„Nepozeraj sa!" napomenul ma Drexel, kým som kľačala na zemi a celá sa ešte stále klepala. To, ako sa z ničoho nič obrátil a šmaril nožom bolo ešte v poriadku, ale ten zvuk ktorý Dwight zo seba vydal sa mi už taký nezdal. Dokázala som si predstaviť, ako sa do neho nôž s presnosťou zabodol, akurát mi nebolo jasné, do ktorej časti tela. Drexel ale potom nečakal, mňa len tak pustil a šiel to s ním dokončiť.

„Nemali by sme sa zdržiavať."

„Hneď ideme, upokoj sa." nechcel, aby som videla ako dopadol ten chudák, ale musela som sa obzrieť. Kapucňu som si na chvíľu dala dolu z hlavy, aby neprekážala, no...asi chcel pre mňa len dobre. To, aký bol Dwight celý od krvi nebolo práve niečo príjemné. A hlavne, keď som uvidela koľko krvi mu tečie nielen z hrdla, ale aj pravé oka. Takže zjavne to bolo miesto, kam ho hodený nôž zasiahol.

„Kde ste sa naučili takto vrhať nožom?" opýtala som sa opatrne, no radšej som oči zas uprela pred seba. Nepotrebovala som, aby sa mi z toľkej krvi ešte nedajbože zodvihol žalúdok. Aj tak som bola dosť slabá a nepotrebovala som si ešte priťažiť.

„Skôr, než som začal pracovať tu, som aj ja bol len obyčajný pašerák, ktorý sa musel naučiť brániť svoj holý život."

„Nejako si vás neviem predstaviť v takom kvázi zamestnaní."

„Ak by na to mal možnosť, tvoj otec by ti o mne mohol v tomto smere rozprávať." neviem prečo to takto povedal, ale...mohol si to odpustiť. „Prepáč, ja...nemalo to takto vyznieť." Len som nad tým pokrútila hlavou, hoci ma určite nevidel. Až moc prehľadával Dwighta, no nebolo mi jasné, čo tak životne dôležité hľadá. Kartu, akú nám dával Grayson predsa nepotrebujeme, ak ideme tou ich kanalizáciou, či kadiaľ.

„Proste poďme, aby Evan nečakal." pokúsila som sa vstať bez pomoci a keď sa mi to napokon podarilo, urobila som prvý krok. Dlho ma nohy bez podpory neudržali, ale to bolo v poriadku. Aspoň som sa pokúsila sama niekam dostať. No ešte aj s Drexelom už následne po boku mi prišla cesta doslova nekonečná. Kapucňu som si pre istotu zas natiahla na hlavu a pozerala výhradne dole na svoje topánky. Ocitli sme napokon až na takých temných chodbách, o ktorých som nič ani netušila, až kým...až kým sme neprišli konečne von na vzduch. Nezvyčajne chladný vietor sa do nás okamžite zaprel a jeho chlad sa ku mne dostal ešte aj cez tie tri vrstvy oblečenia.

„Prečo je taká zima?" bola som zvyknutá na chlad, ale toto sa pätnástim stupňom teda nepodobalo. Obloha však stále pôsobila rovnako, ako keď som ju videla naposledy. Zaliata farbami žltej a oranžovej, ktoré miestami pohlcovali temné čierne mraky. Záchytný bod ale bol samotný prstenec Saturnu. Prebíjal sa mračnami, ako zvyčajne a tým mi akosi dodával nádej, že aj ja sa zvládnem dostať cez všetko, čo ma čaká. Vysoké steny bludiska mi ale priniesli späť aj mnohé bolestné spomienky. A hlavne teda na moment, kedy mi práve tu, dal Grayson ten kompas. Nás symbol lepšej budúcnosti, ktorú sme chceli spolu mať.

„Nestihol ste mi povedať, kto je náš tajný spojenec," poznamenala som, sotva sme zabočili pri vysokej stene PHPV. Netušila som, kam presne smerujeme ale pokoj ktorý vládol naokolo sa mi páčil. Tu vonku asi stráže moc nie sú, čiže by sme nemali mať problém vypariť sa.

„Ak pôjde všetko dobre, zajtra sa dozvieš. Bude len na tebe koľko budeš vládať prejsť."

„Pochybujem, že budete v tomto smere taký optimista, ak nám cesta potrvá o dosť dlhšie." nespoliehala som sa na to, že mi bude hneď zajtra razom lepšie. A hlavne nie, ak ani nemám čas na oddych, ale musím hneď siahať na dno svojich chabých síl. No nesťažovala som sa. Bola som na ceste za slobodou, ktorú mi nemohla vziať ani bolesť.

„Tak potrvá a čo? Cieľ je, aby sme ťa dostali na slobodu a konečne do bezpečia Camila." neviem čo som vlastne čakala, keď sme konečne prišli kvázi do cieľa. Padacie dvere z plechu, alebo čoho boli z vnútra celé rezavé, čo sa mi maximálne hnusilo. Viac mi ale dvíhala žalúdok samotná hnusná voda, do ktorej sme museli stúpiť. Diera v mrežiach, ktoré dakedy bránili v úteku nebola moc veľká ale vsádzala som na to, že ak sa zmestil tadiaľ Evan, ja problém mať nebudem.

„Viem, že je to tu hnusné, ale nie je iná cesta. Keď prejdeme mrežami, vyjdeme hore na ten betónový breh a potom musíme preliezť na druhú stranu tej polo steny, hej?" prikývla som, zatiaľ čo on zabachol za nami dvere a znova sa vrátil ku mne. Čakala som, že bude vody viac, ale takto mi siahala len do výšky kolien, čo sa dalo ešte zniesť. Keď sme ale preliezali tou dierou...ja neviem, ale pocit nekonečne slobody ma zrazu akoby udrel priamo do nosa. Už som nepatrila ľuďom, ako Carley ale mohla som si ísť znova svojou cestou. Kamkoľvek na svete by sa mi len zachcelo.

„Evan!" zakričal na neho Drexel, až sa jeho hlas nepríjemne odrazil od stien naokolo nás. Keď som už ale postávala na brehu a nie v hnusnej vode, bolo mi o niečo lepšie. No rebrík, ktorý nás čakal, ma trocha desil. Nie svojou výškou, ale tak celkovo som si neverila, že sa zvládnem vyšplhať až hore.

„Konečne," zamrmlal ešte skôr, akoby sme ho uvideli. Keď sa ale posadil na vrchol steny, musela som sa usmiať. „Už ste mi chýbali." Jeho sladký úsmev a to, ako mi kývol hlavou ma ale dohnali k šplhaniu oveľa skôr, akoby som čakala. A hoci to išlo ťažko, nevzdávala som sa. Radšej som si zahryzla do jazyka a pomaly kládla jednu nohu za druhou. Bolesť, ktorá mi život znepríjemnila každým úderom srdca mi tiež nehrala do karát, ale... V momente, kedy ku mne Evan načiahol ruku aby mi pomohol, som si vydýchla. Bol to spôsob, akým mi dal dokonale najavo, že ju tu pre mňa a nenechá ma padnúť. Či už obrazne, alebo naozaj.

„Nie je na teba moc dobrý pohľad, ale som rád, že si späť."

„Vlastne aj ja," odvetila som na chvíľu si sadajúc vedľa neho. Neviem čím to mohlo byť, ale jeho oči doslova žiarili šťastím, akoby vyhral lotériu. „Sme v pohode, ohľadne toho, čo sa stalo minule? Viem, nemala som na teba tak vybehnúť a všetko, ale..." Ešte mi ani nedal možnosť, aby som dopovedala. Radšej ma len vtiahol do tak pevného objatia, až zabolelo. Toto bola ale tá príjemná bolesť, ktorú by som znášala pokojne aj celý deň. Lebo pri ňom, zas všetko začalo pomaličky dávať zmysel. Cítila som, že to myslí úprimne, že ho teší moja prítomnosť a to mi stačilo.

„Ja si na žiadnu hádku nepamätám zlatko, ty snáď áno?"

„Vlastne ani nie." už len ako som si položila hlavu na jeho plece, mi prišlo, že je všetko v poriadku. Ak by som takto mohla objať aj brášku hneď teraz bolo by lepšie, ale Evan mi dokonale stačil.

„Aha koho tu pre teba ešte mám," povedal zrazu a odtiahol sa odo mňa. Najprv mi nezaplo, čo myslel, ale keď z vrecka na bunde vytiahol malého Meteora, potešila som sa. A nie málo, lebo sa aj on istým spôsobom spájal s Graysonom. Meno sme mu dali vlastne po tom nešťastnom meteore, ktorý sme čakali na moje narodeniny. A ktorého sme sa nikdy nedočkali.

„Už som si ani nemyslela, že ťa niekedy uvidím drobec," povedala som mu, sotva sa ocitol v mojich dlaniach. Moc času sme spolu neboli, lebo ani keď mi ho občas Grayson doniesol nemohol zostať dlho, ale mala som ho rada. O to viac, že mi ho daroval Evan.

„Dávali sme na neho pozor. A myslím, že so mnou sa mu celkom páči."

„Určite ste skvelá parta." ešte by sme zostali takto vykecávať zjavne dlho, keby nás Drexel nesúril. Preto dostal Meteor pusu a následne som ho vrátila Evanovi, aby mi ho ešte postrážil. Dole rebríkom sa mi tiež išlo pomerne biedne, skoro som sa vlastne strepala, keď sa mi pošmykla pravá noha, ale Evan ma zospodu istil, keďže liezol len o kúsok nižšie. Razom sme sa ocitli akoby na inom mieste, s vysokánskymi plechovými stenami, celkovo chladnou atmosférou a hlavne masou čistej vody, ktorá v divokom prúde tiekla povedľa nás.

„Kam presne máme teraz namierené?" opýtala som sa stojac už nohami pevne na zemi. Evan aj Drexel si vzali batohy, ktoré vyzerali dosť plné, pričom Drexel bol taký zlatý a vzal aj môj, aby som nemala ťažkosti navyše. Jeden z nich ma ale musel stále podopierať, takže to vyšlo teraz na Evana.

„K mojej parte, ktorá nás dúfam bez problému prijme. Bude to trvať chvíľu, ale za také dva, tri dni by sme sa tam mohli dostať."

„Vedia, že prídeme?" keď nad tým Evan pokýval hlavou, zneistela som. „Lebo nerada by som sa k niekomu tlačila nasilu. Aj tak sa musím vrátiť domov a pozrieť sa, čo zostalo z otcovho laboratória." Nič ma tam síce čakať nebude, klon je nadobro preč, ale čo ak...čo ak nájdem niečo iné, čo mi pomôže? Počítač by podľa mňa neničili, ak vedia, že sú v ňom dôležité veci. A hlavne pár informácií, ktoré by stáli majland.

„Pôjdeme sa pozrieť aj k vám, ale nie hneď. Potrebuješ sa ešte dať do poriadku Camila, takže zvyšok môže počkať."

„Už takto som stratila dosť času." hneď v ten deň, som nemala padnúť na kolená a plakať, ale ísť dole a zničiť všetko, čo by nám dokázalo ublížiť. Alebo aspoň laboratórium uzamknúť tak, aby sa tam okrem mňa a brášku nik nedostal.

„Mimochodom, ten tvoj brat je ale číslo Camila. Tak človek ti zachráni život, ale aj tak je v jeho očiach za najväčšieho chudáka."

„Už som ti hovoril, že sa v tom nemáš rýpať," napomenul ho Drexel prísne, ktorý sa držal kúsok za nami. „Matt má na to svoje dôvody." Dokázala som si vlastne predstaviť, ako muselo ich zoznámenie prebehnúť. Obaja sú povaha, ktorá nemusí ak je niekto voči nim troška drzí, alebo si presadzuje svoje. Hej, so mnou v tomto smere Mattie vychádza, ale zabralo nám to veľa rokov, aby tak bolo. A pritom sme spolu trávili takmer každý jeden deň, od rána do večera. Keď k nám začala chodiť moja súkromná učiteľka, aj Mattie zostal doma zo školy, čiže spomienky na to, ako sme sa učili a počúvali jej výklad v mojej veľkej posteli boli krásne ešte aj po tých rokoch.

„Neviem na čom ste sa mohli tak veľmi pochytiť, ale potom osobne si to vysvetlíte. Uvidíš, že vtedy to bude iné. Nervy teraz určite zohrali svoje." nemohol si odpustiť nejaké mrmlanie, ale ja som to už nešla rozoberať. Ak si sadnú, sadnú a ak nie, tak nie. Nebudem ich nútiť, aby sa bavili od večera do rána. Budem rada, ak tu Mattie konečne bude s nami a nie ešte, aby som sa trápila nad tým, či budú spolu vychádzať.

„Mali by sme si pohnúť, lebo takto to nestihneme. Máme už len polhodinu a je to ešte poriadne ďaleko."

„Čo je ďaleko?" opýtala som sa nechápavo, ale keď mi nikto nič nepovedal, zneistela som ohľadne všetkého ešte viac. Šum vody bolo ale niečo, čo ma upokojovalo aj napriek všetkému. Vedela som, že vedie na slobodu, až von k priehrade, kde už na mňa PHPV nebude mať žiaden dosah. 

Koľko im ale asi bude trvať, kým prídu na to, že Drexel a Evan zmizli?