S rukami zloženými na chladnom stole a očami upretými niekam do steny som sedela naproti tej otravnej ženskej už aj dobrých desať minút. No doteraz sme sa dostali len tam, že ona prehovorila pár slov a ja som sa tvárila, že ju počúvam. Na viac som sa totiž po preplakanej noci ani nezmohla. Bolel ma každý jeden sval, dokonca ešte aj taký, o ktorom som nemala ani poňatia, žeby som ho mohla mať. Dúfala som, že sprcha mi možno trocha pomôže, ale aj tam som sa len s plačom usadila do kúta, až som tam bola tak dlho, že si na mňa akýsi strážnik pokričal. Nespoznávala som ho, keď prišiel po mňa, ale...bol mi ukradnutý. Brala som ho len ako nútenú spoločnosť, o ktorú som vôbec nestála.

„Možno by ti teraz pomohlo, ak by si dostávala nejaké lieky na upokojenie."

„Nechcem lieky," odvrkla som automaticky. Zjavne nie je na škodu, že v kritických situáciách chce človek chrániť samého seba, ako dobre len dokáže. Aspoň ja som sa toho držala posledné hodiny. Stále som si opakovala, že bráško ma potrebuje, aby nehnil vo väzení do konca života a preto sa nesmiem vzdať. Boli chvíle, kedy to bolo málo, ale držala som sa tej myšlienky. Akoby išlo o jediné záchranné koleso, ktoré sa mi na rozbúrenom mori naskytlo.

„Tu nejde o to, čo chceš, ale čo potrebuješ Camila. V takomto stave nemôžeš zostať."

„Nad tým ste mali vy, ale rovnako aj zvyšok premýšľať, predtým ako ste ma sem dostali. Nikdy som nechcela sedieť vo väzení, alebo čo to tu vôbec je." nemala som ani poňatia, koľko môže byť hodín. Noc sa mi zdala nekonečne dlhá, zjavne z dôvodu, že som nespala, ale...neviem. Bola som celkovo veľmi zmätená, motala sa mi hlava a ešte stále...stále som myslela na slová, čo povedal Drexel. Že presviedčal otca, aby sa nehral na spasiteľa. Možno, ak by na neho zatlačil o niečo viac, nemusela som tu teraz byť.

„Tak si nemala..."

„Čo som nemala?" opýtala som sa hnusne a buchla päsťami do stola. „Nemala som zabiť svoju rodinu? To som nemala urobiť?" Keď len neprítomne prikývla a uhladila si gaštanové vlasy, zovrela vo mne nenávisť voči tomuto miestu. A hlavne voči jej povrchnému správaniu. Určite vedela, čo sa včera stalo, rovnako ako vedela čo sa stalo vtedy, keď sme sa videli po prvé. Ale nezaujímalo ju to. Len sa na mňa povýšenecky pozerala, akoby som bola posledná špina na tejto hnusnej, vojnami zničenej planéte.

„Sú chvíle, kedy by som veľmi rada videla do tvojej hlavy. Určite by tam boli zaujímavé veci."

„Verte mi, nechcete vedieť, čo je v mojej hlave." tam sa za posledný čas zrodilo toľko šialených nápadov, až desili aj mňa samotnú. Aj uplynulú noc sa mi odhliadnuc od myšlienok na smrť podarilo chvíľu myslieť na klon. Na klon, ktorý je zrejme dávno preč, len ja naivne dúfam, že ho nájdem v otcovom laboratóriu a dokážem ho oživiť. Modro očko sa tam napokon nemá ako dostať, lebo heslo som mu nemala kedy dať. A bez neho sa cez dvere nedostane, ani keby sa na hlavu postavil.

„Boli ste si s Graysonom blízky, však? Keď som vás niekedy zazrela, zdalo sa mi, že sa k sebe správate akosi priateľskejšie, než len strážnik k svojmu väzňovi." už-už som jej chcela povedať, čo pre mňa naozaj znamenal, ale zahryzla som si do jazyka. „Obaja ste boli mladí..."

„Ak vás zaujíma tá jedna vec, tak nie. Nevyspali sme sa spolu, hoci sme na to mali možnosti." Evan mi hovoril, že práve ona je taká Carleyho osobná štetka, čiže tam som týmto mierila. Hoci fajn...bola som na tom v tomto smere podobne, akurát, že nedobrovoľne. Bolo mi až zle z pomyslenia, že na mne sa vyriadil cez deň a potom sa vyspal s touto tu.

Ako ma ráno jeho gorila viedla do sprchy, opýtala som sa, či dostanem nového strážnika. Tých pár slov mi lámalo srdce oveľa viac, ako som si pripúšťala, ale chcela som vedieť, na čo sa pripraviť. Alebo na koho. Ak by som schytala niekoho z tých primitívov, čo som už mala tú česť stretnúť, radšej by som sa šla zjavne obesiť. Vlastne...ak ma nechajú tam v tej malinkej temnej miestnosti, nikoho nebudem ani potrebovať. Odtiaľ sa fakt uisť nedá.

„Pohovorím si s Drexelom o tých liekoch pre teba."

„Len aby ste bola v obraze, ja sa nemám záujem baviť s tým hnusným klamárom." samú ma prekvapilo, že som tak rýchlo vstala z miesta. Zapotácala som sa, ale ak by som sa neudržala na nohách, neskončila by som nikde inde, len u neho. Ale takto, keď som zakryla svoju slabosť, mohla som ešte odkráčať so vztýčenou hlavou a akou takou hrdosťou. Aj keď odchod vlastne znamenal návrat do tej malej diery, chcela som to.

„Za dverami ťa čaká nová stráž, takže ti doporučujem, aby ste sa pekne zoznámili."

„Jasné...Leyla." ani neviem, prečo som ju oslovila krstným menom. Zdalo sa mi to ako vhodná provokácia, ak už sa slečinka tak veľmi chce hrať na psychiatričku, alebo čo sa snaží byť. Nech si ale nemyslí, že je nejaká moc dobrá. Ak by ju Carley nemal ako svoju osobnú hračku, na základe svojich „kvalít" by tu nebola. To mi bolo viac, ako jasné.

Za dverami ma naozaj čakal nejaký chlap. Prvotne, keď mal len sklonenú hlavu a videla som akurát plavé vlasy, mi nebol povedomý, no sotva sme naviazali očný kontakt, ja som chcela zomrieť. Bol to ten darebák, čo ma vtedy po prvé odtiahol na samotku, keď som kričala a plakala Graysonovi, že nechcem aby ma spútal. Ten, čo ma ťahal za vlasy, tresol mi hlavu do steny a ešte neviem čo. Na jeho otrasný úškrn by som ani nedokázala zabudnúť. 

Čo ma ale zaujímalo, bolo jeho meno na bunde. Stálo tam A. Dwight, čiže jeho krstné meno mi zostalo záhadou. No vlastne...aj na Graysonovej bunde stálo len G. Black, takže nebyť jeho dobrotivosti, vedela by som len jeho priezvisko. Aj to...sotva som vyšla zo sprchy, musela som sa so strážnikom o tú bundu takmer pobiť, aby som si ju mohla nechať. Odmietala som mu ju dať. Spolu so svetrom mi aspoň celú noc vytvárali tú chabú ilúziu, že som v Graysonovom objatí. Sveter po ňom už síce nevoňal, lebo som ho nosila stále ja, ale bunda s logom PHPV ešte áno.

„My dvaja sa už tak veľmi nemusíme zoznamovať, či?" pokývala som hlavou uťahujúc si bundu okolo pása. Tam som usúdila, že bude menej nápadná a možno mi ju nebudú chcieť zobrať na každom kroku. Dobrovoľne sa jej aj tak nebudem ochotná vzdať.

„Aj ma vezmete späť do cely, alebo ešte môžem ísť vylihovať späť do tmy?"

„Ak by bolo na mne, šla by si pekne medzi zvyšok spodiny, čo tu máme, ale Carley povedal, aby som ťa nechal vyspať sa." prikývla som a aj napriek odporu k jeho celkovej existencii som sa pohla smerom k celám. Akoby som rovno počula svoju posteľ, ktorá na mňa kričala. A ja som jej chcela kričať späť, aby držala hubu a počkala, že si hneď do nej ľahnem. Bála som sa, že sa mi vrátia spomienky napríklad na našu prvú pusu, ktorá padla práve tam, ale...na zem som si líhať naozaj, aleže naozaj nechcela.

„Aby bolo jasné Warnerová, u mňa si nebudeš dovoľovať. Nebudeš si otvárať hubu, kedy sa ti zachce, ale pekne ma poslúchať na slovo, rozumieš?" nad jeho slovami som len mykla plecami, čo mi asi bolo osudné. V momente som skončila chrbtom pritlačená ku stene a s jeho rukou, ktorá zvieral môj krk. „Môžem sa stať tvojou najhoršou nočnou morou, preto si dávaj bacha! Inak veľmi rýchlo pochopíš, ako krutý tento svet dokáže byť."

„Aby ste skapal do rána," sykla som a napľula mu do tváre. Facka, ktorá ma následne poslala k zemi bola vlastne aj očakávaná a prijatá z mojej strany bez sĺz. Nepríjemne som dopadla na svoju ľavú ruku, zápästie ma zabolelo asi najviac, ale nebol čas, aby som to riešila. Len som si pošúchala líce, vstala a pokračovala v chôdzi.

***

Zobudil ma až krik, alebo samotné vŕzganie dverí na celách, keď privádzali ostatných väzňov. To bolo aspoň nejaké orientačné znamenie, že sa končí ďalší deň. Ráno som ešte hlad necítila, ale teraz to bola vec, ktorá ma trápila úplne najviac. No príliš som sa bála niečo si od toho chlapa vypýtať. Radšej vydržím do zajtra do rána, alebo do obeda.

Dokedy som bola hore, som počula jeho hlúpe reči. Hovoril hlavne o mne v tej súvislosti, že dostal na starosť „mladé mäsko". Zjavne by sa všetkým tu naokolo zišlo pár hodín slušného chovanie lebo tie komentáre čo padli, alebo samotný hlúpy smiech mi len zbytočne dvíhali tlak. Bol to ale aj dôvod, pre ktorý som zostala ticho, pretiahla si prikrývku cez hlavu a tvárila sa, že stále spím. Desila som sa momentu, kedy by sem vošiel ku mne.

Preto aj vo chvíli, kedy sa pomaly otvorili dvere na cele som zostala nehybne ležať. Oči som držala tuho privreté a aj napriek tomu, že sa mi srdce rozbúchalo ako divé, som sa snažila pokojne dýchať. Nič mi predsa nemôže. A ak by sa aj o niečo pokúsil, keby som začala kričať, hádam by sa našla aspoň jedna dobrá duša, ktorý by mi pomohla.

„Tak ako? Vyspala si sa?" opýtal sa potichu sadajúc si na kraj postele. Pravú ruku mi voľne položil na bok a druhou mi dokonca odhrnul vlasy z tváre. To bola chvíľa, kedy ma striaslo od zimy, ale stále som sa držala svojej role sochy. Ak ma mohol vtedy zbiť, čo by mu bránilo teraz, aby...

„Nemusíš sa hrať, že spíš Warnerová. Viem, že si nás počúvala celý čas."

„Dajte mi pokoj." bolo mi zvláštne mu vykať, ale na to, aby som ho oslovovala ako nejakého svojho kamaráta, som sa necítila. Nikdy nebude schopný ani z časti zaplniť to obrovské prázdne miesto, ktoré mi v živote zas vzniklo. Nie, žeby sa o to bol niekedy v budúcnosti posnažil, ale...chápeme sa, nie? 

Vo všetkých snoch, ktorými som prešla počas spánku ma strašil Grayson a jeho vyčítavý pohľad, že zomrel práve kvôli mne. Myslela som, že sa zobudím s krikom, čo sa ale našťastie nenaplnilo. Doslova ma ale z toho celého bolelo srdce. Veľmi, som si vyčítala, že som nedokázala zasiahnuť a nejako mu pomôcť. A hlavne, že som nedala jeho smrti zmysel. Nedostala som sa na slobodu, stále som tu zavretá a bez neho nemám šancu, aby som sa niekam dostala.

„Si nejaká náladová miláčik. Čo ak...čo ak by som ti pomohol sa uvoľniť?" nechápavo som nadvihla obočie a vykukla spod prikrývky. Škoda ale, že mi jeho reči nedávali zmysel skôr, ako my násilne pretočil na chrbát a až moc silno pritlačil k matracu. Chcela som prvotne kričať, ale ústa mi prekryl rukou, zatiaľ čo druhou mi rozopol sveter a vkĺzol ňou rovno pod biele tielko. Každý jeden dotyk jeho prstov sa mi protivil a nútil ma sa stále viac vzpierať, čo ale nepomáhalo.

„Pokoj moja. Šéfko hovorí, že je s tebou v tomto smere spokojný, tak prečo by som ťa neskúsil aj ja?" sotva sa jeho ruka vzdialila od mojich úst ma chcel pobozkať, ale stihla som odvrátiť hlavu a rozkričať sa. Na plné hrdlo v nádeji, že sa niekto naozaj zľutuje. Verila som v hocikoho, dokonca aj samotného Drexela, že mi príde pomôcť. Bolo mi z neho zle. Zo spôsobu, ako sa po mne cápal, ako som jeho pery cítila stále nižšie od mojich úst, ale hlavne v momente, kedy si rozopol opasok na nohaviciach. Ak by nebol taký ťažký a ja taká slabá, možno by som sa z toho bola dostala. Takto mi ale zostávalo len kričať o pomoc, ktorá nikdy neprišla a zniesť pocit, že ma znásilnil ďalší úbožiak. Musela som sa zmieriť s pocitom svojej bezcennosti v očiach týchto zvierat, hoci to skurvene bolelo. Aleže naozaj. Mala som byť symbol novej nádeje pre tento svet, ale namiesto toho som hračkou v rukách úplných psychopatov. 

Komické.