„Už dva dni nič nejedla," utrúsil Carley opretý o dvere a hľadiac na mňa. Ako kopa zúfalstva som už dva dni ležala v posteli, bez čo i len najmenšej chuti vstať, alebo sa s niekým rozprávať. Za Evanom ma to neťahalo, jesť som tiež odmietala a vlastne jediné čo som robila, bol plač. Lieky mi podľa mňa nezabrali vôbec tak, ako mali ale...mlčala som. V domnienke, že by som si tu mohla potichučky zomrieť a mať konečne pokoj som znášala všetko, čo sa dialo počas dňa. Carley sa samozrejme venoval svojej práci, ale veľmi rád si odbiehal sem a kontroloval ma.

„Ja ju prinútiť nemôžem. Ak si mladá slečna myslí, že hladovka je dobrá pre ňu alebo pre dieťa, treba ju nechať v tej domnienke." tá jeho drahá Leyla, ktorá si pri mne posedávala už pol hodinu mi žrala ešte aj zvyšky nervov. Zjavne si mysleli, že ak ma budú otravovať spoločnej, zmenia môj názor na zjavne zbytočne strávené dni nažive. Nič ma nedokázalo presvedčiť, aby som premýšľala inak. Hlavou sa mi preháňalo všetko možné, ale najviac asi to, že chcem do konca týždňa vypadnúť. Hovorila som Carleymu, aby ma čím skôr dostal preč, no nemyslím, že ho to zaujímalo. To, o čom bolo stretnutie som s ním nepreberala, ale v tom bol aj tak určite zapojený.

„Lenže to dieťa je predovšetkým moje a preto by som od nej očakával, že sa bude správať zodpovedne."

„Som predsa len hlúpe decko. Nemalo by sa vás prekvapiť to, ako konám," zamrmlala som a napravila si vankúš pod hlavou. Doteraz som bola ticho, ale už mi to nedalo. Nevládala som počúvať ich hlúpe reči, ktoré stále viac a viac dokazovali fakt, že ma nepoznajú. Nevedia o mne nič, ale tvária sa ako svätí, čo mi vidia do hlavy.

***

„V sobotu ráno odchádzaš," prehovoril do ticha, ktoré ma takmer už uspalo. Po tom, ako mi dali pokoj obaja, som zas len mlčala celý čas a tak som reagovala vlastne aj teraz. Nemala som v pláne mu ďakovať, alebo niečo. Dostal ma do tejto situácie, jeho konanie ma donútilo klamať, takže to bola vlastne jeho povinnosť a nie láskavosť, ktorú mi robil.

„Niekoľkokrát do týždňa ťa budem chodiť kontrolovať, Dwight ti bude aj naďalej robiť strážnika, ale s tým, že aj s ostatnými budú stále len na chodbe pred vstupom do bytu. Vo vnútri budeš mať súkromie." prikývla som s privretými očami, otočená k nemu chrbtom. Už som si vlastne aj zvykla, že stále zaspávam a budím sa vedľa neho. Noci sa stávali pokojnejšími, dokonca keď som sa dnes ráno zobudila, mohla som si povedať, že som sa konečne dobre vyspala. Bez toho, aby som sa budila zo snov, kde som videla Graysona, svoj klon alebo rodinu.

„Chcela som sa ešte spýtať..."

„Žiadna spoločnosť nebude potrebná. Ak by ti ale bolo smutno, ja ti niekoho zoženiem, stačí povedať." takže ešte skôr, akoby som chcela navrhnúť, aby so mnou šiel Evan, to vlastne zavrhol. Zjavne...zjavne sa budem musieť teda pohnúť ďalej úplne osamote. Drexel tu musí tiež zostať, čiže budem na všetko sama. Možno by mi mohol pomôcť modro očko...no zjavne ani ten nebude súhlasiť s výpravou cez pustatiny do stovky kilometrov vzdialenej väznice, ktorá možno ani nie je tam, kde by mala byť.

„Záleží vám na pohlaví dieťaťa?"

„Ani nie. Hlavne, nech má v DNA to, čo potrebujem." načo som sa vôbec pýtala? Ak by nejaké dieťa naozaj bolo, hneď po pôrode by z neho urobili pokusného králika, presne...presne ako chceli aj zo mňa. Vlastne som sa divila, že ma ten chlap nevzal hneď so sebou. Povedal len toľko, že sa ešte uvidíme. Stále, keď Carley za mnou počas dňa prišiel som si myslela, že mi oznámi jeho príchod, ale našťastie som sa toho ešte nedočkala.

„Neviete, čo sa stalo s telami po prestrelke? Prišili si po ne príbuzní, alebo..." čakala som na odpoveď, ale keď neprichádzala, stiekla mi prvá slza po líci. Načo sa v tom ešte stále rýpem? Grayson je preč, nikdy sa nevráti a ja by som sa mala pohnúť ďalej. Nie si stále sypať soľ do rán, ktoré boleli aj bez toho.

Preto som očami ešte chvíľu hľadela na osvetlenú chodbu, strpela to, ako ma Carley pobozkal na dobrú noc a zas si cezo mňa prehodil ruku a až potom sa pokúsila tiež zaspať. Bola som neskutočne hladná, čo som ale nepriznala počas celého dňa. Možno zajtra večer sa prinútim, aby som sa s tým hnusákom navečerala a netvárila sa pritom, akoby som sa chcela vyvracať rovno do stredu stola.

***

Tak veľmi som dúfala, že do soboty sa ten chlap neukáže, no prerátala som sa. Sotva som sadla za stôl, do mňa zabodol oči, akoby ma tým chcel rovno zabiť. Ja som sedela so založenými rukami a chuťou do života, ktorá bola na stupnici niekde pri nule. Jediné, čo ma držalo nad vodou, bol zajtrajší odchod. Dúfala som, že keď budem konečne v novom priestore a úplne sama, prídem na iné myšlienky. Počkám pár dní, dám sa nejako dokopy a až potom sa pustím do vymýšľania plánu na útek. Dovtedy si doprajem konečne normálny odpočinok mimo tohto ústavu.

„Premýšľala si nad tým, či ma predsa len nespoznávaš?"

„Ani nie," odpovedala som pravdivo. Nepáčilo sa mi, že dnes tu mal so sebou dvoch strážcov a navyše, že Dwight a tá holohlavá gorila, čo ma stále vodila k šéfkovi nás tiež počúvali postávajúc len kúsok za mnou. Zjavne mu Dwight musel povedať, čo sa minule stalo a preto ma teraz dal takto strážiť.

„Pár rokov dozadu, keď ste s bratom boli v meste a videli verejnú popravu...nepamätáš si ma, ako som tam prednášal hriechy popravených?" pokývala som hlavou. „Ja som ťa v dom dave videl. V momente som si ťa spojil s tvojim otcom a ešte v ten večer za ním aj zašiel sa o tebe porozprávať." Nepamätala som si to. Z tej popravy mi v pamäti zostali len obrazy, na ktoré som sa snažila zabudnúť. Pohľad, ako ľudia umierali bolo to jediné, na čo som si pamätala. Nie dav naokolo nich a rozhodne nie muž, ktorý by mal čítať ich prehrešky.

„Škoda. Náš rozhovor bol pomerne zaujímavý."

„Čakáte, že sa opýtam na jeho obsah?" bolo mi jasné, o čom s ním hovoril. Rozoberali mňa a môj život, akoby išlo o verejnú diskusiu. Rovnako, ako veľa ľudí počas môjho života. Malo ísť o tajomstvo, ale ak otec niečo chcel, musel o tom hovoriť. A hoci nespomenul moje meno, pár z nich si to celé podľa mňa aj tak domyslelo. A zjavne preto som teraz tu. Lebo sa nesprávne informácie dostali k ľuďom, pre ktorých som predstavovala nebezpečenstvo.

„Ja čakám skôr na trocha iné otázky, ktorých máš určite plnú hlavu. Vidím ti tú zvedavosť na očiach."

„Aj keby som sa opýtala na klon, nepovedali by ste mi nič, čo už neviem. Malo by vám ale byť odporné si takto privlastniť a hlavne tak nechutne využiť cudziu prácu." pre niečo som bola zachrípnutá už od včera, takže môj hlas znel vzhľadom na vážnosť situácie dosť komicky. „Ak by nebolo mňa a otca, nikdy by ste žiaden klon nemali."

„Ale mali by sme teba. A to by bola ešte väčšia výhra." takže to vedel. Vedel úplne všetko a preto sa mi prišiel vyhrážať, alebo možno skôr...posmievať? Nechcel moju pomoc, aby som mu vyrobila ďalšie. Chcel MŇA.

„Skráťme to, hej? Ak myslíte, že ma natoľko potrebujete, odveďte si ma. Budem váš pokusný králik, len mi sľúbte jednu vec..." nechala som svoje slová, aby sa rozplynuli v tichu, kým by som znova pokračovala. Po mojich pokusoch o pozitívne myslenie na budúcnosť to nebolo ľahké, no bolo to správne. Vedela som, na čom sa s ním chcem dohodnúť a hlavne, že potom už nebude cesty späť.

„Tak? Čo ti mám sľúbiť?"

„Že Matthew Warner dostane milosť a pustia ho z väzenia vo chvíli, kedy sa ja upíšem na tie vaše...experimenty, alebo ako to nazvať. Neceknem ani slovo, nebudem sa brániť ničomu, ale musím vedieť, je môj brat na slobode, s novými dokladmi a miestom v inej komunite, kde bude v bezpečí. To je cena, ktorú žiadam za svoj život." Dwight za mnou niečo zamrmlal, ale viac ako na neho, som sa sústredila na chlapa oproti mne. Čierne vlasy mu postávali do všetkých strán, akoby sa ráno ani neučesal a jeho tmavé, takmer až čierne oči hľadeli priamo do mojich. Plne vnímal každé jedno moje slovo a napokon...prikývol. Na moje prekvapenie súhlasne prikývol na ten najviac šialený návrh, aký som mu len mohla dať. No bolo mi úprimne jedno, že som sa týmto vydala smrti rovno do náruče. Mattie bude voľný a to je jediná vec, na ktorej mi záležalo. Bez príťaže akou by som bola ja sa v živote uplatní oveľa ľahšie.

„Je od teba milé, že aj v tejto chvíli myslíš na svojho brata Camila. Nebude ľahké očistiť ho od toľkých sračiek, ale čo by som pre teba neurobil." podliezavo som sa na neho usmiala, v čom nás ale niekto vyrušil. Nechcela som sa sprvu otáčať, ale keď sa Dwight aj gorila pozdravili návšteve slovami „pane" stuhla som. Žeby nás Carley celý čas počúval a prišiel mi prekaziť ešte aj toto? Počítala som s tým, že sa s pánom tajomným dohodnem tak, aby o tom nikto netušil a nabudúce si po mňa už len prišiel. Bez možnosti debaty práve s veľkým šéfom.

„Nemyslíš si, žeby si mala tak vážne rozhodnutie prebrať aj so mnou miláčik? Predsa len...máš v sebe niečo, čo patrí mne," povedal nechutne sladko a sklonil sa ku mne. Pocit ale, keď ma pobozkal za ucho bol tak hnusný, až som prudko odsunula stoličku od stola, ktorá do neho narazila a aspoň tak ho odo mňa dostala.

„Mne ide iba o to, aby bol môj brat na slobode a v bezpečí. Nezáleží mi na vlastnom živote a rozhodne nie na tom, čo chcete po mne vy," odpovedala som rozhodným hlasom, ešte stále hľadiac na čiernovlasého muža. Nezdal sa, žeby sa chcel podriadiť Carleymu. Skôr vyzeral pripravený zabiť ho a vziať si ma tak, kedy nebolo inej cesty. Vlastne...pripadala som si ako trofej v nejakej hlúpej hre, o ktorú sa pretekali úplní psychopati. Jeden zo mňa chce urobiť testovací subjekt na boh vie aké pokusy a ten druhý po mne chce nemožné...aby som mu porodila dieťa.

„Ak si slečna Warnerová želá vymeniť svoj život, za život svojho brata, ja jej nebudem brániť. Ten fagan je tak či tak nevinný. Nech si ide kam len chce."

„Lenže ja vám ju nedovolím odviesť, keď teraz čaká moje dieťa," namietol Carley, čo bola ale posledná kvapka. Možno som tomu tajomnému tmavookému cudzincovi nemala tak veriť, ale urobila som to. Pri pohľade na neho som uverila, že Mattie dostane späť svoju slobodu a preto...

„Žiadne dieťa nie je. Klamala som vás. Prinútila som Drexela aby spolupracoval a..." chcela som hovoriť ďalej, ale facka, ktorá prišla od Carleyho ma umlčala veľmi rýchlo. Slzy mi ale nevyhŕkli. Povedala som len to, čo som musela...

***

Kolená, ale ani ruky som si už vlastne ani necítila. Spútaná v reťaziach som tu kľačala už neviem koľko hodín, s nulovou šancou, aby som sa vyslobodila. Po mojom priznaní...ani vlastne neviem, čo sa stalo. Vnímala som len to, ako ma Carley v zúrivosti hodil na zem a mlátil hlava nehlava. Keď som znova nadobudla vedomie, už som bola tu, odkiaľ cesta von neviedla. Všade okolo mňa vysoké steny, len pár oranžových neóniek, ktoré to tu osvetľovali a potom ja, ako som s rozpaženými rukami kľačala na zemi a okolo zápästí som mala obmotané putá a reťaze. Carley musel mieriť každou ranou sakramentsky presne a plnou silou, lebo ma bolela celá tvár, ale aj telo.

„Prečo si to urobila?" opýtal sa Dwight, ktorý tu postával už hodnú chvíľu a len mlčky na mňa hľadel. Prvotne som tu bola úplne sama, takže ma sklamalo, keď som ho zrazu uvidela.

„Nie je to jasné? Chcela som utiecť." čakala by som, že aj on bude na mňa vrcholne hnusný, ale nebol. Práveže naopak. Na moju zbitú tvár sa pozeral až moc ľútostivo, akoby ho to naozaj mrzelo. Neviem kam sa vytratil ten čiernovlasý chlap, ale chcela som s ním ešte hovoriť. Dohodnúť všetko potrebné, ak som už tak naivne uverila, že sme sa dohodli.

A kto vie? Možno ma k vysloveniu pravdy ani nedohnalo len to. Bolo to už čisté zúfalstvo, ktoré mi prišlo nekonečné. Keď som dokonca ležala na zemi a Carley ma mlátil, želala som si, aby ma zabil. Naozaj, z úprimného srdca som prosila smrť, aby si po mňa konečne prišla a dovolila mi v jej objatí konečne nájsť pokoj. Preto som bola vrcholne sklamaná, keď som zas otvorila oči už tu a zistila, že som stále nažive. Že stále cítim bolesť a ešte ju aj cítiť budem.

„Tak si mala držať jazyk za zubami. Sama si za toto tu môžeš."

„Ty asi nemáš súrodencov, čo?" neviem, prečo som mu zrazu tykala, ale prišlo mi to lepšie. Nešlo o človeka, ktorý by si odo mňa zaslúžil nejakú autoritu, alebo niečo. Keď ale neodpovedal a radšej ma tam len nechal, pousmiala som sa nad celou situáciou. Bolo to vrcholne komické, ako sa ma každý snažil len dostať cez hranicu vlastných možností a vlastnej výdrže. A ja som sa ako hlúpa ešte stále držala a bojovala ďalej. Ako sa poznám, ešte aj od toho chlapíka a jeho testov by som sa pokúsila utiecť, len aby som našla brata. Bránila som sa predsa aj poprave po súde. Takže...nech som si nahovárala o smrti hocičo, chcela som žiť. Len nie takto.

***

Tri dni. Tak dlho som tu už bola, ešte stále spútaná, pričom som mala voľnosť stále len na pár minút, keď už to bolo veľmi potrebné. Aj to s tým, že mi putá zostali na rukách, len ich odopli od dlhých reťazí, ktoré ma inak držali na mieste. V kolenách som už vlastne nemala ani žiaden cit, od toľkého kľačania, ale dnes...dnes mi Dwight povedal, že príde zas ten čiernovlasý chlap. Vraj sa so mnou musí porozprávať.

Včera sa tu ukázal Drexel, čo mi troška pomohlo. Bála som sa, že ho Carley kvôli mne a tomu podvodu zabije, ale vyzeral v poriadku. Veľmi som sa s ním nebavila, na zbytočné reči som silu nemala, ale...padlo dobre vidieť niekoho, kto sa aspoň trocha tváril tak, že mu na mne záleží. Sám Carley tu nebol ale ani raz. Dnes som ho ale očakávala spolu s návštevou, takže bude mať zas možnosť, aby ma zbil. Predchádzajúce modriny a podliatiny sa mi už začínali hojiť, ako na tvári tak na bruchu, čiže mi môže pokojne urobiť nejaké nové. Nie, aby som na chvíľu vyzerala ako človek. To by bola škoda.

„Nevyzeráš tak zle, ako som očakával," povedal ten chlap, sotva vošiel dnu. Musela som sa namáhať, aby som držala ešte otvorené oči, ale notebook, ktorý mal so sebou mi napovedal, že sa ešte budú diať zaujímavé veci. Hlavne ma ale pri vedomí udržalo to, že tu nebol Carley a ja som nemala tak povediac zviazaný jazyk. Hoci o mne určite všetko vie, možno...by sa našli nejaké medzery v jeho znalostiach a tento tu vyzeral zas až moc zasvätene.

„Zvážil ste moju ponuku?" s pocitmi, aké som prežívala včera mi bolo jasné, že veľa času so mnou aj tak nestrávia. Lieky naozaj akosi nezabrali a už včera večer som musela prehĺtať krv. Zostala som ale ticho a snažila sa ani nekašľať. Ak nič iné, takáto smrť by bolo to konečné vyslobodenie.

„Zvážil a vzhľadom na okolnosti ju zamietam."

„Čo?" nechápavo som pokrútila hlavou. On ju zamieta? Kvôli nemu som povedala, že žiadne dieťa nie je a teraz len tak zmetie zo stola všetko, o čom sme hovorili? To snáď nie...

„Nevidím koniec koncov dôvod, aby som ti vyhovel. Ty si niečo, na čo sme mali stále nárok, nebyť našich mŕtvych kolegov, teraz by si tu nebola, čiže..."

„Čiže si vezmete to čo vám patrí bez toho, aby ste niečo dal na oplátku, však?" prikývol a notebook položil na stoličku, ktorá postávala ani nie tak ďaleko odo mňa. Prvotne som čakala, že si na ňu sadne a dáme sa normálne do reči, ale už som nemala ani chuť na rozhovor. Všetka počestnosť sa z tohto sveta ako vidím už vytratila. Každý si hrabe len pre seba a nič iné naokolo ich nezaujíma. A už vôbec nie to, že nevinní ľudia neprávom trpia za ich zločiny.

„To, čo uvidíš teraz, nebol môj nápad. No Carley vravel, že..."

„Mal som ten pocit, že toto ťa bude bolieť oveľa viac, ako všetky rany, čo si odo mňa utŕžila ty hnusná klamárka," prehovoril niekde spoza mňa. Jeho kroky rozbili následné ticho okolo nás, ktoré sa o pár sekúnd znova prerušilo mojim bolestivým vzdychom, keď ma zozadu kopol do krížov. Horšie ale bolo, keď sa čierna obrazovka na notebooku vytratila a zjavil sa nej...Mattie.

„Čo to má znamenať?" hrozný bol už len pohľad na skutočnosť, že bol tiež spútaný, rovnakým spôsobom ako ja. V očiach som mu videla strach a nenávisť, ktorý ale akoby pominul, keď pozrel priamo akoby mne do očí. Došlo mi, že aj on vidí mňa, no to čo prišlo potom...prisahala by som, že som vykríkla v rovnako momente ako on, keď sa strážnik za ním zahnal bičom a plesom mu ním po chrbte. Zjavne preto nemal na sebe od pása hore nič. Aby ho to bolelo čo najviac. 

S očami plnými sĺz som odvrátila hlavu od obrazovky, len aby som sa tam nemusela pozerať. Bolo mi zle z chovania, ktoré si k nemu dovolili. A na koho rozkaz? Na rozkaz monštra, ktoré nedostalo odo mňa čo chcelo a toto je pomsta. Núti ma, aby som sa dívala, ako mi zbičujú brata, akoby sme boli niekde v pätnástom storočí, kde bol toto každodenný trest. Zahryzla som si do jazyka, aby som nekričala zakaždým, keď sa bič dotkol jeho chrbta, ale bolo to veľmi ťažké. Každý jeho výkrik, alebo bolestivý vzdych ma nútili kričať aj za nás za oboch.

„Zastavte to! On za nič nemôže!" zvrieskla som na Carleyho, ktorý ale nepohol ani svalom. Len sa škeril na ten obraz plný utrpenia. „Čo chcete aby som urobila?!"

„Ja už od teba nechcem nič, akurát aby si zdochla čím skôr Warnerová," povedal napokon potichu. „Oklamala si ma, takže ma viac nezaujímaš. Si mi nanič, ak nevieš porodiť dieťa. Nech si ťa radšej niekde vypitvajú a majú z teba úžitok. Toto tu ber iba ako súčasť svojho trestu."

Pri jeho slovách sa so mnou akoby zatočila celá miestnosť a ja som sa mohla sústrediť len na bratov krik. Na jeho zúfalé volanie môjho mena a na fakt, že som robila to isté. Kričala som jeho meno tak hlasno, ako mi to len hlasivky dovolili, aby som prehlušila všetko ostatné. Aby aspoň takto vedel, že som s ním. Že viem čo sa deje a ešte stále...ešte stále niekde v kútiku duše myslím na deň, kedy sa znova uvidíme. Mohli prejsť veľmi dlhé minúty, dokým strážnik s bičom narátal do stovky a konečne prestal. Odpútal ho, ale Matthew bol už tak zničený, že sa ani neudržal na kolenách a padol rovno na zem. Všetkým sa nám tým pádom naskytol pohľad na jeho zakrvavený chrbát, ktorý už budú zjavne naveky zdobiť jazvy. Jazvy, ktoré by som mu tam akoby vyryla ja sama. Mojou hlúposťou a naivitou, že v tomto zasranom svete ešte zostal kúsok čestnosti.

„Matthew vstávaj prosím ťa," zakričala som na neho, no nič to nezmenilo. Zostal nehybne ležať na zemi, presne ako...presne ako Grayson, keď ho zastrelili len a len kvôli mne. Kvôli niekomu, kto tu v prvom rade ani byť nemal. Ten sen, ktorý som vtedy mala, o otcovi a tom chlapcovi...všetko sa mi to vrátilo. Chlapec na ktorého som sa usmievala bol Matthew a to malé dievčatko, kvôli ktorému otec zastrelil tých vedcov som bola ja. Pamätala som si na ten deň akoby to bolo len včera. Po toľkých rokoch som mala v pamäti, ako to celé prebehlo, ako sme následne prišli domov a hlavne...čo mi otec povedal.

Pamätala som si, ako sme boli s bratom pod tým stolom, kým otec zabíjal. Hľadela som do jeho krásne modrých očí a hoci som sa bála, jeho prítomnosť ma upokojila. Mal vtedy deväť, ale jeho správanie pôsobilo oveľa dospelejšie. Rovnako ako otec, bol pripravený ma ochraňovať, všetko mi pekne pomaly vysvetliť a hlavne mi dal čas, aby...aby som si na všetko zvykla. Aby som prijala ten fakt čím som a aký život ma bude čakať. Už vtedy ma ubezpečil, že bude stále po mojom boku a nedovolí, aby sa ma niekedy zmocnili muži, ako boli tí traja. A teraz? Sama som sa im vydávala na milosť, aby som ochránila jeho život. Postavila som sa do pozície ochrancu, ktorú roky zastával on a bola ochotná obetovať pre neho ešte aj to posledné. On, alebo nič...

„Dohodli sme sa, že ešte pár dní pobudneš tu Camila a následne si ťa odvedieme," prehovoril pán čiernovlasý a zaklapol notebook bez toho, aby som ja povedala aspoň slovo na rozlúčku. To, že ho ľúbim som mu zakričala ešte kým ho bičovali, ale chcela som mu to pripomenúť ešte raz. Možno naposledy.

„Načo to naťahujete? Netrpela som ešte dosť?" opýtala som sa so sklonenou hlavou, hlasom tak roztraseným, že mi bolo sotva niečo rozumieť. „Berte si ma hneď teraz, nech to mám čím skôr za sebou." Hoci...možno ak príde za tých pár dní, nájde ma tu už mŕtvu. Bez liekov po prvých príznakoch dlho nevydržím a ja som bola plne rozhodnutá žiadne príznaky pred nikým neukázať.

„O tom, či si trpela dosť, rozhodnem ja," povedal Carley skôr, ako ma zas udrel. Najprv na tvár, ale potom sa to zas veľmi rýchlo zvrtla a ja som sa po chvíľke cítila, ako jeho súkromné boxovacie vrece.

***

Muselo prejsť zas niekoľko dní, no ten chlap si po mňa stále nechodil. Vtedy ma tu nechal so slovami, že keď nadíde čas, vráti sa. Ja ale...bola som pokojná, že tak ďaleko to celé nezájde. Už pár hodín som každú chvíľu musela vypľúvať krv ako posledný úbožiak, no najlepšie bolo, že sem za mnou nikto nechodil. Kašľať som nesmela, aby som nevzbudila podozrenie, takže o to ťažšie sa mi v niektorých chvíľach dýchalo. No brala som to ako niečo, čo už nepotrvá dlho. Na plač ohľadne celej situácie som sa už ani nezmohla, taká som bola slabá po posledných dňoch. Čo bolo ale tiež v poriadku. Vidina veľmi blízkej smrti mi v duši nastolila taký pokoj, ako som necítila už dávno. 

Preto aj vo chvíli, keď som zas vypľula značné množstvo červenej tekutiny, no stále to nepomohlo som sa ešte zmohla na jeden úsmev. Nabrať vzduch do pľúc už bolo nemožné, doslova bolel ešte aj každý jeden úder srdca, no ticho okolo mňa to kompenzovalo. Nemusela som čakať dlho na to, aby sa mi samé od seba zavreli oči a tým ukončili celé moje trápenie. Už sa ma nič netýkalo. Stála som na tenkej hranici života a smrti, odkiaľ som sa nemohla dočkať, kedy padnem peklu rovno do otvorenej náruče. Čakala som na pocit, ktorý som už ale ani nemala ako vnímať. Na pocit, kedy sa mi konečne zastavilo srdce, čo značilo len jedno...koniec. 

Camila Warnerová...tá Camila Warnerová ktorá mala zmeniť svet, je mŕtva...