Grayson...prosím ťa neblbni...vstávaj musíme...musíme ísť...

Ľúbim ťa...

Ľúbim ťa Grayson, len ma prosím neopúšťaj ešte aj ty....

Sama to nezvládnem...

Ja potrebujem teba...

***

„Musíte..." snažil som sa dopovedať vetu zo všetkých síl, ale krv ktorá sa mi stále tlačila do hrdla to veľmi znepríjemňovala. To, že som sa po tom všetkom ešte prebral tu dole u Drexela, som považoval za zázrak. A hoci som nečakal na zázrak, len na smrť, musel som mu povedať niečo dôležité.

„Podľa mňa nič nie je tak dôležité, aby si to musel hovoriť práve teraz Black! Drž hubu a vydrž ešte chvíľu, jasné?!" skríkol na mňa, z čoho sa dal počuť strach v jeho hlase. Do tváre som mu nevidel, všetko naokolo mňa sa strácalo vo vlnách neskutočnej bolesti, ale ešte aj tak jediné na čo som myslel bolo to tmavovlasé dievča, ktoré kľačalo pri mne a hovorilo mi, že ma ľúbi. To dievča, ktorej som tie slová ja už nedokázal povedať.

Camila Warnerová.

„Chcela s ním hovoriť," dostal som napokon zo seba, ale to bolo celé. Do celej hrude sa mi rozlievala tak silná bolesť, že som sa jej radšej so slzami v očiach poddal. Chcel som sa držať hlavne kvôli Camile, ale zrazu mi to prišlo zbytočné...nedostačujúce...márne. Všetko bolo proti mne a mojej vôli, aby som ešte aspoň chvíľu vydržal v realite. V realite, ktorá bola tak krutá, že mi vzala úplne všetko. Čas s rodinou, moju slobodu, ale hlavne dievča, do ktorého som sa zaľúbil aj napriek všetkému, čo sa o nej hovorilo. Vzala mi moju Camilu, ktorej som chcel k nohám položiť celý svet za to, ako statočne doteraz bojovala.

Camila...

***

Šeru, ktoré bolo všade naokolo mňa sa síce moje oči nemuseli prispôsobovať, ale aj tak bolo zvláštne, keď som sa po prvé pozrel do stropu. Mal škaredú tmavosivú farbu, preto asi moju pozornosť neudržal príliš dlho. Odlákal ju pocit, že ma niekto drží za ruku. Ešte ani prvý pohľad na čiernovlasú ženu mi nič nenapovedal...až po chvíľke. Bol to totiž niekto, koho som poriadne dlho nemal možnosť vidieť.

„Mami..." pre niečo som bol zachrípnutý, no aj tak ma musela dokonale počuť, lebo hneď zodvihla hlavu, položenú vedľa našich spojených rúk.

„Miláčik...Grayson," oslovila ma potichu, s neopísateľnou bolesťou v očiach. Nedokázal som si ale vysvetliť, prečo. Nepamätal som si na nič, čo by ma mohlo priviesť sem...nech už som bol kdekoľvek. Chlad a veľmi divná vôňa mi hneď napovedali, že doma u rodičov asi nebudem. Tam by to bolo o inom. Svoju izbu som si ešte stále dokonale pamätal, pamätal som si jej teplo a útulnosť a toto tu, nemalo k ničomu z toho blízko.

„Ja som ti verila. Verila som ti celý čas zlatko moje." hádam ešte v živote som nepočul mamu hovoriť takýmto zničeným hlasom. A to ma desilo. Nemal som ani poňatia, čo sa to naokolo mňa deje, alebo prečo je pri mne. Aj niekoľko na oranžovo svietiacich monitorov a ihla od infúzie, ktorá mi končila v ruke, ma len miatli. A potom tu bola ešte tá hnusná bolesť, ktorá mi akoby...priniesla späť nejaké rozmazané spomienky. Hlavne fakt, že som ju všetku cítil v tesnej blízkosti srdca.

„Kde je Camila?" tento fakt ma zaujímal aj napriek všetkému. Musel som vedieť kde je dievča, s ktorým som strávil posledné týždne. Osoba, ktorá mi prirástla k srdcu asi najviac za celý môj život.

„Jej predsa ublížené nebolo," odpovedala hladiac ma po vlasoch s ešte stále veľkou bolesťou v očiach. „Oni chceli zabiť teba."

„Kto?" nechápavo som pokrútil hlavou, čo ale zabolelo. Oči sa mi aj napriek všetkému zatvárali, ale musel som zostať ešte pri vedomí. Kým ma niekto neuistí, že je Camila v poriadku, na nič iné myslieť nemôžem.

„Nepamätáš si na to?"

„Nie." pocit, že mi uniká niečo veľmi dôležité bol hrozný, ale nechcel som to z nej ťahať nasilu. Hlavne, keď sa v jej očiach zaleskli slzy. Veľmi dávno som nevidel svoju mamu plakať a preto to mnou dosť zamávalo. Hlavne preto, že...že plakala kvôli mne.

***

„Musím sa dostať späť," povedal som sediac na posteli a pozerajúc do hnusnej steny. Bola rovnako škaredá ako strop samotný, ale mohlo mi to byť jedno. Za to, že mi zachránili život, malo naše drahé zdravotníctvo odo mňa plus. Neviem, stále sa hovorilo, že celá nemocnica je strašne podplatená, čo som mal možnosť si všímať. Ak ste neboli príbuzní niekoho vysoko postaveného v našej komunite, bavili sa tu s vami ako s posledným chudákom.

„Skoro ťa to stálo život," oponoval mi otec, pokojne si posedávajúc v kresle utiahnutom do rohu izby. „Prečo by si sa tak veľmi mal hnať späť? Ak o teba Carley stojí, vezme ťa späť aj potom, ako sa úplne doliečiš."

„Môžem mu srať na hlavu. Mne ide o Camilu otec a ty to veľmi dobre vieš." to, že guľka ktorú som pri prestrelke schytal mi minula srdce len o pár centimetrov už bola zas iná kapitola. Snažil som sa nemyslieť na to, ako blízko som bol k smrti. A hoci som bol po operácii mimo aj dobré dva týždne, necítil som sa oddýchnuto ani náhodou. Každý jeden pohyb príšerne bolel, ale rovnakú úlohu zohrávali aj samotné spomienky, ktoré ma prenasledovali dňom, aj nocou.

„Veď práve. Nepáči sa mi, že si sa s ňou moc zaplietol."

„Je to moja vec. Minule si navyše hovoril, že vyzerá ako milé dievča." nikto ma nemohol odhovoriť od toho, aby som sa vrátil. Ak nie na svoju pozíciu, tak aspoň po Camilu. Sľúbil som jej lepšiu budúcnosť, sľúbil som jej slobodu a svoj sľub hodlám dodržať. Možno som len pár dní dozadu ušiel hrobárovi z lopaty, ale to ma nesmie zastaviť, ani keby čo bolo.

„Drexel sa s tebou chce rozprávať. Povedal som, že mu dám na to šancu večer." prikývol som. Mohlo to znamenať veľmi veľa vecí, ale on mi aspoň povie z prvej ruky, ako je na tom Camila. „Mne povedal len toľko, že bude potrebovať s niečím pomôcť. Pár dní dozadu som sa mu ozval, že si už hore." Spomenul som si aj na to, ako sa mi snažil pomôcť on, ešte v PHPV. Nemal som ale ani poňatia, ako som sa odtiaľ dostal tak rýchlo do nemocnice. Hoci...možno to nebolo rýchlo. Možno som len mal v sebe toho ešte toľko, aby som vydržal, kým mi niekto neprišiel pomôcť. Vedel som, za čo bojujem. Nebolo to len tak, pretože by som sa bál smrti.

„Príde dnes mama?"

„Nie. Má prácu." nemal som jej to za zlé. Povedala mi, že od operácie sedela pri mne až do momentu, kedy som sa zobudil. Zjavne preto vtedy na mňa pôsobila tak unavene a zničene. Trápila sa pri mne dlhé dva týždne, tak je normálne, že sa teraz musí venovať práci. V prvom rade tu vôbec nemusela držať stráž. Natoľko som vyhlasoval, že už som dospelý a samostatný, keď som odchádzal do služby a teraz? Posledné dni som sa zas cítil, ako malý chlapec, ktorý potrebuje podporu rodičov.

***

„Na to, že si mi ani nie tak dávno zomieral priamo pred očami, nevyzeráš zle."

„Škoda, že sa necítim oveľa lepšie, ako v ten deň," posťažoval som si, držiac v ľavej ruke otcov tablet, ktorý mi tu nechal. Bolo mi otrasne. Či už fyzicky, alebo psychicky. Dostal som lieky proti bolesti, ale vsadil by som sa, že vôbec nepomáhali. Horšie ale asi bolo, že som každým ďalším dňom tu prepadal stále väčšej a väčšej beznádeji. O takomto čase sme už mali byť na slobode a hľadať lepší život niekde za stenami našej komunity.

„Nie si zjavne jediný." hlavou kývol niekam doprava, ale až keď troška zjavne posunul notebook som uvidel, čo myslel. Camilu, ktorá tam ležala doslova ako mŕtva, pričom mi veľmi pripomínala mňa samotného ešte pár dní dozadu. Premkol ma hrozný pocit strachu, ale keď som si všetko obzrel pozornejšie a zahľadel sa na monitor, ktorý sledoval jej srdce, trocha som sa upokojil. Bola nažive, hoci vyzerala hrozne. Ešte stále som si pamätal ako zničene vyzerala, keď sme sa po prvé stretli, ale toto bolo ešte horšie. Prišla mi biela ako stena, tvár aj ruky mala pokryté už sa hojacimi modrinami a to som si len mohol domýšľať, koľko ich ešte má po tele. Alebo koľkokrát ju ešte ten bastard znásilnil, odkedy som tam nebol.

No ešte aspoň jeden svetlý bod sa našiel na tom celom. A ním bol Evan, ktorý mal zloženú hlavu na kraji postele a držal ju za ruku. Akoby som hľadel na mňa a na mamu. Mohol som si ale byť istý, že ju niekto chráni. Ten blázon bol pri nej, hoci ja som v tejto úlohe zlyhal. Nemusela byť sama ešte ani po tom, čo stratila mňa. Ak by som mohol vziať späť to všetko, čo som o ňom kedy povedal, od doby čo som začínal, urobil by som to. Nikdy som nemal toho chlapca súdiť, ak som ho poriadne ani nepoznal. Teraz sa z neho stal človek, ktorému som musel dôverovať, ohľadne niekoho, koho som úprimne ľúbil.

„Čo sa jej stalo?" opýtal som sa úplne priškrteným hlasom. Myslel som naozaj na všetko možné, ale jedna teória mi prišla horšia, ako druhá. „Vyzerá príšerne."

„Stalo sa toho veľa, ale to, čo ju napokon skoro zabilo, bola jej klasická diagnóza s príliš hustou krvou. Hodinu som ju musel oživovať, kým sa konečne sama rozhodla, že ešte zabojuje."

„Bože môj..." ani som si vlastne nevšimol, kedy sa mi po líci skotúľala prvá slza. Toto neboli slová, ktoré som chcel počuť. Dúfal som, že si pohovorím aj s ňou, upokojím ju, že som v poriadku a neopustil som ju, ale...namiesto toho sa mám pozerať na to, ako ju zničili? Dievča, ktorému som nestihol povedať, že ju ľúbim skoro zomrelo bez toho, aby to vôbec vedela. Lebo ona mi to ešte povedala. Tesne predtým, ako som tam pri nej zavrel oči, mi povedala, že ma miluje. Darovala mi ešte posledný bozk, ktorým ma akoby vyprevadila smrti priamo do náruče. No ak by som naozaj mal zomrieť práve tam a práve vtedy, nebola by to zlá smrť. Bolo to pre ňu, pre osobu ktorá mi ukázala, že láska ešte na tomto svete naozaj existuje.

„Už týždeň ju držím v umelom spánku, aby malo jej srdce čas zotaviť sa. Evan ju dostal z toho najhoršieho a odvtedy je neustále pri nej. Stráži ju, akoby doslova cítil, že sa niečo stane a ona ho bude potrebovať."

„Evan?" keď mi rozpovedal celý príbeh o ňom a jeho minulosti, že študoval za chirurga, z mojej strany sa dostavilo ešte viac sĺz. Život jej zachránil niekto, kým som natoľko opovrhol. Hneval som sa na Camilu, lebo sa s ním začala baviť a teraz...teraz bola ešte stále nažive jedine vďaka nemu. Vďaka tomu bláznovi, čo pitval potkany.

„Zariadil som jej, aby mohla hovoriť s bratom, no...zjavne to bola chyba. Prišla s plánom, v ktorom tvrdila Carleymu, že je predsa tehotná a žiadala ho o byt mimo PHPV. On jej to samozrejme zožral a ak by sa do cesty zas nepriplietli ľudia, akí ťa skoro zabili, dostala by sa preč. No uverila im, že ak sa stane ich pokusným králikom, pustia jej brata na slobodu. Priznala Carleymu, že si celé tehotenstvo len vymyslela a potom..." nemusel vlastne ani dopovedať. Už mi totiž jej modriny dávali zmysel. Prečo by vlastne aj mal mať ten chlap zábrany, ak sa ukázalo, že nie je Camila tehotná? Nič mu nebránilo v tom, aby ju zmlátil.

„Prečo ste nejako nezasiahol?"

„Nemal som ako. Mám šťastie, že som ešte stále nažive Black. To ja som sfalšoval jej krvné testy, aby to vyzeralo, že je tehotná." bolo mi zle len z tej predstavy, žeby Camila naozaj čakala jeho dieťa. Ešteže to nebolo možné. Neviem...raz, keď som pri nej ležal v cele, sa mi o tom rozhovorila a hoci jej pritom nabehli slzy do očí, podľa mňa bola rada. Hrozilo jej tým o niečo menšie nebezpečenstvo, za čo som vďačný všetkým svätým. Nepýtal som sa jej na podrobnosti, lebo aj tak išlo o citlivú tému. Určite žiadnej žene nie je jedno, keď nemôže mať nikdy deti.

„Otcovi ste vravel, že potrebujete moju pomoc," odbočil som od témy, s očami ešte stále zafixovanými na Camile. „O čo ide?"

„O náš plán úteku. Počítal som s tým, že tu budeš aby si mi pomohol, ale musíme to teraz zvládnuť s Evanom sami. Potrebujem ale, aby si nás čakal na dohodnutom mieste." prikývol som, načo sa on hneď pustil do vysvetľovania. Mali to pekne premyslené, to som musel uznať, ale nebol som si istý pár vecami. Podľa jeho slov ohľadne jej stavu mi to prišlo, že to bude v tomto smere komplikované. Určite jej nedá po prebudení neviem koľko času, aby sa spamätala. Napríklad ja vo svojej pozícii by som si nedokázal predstaviť ísť niekam v ten deň, kedy som sa prebral. Dokonca ešte aj teraz som bol ohľadne toho skeptický.

„Ste si istý, že to zvládne?"

„Nebude mať na výber. Carley mi ešte musí uveriť, že je mŕtva, aby sme neboli až tak pod dohľadom, ale...s tým chcem ešte počkať. Dám jej ešte dva týždne, ale potom musíme ísť. Dovtedy sa dáš dokopy aj ty, nie?" mykol som plecami. Netušil som v tomto smere nič. Stále mi bolo blbo, rana ma príšerne bolela a navyše nepadli ani žiadne slová o tom, kedy by ma mohli pustiť. Sám sebe som neveril, že zvládnem niekam teraz liezť a nieto ešte za nimi do kanalizácie.

„Nemôžem vám teraz ešte nič sľúbiť, lebo nemám ani poňatia, čo bude o dva týždne. Vyslovene vás ale prosím, aby ste na ňu dával maximálny pozor. Nech jej už nikto neublíži."

„Máš moje slovo," povedal hľadiac mi priamo do očí, pričom mňa ale striaslo od zimy. Od tej bane som mu neveril o nič viac, ako Camila, ale teraz som nemal na výber. On bol ten, kto jej mohol pomôcť a nie ja. Ak ale majú takýto plán, zjavne by bol môj návrat do PHPV zbytočný.

„Vie, že som nažive?" pokýval hlavou. „Tak nech to tak aj zostane. Nehovorte jej, ako som skončil ani, že sa možno objavím. Takto je to lepšie." Ak si doteraz myslela, že som mŕtvy, nebolo by dobré meniť to. Nech ide s nimi pod domnienkou, že to musia dokázať sami a potom, keď sa k nim naozaj dostanem, jej všetko vysvetlím. Ak by sa nedajbože zas niečo zvrtlo, aspoň jej to neublíži, lebo o mne nebude mať ani poňatia.

***

„Mám to brať tak, že sa vzdávaš svojho miesta?" opýtal sa Carley, pričom som ja stále hľadel do zeme. Nemyslel som, že sa ukáže práve v deň, kedy už konečne pôjdem domov. „Vlastne by si aj tak nemal koho strážiť."

„Ako to myslíte?" nechápavo som zodvihol hlavu, pričom mi ale došlo zle z jeho výrazu. Neskutočne som ho nenávidel za všetko, čo Camile urobil. Raz za to ešte bude poriadne pykať, len nech počká na svoj deň.

„Warnerová dnes ráno umrela. Bolo vlastne načase."

„ČO?!" v momente som bol na nohách, pripravený ho za ten pohŕdavý tón a smiech poslať k zemi. Jeho slová ale pôsobili ako presne mierená rana, na to najcitlivejšie miesto. Drexel mi dal včera vedieť o svojom pláne, takže som si bol istý, že je Camila v poriadku, ale...ten tón akým to povedal, ten mi ublížil najviac. On sa bavil na tom, kam ju až dostal. Nevinné mladé dievča, ktoré by malo riešiť vo svojom veku akurát to, že si zabudla urobiť úlohu do školy.

„Chcel som ti to povedať osobne, aby som si užil tvoju reakciu. Nemysli si, že mi uniklo, ako to medzi vami iskrilo." zasmial sa, pozerajúc raz na mňa a raz na otca, ktorý postával vo dverách. Vedel o celom pláne, kvôli ktorému sme sa včera aj pohádali. Zakazoval mi, aby som im šiel na pomoc, hoci ja som už bol rozhodnutý. Cítil som sa dostatočne dobre na to, aby som počkal na signál od Drexela a vydal sa na cestu.

„Ja vám vlastne ani nemám čo povedať. Stále ste bol hlboko v sračkách a týmto ste klesol ešte nižšie," povedal som potichu, ale zato dostatočne hlasno, aby ma určite počul. „Nečakajte, že sa ešte niekedy vrátim do služby. Nikdy som s tým ani nemal súhlasiť. Klamete celú komunitu ktorej tvrdíte, že ľudí len väzníte. Vy ich tam mučíte a smejete sa na tom, keď sa z vás zbláznia." Tak strašne sa mi hnusila predstava, žeby som sa tam mal ešte niekedy vrátiť. Nechcel som byť súčasťou niečoho, čo ničilo ľuďom životy. Nikdy viac.

„Je to tvoje rozhodnutie. No ver mi, že ak by som nebol tvojmu otcovi vďačný za kvalitne odvedenú prácu, zabil by som ťa priamo tu ty prašivý potkan!" sykol zamračene. Ja som sa ale zmohol len na úškrn a znova klesol na kraj postele. Mal som sa celej návšteve radšej nejako vyhnúť, lebo ma len zbytočne rozčúlil. A keď som nahnevaný, dokážem robiť naozaj stupídne veci.

„Ak je to všetko, rád by som šiel konečne domov."

„Ale samozrejme Black. Ja ťa nechcem obmedzovať, v tvojom odteraz slobodnom živote."

„Aspoň, že ja mám to šťastie," poznamenal som ešte uštipačne tesne predtým, akoby sa naozaj pohol z miesta a konečne pobral preč. Mal so sebou aj dve svoje gorily, ktoré som ale nespoznával. Tvárili sa však tak celkovo nezúčastnene.

S otcom ešte prehodili pár slov, ktoré som už ja ale neriešil. Hľadel som von oknom, aby som si takto pripomenul, prečo ešte bojujem. Oranžová obloha sa kúpala v čiernych mrakoch, cez ktoré som ale nevidel na prstenec. Nevidel som na symbol, ktorý som tak často hľadal a ktorý by mi ešte pripomenul, aby som šiel ďalej. Lebo ak sa po všetkých vojnách ktoré našu Zem zasiahli ľudstvo ešte stále nevzdalo, nemal by som ani ja. Musím sa snažiť dať zas všetko do poriadku aspoň na tú úroveň, ako bolo predtým.

***

„Je v poriadku neboj sa. Teraz pravdepodobne hovorí s bratom a ja idem po Evana. Za pár hodín vyrazíme." prikývol som, hľadiac na batoh zbalený v rohu mojej izby. Aj som potom všetko zabudol, ako príjemne na mňa stále pôsobila tmavá zelená na stenách. Trávil som tu nad knihami veľmi veľa času a ak by som nemusel, nešiel by som ani teraz nikam. Radšej by som doviedol Camilu sem, kde by bola v bezpečí a konečne so mnou.

„Som pripravený, takže môžem ísť. Koľko vám to asi bude trvať?"

„Dva dni. Možno viac, možno menej, záleží koľko bude vládať prejsť." sám som sa veľmi nechcel náhliť. V tablete som mal celú mapu kanalizácie, všetky možné únikové východy, takže som sa nemusel báť aspoň toho, že sa stratím. Viac ma sralo, že som nemal zbraň, hoci by som ju aj tak zjavne nepoužil. Vzal som si len otcov veľký lovecký nôž, ktorý mával pri sebe, keď ešte slúžil PHPV.

Dlho som sa už s Drexelom nechcel vybavovať. Radšej sme to ukončili, ešte raz si prešli plán, ale potom bol čas zas na to najťažšie. Aby som rodičom povedal zbohom na určite veľmi dlhý čas. Sám seba som presviedčal, že nech skončíme s Camilou kdekoľvek, dovediem tam aj ich dvoch, ale boli chvíle, kedy som o celom pláne pochyboval. No jedno bolo jasné. Nemôžem ich nechať tu, kde si vládal strká do blázinca každého, kto mu prestane byť sympatický. A ak sa prevalí, že Drexel a Evan ušli, aj tak sa všetko zrúti ako domček z karát.

Naposledy som sa obzrel na moju izbu, obliekol si čiernu bundu, hodil batoh na chrbát a pomaly som zišiel po schodoch. Mama a otec vedeli, že dnes odchádzam, ale od rána sa správali, akoby som si to ešte mal rozmyslieť. Tých pár dní, ktoré som strávil doma bolo vlastne veľmi príjemných. Akoby sa všetko na malý okamih vrátilo do starých koľají, kedy som bol ešte dieťa. Keď otec prišiel na týždeň domov z toho pekla a my sme boli zas rodina.

„Miláčik..." oslovila ma mama, sotva som zišiel po schodoch. Ešte stále som jej videl na očiach rovnaký strach, ako mala vtedy v nemocnici a to ma ničilo. Nechcel som, aby sa o mňa musela stále báť, alebo niečo. Doteraz aspoň vedela, kde som a čo robím, ale teraz...sám som nemal ani poňatia, kde skončíme.

„Mami nerob to ešte ťažšie prosím ťa."

„Nechcem, aby si zas niekam chodil."

„Musím." snažil som sa jej nehľadieť priamo do očí o nič dlhšie, inak by to nemuselo skončiť dobre. No keď ku mne podišla a opatrne mi vzala tvár do dlaní, nebolo mi všetko jedno. Vedel som, že jej týmto lámem srdce, ale ak by som zostal, nikdy by som si to neodpustil. Musel som ísť. Moje vlastné srdce ma k tomu nútilo.

„Vyrástol si tak strašne rýchlo synček. Niekedy si želám, aby som mala na teba viac času, kým si bol maličký."

„Nikdy som ti predsa nevyčítal, že si musela pracovať. Potrebovali sme z niečoho žiť." v tej dobe otec nemal prácu, takže on bol so mnou doma a mama musela chodiť do práce. No nikdy nebol okamih, kedy by som sa za to hneval. Chápal som, prečo sú veci práve tak. A o to viac som jej bol vďačný, že sa dokázala o nás oboch postarať, keď sme to potrebovali.

„Rozmysli si to ešte Grayson," zašepkala so slzami, ktoré jej stiekli po lícach. „Naozaj ti to stojí za ten risk?"

„Mami ja to dievča ľúbim. Dal som jej svoje slovo, že ju dostanem na slobodu a to teraz musím dodržať. Neboj sa, ešte sa uvidíme." možno za dlhý čas, ale určite sa uvidíme. Zdalo sa mi ale, že to jedno slovíčku -ľúbim- ju troška obmäkčilo. Nie ale otca, ktorý stál opretý o stenu len kúsok od nás. Bol ale oblečený akosi zvláštne. Celý v čiernom, pričom mal na sebe aj kabát s kapucňou.

„Musíš mi ju čoskoro predstaviť, hoci som o jej otcovi veľa počula. Ak dokázala dobiť tvoje srdce, asi bude niečím špeciálna."

„To hej. Určite budete spolu skvele vychádzať." aspoň, že chápala moje slová a uverila mi, keď som jej povedal, že je nevinná. Ešte v nemocnici som jej vyrozprával všetko, čo nás stretlo v PHPV a to bola asi doba, kedy si k nej vybudovala nejaký vzťah. Postoj, ktorý vonkoncom nebol odmietavý, ale skôr chápavý. Ona určite vedela, že je stále moja povinnosť, aby som jej pomohol, len sa ma proste nechcela vzdať.

„Veľmi ťa ľúbim zlatko, na to nezabudni, dobre? Ku mne domov sa môžeš vrátiť vždy."

„Aj ja ťa ľúbim mami. Veľmi ťa ľúbim." skôr, akoby som si ju pritiahol do objatia, dostala pusu na čelo, pri ktorej som ale musel privrieť oči. Slzy som roniť nechcel, lebo ja som na lúčenia nikdy nebol. Prišli mi zbytočne emotívne. „Ocko..." Pozrel som na neho v nádeji, že niečo povie, ale zostal na nás len mlčky pozerať, ako keby sa ho môj odchod ani netýkal.

„Dávajte na seba pozor. A ty sa mi hlavne vráť hneď, ako to pôjde," povedala mama následne otcovi, ale až keď ho pobozkala a objali sa, mi to došlo. Preto bol tak oblečený. Dokonca mal pri dverách zbalený batoh. On...on pôjde so mnou. Nenechá ma, aby sa motať kanálmi sám.

„Nemusíš to robiť."

„Ja viem synak. Ale chcem." keď ma pobúchal po chrbte, trocha to zabolelo, ale inak...mohli sme ísť. Obaja sme ešte raz spoločne objali mamu a sľúbili jej, že sa vrátime. Hoci nie spolu, ale vrátime sa k nej. Najlepšie aj s Camilou.

Vonku sa do mňa zaprel dosť studený vietor, ktorý bol trocha nečakaný. Bolo výrazne chladnejšie, ako sme boli zvyknutí, čo mohlo znamenať veľa vecí. Kto vie, možno konečne príde aj ten tak dlho očakávaný koniec sveta. Toľko sa o ňom už nahovorilo, určili sa presné dátumy a potom...stále sa to akosi odložilo. Niekto ako môj otec, už za celý svoj život prežil minimálne tridsať koncov sveta. Od nášho domu ani nebol tak ďaleko miesto, kde sme zliezli do toho odporného kanálu. A hoci voda tiekla ešte o slušný level pod nami, necítil som sa tu dobre. Mali sme sa stretnúť o poriadny kus ďalej, čiže sme mali pred sebou celý deň chôdze.

„Prečo si to urobil? Zvládol by som to aj sám."

„Lebo si môj syn a nie je mi jedno, do čoho sa púšťaš len krátko potom, ako si skoro prišiel o život. Nikdy mi nebolo jedno, čo sa s tebou stane, hoci to tak niekedy mohlo vyzerať." nikdy som to tak nebral. Hneď ako nastúpil do PHPV sa zmenilo u nás doma veľa vecí, ale bral som to. Konečne si našiel prácu, nemusela na nás toľko drieť mama a preto som chápal, že už na mňa nemal toľko času.

„Dúfam, že sa im po ceste nič nestalo."

„Na to prídeme, až keď sa objavia." dúfal som, že ich nebudeme musieť ísť hľadať, lebo to by bol koniec. Ak by niekto z PHPV prišiel na to, že utiekli a sledoval by ich, mohlo by sa zbehnúť všetko. Lebo úprimne...Camila by sa brániť nevedela, Drexela som si v tej roli tiež nevedel predstaviť a Evan...Boh vie, čo by robil ten. Nie, žeby som ja bol nejaká výhra, hlavne bez zbrane, ale aj tak. Niekedy stačí aj číselná prevaha.

„Dokedy plánuješ s nami zostať?"

„Podľa toho, kam máte namierené. Veľmi ďaleko ísť nemôžem, lebo tu nesmieme obaja nechať mamu samú, to určite vieš." prikývol som hľadiac na obrazovku tabletu, kde boli oranžovou vyznačené cesty, ktorými sme mohli ísť. Nebol som si istý, ktorá bude tá najkratšia, ale tá najviac napravo od nás, sa zdala asi ako dobrá voľba. Samé plechové steny okolo nás, hukot vody tečúcej niekto hlboko pod nami a celková atmosféra...nebolo mi všetko jedno.

***

„Prečo nespíš?" opýtal sa otec do ticha. Mlčky som sedel opretý o stenu a hľadel do stropu, akoby mi práve ten mal dať odpovede na všetko, čo sa dialo. Snažil som sa spať. Bol som unavený, ale všetky myšlienky ma veľmi úspešne držali hore. Tešil som sa, kedy ju zas uvidím, ale na druhej strane tam bol ohromný strach, že sa za ten čas zmenilo veľmi veľa vecí.

„A ty?"

„Posledné noci s tým mávam problém." kým sme boli doma, ja som stále zaspal takmer v rovnakom momente, ako som ľahol do postele. Vtedy neexistovalo nič, čo by ma držalo hore, ale dnes? Bodaj by som ešte stále mohol byť doma a ráno sa prebudiť do ďalšieho dňa, kedy by mi nič nehrozilo.

„Prečo ona Grayson?" otázka tohto typu bola z mojej strany očakávaná už od doby, čo som sa mu zmienil, že medzi nami bolo niečo viac, ako len čisto profesionálny vzťah. „Viem, že si tam nemal moc dievčat na výber a chápem, že nechceš byť stále sám, ale prečo práve Warnerová? Vieš si predstaviť, do akých problémov sa môže dostať len pre jej meno?"

„Práve preto, že ona dokázala vyplniť moju samotu. Od začiatku sme mali len jeden druhého a postupne, keď som videl, že potrebuje lásku a pochopenie...niečo sa vo mne zlomilo. Ja som chcel byť ten, ktorý jej tieto veci dopraje." stále som si ešte pamätal na naše začiatky. Od prvého okamihu mi padla do oka, hoci bola v hroznom stave. No vedel som, čím prešla a hlavne som si bol vedomý toho, čo ju čaká. A preto som k nej vystrel pomocnú ruku, ktorej sa časom pevne chytila. Vždy som si aj napriek tej pozícii chcel zachovať ľudskosť a ona mi na to dala dokonalú možnosť.

„Ona neurobila nič z toho, čo súd tvrdí otec. Stačí, keď sa jej pozrieš do očí a prídeš na to. Je nevinná."

„Mne osobne neprišla ako zlé dievča, len si nie som istý, či sa vy dvaja k sebe hodíte." a prečo akože nie? Dokážem jej dať všetko, čo potrebuje a aj bude potrebovať. Ja sa jej nevzdám len preto, že budú veci nejako komplikované. To nie je môj štýl a hlavne nie, ak niekoho ľúbim.

„Mám ťa rád otec, ale nemyslím si, že toto je smer, v ktorom od teba potrebujem rady. Sám musím vedieť, kto mi vyhovuje."

„Však fajn. Ja ti chcem len dobre." sedieť ma už nebavilo, tak som si radšej stiahol batoh pod hlavu a pokúsil sa zavrieť oči aspoň na pár hodín. Ak všetko pôjde dobre, zajtra už bude Camila zaspávať v mojom náručí. Bože...je to už tak dlho, čo sme zaspávali jeden vedľa druhého. Viem, nemali sme na to veľmi veľa šancí, ale o to viac cenné mi teraz tie spomienky prišli. Na chvíle, kedy som mal pri sebe celý svet, ktorý som chcel chrániť za každú cenu.

***

Ráno sa mi vstávalo vrcholne ťažko, no nemal som na výber. Niečo som aj zjedol, aby mi nebolo potom zle, ale čo ma naozaj nakoplo, bolo hneď na vrchu batohu. Tabuľka horkej čokolády v matne červenom obale. Jedna z posledných debát, ktorú sme s Camilou mali, bola o horkej čokoláde. Hovorila mi, ako ju má rada a, že by si už dala. Skoro som na to zabudol, ale predvčerom som sa donútil zájsť jej jednu kúpiť. Ak nič iné, aspoň kvôli nej mi odpustí. Akurát som musel dávať pozor, aby som jej ju moc nedolámal.

„Úprimne ti poviem, že vyzeráš príšerne."

„Vďaka otec." uškrnul som sa, hodil ten nešťastný batoh na chrbát a vydal sa na cestu. Čakal nás ešte poriadny kus, kým sa dostaneme k tomu rebríku, ale rozhodne sme sa blížili. Kvôli otcovi som nechcel ísť moc rýchlo ale niekedy mi to prišlo, že ja som bol viac vyčerpaný, ako on. 

Dostali sme k menšiemu rebríku, po ktorom sme zliezli o poschodie nižšie, čo bola vlastne posledná prekážka, ktorá nás od nich delila. Dole dlhým rebríkom sme nemuseli. Oni mali poliezť sem a ďalej vraj pôjdeme podľa Evana, ktorý nás zavedie do bezpečia. Keď sme boli vtedy spolu omrknúť situáciu, zveril sa mi, že má nejakú svoju partu, ku ktorej by sme mohli ísť. Ja osobne...keď som nevedel poslednú noc akosi doma zaspať, premýšľal som, kam potom. V niektorej komunite by nám s Camilou určite azyl poskytli, len bude záležať od toho, ako ďaleko by to bolo. A hlavne asi od jej plánu. Veľmi chcela ísť po svojho brata, s čím som ale nesúhlasil. Bolo to proste príliš riskantné.

„Ja počkám tu na rohu, ak by niečo. Nikdy nevieš, kto sa sem zatúla," povedal otec, sotva bol cieľ na dohľad. Nechcel som sa s ním hádať, takže som len prikývol a pomaly sa pobral ďalej už osamote. Každý môj krok sa ozýval v tichu, ktoré ale zároveň rušilo dosť hlasné hučanie vody. No až keď som zastal tesne nad otvorom a pozrel dole, mi došlo, ako veľmi sa bojím. Mal som pocit, že mi srdce doslova vyskočí z miesta, pričom som ale počítal sekundy, ktoré ma ešte od nej delili. Tak veľmi som už chcel, aby bola v mojom objatí, z ktorého by som ju nepustil aj niekoľko hodín, ak by sme si to mohli dovoliť.

„Poleziem prvý, hej? Počkaj chvíľku a pomaly polez za mnou." v momente, kedy odznel Evanov hlas, som opatrne pozrel dole. No neveril som vlastným očiam. Naozaj tam všetci traja boli, pričom sa moje oči v momente zafixovali na moju krásnu Camilu. Evan ukradomky pozrel smerom hore, no ten úškrn, keď ma uvidel sa nedal ani opísať. Zjavne tiež nevedel, že prídem práve ja. 

 Batoh som si zložil z chrbta, aby mi nezavadzal, natiahol si kapucňu na hlavu a potom už vlastne len čakal na svoju chvíľu. Každým okamihom som bol len viac a viac nadšený, až sa Evan konečne ocitol tam hore pri mne a pobúchal ma po chrbte. To som ja už ale radšej trocha pomohol Camile a opatrne ju vzal za pravú ruku, aby som jej dodal troška stability. Bolo také zvláštne ju znova vidieť takto zblízka, až som sa musel spokojne usmiať.

„Vďaka," povedala potichu, pozerajúc priamo do mojich očí. To bol moment, kedy som si bol na sto percent istý, že ma spoznala. Chvíľu som aj ja na ňu vlastne len nemo hľadel, ale potom už som nemohol odolať. Musel som ju vtiahnuť do objatia, ktoré si po tom celom nesmierne zaslúžila.

„Aj ja ťa ľúbim Camila," zašepkal som jej, aby nás Evan a Drexel nepočuli a konečne si stiahol kapucňu z hlavy. No ona sa na mňa ani nepozrela. Iba ma objímala rovnako pevne, ako ja ju, pričom nám obom zjavne naraz stiekli po lícach slzy. Slzy šťastia, že sme spolu.