„Nie som si istý, či by som sa ti mal poďakovať za tvoju neschopnosť, ktorá ma jej konečne zbavila, alebo ťa potrestať za jej smrť drahý Mark," prehovoril Carley, čo som sa ja ale snažil nevnímať. Bolo niečo krátko po piatej ráno, keď si ma dal Drexel zavolať, no nemal som dosť času, aby som všetko spracoval, kým prišiel tento tu. Proste...už keď ma budili tak skoro so slovami, že ma volá práve Drexel som vedel, že sa niečo stalo. Modlil som sa ale, aby išlo o dobré správy a nie slová, že Camila aj napriek všetkému zomrela. Pritom posledné dva týždne odkedy som nám bol pozrieť únikovú cestu išli bez problému. Jej stav sa stále zlepšoval, Drexel mi natoľko sľuboval, žeby sa mala čoskoro prebrať a teraz...všetko bolo v troskách. Ja som ešte stále ako úplný úbožiak kľačal pri posteli držiac ju za ruku a plačúc, akoby sa mi naozaj zrútil celý svet.

„Urobte ako uznáte za vhodné pane, no jej osud to už nezvráti. Robil som všetko čo som mohol, ale sám viete, že nebola v dobrom stave, keď sa sem dostala."

„Môže mi byť jedno, ako skončila. Akurát to teraz budem musieť nejako vysvetliť tomu chlapovi, ktorý javil až enormný záujem." mal som chuť zabiť ho. On ju sem dostal, kvôli nemu zomrela a ešte má chuť sa na tom baviť? Neviem či ten chlap nedokáže cítiť bolesť, ale ja...ja som ju teraz cítil asi za každého v miestnosti. Proste som si pripadal, akoby mi už po druhé v mojom živote niekto bez ľútosti vyrval srdce priamo z hrude. Dával som do nej toľko nádejí a zrazu je všetko preč. Prišiel som ešte aj o poslednú osobu, pre ktorú som bol ochotný bojovať.

„Ak chceš, vypitvaj si ju, alebo jej telo len pokojne spáľ. Nikto z vonka sa nesmie ale dozvedieť, že nejaký klon niekedy žil. A hlavne tak dokonalý, akým Warnerová bola."

„Toto je vaše posledné zbohom?" podpichol ho Drexel, pričom som sa ja odvážil zodvihnúť hlavu. „Mal som pocit, že bola pre vás omnoho vzácnejšia."

„Nedokázala mi dať to, čo som po nej chcel, špinavo ma oklamala, tak čo viac by som mal povedať? Mala by mi ďakovať, že som ju nezabil hneď," odvrkol hnusne, pričom na ňu pozeral rovnako odpudivo. Akoby fakt ona mohla za všetko, čo sa jej stalo. Ten chlap si podľa mňa myslel, že Camila si tento život vybrala sama. Dobrovoľne ešte k tomu.

„Mal ste to urobiť," prehovoril som zachrípnuto. „Aspoň by ste ju ušetril od mnohej bolesti." Pohľad som mal zastretý slzami, ale videl som na celú scenériu dosť jasne. A to bol asi ten problém. Emócie mi nedovolili triezvo premýšľať, aj keď to by bolo v tejto situácii to najlepšie. Ja som mal ale myseľ plnú žiaľu, bolesti a hnevu.

„Ty už o tom len niečo vieš Evan. Sám by si si zaslúžil zdochnúť pomalou a veľmi mučivou smrťou."

„Tak prosím," nabádal som ho ešte stále držiac Camilu za pomerne studenú ruku. Nemohol som si ale nepovšimnúť, že aj všade okolo nás je akási zima. Doslova ma ovanula aj hneď, ako som vkročil dnu a nieto ešte teraz, keď už som tu istý čas bol. Ale možno som si to len nahováral. Všetko naokolo mňa sa zdalo zrazu oveľa temnejšie, osamelejšie a tým pádom aj chladnejšie.

„Dám ti čas, aby si ju oplakal. Aby si si nemyslel, že som bezcitný hajzel." otvoril som ústa, že ešte niečo poviem, ale keď sa len uškrnul a otočil sa na odchod, vzdal som to. Nechal som bolesť, aby nado mnou úplne prebrala vládu a keď sa nikto nepozeral, rozplakal som sa ešte viac. Úplne som sa poddal svojim emóciám, dokonca som vykríkol, aby som tak nejako utíšil svoju bolesť, ktorá ale neustávala. Stále sa len stupňovala, až som si pripadal, akoby som bol zas pätnásťročný chalan, ktorý sedí na upršanej ulici s krvavým telom mladej dievčiny v náručí.

„Mrzí ma, že som ti nedokázal pomôcť," zašepkal som a pritiahol si jej ruku k perám. „Dúfal som, že aspoň ty ma podržíš nad vodou po tom všetkom, čím som si v živote prešiel. Myslel som, že...že spolu možno jedného dňa dobyjeme svet a pomstíme sa každému, kto nás trápil a ničil nám život. Camila prosím ťa...prepáč mi všetko zlé, čo som ti kedy urobil, alebo povedal." Počul som, ako sa mi láme hlas a preto som vlastne aj skončil a radšej ju pobozkal na hánky. No keď som znova zodvihol hlavu, Drexel už stále pri nás. Našťastie bez gardy a samotného Carleyho.

„Vstávaj!" rozkázal prísnym hlasom, no akoby som ho jasne ani nepočul. Zostal som na studenej zemi, ešte stále sa držiac jej ruky, akoby to malo nejako pomôcť. No keď som ho neposlúchol, urobil so mnou krátky proces. Najprv som si myslel, že ma chce doslova nasilu dostať od nej preč, ale keď ma len donútil chytiť ju za ruku o troška iným spôsobom...prišiel som na to, kam mieril. Chvíľu to trvalo, ale keď sa môj ukazovák ocitol na správnom mieste na jej zápästí a po pár sekundách kedy sa všetko akoby zastavilo, som to konečne pocítil. Síce veľmi slabučké, ale zato pravidelné pulzovanie najväčšej zo žíl ma nesmierne upokojilo. Až natoľko, že som zrazu od šťastia nezdržal ďalšie slzy. Ako som si vlastne doteraz nemohol všimnúť, že hoci pomaličky a sotva badateľne, ale predsa dýchala?

„Prečo..."

„Už sa môže prebrať hociktorý deň Evan a preto musíme byť pripravení Takto si bude Carley myslieť, že je po nej a utekať sa nám bude oveľa ľahšie. Musel som to ale všetko dokonale nachystať a ju tým tiež vystaviť nejakému riziku." najprv som nechápal, ale ako mi všetko rozpovedal, nemal som zrazu pochyby o tom, ako dokonale chcel toto celé nahrať. Aby jej znova pichol rovnaké látky na zriedenie krvi a spomalenie pulzu, ako keď som jej musel odstraňovať tú zrazeninu...ja by som to neriskol, po tých dlhých troch týždňoch, počas ktorých do nej tlačil lieky. A rozhodne by som neurobil tú hlúposť, že by som na tri hodiny znížil teplotu tak na pätnásť stupňov. Potom jasné, že bola Camila studená ako ľad. No vymyslel to dokonale. Carley vyzeral tak, že uveril a o to išlo. Ja som vlastne bol súčasť plánu. Potreboval moju úprimnú reakciu, aby sa neprezradil.

„Mrzí ma, že som ťa tak vydesil, ale inak to nešlo. Takto som si mohol byť istý, že nebudeme nápadní."

„Ste blázon," poznamenal som, pričom jej on vtisol bozk na čelo s tiež ešte pomerne zreteľným strachom v očiach. „Čo s ňou bude teraz? Odkiaľ beriete istotu, že sa sem najbližšie dni nevráti, trebárs len tak na pokec? Ako mu vysvetlíte, že Camila je ešte stále tu?"

„Nebude to treba. Jediné miesto, kde ju nebude hľadať, je márnica sama. Preto ju budeme musieť nechať tam." najprv som rázne pokýval hlavou, ale musel som uznať, že tam bude asi v najväčšom bezpečí. No ešte ani keď som jej tam mal ísť pripraviť miesto, som si nebol na sto percent istý. Zjavne nebude moc nadšená, ak sa po tak dlhom čase zobudí priamo na pitevnom stole.

Urobil som jej tam ale pohodlie aké len bolo možné, poriadne ju pozakrýval, aby sa troška zohriala a trocha sa potrápil s tým, aby som jej pichol druhú infúziu. V tom som nikdy až taký expert nebol, ale Drexel to teraz nechal na mne. Najprv som nechápal prečo, ale keď som uvidel tú obrovskú modrinu na mieste, kde mala tú predtým, pochopil som. Musela jej prasknúť žila a preto musel ihlu vybrať. Takto, keď som jej konečne podal všetko, čo by ju malo stabilizovať, som si zas len doniesol stoličku a konečne si vydýchol. Nevnímal som, ako veľa času mohlo prejsť, lebo práve za tento čas, sa mi svet rozpadol priamo pred očami a potom sa sám od seba zas akoby pokúsil poskladať. Keď už som na ňu pozeral s vedomím, že žije, všetko bolo iné. Oveľa iné.

„Nikdy som sa ťa nepýtal, ako si sa tu vlastne ocitol," ozval sa Drexel z dverí. Nie, nikdy sa ma na to nepýtal a ja som nikdy tým pádom nechcel o tom hovoriť. Nebol to práve príbeh, o akom by som nejako extra rád hovoril. Ale ak myslí, po dnešku môžem zaspomínať.

„Zjavne to malo niečo spoločné s tým, že som priamo uprostred ulice nožom rozpáral dvoch ľudí. A namiesto toho, aby som telá skryl, som ich pribil k stene a potom pri nich pekne počkal, aby každý presne vedel, že som to urobil ja." hovoril som potichu, ale pri pokoji naokolo nás, ma aj tak počul. Modlil som sa len za to, aby to nepočula Camila. Raz to poviem celé aj jej, ale nechcem aby sa to dozvedela takto. Pre teraz postačí ak bude vedieť, že mi na nej záleží a urobím aj to posledné, aby som ju chránil. Možno tak odčiním svoju minulosť.

„Počul som o tom incidente. Akurát by mi ani vo sne nenapadlo, že si to bol ty."

„Ak sa na to pozriem spätne, taktiež tomu neverím. Mal som vtedy len pätnásť, bol som ešte hlúpe decko, ktoré sa nechalo ovládnuť hnevom a chuťou po pomste." a koho som to chcel pomstiť? Svoju milovanú sestričku, ktorú mi zabili priamo na očiach. Nebolo to z pomsty, alebo pre niečo osobné. Proste som v ten večer posedával pred dverami nášho domu a len tak si čítal, keď som ju počul, ako kričala na mňa už konca ulice. Pamätám si na ten úsmev, aký sa mi natlačil na tvár hneď v momente, ako som ju uvidel, ale...sotva urobila pár krokov, z bočnej uličky sa spomedzi domov na ňu vyrútili dvaja chalani a dobodali ju. Len tak, bez nejakého konkrétneho dôvodu, len preto, že tadiaľ práve prechádzala.

Keď na mňa zakričali, na chvíľu sa ku mne tí dvaja obrátili, čiže som im videl do tvárí. Kým som k nej ale dobehol, stratili sa mi a ja som za nimi nebežal. Radšej som zostal pri nej až do poslednej chvíle, na ktorú ani nemusela dlho čakať. Ani keby som sa ako veľmi snažil, nedokázal by som jej pomôcť. Tých desať minút alebo menej, čo som tam s plačom držal v náručí moju umierajúcu sestru bolo najhorších v celom mojom živote. V lejaku ktorý sa spustil som kričal na celú ulicu, pričom sa dažďová voda miešala s jej krvou a tiekla po chodníku.

Často som doma nebol, hlavne kvôli nezhodám s otcom, ale s ňou...s Dakotou, sme spolu trávili toľko času, ako sa len dalo. Veľmi často spala aj ona u mojej party, všetci ju milovali a potom...musel som im proste povedať, že ona sa so mnou už nikdy nevráti. Sám neviem, koľko mi trvalo kým som sa aspoň trocha pozbieral a vydal sa na lov tých dvoch monštier. No verte mi, že keď som ich rozrezával zaživa, s chirurgickou presnosťou, užíval som si to. Smial som sa na ich utrpení a na ich kriku, ktorým ma prosil o zmilovanie. No ja som im ho nedal. Umučil som ich až k smrti, no...keď som ich hrubými klinmi pribíjal do steny, boli ešte nažive. A o to mi išlo. Aby krvácali, aby kričali a preklínali ma, pričom som si ja vychutnával ich smrť.

„Tašky máme zbalené, takže zajtra ráno všetko vezmeš už tam dole, hej? Myslím, že je tam všetko, čo budeme potrebovať."

„A čo ten váš spojenec? Je to s ním dohodnuté?" nie, stále som mu v tomto smere neveril. Nechcel mi ani za svet povedať, o koho mohlo ísť. Vraj mu mám veriť a hotovo. To ale nebolo vôbec ľahké, lebo po tom všetkom, som okrem seba veril niekomu ďalšiemu len veľmi ťažko. Aj to, aby som samotnému Drexelovi veril mi zabralo veľmi veľa úsilia. No keďže som nemal na výber a on bol jediný, kto vedela čo Camila potrebuje a ako sa o ňu postarať, pristúpil som na jeho slová a návrhy.

„Všetko je v poriadku." to, ako opatrne ju vzal za ruku ma donútilo sa troška pousmiať. „Celá vec teraz záleží len od nej." Prikývol som, keď mi v tom napadol Matthew. Preto som bol na neho tak hnusný. Kým má Camila nás, on sa nemusí báť, žeby musel zvyšok života prežiť bez sestry, ktorú tak miluje. Nebude musieť prejsť rovnakou bolesťou, akou ja, keď som stratil Dakotu. Mala len trinásť rokov keď sa to stalo. Bolo to dieťa, ktoré v živote nikomu neublížilo. Prečo už potom nezabili radšej mňa? Zaslúžil by som si to oveľa viac.

„Už ma nikdy nedeste tak, ako dneska."

„Posnažím sa," odvetil so smiechom, hoci ja som to myslel vážne. Nepotrebujem sa zas len tak psychicky zrútiť. Ďakujem pekne.