. Aspoň ju rýchlo skontrolujem a potom sa prídem vyspať. Ešte jednu noc by som nevydržal bez spánku, to je isté. A ak aj áno, na sto percent by sme sa pochytili, lebo by som bol mrzutý.

Keď sa do mňa hentí dementi začínali, myslela som, že mi Carley vypichne aj to, prečo nemám pri sebe zbraň, ale našťastie sa o tom nezmienil. Raz som s ním už túto tému preberal a možno si pamätá moje argumenty. Niežeby ich bral aj vtedy nejako vážne, ale aspoň ma vypočul a snaží sa to rešpektovať. Hej, možno pre niektorých by bolo nepochopiteľné byť strážnik a nemať pri sebe zbraň, ale u mňa to tak nie je. Násilie totiž nie je jediná cesta, ako si získať rešpekt. Práve naopak. Zbraňami sa oháňajú ľudia, čo na to nevedia ísť inak.

Našli sa ľudia, čo po mne divne zazerali, keď som sa vrátil do budovy, ale nejako som sa to pokúsil odsunúť bokom. Hej, asi to malo niečo s tým, že som si nevzal späť celú uniformu, len bundu z nej. Však čo? Stačia aj čierne nohavice s bielym tričkom. Podľa výzoru by ma mali poznať, takže mi môže byť úprimne jedno, ako som oblečený počas voľna. Nemusel by som sem za ňou vlastne ani chodiť, ale svedomie mi nedalo. Už len tie reči, čo hovorila ráno, ma stále prenasledovali. Beriem, že jej tu nie je dobre, že sa bojí, ale to ešte nie je dôvod, aby hneď myslela na smrť. Aj keď by bola razom voľná, je ešte moc mladá, aby to takto zabalila. Nikdy nemôže vedieť, čo sa prihodí. Čo ak dostane Carley ten čip a pustí ju? V našej komunite by zostať nemohla, to je jasné, ale niekde by ju určite prijali. Nie je predsa možné, aby niekde niekoho nemala. Nejakú rodinu, alebo tak.

Bol som celú cestu dosť nervózny, ale tá pravá nervozita, ktorá vám solídne rozbúcha srdce sa dostavila, až keď som sa ocitol na tej osudnej chodbe. Stráže som tu nejakým zázrakom nenašiel, čo ma aj udivovalo. Dlho som sa však nad tým zamýšľať ani nemohol, lebo moju pozornosť upútala iná vec. Množstvo kovaných dverí, ktoré sa otvárali naozaj komplikovane vyzerajúcim zámkom, boli posadené podľa mňa až moc blízko k sebe. Ak každé patrili k jednej miestnosti, ani som si radšej nechcel predstaviť, aké malé to tam musí byť. Ja som odmalička mal hrôzu z malých stiesnených priestorov, preto som sa vlastne ani raz v cele nezdržal s ňou dlho.

Chodba bola sama o sebe dlhá, takže by som dozaista narátal aj tridsať takých dverí. Niektoré pôsobili len čisto chladne z ocele, ale na iných svietil aj akýsi oranžový pásik svetla, kde som našiel priezviská ľudí, ktorý si to temno zjavne užívali. Týmto mi značne uľahčili prácu, no...aj tak som k dverám, ktoré mohli byť tak v strede a svietilo na nich meno Warnerová, pristupoval nervózne. Zatínal som päste, hnev sa vo mne búril a srdce mi splašene bilo v hrudi. Možno to robili výčitky. Ak by som nebol hlúpy a nechcel sa správať až moc pekne, nestalo by sa to.

„Camila?" oslovil som ju napokon potichu, no bol som si istý, že ma počula. Držal som si od dverí troška odstup, aj keď to bola vlastne hlúposť. Nedokázal som sa však zbaviť myšlienky, že týmto som ju určite nevýslovne sklamal. Chcel som k nej mať len ľudský prístup, lebo som ju ľutoval a nie ju dostať do ťažkostí.

„Mrzí ma to. Nemyslel som, že moja dobrota nás bude toľkoto stáť," povedal som po nejakej tej pauze, kedy sa naokolo mňa rozpínalo len hrobové ticho. „Bude to asi dlhý deň, ale podľa mňa to vydržíš."

„Pusti ma prosím von," dostala zo seba, sotva som ja zmĺkol. Tak rád by som to urobil, už len kvôli tomu jej uplakanému tónu, ale nemohol som. Asi by som za to zaplatil nepeknú cenu.

„Nemôžem. Musíš vydržať." od nervov som päsťou bachol do dverí, na čo som sa aj v momente pobral preč. Nezvládol by som ju takto počúvať celý deň. Vedel som, že trpí kvôli mne a to som nemohol zniesť.

Radšej som rýchlo zbehol schodmi, presvišťal po chodbách a zas vypadol na vzduch. Chlad ma typicky vítal, zatiaľ čo dnes nebolo na oblohe vidieť ešte ani toľko oranžovej od slnka, ako zvyčajne. Všade len tmavé mraky, spoza ktorých sa miestami predieral prstenec Saturnu. Nebolo ho vidieť zreteľne, ale ak ste sa poriadne zahľadeli, nejaké obrysy by ste našli. Možno kvôli tej depresívnej scenérii som sa aj rýchlym krokom pobral späť do bytu. Dvíhal sa aj pomerne nepekný vietor, čo nikdy neznačilo nič dobré. Keď sa totiž tu dostane k moci búrka, je doslova hazard vyjsť von. Blesky šľahajú ako šialené a naozaj neraz sa stalo, že počas trvania čo i len desaťminútovej búrky, blesk zasiahol aj troch ľudí. Proste...všetko sa zmenilo. Žijeme vo svete, kde smrť číha na každom kroku a ak nie ste o krok pred ňou, nemáte šancu. Preto má každá komunita okolo seba vysoké steny. Nástrahy čo číhajú vonku, spolu s tulákmi by nás zahubili mihnutím oka. Ak si človek nechráni čo je jeho, môže o to prísť naozaj hocikedy.

Do postele som vlastne padol tak zničený, že som behom pár minút aj zaspal. Hlavou mi samozrejme behalo množstvo vecí, ale všetky som sa snažil zatlačiť do úzadia. Aj tak by som nič nevyriešil, tak načo sa s tým mám aj zaťažovať? Večer ju odtiaľ pustia a potom si prejdene nové pravidlá, ktoré budeme naozaj striktne dodržiavať. Ja sa budem snažiť byť k nej rovnako dobrý, možno na niektorých miestach troška uberiem, ale ona ma bude na oplátku počúvať na slovo. Len ak budeme spolupracovať sa niekam naozaj dostaneme.

***

„Vyspal si sa z tej zlej nálady Black?" zakričal na mňa niekto, sotva som sa ocitol na tom správnom poschodí. Veľa som toho napokon nenaspal, ale nemohol som si zostať samozrejme ani len tak vylihovať. Musel som sa obliecť, najesť a zas sa pekne vrátiť na nočnú šichtu. Počítal som s tým, že Camilu už nájdem v cele, takže som sa ani nikdy pomimo nezdržiaval.

„Zlú náladu ste mali vy, nie ja," opravil som ho, no až keď som sa otočil a uvidel ten debilný blond účes mi došlo, že je to Dwight. Ten, čo sa tak veľkodušne postaral ráno o Camilu. S ním som mal už aj predtým nejaké skúsenosti a poviem vám, že to nie je dobrá parta. Jeden z tých, čo sa Carleymu pchajú do zadku, len aby si udržali miesto, poprípade dostali lepšie. Dovolil by som si tvrdiť, že by sa nebál pre lepšiu pozíciu dokonca niekoho zabiť.

„Každopádne nemáš za čo ďakovať. Snáď tej tvojej krásne docvakne, že takto sa správať nesmie."

„Nerobila problémy, ty inteligent. Bola len vystrašená." a nebola to pravda? Nepokúsil sa o útek ani nič podobné. Proste ma nechcela poslúchnuť, lebo nevedela čo ju čaká. A myslím, že obrana a ochrana samého seba je prirodzený inštinkt každého človeka. Bez toho by predsa nikto nedokázal prežiť. Niekedy predsa len nie je tak veľmi sebecké dať seba na prvé miesto.

„Tak ako myslíš. Len aby tá jej vystrašenosť neprerástla tebe cez hlavu. Lebo ako vidím, máš pre ňu slabosť."

„Daj sa vypchať!" sykol som a radšej sa mu zas otočil chrbtom pripravený odísť. „Za to, že ty si už nejednu ženskú pretiahol, ja ešte nemusím byť rovnaké prasa."

„Máš pravdu, už som si užil a...dal by som si povedať aj keby prišlo na ňu." zasmial sa, čím ma zas len donútil zostať. Škoda však, že takým spôsobom, až som musel od nervov pekne zovrieť zábradlie, aby som sa ovládol. Na toto som po dnešku nervy nemal. Pokým neuvidím, že je Camila v poriadku, nebudem pokojný. To, že mi vtedy povedala pár slov ma moc neupokojilo.

„Ani sa jej nedotkneš, ak by ti to nebolo jasné!" dodal som už dosť nasrato. Nie je dobrý nápad, aby ma po dni ako bol tento hneval. Nie, biť sa neviem nijako extra dobre, čo ste mohli postrehnúť aj ráno, ale ak ide do tuhého, dokážem sa ubrániť. A to myslím aj stačí. Nie som ako niektorí, čo tu vyvolávajú bitky s väzňami len tak zo zábavy. Však len dva týždne dozadu jedného nešťastníka dokopali na smrť, lebo pri obede povedal, že nemá rád hovädzie mäso a preto nebude jesť.

„Samozrejme," odvrkol a podľa krokov som usúdil, že sa konečne pobral opačným smerom ako ja. „Slečna vrahyňa je len tvoja Black." Ten jeho odporný smiech ma nútil otočiť sa a ísť mu jednu vraziť, ale podarilo sa mi tieto pocity predýchať. Nesmiem si robiť problémy. Musím len ísť pekne za ňou a dohodnúť tie pravidlá.

Preto som aj bez ďalšieho premýšľania vykročil smerom k jej cele. Cestou ma z myslenia vyrušil zvuk, akoby sa niečo rozbilo, až som sa musel obzrieť okolo seba. Všade bol však pokoj. Strážnici si vodili väzňov do ciel, lenivo si posedávali na stoličkách naproti dverám, alebo sa medzi sebou len tak bavili. Ako som prechádzal popri niektorých, kývol som im hlavou na pozdrav, aj keď nie veľa z nich sa odzdravilo. To som však bral už automaticky. Sú tu typy, ktorých by trocha úcty k druhým asi zabila, takže to radšej ani neriskujú.

Stačilo, že som mal jej celu v zornom poli, ešte viac som pridal do kroku. Na jednej strane som sa o ňu celý deň aj bál. Možno si to zaslúžila, ale dalo sa to vyriešiť aj inak. Ešte ani nevie ako to tu chodí a oni ju hneď šupnú do miestnosti, kde si človek nedovidí ani na špičku nosa a určite si tam nevie ani poriadne sadnúť? Navyše na celý deň? Nebolo to vôbec múdre riešenie, no nedalo sa nič robiť. Možno preto som ani nečakal a bez čakania otvoril dvere na cele, aby som sa presvedčil, že jej nič nie je.

„Tak ako? Zvládla si to v pohode?" opýtal som sa pre istotu privrel dvere. Nemusí každý vedieť, že som si sem prišiel urobiť menší debatný krúžok. Škoda len, že ešte aj to malé nadšenie ma veľmi rýchlo prešlo, keď som uvidel prázdnu posteľ. Deka bola síce len tak pohodená, ale to asi ani nebola vec, ktorá moju pozornosť upútala. Urobila to mláčka krvi, do ktorej som po chvíľke stúpil pravou nohou. Nečakal som, že by tu niečo také mohlo byť.

„Pane Bože," dostal som zo seba úplne bez dychu, keď moji oči padli práve na ňu. Camila ležala na zemi, z obrovskej reznej rany na ruke jej vytekala krv, zatiaľ čo jej líca sa zas leskli od tenkých potôčikov sĺz. Ja som v momente padol k nej na kolená, čo ma prvotne trocha zabolelo, ale viac bolesti asi spôsoboval ten pohľad na ňu.

„Čo si to urobila?" opýtal som sa zúfalo a pomohol jej posadiť sa. „Vieš, aké problémy z tohto budeme mať?" Viac ma zaujímalo, ako jej mám pomôcť, ale asi nebude na škodu, ak ju troška postraším. Síce...ja som bol vystrašený asi najviac. Ona len zaklonila hlavu a pozrela na mňa uplakanými očami, zatiaľ čo ten vydesený výraz jej tváre sa nedal prehliadnuť.

„Prepáč," zašepkala, no to som ja už neváhal ani chvíľu. Ak jej okamžite niekto nepomôže, vykrváca mi tu priamo pred očami. Určite musela trafiť žilu, lebo inak by asi toľko krvi nebolo. Ako som sa tak napokon postavil aj s ňou v náručí, v momente som uvidel kúsky rozbitého zrkadla v umývadle. Aj som si hovoril, či je to zrovna bezpečná vec, ktorá patrí do cely.

„Nevidela som iné východisko."

„Si tak strašne sprostá Camila. Bože, kam si len dala rozum?" nohou som nejako otvoril dvere, ale tie pohľady, čo na mňa každý hádzal boli na nezaplatenie. Podľa mňa, oni by ju nechali ísť ešte aj v takomto stave po vlastných. Ja som to však nemohol dopustiť. Je predsa na mne, aby som jej teraz pomohol. Preto som sa aj s ňou v náručí hnal chodbami čo najrýchlejšie až k výťahu, ktorý nás zaviezol až dole. Ešte keď sme sa ale pohli som celou silou bachol do výrazne červeného tlačítka, ktoré bolo pod všetkými ostatnými a značilo práve to, že mierime na ošetrovňu. Je to hlavne preto, aby sa Drexel tam dole vedel na nás pripraviť a nechal nám otvorené dvere, nech sa nezdržujeme.

„Asi sa jej moc nepotešíte, ale ocenil by som pomoc," začal som v momente, kedy som prešiel dverami, ale oči som držal stále na Camile. Tá ich však mala radšej zatvorené, pričom ma ale rukou celou od krvi držala za bundu. Bál som sa, fakt som sa o ňu bál, ale tak hádam ju dá dokopy pomerne rýchlo.

„Aha Warnerová," nadhodil so smiechom a zavrel za nami. „Niekam ju polož, hneď som pri nej."