„Ako si to do pekla predstavuješ?!" skríkol Evan, načo som ja reagovala asi moc prehnane, keď som mu vylepila facku. Prízvukovala som mu, aby hovoril potichu, ale stačilo, že som mu rozpovedala celý svoj plán a div nevybuchol od hnevu. Zjavne nebol tak nad vecou, ako v niektorých chvíľach ja.

„Tak, že je to naša jediná šanca múdra hlava."

„Nie si normálna." nemyslela som si, že to bude mať za potrebu dramatizovať až tak, že sa postaví zo sedačky a začne sa tu premávať hore-dole. Ja som po poslednej noci naozaj nemala náladu na drámu, ale akosi mi nedával na výber, len sa rozčuľovať. Premýšľala som aj nad tým, že to tu zabalím a poviem strážnikom, že sa necítim dobre a chcem si ísť ľahnúť. Hej, znamenalo by to, že sa na mňa bude Carley lepiť, ale pri troche šťastia by som mohla byť sama a navyše v posteli.

„Ja mám tak vonku brata Evan," zdôraznila som, ale ešte stále som sa snažila hovoriť potichu. „Brata, ktorý na mňa čaká a ak mu nepomôžem ja, dokonca života bude vo väzení na niečo, čo nespáchal. Kašlem na teba, ak sa natoľko bojíš niečo podniknúť a radšej tu budeš sedieť so založenými rukami."

„Ale toto je samovražda Camila, tebe to nedochádza?!"

„Drž už kurva hubu a nekrič tu!" zrevala som na neho, čím som zjavne upútala oveľa viac pozornosti. Ale bolo mi to akosi zrazu jedno. Dúfala som, že bude na mojej strane a nie, že sa na mňa bude pri každom slove pozerať, akoby som načisto zošalela. Možno som na neho teraz nemala tak vyletieť, ale prečo sa ma sakra nesnažil pochopiť? Nemôžem si tu len tak posedávať so založenými rukami, akoby sa nič nedialo.

„Warnerová!" ohlásil ma niekto. Hlavou mi prebehlo, že je to pre moje zvyšovanie hlasu, ale...zjavne nie. Jeden zo strážnikov mi kývol hlavou, aby som k nemu podišla. Nedalo mi ale, aby som sa ešte raz škaredo nepozrela na Evana. Ten ale nado mnou len mávol rukou a pobral sa niekam preč. Takže som sa mu nemienila prosiť, ale radšej podišla ku dverám.

„Čo?"

„Máš návštevu," odvetil ten holohlavý, z ktorého išla stále hrôza. „A nie práve najpríjemnejšiu." Bez váhania mi otvoril dvere a ja som bola voľná. Ten blonďatý bastard na mňa už čakal aj s putami, ktoré mi dal dole sotva pred hodinou. Obaja sme vyzerali maximálne „šťastní", že sa zas vidíme, ale čo už? Mala som aj vážnejšie problémy, ako on. Modro očka som nečakala a tým pádom mi nenapadal nikto, kto by ma mohol prísť pozrieť. Hoci...bol tu Graysonov otec. Ani by som sa nedivila, ak by prišiel a všetko mi začal vyčítať. Kvôli mne je jeho jediný syn mŕtvy. Ak by ma po súde zabili presne tak ako mali, on mohol žiť.

„Nevieš o koho ide?" opýtala som sa cestou schodmi. Pokoj na chodbách som veľmi ocenila, hoci výlučne jeho spoločnosť ma desila. Vyzeral ešte viac nasrato, ako pred hodinou, keď ma tam nechával. A to neveštilo nič dobré. Počítala som ešte aj s možnosťou, že ma zhodí zo schodov, ak ho naseriem.

No keď som už sedela na rovnakej stoličke ako naposledy s modro očkom, ale namiesto neho som mala naproti sebe nejakú ženu, bola som zmätená. A nemiatli ma len jej výrazne ryšavé vlasy, ktoré určite neboli prirodzenej farby, ale aj slnečné okuliare, ktoré jej dobre, že nezakrývali až polovicu tváre. Za ňou stál akýsi čiernovlasý chlap celý v čiernom a vedľa neho ešte jeden...rovnako odetý do uniformy stráží z hlavného laboratória. Takže chlap, ako tí čo tu boli minule. Tento fakt mi veľmi priťažil, cítila som, ako mnou znova zmieta smútok a emócie, no držala som si kamennú tvár. Nedávala som najavo, že po Graysonovej smrti ešte dokážem niečo cítiť.

„Aj mi poviete, prečo ste tu, alebo sa budeme na seba len tak pozerať?" opýtala som sa napokon s myšlienkami pri Evanovi. Možno som ho dnes mala možnosť vidieť naposledy a ja som sa k nemu chovala ako úplný idiot. A pritom mal všetky práva pochybovať o mojom pláne, ktorý bol viac ako chabý a úbohý.

„Čudujem sa, že ma nespoznávaš Camila. Ja si ťa pamätám ešte z doby, keď si bola malá," prehovoril ku mne ten čiernovlasý. Jeho holohlavý strážca ako zhypnotizovaný hľadel na dvere za mojim chrbtom. Za nimi strážil Dwight, ktorý určite načúval každému slovu. Ale nech. Ak mu to urobí radosť, nech špehuje.

„Nemám ten pocit, žeby som mala dôvod, aby som vás poznala. Otec od vás odišiel ešte skôr, ako sa narodil môj brat a s nikým od vás kontakty neudržiaval."

„Hej...tvoj dokonalý braček, ktorý strkal nos tam, kam nemal," povedal so smiechom, úplne ignorujúc všetko ostatné, čo som povedala. „Ako sa má? Dlho som o ňom nič nepočul." Zaťala som päste, aby som aspoň nejako ovládla svoj hnev a hneď sa tu na neho nevrhla pripravená mu vybiť zuby. To by som sa ale prezradila, čo nesmiem. Mattie...Mattie na mňa spolieha. Robím to celé kvôli nemu.

„Hovorte k veci, inak sa hneď zodvihnem a odídem preč."

„Si si istá, že zvládneš pravdu tak zhurta?" nechápavo som pokývala hlavou bojujúc o každý jeden ďalší nádych. Cítila som sa strašne stiesnene, celá miestnosť sa mi akoby točila pred očami a navyše...cítila som, ako sa mi pravdepodobne krv, zase tlačila do hrdla. Malo mi byť jasné, že tá injekcia nezaberie a bude mi o pár hodín zle. Stávalo sa to, aj keď mi tie lieky miešal otec a nieto ešte, keď sa do toho pustí človek, ktorý o mne a mojom stave neviem podľa mňa nič. Alebo aspoň nie toľko, ako stále tvrdí.

„Ako myslíš." mykol plecami, ale žeby mal tej žene z hlavy len tak stiahnuť vlasy...ktoré boli vlastne parochňa som nečakala. Horšie ale asi bolo, keď si ona rozpustila tie pravé. Dlhé asi tak po prsia a farbou niečo medzi tmavou hnedou, až čiernou. Inštinktívne som si uhladila tie svoje, ktoré ale vyzerali úplne rovnako.

„Čo to má znamenať?"

„Nehovor, že ma nespoznávaš...Camila." zasmiala sa tá ženská, skladajúc si okuliare. Jej hlas nebol práve dvakrát príjemný, prišiel mi strašne taký...akoby umelý, či počítačovo vytvorený? Neviem, ale keď si konečne zložila okuliare a vzájomne sme si pozreli do očí, bolo to...bolo to, akoby sa mi pred očami zrútil celý svet. Akoby sa mi v rovnakom momente zastavilo srdce od hrôzy, že ja som vlastne hľadela na seba. Osoba, ktorá mi sedela naproti vyzerala na vlas rovnako ako ja, bez čo i len badateľného rozdielu. Dobre...ja som určite po posledných mesiacoch pôsobila strhanejšie a unavenejšie, ale inak by ste rozdiel nenašli.

„Ty..." šepla som úplne zlomeným hlasom. „Ty si zabila môjho otca a kvôli tebe som tu!" Dlaňami som buchla do stola, čo ma zabolelo, ale zároveň mi to dodalo aj istý pocit sily. Keď som cítila bolesť, nemusela som sa natoľko báť, že som úplne zošalela. Bolesť bola pocit, ktorý ma držal plne pri zmysloch a nedovolil mi poddať sa nevoľnosti.

„Svoju rodinu si predsa zabila ty, nie ja."

„Klameš! Všetko ste to na mňa narafičili, len aby ste sa ma zbavili a ja nemohla pokračovať v otcovej práci, však?" vedeli, že mám na to, aby som dokončila to, čo on začal. Už keď sa k nám vlámali po prvé som tušila, že to bude mať ešte dozvuky, ale teraz...všetko mi do seba zapadlo. Keď niekto vnikol do laboratória naposledy, to bolo dve, či tri noci pred tou masakrou. Odvtedy ma tam dole otec nepustil lebo...v tú noc museli ukradnúť klon. Klon, ktorý mi teraz sedel naproti a vyzeral presne tak, ako ja.

„Tak už ma spoznávaš? Som to, na čom si toľko drela so svojim drahým oteckom. Som to čo ty Camila." v zúfalstve som pokrútila hlavou a privrela oči zaliate slzami. Nie som ako ona! Nie! NIE!

Sakramentsky bolelo sa pozerať na niečo, čo som z veľkej časti vytvorila ja. Na niečo, čo malo byť mojim záchranným kolesom, sotva by som sa dostala odtiaľto von. Dívala som sa do očí niekomu, kto mi zavraždil otca, ale zároveň niekomu, do koho som vkladala toľko nádejí. Bola som na seba taká hrdá, keď som sama vytvorila všetky kmeňové bunky pre tento konkrétny klon, keď ja som zapisovala všetky podrobnosti zo stavby DNA a proste...brala som to tak, že mne patrí oveľa viac, ako otcovi. Drela som tam dni aj noci, len aby som dovtedy bezduché telo priviedla k životu a teraz... V podstate som vytvorila vec, ktorá mi za zabila rodinu. Súd mal pravdu. Ja som ich všetkých zabila. Ak by nebolo mňa, aj oni, rovnako ako Grayson...mohli žiť. Všetkých dom zabila. Ja...

„Ako si mohla? Ak by nebolo mňa a otca, nebola by si tu." hrdlo mi zvierala tak silná úzkosť, až som mala naozaj problém potláčať slzy. Horšie ale bolo, keď som sa po chvíľke rozkašľala a musela následne znova prehltnúť krv, ktorá sa mi nahromadila v ústach. Zjavne za neúspech liekov mohol aj môj psychický stav, ale na ten som zas akoby nemala dosah ja. Nedokázala som rozkázať sama sebe, čo bol jeden z hlavných problémov.

„Ona nevedela čo robí. Rozkazy prijímala výhradne odo mňa."

„Kto do pekla ste?" ešte stále mi ten muž nebol povedomý. Dokázala by som odprisahať, že som ho ešte nikdy v živote nevidela. Zjavne aj to bol dôvod, ktorý ma nútil okamžite vstať od stola, čo ale nebol múdry nápad. Náhly príval krvi, ktorý som už nedokázala prehltnúť som musela vypľuť. Bolo jej oveľa viac, ako som si myslela, no ešte ani keď som sa jej zbavila, som sa nedokázala poriadne nadýchnuť.

„Chcela by si toto Camila?" ako sa mi pred očami všetko začalo rozmazávať, on zamával s nejakou striekačkou v pravej ruke. Ale už len podľa žltkastej tekutiny som spoznala, že ide práve o lieky, ktoré teraz potrebujem. „Lebo ako vidím, otecko asi nezaplatil dosť peňazí. Inak by si bola dokonalá. Bez takýchto podradných ľudských problémov." Jeho smiech sa mi zaryl až do kostí, pričom ma striaslo od zimy. Pokúsila som sa ešte zaostriť na svoj klon pri stole, čo bolo vlastne posledné načo, moje oči dovideli. Chcela som sa dostať k tomu chlapovi, ale pri ďalšom návale krvi v mojom hrdle som sa len zvalila na chladnú zem, pripravená to tu nadobro zabaliť. Toto som nepotrebovala vedieť.

„Ešte sa uvidíme Warnerová." jeho hlas ku mne nedoľahol už v takej intenzite ako mal. Počula som len vlastný kašeľ, pri ktorom sa mi zbierala krv v ústach. A keďže som ležala na chrbte, nemala som ani veľmi možnosť, aby som sa otočila a vypľula ju. Nevládal som. Bolel ma každý kúsok tela, ale najviac asi zvuk, kedy sa otvorili dvere a oni odišli. Len tak ich za sebou zabuchli a nechali na umierať, akoby tu ani nikdy neboli. Už som nemala dôkaz, ktorý som tak dlho hľadala. Dôkaz, že som nevinná a za nič nemôžem.

„Do riti! Ak teraz umrieš, šéf mi zotne hlavu," zreval na mňa zrazu Dwight ani neviem odkiaľ, čo ale bola posledná vec, akú som počula. Len pre pocit, že dostal čo si zaslúžil, by som zomrela veľmi rada. Prvotne mi ani nebolo jasné, prečo sa mi zrazu snaží pomôcť, ale...on verí tomu, že som tehotná. Nepomáha mne, ale dieťaťu, ktoré má byť jeho šéfa. Na mne mu absolútne nezáleží. Rovnako ako nikomu.

***

„Mattie..." toto jedno slovíčko, meno môjho milovaného brata mi prišlo ako jediné záchranné lano v tme. Bola mi príšerná zima, ale pod chrbtom som cítila príjemne mäkký matrac, zjavne Carleyho postele. Opatrne som pootvorila pravé oko, ktorým som ale zavadila o Drexela. Nečakala som, že bude sedieť pri mne, ale rovnako som nečakala, že za ruku ma bude držať Carley. Bolo to, akoby som naozaj umrela a prebudila sa v pekle.

Carley tu bol aj tak len kvôli dieťaťu, takže som sa ani neobťažovala nejako s ním komunikovať. A vlastne s nikým. Drexel sa mi síce prihovoril, ale ja som len znova privrela oči a ešte sa poddala únave. Aspoň keď som spala, ma obchádzala bolesť v hocijakej podobe. Hlavou mi prebehli scény z tej malej miestnosti, to ako som hľadela na svoj klon a ako ma pritom bodla pri srdci ostrá bolesť. Videla som jej v očiach všetku svoju snahu, hodiny strávené pri počítači, no v rovnaký čas som sa pozerala na „človeka" ktorý mi zabil rodinu. Na niečo, čo bolo priamo dôvod môjho utrpenia. 

Neviem koľko mohlo byť hodín, keď som sa znova zobudila, ale razom som nemala pri sebe také obecenstvo. Spoločnosť mi robili len stojan s infúziou a tá hnusná oranžová žiara neóniek. No vždy lepšie, ako keby som mala hneď hľadieť do ostrých bielych svetiel, ktoré väčšinou osvetľovali celý strop.

„Už som tu len ja, pokoj," povedal zrazu Drexel potichu a pohladil ma po vlasoch. Mňa pritom ale striaslo od zimy, takže som si len lepšie pritiahla k sebe paplón a znova privrela oči. Bola som veľmi unavená a hlavne ubolená. Celá ta udalosť predtým, ako som sa sem dostala mi prišla len ako sen. Nočná mora, z ktorej som sa už prebudila a následky ktorej môj život už nijako neovplyvnia. Ale nebolo to tak.

„Zabila som svoju rodinu," povedala som potichu úplne priškrtene. „Všetci zomreli kvôli mne." Ak by som nepracovala na niečom, čo bolo úplne proti prírode, nikdy by sa nič z toho nestalo. Ale nie. Ja som sa musela hrať na spasiteľa, rovnako ako môj otec. Chcela som dokázať svetu niečo, čo ešte nikto.

„O čom to hovoríš?"

„Ten klon na ktorom sme pracovali. Zabila ich...ona...vyzerala úplne ako ja." zjavne mi nerozumel, lebo ma hneď začal bombardovať otázkami, na ktoré som ja ale neodpovedala. Len som spustila tak silný plač, ako ešte hádam nikdy. Ešte ani vtedy keď zomreli, alebo keď zomrel Grayson, som na toľkoto neplakala. Nezabralo ani to, keď mi pomohol sa posadiť a na ani neviem aký dlhý čas som skončila v jeho objatí, kde som plakala a kričala dlhé, bolesťou plné minúty. Svet sa okolo mňa rúcal na malinké kúsočky, ktoré by sa mi už nikdy nepodarilo pozbierať a zložiť späť do jedného celku.

„Pokús sa už upokojiť prosím ťa," zašepkal Drexel do ticha hľadiac ma po chrbte. Stále som ale mala pocit, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť, no to bolo zjavne len preto, že som zadržiavala vzlyky. Ľahla som si späť, až keď mi oči konečne nezalievali slzy. Zo všetkého toho plaču som sa cítila zničene, no stále som mala potrebu, aby som sa o tom celom s ním porozprávala.

„Aspoň už viem, prečo sa k nám vtedy v noci vkradli. Vzali klon a potom ho poštvali proti mojej rodine."

„Ako ale mohla vyzerať presne ako ty?" pokývala som hlavou a prevalila sa z chrbta na pravý bok. Nešlo mi do hlavy, ako sa im to podarilo. A ako vôbec dokázali klon v prvom rade priviesť k životu. Ak to nedokázal génius ako môj otec, čo za eso v rukáve mal ten tajomný chlap? On sám o sebe nevyzeral bohvieako múdro, takže musel mať niekoho za chrbtom, kto urobil špinavú prácu.

„No ak majú ju, prečo si minule prišli aj po mňa?" prečo musel Grayson zomrieť, ak mali klon, na ktorom mohli testovať, čo by sa im len zachcelo? Načo by som im akože bola ja? Nie som nič, čo táto komunita potrebuje. A hoci si otec myslel, že spasím svet, mýlil sa. Nemám na to. Teraz už nie.

„Lebo ty si ty zlatko, preto. Mysli si čo chceš, ale stále si pre mňa nádej na lepší zajtrajšok. To, že ti teraz v ceste stoja prekážky ešte neznamená, že sa tvoja životná cesta skončila. Ešte stále máš pre koho bojovať, na to nezabúdaj."

„Lenže ono to tak strašne bolí, že...že som ho nemohla objať vyše štyroch rokov. Vzali mi niekoho, kto so mnou od detstva trávil každučkú chvíľu, niekoho za koho by som mihnutím oka položila život. Vedel o mne všetko. Veci, ktoré som nikdy nepovedala mame, ani otcovi, len jemu. Matthew on..." keď som sa pri vyslovení jeho mena zas len rozplakala, radšej som sa ani nesnažila pokračovať. Ničilo ma hovoriť o ňom a pritom vedieť, že je tisícky kilometrov odo mňa v zjavne ešte horších podmienkach, ako ja. Človek, ktorého milujem oveľa viac, ako hocikoho alebo hocičo. Niekto...niekto, kto ma celé tie roky aj napriek krutej pravde miloval a ochraňoval každučký deň. Niekto, koho meno mám zvečnené na zápästí, kam sa pozerám stále, keď som v koncoch.

„Matthew by v prvom rade nechcel, aby si pre neho plakala. Poznám ho rovnako dobre ako teba, viem ako blízko ste mali k sebe a preto mi ver, že chápem tvoju bolesť Camila."

„Nechápete. Nikto ma nechápe." nenahovárala som si to. Išlo o čistú pravdu, pred ktorou by nemalo zmysel si prikrývať oči.

Na nejaký ďalší rozhovor som sa už necítila a preto som zostala mlčať, hoci sa ma Drexel ešte čo-to popýtal. Ja som sa len v spomienkach vrátila ku dňu, kedy prišli a odviedli mi brata. Môjho krásneho bračeka, s ktorým som preplakala celú predchádzajúcu noc. Vedeli sme, že nás ráno od seba oddelia a preto sme tú noc využili tak, ako sa len dalo. Presviedčali sme jeden druhého, že to bude v poriadku. Že sa nič nezmení. Prisahala som mu, že na neho nikdy nezabudnem. 

Pokiaľ budem žiť, ho budem stále ľúbiť...