„Malo mi byť hneď jasné, že celá tvoja smrť bola len dobre vymyslená hra," povedal ten podrazák, sediac za hlavným počítačom. Aspoň som už ale prišla na to, ako sa volá. Tak vraj doktor...Tony Harding. To bola identita čiernovlasého chlapa, ktorý ukradol môj klon a prinútil ho zabíjať. „Nie si človek, ktorého by sa dalo tak ľahko zbaviť."

„A to hrá vo váš prospech, však?" aspoň, že bol natoľko galantný a dal mi ľadový obklad na ten môj nešťastný nos. Zlomený pravdepodobne nebude, ale bolieť ma aj tak bolel viac, ako dosť. No celkovo som bola prekvapená. Nemyslela som si, že si tu len tak sadneme a budeme sa rozprávať. Samozrejme s tým, že za chrbtom mi stáli dvaja ostrelovači.

„Samozrejme. Mňa veľmi teší, že budem môcť s tebou stráviť nejaký ten čas."

„Tak aspoň niekoho." nebudem klamať. Moje oči takmer po celý čas patrili práve jej. Ako posedávala na stoličke v rohu miestnosti a pozorovala nás. Neviem prečo, ale prišlo mi to, akoby ani nevnímala, čo sa naokolo deje. Akoby ju totálne nadrogovali, nech nerobí zbytočné problémy. „Čo ste s ňou urobili?" Musela som sa opýtať takto na rovinu. Ona bola to jediné, prečo som sem chodila. Ak by som tohto hnusáka nechala nažive, zjavne by ma to natoľko neštvalo ale fakt, že mali ju som nedokázala prehliadnuť. Nepatrí im. Nech už sa stalo čokoľvek, ona je moja.

„Aby som sa vyjadril vedecky...dali sme ju do úsporného režimu."

„Však vy nemáte vôbec poňatia, čo s ňou ďalej? Alebo skôr ani neviete, ako sa vám ju podarilo oživiť. Je tak?" musela som z neho nejakým spôsobom dostať úplne všetko. Do budúcna by to mohli byť veľmi cenné informácie. „Bola to úplná náhoda, ktorá vás dostala tam, kde ste dnes. Keby ste neuspel, teraz by tu namiesto vás sedel môj otec."

„Tvoj otec bol mŕtvy dávno predtým, ako sme vám prišli ukradnúť klon. Sám si podpísal svoj rozsudok smrti, keď mi ťa odmietol vydať."

„Len si chránil to, čo bolo jeho." ako som sa obzrela po najväčšej miestnosti celého laboratória, kde som trávila skoro všetok čas, uvidela som spomínanú kameru. Bola maličká, ale keď som ju už raz našla, nedala sa prehliadnuť. No prostredie naokolo mňa...pôsobilo veľmi odlišne. Necítila som sa príjemne v zajatí plechových stien, červených a oranžových neóniek, veľkých počítačových obrazoviek, alebo potom...papierov, kde boli veľmi citlivé informácie. Pár z nich som si rýchlo prezrela, ale všetky boli výslovne o mne a všetkom, čo som. Museli to byť záznamy písané ľuďmi, vedcami, ktorí ma vytvárali. Zjavne ich tu otec mal schované celé roky, len ja som o tom nevedela.

„Tak to mal robiť bez toho, aby obmedzoval moju prácu."

„Zamyslel ste sa niekedy nad tým, ako sa asi musel cítiť, keď ma po prvé uvidel? Keď mu plne došlo, že pred ním stojí klon jeho mŕtvej päťročnej dcérky?"

„Prečo by som mal o tom uvažovať?"

„Lebo potom by vás jeho správanie nemalo prečo prekvapiť." škodoradostne som sa usmiala a na chvíľu si odtiahla vrecko s ľadom od nosa. Krvácanie sa mi už našťastie podarilo zastaviť, ale...mala som iný problém. Cítila som, že sa mi nedýcha práve najlepšie a za to mohla určite zas moja hustnúca krv. Protilátok tu bolo pritom na rozdávanie, ale neverila som, že mi dovolí si nejakú vziať skôr, akoby som sa umierajúc ocitla pri nohách. „Je pochopiteľné, že nechcel zažiť stratu tej istej osoby po druhé. Fakt nechápem, prečo ste voči tomuto faktu taký pohŕdavý. Otec ma nenechal stvoriť preto, aby som pre neho zabíjala, alebo ja neviem čo. Dohnala ho k tomu bolesť zo straty dcéry."

„Prečo potom to krycie meno?"

„Krycie meno?" nechápavo som pokrútila hlavou, hoci som vedela, čo myslí. Ak by ste prešli záznamy jeho práce, moje meno by nefigurovalo nikde. Nechcel totiž, aby niekto zistil, koľko toho v skutočnosti viem. Všade som vystupovala pod krycím menom...Spúšť. Ako symbol toho, že ja som najdôležitejšia súčasť jeho projektu Ďalšej generácie. Ak by ste si projekt predstavili ako zbraň, ktorá má zničiť svet, ja som bola samotná spúšť, ktorá bola potrebná k tomu, aby zbraň dokázala niekomu ublížiť.

„Kto iný by mohol byť ten tajomný génius, vystupujúci pod menom Spúšť? Hm, Camila?"

„Toto tak milujem. Keď ľudia nič nechápu a proste len útočia, aby si presadili svoj názor." možno som znela zúfalo, ale nemala som od toho stavu ďaleko. Čo by sa pre Boha zmenilo, ak by som priznala, že som to bola ja? Aj tak musel vedieť, že všetky kódy nerobil otec. Vedela som toho oveľa viac ako on, čo muselo byť jasné aj Hardingovi. „Hej, priznávam sa. Samozrejme, že ja som bola celý čas za prezývkou Spúšť, kto iný by to aj bol, však? Nikto z našej komunity neviem premýšľať tak, ako ja."

„Čím takým by si ma vedela ohúriť, aby som ti uveril?"

„Čo ak by som vám povedala, že tu máme pomocníka? Takého, čo s vami bude dokonca hovoriť?" uškrnula som sa a hodila vrecko na stôl. Už som mala celú premrznutú ruku, až to chvíľami bolelo. „Však JOEY?"

„Prosím Camila?" ozvalo sa celou miestnosťou, čo spôsobilo, že sa každý začal obzerať okolo seba. Nedávali pozor na to, čo som sa chystala urobiť a to bol môj čas. Hoci mi bolesť pulzovala v celej hlave, vstala som na nohy a išla na istotu. Pod veľkým stolom v strede miestnosti, kde sa povaľovali papiere, sme stále mali brokovnicu. Viete, keby sa niečo zbehlo. Strieľať som z nej strieľala asi dvakrát, čiže...chcela som ju držať v rukách len tak na postrašenie tých idiotov.

„Buď taký milý a zavri všetky dvere. Uzamkni ich heslom, ktoré poznáš len ty a to zakóduj podľa príkazového riadku tristoosemnásť v piatom odstavci mojej práce." tam sa nemali ako dostať. Jedine, ak by ich tam JOEY dobrovoľne pustil a toho som sa teda nebála. Preto som pevne uchopila zbraň do rúk a cúvla ku stene, aby mi poskytla nejakú oporu.

„A teraz čo? Zastrelíš ma, aby si sa pomstila?" opýtal sa Harding so smiechom. Odistila som, aby si bol istý, že nežartujem a naozaj vystrelila. Ale nie na neho. Na chlapa, ktorý bol ku mne najbližšie. Nemierila som nikam konkrétne, ale keď sa zviezol k zemi, bola som si istá, že som odviedla dobrú prácu. Riadila som sa otcovými slovami ktoré hovorili, aby som sa nebála preliať krv tých, ktorý mi ublížili. A ak on nemal problémy s tým, aby ma celou silou tresol do steny, ja som nemala problém s ukončením jeho života.

„Vy padnete ako posledný. Mám v pláne si vychutnať vašu smrť," povedala som potichu, prebodávajúc ho pohľadom. S nami tu priamo bol už len jeden ozbrojený chlap, ktorého som sa ale nebála. Zvyšok zostal uväznení za dverami. A o tých som sa plánovala postarať neskôr „Presne ako ste si vy užívali pohľad na to, ako bola zavraždená moja rodina. Dve nevinné desaťročné deti, ktoré o mne ani nevedeli."

„Ja viem, že boli nevinné. Mali proste smolu, že sa narodili s rovnakým priezviskom, ako tvoj otec." myslela som, že dá povel tomu druhému, aby ma hneď zastrelil, ale nie. Práve naopak. Len tak sa otočil späť ku klávesnici a otvoril nejaký súbor. Zjavne táto jeho ignorancia ma dohnala k tomu, aby som proste zastrelila aj zvyšného ozbrojeného komplica. Nevyčítala som si, že dvaja ľudia zostali mŕtvi na podlahe. Nemali sa mi stavať do cesty a mohli žiť. Ja som si prišla len pre to, čo mi právom patrí.

„Chceš, aby som ti ešte s niečím pomohol Camila?"

„Nie JOEY. Už si odviedol svoju prácu," odpovedala som a pristúpila bližšie k stolu. Vedela som, že pod doskou je ukrytá ešte jedna zbraň. Oveľa iná, ktorú som plánovala použiť proti nej. Pretože keď sa mi v hlave konečne poskladal plán, chcela som sa ho držať čo najpresnejšie. „Teraz by som sa rada porozprávala s niekým iným."

„Dám vám priestor, neboj sa." brokovnicu som zložila na stôl a do rúk vzala oveľa menšiu zbraň. Boli v nej presne dva náboje, takže...jeden pre každého oponenta. Ak budem samozrejme dobre mieriť. Inak by mohol nastať problém, na ktorý som v tej chvíli nedokázala nájsť riešenie. Jedine tak, žeby som sa pre Hardinga špeciálne vrátila k brokovnici. Možno by to bolo voči nemu spravodlivé, ale nechcela som to skončiť prirýchlo. Chcela som, aby trpel. Aby kričal a ľutoval všetko, čo urobil.

„Ak by som sa nedostala z PHPV, alebo povedzme, že ak by som skutočne zomrela...čo ste chcel urobiť s ňou? Mala by pre vás ešte stále cenu, ak by ste ju už nemohli používať na moje vydieranie?"

„Poslúžila by ako pokusný králik namiesto teba. Také jednoduché." zasmiala som sa. Odistila som zbraň, ale skôr, akoby som na ňu zamierila a vystrelila, ma on predbehol. Dopísal nejaký kód, ktorý hneď urobil svoju prácu. Klon, na ktorom mi toľko záležalo sa v momente prebral k životu a vstal na rovné nohy. Po chvíľke zodvihla hlavu a oči, na vlas rovnaké ako tie moje, sa do mňa zabodli ako šíp. Pery sa jej po chvíľke zvlnili do úsmevu, čo mi v srdci nastolilo zvláštny pokoj. Neviem čím to mohlo byť, ale vidieť ju takto oproti sebe mi robilo radosť. Bola to asi pýcha, že som niečo také dokázala stvoriť.

„Tak sa znovu stretávame Camila."

„Tiež som sa na teba tešila...Evie." zaváhala som, či ju tak osloviť, ale vsádzala som na to, že to bude správne. To malo byť jej meno. Evie. Evie, ktorá sa mala stať mojou kamarátkou a zároveň projektom, ktorý by konečne umlčal našich vodcov. „Len som dúfala, že sa uvidíme za iných okolností. Za menej dramatických."

„Prečo si ma tak nazvala?"

„Lebo tak sa voláš. Neviem aké meno ti dali oni, ale ja...ja som ťa pomenovala Evie. Po kométe, ktorá pred piatimi rokmi prestrašila celú zemeguľu, lebo to vyzeralo, že do nás narazí a zničí tým všetok život. Keď som na tebe začala pracovať, hneď som vedela, že budeš potrebovať nejaké špeciálne meno. A tak som ťa začala volať Evie." snažila som sa na to meno zabudnúť hneď, ako nám ju ukradli a doteraz sa mi to vlastne aj darilo. Ani raz mi neskrížilo myseľ, dokonca ani keď boli za mnou v PHPV. No teraz...videla som v nej všetko svoje úsilie a to ma dostalo. Plne mi došlo, čo pre mňa jej život znamená. „Mala si vyzerať veľmi odlišne. Ja som si ťa predstavovala s krásnymi ryšavými vlasmi po plecia a modrými očami. Niekedy...ešte v dvadsiatom prvom storočí sa hovorilo, že kombináciu ryšavých vlasov a modrých očí má menej ako jedno percento populácie. No a po tom všetkom, čím si ľudstvo prešlo, by si bola možno jediná." A možno nie. Nad tým som sa nikdy netrápila. Proste som chcela, aby vyzerala práve tak.

„Tak prečo..."

„Odpusť mi," povedala som skľúčene a vystrela pred seba ruku so zbraňou. Všimla som si, ako spanikáril dokonca samotný Harding, ale o to mi išlo. Aby nestihol zakročiť, keď som ja stlačila spúšť a vystrelila na niečo, čo som chcela chrániť za každú cenu. Mierila som presne do oblasti srdca, kam som aj trafila. Z menších zbraní som strieľala o niečo lepšie, ale táto jedna bola veľmi špeciálna. Mala som ju v rukách často a preto som presne vedela, čo s ňou robiť. 

Škoda ale, že ani to nestačilo, aby som sa bez nejakého pocitu viny prizerala, keď sa klon zrútil k zemi. Oči nechala zapichnuté do mňa, zjavne aby moju bolesť tak ešte prehĺbila. Mala som doslova chuť kričať, ziapať na plné hrdlo, len aby som si tým uľavila od strachu a bolesti. Lebo takto to nemalo dopadnúť. Ona sa nikdy nemala stať hračkou v rukách ľudí, ako títo. Ako Harding, ktorý s otvorenými ústami vstal od počítača a pobral sa ku mne. Bez slova, bez nejakej reakcie a podľa mňa bez znalosti v tom, akú zbraň som to vlastne držala v ruke.

„Ty si..."

„Nemali ste ma nechať prechádzať sa tu so zbraňou," povedala som chladne. Sotva som sa ale na neho dokázala pozrieť bez toho, aby som mala chuť ho zavraždiť. Všetku bolesť totiž spôsobil on. Vzal mi všetko, čo som milovala, kvôli nemu a jeho mužov skoro zomrel Grayson a to...to som mu nemohla odpustiť. „Svojou ľahkovážnosťou ste spečatil svoj osud." Na neho mi neprišlo ťažké namieriť. Ani stlačiť spúšť skôr, akoby ma zrazil k zemi. Zasiahla som ho približne presne v oblasti srdca, takže...mohla som si vydýchnuť. Posledné dva náboje sa mi podarilo využiť naplno.

„Nemysli si, že si vyhrala Warnerová."

„Ja si to nemyslím." sledovala som ho, ako klesol najprv na kolená a potom úplne ochromený, neschopný pohybu padol na zem úplne. „Ja to viem." Látke v náboji sa poddal pomerne rýchlo, čo ale bolo dobre. Nie, nezabila som ho. A rozhodne nie Evie. Obaja dostali uspávaciu látku, ktorá mi mala hrať k dobru na najbližšie tri hodiny. Na srdce som mierila z prostého dôvodu, aby sa im látka samotná dostala do krvného obehu čo najrýchlejšie. Hardinga som plánovala len spútať, ale Evie...tej som musela z tela odstrániť čip, ktorým ju ovládali. A hoci som sa toho kroku príšerne bála, musela som nabrať odvahu.

„JOEY otvor mi prosím ťa dvere," prehovorila som, znova s brokovnicou v ruke. Možno si poviete, že som jednala prehnane drasticky, ale...kým neboli všetci ozbrojení chlapi mŕtvi, s minimálne dvoma nábojmi v tele, nedokázala som začať pracovať. Horšie ale asi bolo, že som necítila za ich smrť žiadnu vinu. Nebolo mi ani troška ľúto, že som ich popravila. Zjavne ma celé PHPV a to, čo sa stalo pred ním zmenilo viac, ako som si prvotne myslela. No keď mi JOEY postupne otváral dvere a odhaľoval tak protivníkov, cítila som sa neskutočne pri sile. Opakovala som si, že keď toto tu dokončím, budem mať voľnú cestu, aby som našla svojho brata. A to ma hnalo vpred. Túžba byť zas s ním. 

Prišlo mi vlastne, že som to celé zvládla príliš jednoducho. Nikto nečakal, že sa odvážim na niečo podobné a preto...preto padli. Podcenili moju silu a moje odhodlanie pomstiť sa. Predsa len sa komunita bála vraždiacich klonov oprávnene. Bola som predsa živý príklad niečoho, čo toľkých desilo. Ale za akú cenu? Za životy mojich rodičov a sestier.

„Dobre...teraz budem potrebovať tvoju pomoc JOEY. Preskenuješ Evie a zistíš, kde má čip ktorým ju ovládajú."

„Musíš ju ale dostať do miestnosti s protilátkami."

„Ja viem." tam sme mali v počítači všetko ohľadne nej. A hlavne tam som mala aj potrebné veci k...činnosti, ktorá bude nasledovať potom. Hej, trúfala som si vziať do ruky skalpel a ten čip osobne vybrať. Niežeby som sa mala v tomto smere na koho obrátiť, ale...muselo to byť, kým látka pôsobila. 

Dúfam, že vám ale nemusím hovoriť, ako ťažko sa mi ju tam ťahalo, či vykladalo na stôl. Vážila približne toľko ako ja, čo mi prišlo ako veľká prekážka. Zjavne ak by som vedela, že budem potrebovať extra silu, strávila by som čas v PHPV inak. Takto som sa ale neskutočne trápila a sotva som lapala po dychu, kým Evie konečne ležala na stole.

„Je mojou povinnosťou aby som ťa upozornil na tvoj nie práve dobrý stav Camila. Je ti niečo?"

„Klasika," odvetila som zadýchane a pobrala sa k jednej zo skriniek. Bez problému som ju číselným kódom otvorila a siahla po jednej z množstva ampuliek. Už som doslova cítila, ako sa mi krv tlačí hore krkom, takže bol najvyšší čas na protilátku. Poviem vám ale, že bolo poriadne ťažké si ju pichnúť takto bez pomoci. Prvotne, keď som si ihlu zapichla pod kožu som myslela, že odpadnem, ale...napokon som sa oprela o stenu a nejako to predýchala. Bol to ale hnusný pocit, ako sa mi protilátka tlačila dovnútra do žily. „Našiel si čip?" Pýtala som sa zjavne, aby som zamestnala samú seba od myslenia na vec, ktorú som sa snažila nevnímať. Oči som upierala pritom na Evie, ktorá sa v tej chvíli zdala tak...neškodná? Nedokázala by som ju obviniť z niečoho tak vážneho, ako vražda.

„Našiel Camila. Má ho pod tretím spodným rebrom napravo. Nie je vsadený moc hlboko, takže na jeho vybratie bude stačiť malý rez."

„Ďakujem. Môžeš mi ešte povedať, či sa niekto nachádza v dome okrem nás?" sotva som sa cítila troška lepšie a nemotala sa mi hlava, dala som sa do práce. Smradľavou dezinfekciou som si opláchla ruky a až tak si na ne natiahla biele gumené rukavice. Zhodila som zo seba bundu, aby mi nezavadzala a potom...odhodlala som sa pozrieť na skalpel. Veľmi som sa toho obávala. V živote som nič podobné nerobila a teraz som nemala zrazu na výber.

„Nikto tu nie je."

„Dobre. Ja teda idem na vec a ty ju prosím ťa veľmi pozorne sleduj, áno? Budeš mi hlásiť hocijakú zmenu jej stavu JOEY." pre istotu som jej pichla ešte niečo na spanie a znecitlivila dané miesto. No keď som držala ostrú čepeľ len kúsok do jej kože, roztriasla sa mi ruka. Srdce mi bilo ako divé, no nebol to čisto strach, ktorý to spôsoboval. Ale očakávanie. Chcela som vedieť, aká bude bez toho čipu. A tak som to urobila. Opatrne som rozrezala jej bledú pokožku, ktorú v rovnakom momente zmáčala krv. Krv rovnako červená, ako tá moja, ktorá mi po chvíľke odhalila tak dlho hľadanú vec. Naozaj som nemusela rezať hlboko, aby som čip našla. Bol maličký, ale čierna farba sa v mori krvi vynímala dostatočne jasne. Malou pinzetou som sa ho pokúsila vybrať čo najšetrnejšie, no...keď bol konečne preč z jej tela, došli mi slová. Pozerala som totiž na čip, ktorý som vytvorila ja sama, bez akejkoľvek pomoci.