Neverila som, že po tom čo mi Carley a Dwight tak ublížili sa dám dokopy tak skoro, ale...teraz to bolo o inom. S Graysonom som dokázala precítiť každý jeden moment, akoby ma počas tých minút šťastie oblievalo vo veľkých vlnách. Dokázala som s ním precítiť každý bozk, ktorým hovoril len jednu vec. To, ako ma aj napriek všetkému miluje. Otvorila som sa mu, povedala všetko, čo som musela celý svoj život tajiť a myslím...že nás to spojilo ešte viac.

„Čo bude teraz?" opýtal sa Grayson, plne zahľadený na mňa. „Vieš, že tu nemôžeme zostať."

„Viem," odvetila som krátko. Presne som vedela, čo bude ďalej, ale nedokázala som mu to povedať. Nezniesla by som pocit, ak by išiel so mnou a niečo sa mu stalo. Ja sama som vedela najlepšie, ako sa dostať do laboratória a ako sa tam smiem pohybovať, aby sa nikto poprípade nedozvedel, že som tam bola. Nemohla som mať istotu, že to tam nie je strážené. Predsa len išlo o miesto, ktoré v sebe skrývalo veľa tajomstiev. „Na niečo určite prídeme."

„A čo tvoj brat? Spomínala si..." nenechala som ho radšej ani dohovoriť. Len som si ho pritiahla bližšie a umlčala ho bozkom. Chcel totiž načať tému, ktorú nemal. Hneď po tom, ako by som zabila toho hnusáka, čo ma chcel na svoje pokusy, som sa chystala na tú nezmyselnú cestu. Nešlo mi ešte stále do hlavy, ako som na podobný nápad prišla, ale nebolo tu iné riešenie. Len sa pobrať takmer nekonečnou pustatinou na miesto, ktoré možno nikdy nenájdem. Ale musela som to aspoň skúsiť. Ak by som sa ho nepokúsila oslobodiť, naveky by som si to vyčítala.

Tieto chvíle som však na nič z toho nechcela myslieť. Do pamäte som si chcela uložiť spomienky na naše prvýkrát a nespájať si to s ničím zlým. Nehovorím, že to celé bolo neviem ako romantické a ja neviem čo, lebo...buďme úprimní. Ani jeden z nás nemohol povedať, že vedel čo robí. Ja som mala takéto skúsenosti doteraz len s ľuďmi, ktorých som nenávidela a on...tiež nemal na tú svoju bývalú a ich prvé milovanie dobré spomienky. Teraz to ale bolo iné. Dokázala som sa uvoľniť, zatlačiť zlé spomienky do kúta a vychutnávať si všetko, čo sa dialo.

„Vieš, priala by som si, aby sme nič z tohto nemuseli riešiť. Aby môj brat nesedel za mrežami a aby sme mali domov. Miesto, kam by sme sa spolu vrátili a žili úplne normálne. Už ma unavuje sa stále hrať na hrdinu, keď sa pritom v živote neposúvam dopredu. Stále prešľapujeme na mieste a ja fakt neviem, dokedy takto ešte vydržím žiť."

„Všetko sa dá do poriadku," ubezpečil ma. Upokojovalo ma hľadieť mu do tváre, hoci som si nesmierne vyčítala všetko, čo sa malo stať. „Nemôže sa nám večne lepiť smola na päty." S úsmevom som ho pohladila po líci, pričom sa on opieral o lakte, ešte stále ležiac vlastne na mne. Chvíľami som sa bála, aby sem niekto nevbehol, ale napokon sa nič nestalo. Našťastie nás nikto tak nutne nepotreboval a dopriali nám pár intímnych chvíľ osamote.

„Keď som sa odhodlávala na to, že ti všetko poviem, nenapadlo mi, že skončíme takto."

„Nehovor mi, že sex nebola pekná bodka za všetkým tým blázincom."

„To som nepovedala," podpichla som a ľavou rukou mu zašla do vlasov. Nemohla som si pomôcť, ale mnohokrát mi len tak bez povšimnutia padli oči priamo na jeho jazvu, ktorá ma len viac utvrdila v tom, čo som chcela urobiť. Aby som ho nechala tu, kde je relatívne z bezpečí. Takto sa budem mať ku komu po tom celom vrátiť, ale ak by som o neho prišla...pochybujem, že by som to vôbec zvládla. „Som vlastne rada, že si na to išiel tak opatrne a dával pozor."

„Viem čím si si prešla a preto nechcem, aby si aj na mňa mala v tom smere také spomienky." ako tak sklonil hlavu a pobozkal ma na krku, musela som privrieť oči. Tak veľmi som chcela vnímať jedine jeho a nie svet naokolo nás. No ak by som si nedržala aspoň z časti čistú hlavu, nedopadlo by to dnes večer dobre. Nemohla som bohužiaľ myslieť čisto na muža, ktorého som tak veľmi ľúbila.

„Kiežby bolo viac mužov takých ohľaduplných." vycítila som, že on by chcel ešte viac, ale to som mu už nemohla dovoliť. Preto som ho musela zastaviť v momente, kedy sa jeho pery dotkli môjho brucha. Boli to pekné chvíle plné lásky, to nebudem popierať, ale nechcela som, aby nás potom to odlúčenie priveľmi bolelo. Aj tak to bude ťažké a veľmi zdĺhavé. Možno sme sa nemali pomilovať vôbec, ale lámať si nad tým hlavu už bolo zbytočné. Stalo sa a nebrala by som to popravde späť.

***

Nenávidela som sa za vec, na ktorú som sa chystala. Po dni, ako bol ten dnešný sa mi tisli do očí, nech som myslela na čokoľvek. A nieto ešte v momente, kedy som v ruke držala injekčnú striekačku, ktorej obsah by mal Graysonovi dopriať aj pekný dvanásťhodinový spánok. Počkala som, kým skutočne zaspal, aby bolo lúčenie o niečo jednoduchšie. Nahovárala som si, že bude lepšie, ak mi nebude vedieť opätovať poslednú pusu, či objatie.

Poobede som zašla za Drexelom a keď sa nepozeral, ukradla som mu z tašky ako túto injekciu, tak tri dávky toho nového séra pre mňa. Nemohla som si byť istá, že ho nebudem potrebovať, kým sa dostanem do laboratória. Hoci...možno ani tam už na nič nenatrafím. Možno je všetko preč a ja si robím len falošné nádeje, že tam nájdem veci, ktoré sme s otcom zanechali.

Zakaždým keď som sa ale pozrela na Graysona, sa mi srdce lámalo na malinké kúsky. Nikdy som sa nemala na niekoho takto naviazať. Hlavne ak mi bolo jasné, kto som a aký život budem viesť až do svojej smrti. Nikdy to nebude ľahké, lebo stále sa nájde niekto, kto o mne bude vedieť a bude to chcieť využiť. Nie je možné, aby som sa od našej hnusnej spoločnosti odizolovala. Bohužiaľ teda. Prijala by som len taký obyčajný život. S rodinou, priateľom a kamarátmi. A nie sa každé ráno budiť s vedomím, že ak by nebolo mňa, moja rodina ešte mohla žiť.

„Prisahám, že sa vrátim hneď, ako to pôjde Grayson. Ani na sekundu nepochybuj o tom, že ťa milujem celým srdcom a, že mi na tebe záleží," zašepkala som do ticha, tesne pri jeho uchu. Pritom som mu už držala ruku a len sa odhodlávala na ďalší krok. No moment, kedy som mu ihlu naozaj zapichla do žily bolel aj mňa samotnú. Odhodlala som sa tak začať najväčšiu šialenosť v celom mojom živote. Nielen nabrať silu, aby som sa postavila tomu chlapovi, ale sa pobrať aj cez púšť, aby som našla brata. A oslobodila ho z miesta, kde nemal stráviť ani minútu svojho života. „Dávaj si na seba prosím pozor." Na svoj vankúš som položila list, ktorý som mu napísala kým bol za Evanom a vzala si batoh. Mala som na sebe klasicky jeho sveter, aby mi aspoň niečo pripomínalo muža, ktorého som tu nechávala. Akoby nestačilo, že sme boli od seba celý mesiac, teraz od neho zas odchádzam. Vystavujem náš krehký vzťah skúške, ktorú možno ani nevydrží. Naposledy som sa k nemu ešte sklonila, aby som ho pobozkala na líce a zapamätala si jeho vôňu. Proste všetko, čo mi bude musieť v ťažkých chvíľach stačiť ako opora.

Vo dverách som sa so slzami stekajúcimi po lícach ešte naposledy obzrela, ale to bolo všetko. Musela som ísť. S Renou som sa po dlhom vyjednávaní dohodla, že sa stretneme pri východe. Musela som jej dať isté pokyny, ktorých by sa mala držať. Očakávala som rozpory pre moje správanie, ale bola jediná, na koho som sa mohla s týmto obrátiť. Zvyšok svojich priateľom som tu nechávala len tak a dúfala, že mi následne odpustia. Myslela som, že zájdem aj za Evanom, ale ak by náhodou nespal...neriskla som to radšej. Povedala som mu zbohom len tak potichučky. A rovnako aj Drexelovi.

Po schodoch dole sa mi kráčalo nesmierne ťažko, kolená sa mi podlamovali pri každom kroku, ale musela som. Boli chvíle, kedy som si nestíhala utierať slzy, lebo moja myseľ sa zas a znova vrátila ku Graysonovi. Tak veľmi som sa tešila, keď sme sa zase našli, keď mi tiež povedal, že ma ľúbi a teraz? Vzdávala som sa ešte aj toho mála, čo mi život po všetkých tragédiách dal. Hnala som sa za niečím, čo som mala nechať plávať. Nemalo ma zaujímať, čo je s mojim klonom, ani či ten muž žije, alebo nie. No musela som...musela som ho zabiť a jej sa pokúsiť pomôcť.

„Nechceš mi vysvetliť, prečo som tu mala čakať?"

„Teraz by som všetko vysvetľovala zbytočne," odvetila som krátko. Dalo mi námahu osušiť slzy a s hrdo zdvihnutou hlavou zísť dole za Renou. „Ak sa vrátim, pochopíte prečo to muselo byť takto." Schválne som to povedala týmto spôsobom. Nemala som totiž žiadnu istotu, že sem ešte niekedy vkročím. Stať sa môže všetko a ak budem celý čas sama, nie je záruka, že to prežijem. Alebo, že sa budem vedieť vrátiť.

„Camila..." pozrela som na ňu, sotva ma chytila za zápästie, zjavne aby som ešte nikam nešla. Videla som jej v očiach, že sa na mňa stále hnevá, ale zároveň akoby chápala, čo teraz prežívam. „Povedz mi čo presne po mne chceš, lebo ja s tebou ďalej nejdem." Myslela som, že mi ukáže kde sa dostanem hore, ale...zjavne si budem musieť poradiť vo všetkom sama.

„Potrebujem, aby si chalanov držala pod zámkom a nedovolila im, aby ma šli hľadať. Aspoň na pár dní, nech nikto nikam nejde. Naozaj dôkladne ich strážte, ale prosím bez násilia, alebo tak. Nesmú ísť za mnou, lebo by ich to stálo život." určite sa bola porozprávať za tie dva dni s Evanom, ktorý možno trocha očistil moje meno. Inak by sa zjavne správala agresívnejšie a snažila sa ma nejako potrestať. Predsa len jej nemohlo byť jedno, že som Shawna tak ohrozovala.

„Na čo sa chystáš?"

„Už som povedala...ak sa vrátim, všetko vysvetlím. Dovtedy ma prosím počúvni a daj na nich pozor. Budem preč aj niekoľko mesiacov, takže..." neverila som, že mi zas zviera hrdlo od strachu a smútku, ale dialo sa to. Mala som problém sa vôbec normálne nadýchnuť bez toho, aby som neplakala. Bola som príliš rozmaznaná na to, aby som si dokázala predstaviť život, aký na mňa čakal na púšti. Doma som mala stále všetko, po čom moje srdce zatúžilo a ešte ani PHPV toto akosi zo mňa nedostalo. Stále som sa chcela vrátiť do života, aký som žila predtým a mať všetko na dosah ruky.

„Choď. Skôr, ako si to rozmyslíš."

„Mrzí ma to, ako som sa chovala." na rozlúčku som sa dokázala prinútiť k silenému úsmevu, ale to bolo všetko. Nemali sme si čo viac povedať. Nemohla som od nej chcieť, aby mi tu sľúbila, že ich postráži. Zostávalo mi len dúfať, že dodrží moje slová.

Pre vlastný pokoj som sa už neobzerala a radšej kráčala tak rýchlo, ako mi len nohy dovolili. Neručila som za to, žeby som sa nerozbehla späť. Takto som len rozsvietila baterku v pravej ruke a mierila k miestu, kde by mal byť rebrík. Na hlavu som si pre istotu natiahla kapucňu a skontrolovala nôž, či ho mám poruke. Hľadala som ho po celej izbe, no žeby som ho našla pod vankúšom, to mi prvotne ani nenapadlo. Grayson bol vtedy v sprche no keď sa vrátil, nechcela som mať ohľadne toho otázky. Len som ho schovala do tašky a potom strčila do vnútorného vrecka bundy.

***

Mestom som vlastne kráčala ako nejaký prízrak. Držala som sa v tieňoch a so sklonenou hlavou sa pretĺkala nocou, ktorá sa pomaly menila na deň. Obloha zas naberala svoju krásnu oranžovú, ktorú prebíjali len čierne mraky a ja som pomaličky mohla znova hľadieť na prstenec Saturnu. Tak dlho som nemala možnosť sa na túto bežnosť pozrieť a teraz...užívala som si to. Nemala som sa kam ponáhľať, nikto ma konečne nenaháňal a ja som si na chvíľu mohla vychutnať aspoň aký-taký východ slnka. Pomodlila som sa aspoň za rodinu a za Matta a až potom išla ďalej. Smerom na miesto, kde kedysi bol náš dom. Miesto, ktoré som toľko rokov volala domovom a teraz som sa tam bála vrátiť.

Modro očko hovoril, že ho zbúrali, ale...nebola to pravda. Dom stále stál, akurát vyzeral o niečo horšie, než som si ho pamätala. Dvere boli ale zatvorené a na poschodí sa dokonca svietilo. Nebola to moja izba, ale...izba dvojičiek. Naivne som začala dúfať, že keď vojdem dnu konečne sa prebudím z tejto nočnej mory a všetkých ich nájdem sedieť v obývačke. Chcela som späť do doby, kedy som mala ešte len štrnásť. Aby bol doma aj Mattie a aby sme boli zase rodina. 

Cez cestu, k poschodovému domu som prechádzala s veľkou rezervou, ale aj istým nadšením. Vidieť znova béžové steny, alebo veľkú strechu pokrytú solárnymi panelmi. Vtipné, že dakedy z nich mal otec taký prínos a postupom času, keď slnko svietilo so stále menšou intenzitou, sa nám už neoplatilo s nimi hrať. Chcela som s nimi niečo urobiť, celkovo sa pohrať so systémom, ale už som sa k tomu nedostala. Pritom som mala celkom dobré nápady, ale otec už nedostal šancu, aby ich so mnou prebral a možno mi pri práci pomohol.

Dúfala som ale v jedno. Keď som zastala pred veľkými vchodovými dverami, modlila som sa, aby bolo heslo na vstup stále rovnaké. Takmer celý môj život bolo rovnaké a preto sa mi tak veľmi vrylo do pamäte. No keď som ho na malom displeji išla vyťukať teraz, chveli sa mi prsty. Srdce som cítila až niekde v krku, akurát mi nebolo jasné, či kvôli strachu, alebo vzrušeniu, že som vlastne späť doma. Systém overil heslo za pár sekúnd a mňa ako zázrakom pustil dnu. Zjavne neprišli na to, ako ho zmeniť. Alebo na to nemali dôvod. Nikto si určite nemyslel, že sa tu ešte niekedy ukážem.

„Tak poďme nato," povzbudila som sa a naozaj pomaličky otvorila. Čakala som, že na mňa hneď niekto začne mieriť, alebo strieľať, ale nič. Všade bol pokoj. Po zemi boli veci rozhádzané presne tak, ako som si pamätala, stoličky z kuchyne prevrhnuté pri stole, knihy v obývačke hodené na zem a krv kam som sa len pozrela. Dokonca tam ležala ešte aj moja bunda, ktorú som pustila z rúk, sotva som toto všetko uvidela. Lebo aj ja...vtedy som domov prišla oknom v izbe a rovnako som chcela aj odísť, ale hluk ma vylákal dole. Určite chceli, aby som to všetko videla a mohli ma obviniť bez problému.

Doslova som cítila prítomnosť fotky od modro očka vo vrecku, pričom som si prezerala známe veci. Našu kedysi bielu sedačku, obrazy ktoré som poznala ako vlastné topánky, alebo pri dverách zavesené dva bledunko ružové kabátiky. Jeden mal na chrbte krásnou bielou vyšité G a ten druhý M. Aspoň sa o ne nikdy nestrhla bitka, lebo baby presne vedeli, ktorý je koho. Na sklenenom stolíku pri sedačke som našla zlatú sošku jeleňa, ktorú sme ešte kedysi kupovali mame. Už ho pokrývala značná vrstva prachu, keďže tu odvtedy zjavne nik neupratal. 

Neviem...prišlo mi to zvláštne. Neovládli ma pocity, aké som čakala. Nebola som smutná, že môj život dopadol takto, ale skôr nahnevaná. Nahnevaná, že doteraz som nedostala možnosť, aby som s tým niečo urobila. Ľudia, kvôli ktorým som toľko trpela sa len tak prechádzali po svete, zatiaľ čo ja som skoro zomrela. A nie raz. Nikto ich psychicky nevydieral a neničil. Tak strašne som to chcela zmeniť. Vidieť ich kričať a prosiť ma, aby som ich ušetrila. Proste sa na nich vybúriť, rovnako ako to oni urobili na mne a mojej rodine. Lebo ak sa mi raz dostanú pod ruky, nebudem mať zmilovanie. Nad nikým.

Kuchyňu som prešla rýchlo, nezastavovala som sa, aby som spomínala a namierila si to k osudným dverám. Oni neboli vlastne ani viditeľné. Bola to holá stena, kde ste museli priložiť ruku a až keď bola vaša dlaň oskenovaná a zhodovala sa s otcovou databázou, tak vás počítať pustil ďalej. No...počítač. My sme mu dali meno. Celý náš inteligentný server, ktorý sa s nami rozprával a pomáhal nám, sme volali JOEY. Ja sama som vytvárala jeho hlas a spôsob jeho komunikácie s nami. Zvyšku som veľmi nerozumela, ale teraz som počítala s ním, že keď je stále v prevádzke, pomôže mi dostať sa dnu.

„Overujem totožnosť..." ozvalo sa zrazu, až mi to natlačilo úsmev na tvár. Rada som počula ten počítačový hlas, ktorý mi prvotne zvykol nahnať strach. No potom to bolo ako hlas priateľa, ktorý mi radil keď som to potrebovala. „Overovanie dokončené, vstup povolený. Vitaj späť Camila. Moje záznamy hovoria, že si bola preč veľmi dlho. Ako si sa mala?"

„Neskôr sa porozprávame JOEY. Teraz potrebujem vedieť, či je niekto dole v niektorom krídle laboratória." otec prvotne nechcel, aby sa s ním dalo takto pokecať, ale trvala som na tom. Sľúbila som, že všetko okolo toho zariadim a on s tým nebude mať prácu navyše. Z časti som to chcela pre svoju osamotenosť, aby som sa mala s kým nezáväzne rozprávať.

„V miestnosti s hlavným počítačom sú dvaja muži. Jeden ozbrojený. Zvyšok stráží sa prechádza roztrúsene po všetkých častiach laboratória. Dvaja na hlavnej chodbe, jeden v miestnosti s chladiacimi boxmi, ďalší na deviatej hodine od teba, traja pri oceľových dverách a ešte jeden pri náhradných zdrojoch. Celkovo desať mužov, deväť z nich ozbrojených a jeden s prístupom do hlavného počítača."

„Eviduješ aj niečo...nie práve ľudské?"

„Moje systémy našli v miestnosti s hlavným počítačom nejaké dievča. Nejde však o ľudskú bytosť, čisto z mäsa a kostí."

„Bingo," zašepkala som sama pre seba. To bola moja trofej, pre ktorú som si musela ísť, hoci som sa bála. Nemala som ani poňatia, ako zložím desať mužov, keď skoro každý bol ozbrojení. Určite, že som si netrúfala na boj zblízka. Skôr som chcela, aby mi JOEY pomohol z tej technickej stránky. Lebo možno boli ozbrojení, ale laboratórium plné počítačov, bolo moje územie. Tu som vládla ja. V mojom vlastnom teritóriu nebudú mať ani najmenšiu šancu.