„Uleteli ti včely, alebo niečo podobné?"

„Veľmi vtipné," odvetila som ubolene Graysonovi, sotva sa zjavil ani neviem odkiaľ. Dnes...dnes som si pripadala ako ten posledný úbožiak na Zemi. Sotva som tu ráno skončila, prišiel Carley a ja som samozrejme zas musela strpieť to všetko, čo on nazýva spolupráca. Odtiahol ma hore k sebe, znásilnil až dvakrát a potom keď ma doviedol späť dal odviesť Evana, len aby som sa nemala pri kom vyplakať. Na jednej strane som sa o neho bála a na tej druhej mi bolo všetko úplne ukradnuté.

„Nehovor mi, že zas..." ani nemusel vetu dokončiť, keď som na neho pozrela s očami červenými od plaču. Odkedy som si sem sadla, nevládala som sa sama postaviť. A ani som nechcela. Radšej som strpela ešte aj nejakú ženu, čo si ku mne sadla a celý čas hovorila, fajn kričala iným jazykom. Nevenovala som jej pozornosť, až kým si klincom, ktorý našla neviem kde, nezačala vyrezávať do ruky a krv nestriekala úplne všade. Klasicky to skončilo tým, že ju stráže zbili a potom odvliekli. A keďže som sedela vedľa nej, schytala som facku, že som sa ju nesnažila nijako zastaviť.

„Pomaly aj prestanem počítať, koľkokrát sa to udialo. Zakaždým je to len horšie a horšie."

„Dlho to už nepotrvá, neboj sa." prikývla som, aj keď moja viera v jeho slová bola maličká. Toľko ten útek plánuje ale stále sa niečo stane. Minule si chcel vypýtať voľno, aby zašiel do mesta vraj pre pílku na oceľ, ale zamietli jeho žiadosť. Preto napokon nešiel ani na obed k rodičom, na ktorý ho pozval jeho otec.

Videla som, že má ešte niečo na srdci, ale môj odmietavý postoj k celému životu ho asi umlčal. Zo zaťatými zubami, ale napokon som vstala a nechala ho, aby ma spútal. Oceľ bola dnes mimoriadne studená, ale bohužiaľ nevyhnutná. Jediné pozitívum bolo, že viem s okovami konečne normálne vyjsť hore schodmi a netrvá nám to desať minút.

„Spútal ťa?" opýtal sa Grayson šokovane, sotva došlo na putá ktoré mali skončiť na mojom zápästí. Vytvorili sa mi tam nepekné podliatiny od pút, ktoré mi dal Carley. Lebo aj ja som si počas toho celého myslela, že sa oslobodím. Možno, ak by som len pokojne ležala a nechala ho, vyviazla by som bez zranení. Kto vie...

„Robí to stále," odpovedala som bez záujmu, hľadiac mu priamo do očí. „Podľa mňa si vychutnáva ten pocit dominancie, alebo ako to vôbec nazvať. Páči sa mu, že mi vie ublížiť aj takto." Dnes ale najviac zabolelo, keď ma bez varovania zdrapil za ruku a prstami mi prešiel po tetovaní. To, akým štýlom povedal jeho meno...Matthew. Zlomilo mi to srdce. Nemala som ani poňatia čo je s ním a on sa mi za to ešte aj posmieval. Ak by bol v mojej situácii, zjavne by svoj postoj veľmi rýchlo prehodnotil.

„Si vôbec vo forme, aby si zvládla návštevu?" nechápavo som naňho pozrela, pričom mi okolo boľavých zápästí cvakli putá. „Na ôsmu má predsa prísť ten Miles, či ako sa volá."

„Jasné...modro očko." úplne mi pri tom celom vyfučalo z hlavy, že príde dnes. Neviem na koho Drexel zatlačil, aby ho sem dostal, ale tešilo ma to. Hoci...s tým hnusným podvodníkom som nehovorila už dobré dva týždne. Ešte stále som sa takmer každú noc budila s krikom, lebo som v sne zas videla ten masaker, čo som nechala v bani, alebo to, ako som bola medzi nimi v cele. Dokonca aj Evana to nejako zasiahlo. Nebol tak výrečný, ako dovtedy a hlavne oveľa viac dával pozor, kto sa okolo nás ako správa.

Horšie ale bolo, že to poznamenalo aj mňa a to dosť silno. Odvtedy som akosi...nedokázala som prejaviť okrem bolesti a smútku takmer žiadne iné city. Keď som bola v cele, nehovorila som, len som sedela na posteli a dívala sa na dvere. Nočné rozhovory s Graysonom sa zrazu zdali na míle ďaleko a rovnako to bolo aj s našim vzťahom. Nedokázala som si spomenúť, kedy som ho ja naposledy pobozkala, alebo mu čo i len opätovala objatie. Zjavne to bolo v ten deň, ako sa to celé udialo, lebo odvtedy... Všetko mi prišlo tak strašne chladné a temné. Steny naokolo mňa pôsobili ešte nepreniknuteľnejšie ako predtým. Carley mi dokonca dnes oznámil, že sa zajtra mám stretnúť s tou cvokárkou, ktorá za mnou bola hneď na druhý deň, čo som tu skončila.

„Camila," oslovil ma Grayson ešte skôr, akoby som sa pobrala ku dverám. Stráže tu už neboli, takže sme mali súkromie. Zjavne preto ma za pravú ruku pritiahol späť a chcel ma pobozkať. Za posledné dni som ale už z reflexu odvrátila hlavu, aby tak jeho pery neskončili na mojich, ale len na líci. Snažila som sa s ním už o tomto celom hovoriť, ale nemala som vlastne ani poňatia, čo povedať. Sama som nevedela, čo cítim voči nemu v posledné dni. Nebolo to tak, žeby som ho prestala mať rada, skôr naopak, len...strach zohrával svoju rolu. Obaja sme tu v obrovskom nebezpečenstve každú jednu sekundu a čím viac sa zblížime, tým to bude horšie. Ak by sa mu niečo stalo, alebo by som o neho prišla, už by som to neprežila. Nie po rodičoch, súrodencoch, po ňom...

„Už sa spolu takmer vôbec nebavíme. Popravde ani neviem, kedy si mi dovolila naposledy ťa pobozkať."

„Ja viem Grayson a nemysli si, že mňa to nebolí, ale nemôžem inak. Nechápem samú seba, neviem čo robiť, aby som sa nezbláznila úplne. Proste...stále okolo seba cítim neskutočný psychický tlak, pri ktorom mám niekedy pocit, že dopadnem rovnako, ako ľudia ktorých tu na dennom poriadku vidím." mala som vedieť, že prídem k tomuto bodu. Kedy už proste nebudem vedieť byť nad vecou, ani keby som sa ako snažila. Už ani vidina slobody a cesty za bratom nebola dostačujúca. Vedela som, že sú to len moje zbožné priania, ktoré sa niky nenaplnia.

„Pôjdeme ráno trocha na vzduch? Alebo pre teba môžem zajtra prísť skôr a skočíme ku mne, hm?"

„Strašne mi chýba brat." ani neviem prečo som odpovedala práve takto, ale akosi to na mňa po dnešku prišlo. Ako sa ešte Carley so svojimi rečami prechádzal, kým som ja v slzách ležala na jeho posteli, on bol jediný, na koho som myslela. Chcela som byť v tom momente v jeho objatí, ktoré by možno akosi zmiernilo moju nekončiacu bolesť.

„Ja viem. Ale nemám ti ako pomôcť. Jedine...jedine, ak by si mu chcela nahrať odkaz, ako on tebe minule." aj vtedy som bola priveľký srab, aby som mu odpovedala. Určite čakal, že sa tiež ozvem, ale nedokázala som to. Bála som sa, že by ma videl v slzách, čo by ho ešte viac ranilo, ako vzdialenosť medzi nami.

„Ja mu nechcem posielať odkazy. Chcem ho vidieť, objať ho a proste...po tak dlhom čase sa s ním normálne porozprávať. Aspoň na pár minút."

„Pozri," povedal milo a opatrne mi zodvihol hlavu. „Kým budeš s Milesom, skúsim vybaviť, aby ti dovolili krátky videohovor, hej? Možno ešte dnes večer."

„Nechcem, aby si preto riskoval," namietla som, ale jeho výraz tváre nepustil. Videla som mu na očiach, že by urobil ešte aj to posledné, len aby mi splnil želanie.

„Bude to v poriadku. Každý z vás by mal mať na niečo podobné právo." prikývla som a už sa naozaj pobrala ku dverám. Chcela som, aby modro očko prišiel čím skôr. Možno ma jeho prítomnosť trocha rozptýli a prestanem premýšľať nad udalosťami minulosti. Alebo nad tým, či je Evan v poriadku.

Cesta do cely nám trvala dlho, po schodoch som sa bolestivo vliekla ako za starých čias aj desať minút, ale moment, kedy som sa zvalila na posteľ bol najlepší z celého dňa. Už som si vlastne zvykla, že nie je moc mäkká a začalo mi to vyhovovať. Pomaly som si už nič nerobila ani z kriku, čo sa ozýval nocou. Naučila som sa pritom zaspávať a dokonca ma to ani nebudilo. Posledné dni som si líhala dosť skoro, takmer okamžite ako som prišla do cely, no aj napriek tomu som bola ráno unavená. Vôbec mi to neprišlo, žeby som spala tých osem, alebo niekedy viac hodín.

„Kedy si naposledy niečo jedla? Raňajky si už dve rána odmietla."

„Keď si mi naposledy tie raňajky doniesol," odpovedala som pravdivo, s tvárou vo vankúši. Je pravda, že posledné dve rána som pila len čaj, ktorý bol stále hnusnejší, ale aspoň niečo. Len pri pomyslení na jedlo sa mi dvíhal žalúdok a chcelo sa mi vracať. Aj Evan ma včera pri obede napomenul, aby som niečo zjedla, ale ja som sa radšej tvárila, že ho ani nepočujem.

„Myslel som, že máme túto debatu už dávno za sebou, ale ako vidím nedáš si povedať."

„Už si mohol prísť na to, že ak nechcem, nebudem jesť." toľkokrát sme mali tento problém, tak akoto, že sa ešte stále nechápeme? Ani keby sa postavil na hlavu nezmení môj postoj k veci.

Jasné, že som ešte musela počúvať nejaké tie kázne a múdre reči, ako má on pravdu a ja neviem čo, ale...tvárila som sa, že nepočujem ani slovo. V hlave som si pomaly skladala, čo poviem modro očkovi, o čo ho požiadam, ale... Ak nebudeme osamote, zjavne nedostanem šancu. Ako prvé som určite od neho chcela, aby zašiel k nám a pozrel sa, čo vôbec z domu, alebo laboratória pod ním zostalo. Pokojne by som mu dala aj prístupové heslo, len aby to tam vo vnútri skontroloval. Otcov klon sme mali pod zámkom, ale stačilo by, ak sa preklikal v počítači k určitej zložke a zistil by, čo sa s ním stalo. Mali sme zapnutú automatickú synchronizáciu hlavného počítača, s tým kde boli priamo o klone záznamy. Čiže ak by s ním niekto niečo robil, mali by sme o tom dôkazy. Samozrejme, ak nezničili hlavný počítač, ktorý stál tisícky.

Klasicky som sa ešte polhodinu motala v sprche, vychutnávala si príjemne teplú vodu a...poddala sa slzám. Tak strašne mi chýbalo všetko, čo som dakedy brala ako samozrejmosť. Pocit, keď som sa zobudila vo vlastnej posteli a zišla na raňajky, ktoré mi s láskou nachystala mama. Noci, kedy som dvojičkám stále hovorila, alebo čítala rozprávky pred spaním. Alebo noci, ktoré som strávila dole v laboratóriu a prepisovala dlhé riadky kódov, len aby toho mal otec menej. Chýbalo mi, ako za mnou veľakrát prišiel a ako vďaku mi vtisol pusu na vrch hlavy, alebo ma pohladil po chrbte. Stále sme mali akési zvláštne puto, na ktoré som bola veľmi hrdá, no zrazu...zrazu bolo všetko preč.

„Môžem s ním byť osamote?" opýtala som sa, sotva som zas vyšla von na chodbu. Dlho som hľadela na seba v zahmlenom zrkadle, no keď som si začala uvedomovať, ako veľmi som sa zmenila, vzdala som to. Teplá voda mi na ubolené svaly akosi pomohla, takže sa mi išlo o niečo ľahšie, ako cestou sem.

„Nemôžem ti nič zaručiť, ale ak nebude nikto nablízku, dám vám priestor. Skúsim ti zatiaľ vybaviť ten hovor s bratom." prikývla som a pomaly sa pobrala preč. Grayson sa ešte opieral o stenu, pričom celkovo pôsobil, že sa mu do toho nechce. Chápala som, že ho žerie moje správanie, ale ja som to predsa nerobila schválne. Snažila som sa akurát o to, aby som neprišla o zvyšky rozumu.

Zišli sme schodmi o poschodie nižšie, kde som potom Graysona nasledovala po dlhej chodbe. Bola tam dosť veľká tma, ešte k tomu dve blikajúce neónky, ale brala som to. Za dverami na konci ma mal čakal niekto, kto aspoň na chvíľu odvedie moju pozornosť iným smerom. Dnu sme ešte vstupovali spolu, ale postrehla som, že zastal pri dverách a mňa nechal, aby som išla k nemu sama. Ku krásnemu mladému mužovi, ktorý sedel za stolom a jeho bledunko modré oči na mňa hľadeli, akoby som bola nejaký duch. Podľa mňa nemohol uveriť, že som naozaj tu.

„Až do tohto momentu som si myslela, že sa ani neukážeš," prehovorila som prvá, aby som prerušila ticho. Hlas sa mi odrazil od stien a znova sa vrátil ku mne. Moment ale, kedy vstal zo stoličky a vykročil ku mne bol na nezaplatenie. Myslela som, že pôjde len o nejaké formálne reči, ale nie. On ma v momente vtiahol do tak pevného objatia, až to zabolelo.

„Ty naozaj žiješ," zašepkal, keď som ho aj ja sama objala tak pevne, ako sa len dalo. Voňal rovnako príjemne, ako som si pamätala z každého iného objatia, ktoré som s ním absolvovala. To boli za ten mesiac chvíle, kedy sa všetko aspoň trocha vrátilo do normálu a ja som sa mohla uvoľniť.

„Hlavne sa nepýtaj, ako je to možné, lebo ide o veľmi dlhý a zamotaný príbeh." zjavne sa díval na Graysona pri dverách, ktorý nás len mlčky pozoroval.

„Mrzí ma, že som prišiel až teraz, ale skôr mi to nevyšlo. Fotku som ti ale doniesol." ako náhle som sa od neho odtiahla mi ju strčil do ruky, no...nemalo to ten efekt, ako som myslela. Čakala som príval emócií, kopu sĺz, no ja som len mlčky hľadela na tváre, ktoré ma z nej akoby pozorovali. Išlo len o známych ľudí, osoby bez mena na ktoré som sa nemohla ani pozrieť.

„Ani neviem, či ju vlastne chcem," vzdychla som a radšej sa posadila za stôl, naproti jeho stoličke. Nad nami bola jedna jediná neónka, všade chladné plechové steny a potom už len stôl a dve stoličky. Za mnou dvere ktorými som prišla a oproti mne ešte jedny, ktorými prišiel on. Fotku som si napokon schovala do vrecka na košeli, aby som na ňu v tom momente nemusela pozerať.

„Nechaj si ju. Keď ti bude smutno, možno ju oceníš." sotva si sadol oproti mne, začula som zatváranie dverí, čo značilo, že sme zostali osamote. Trocha som sa bála, čo by sme si mohli povedať, ale ak by som ho neposlala k nám domov, nebola by som pokojnejšia. Musím vedieť, či ešte môžem s niečím počítať, keď sa dostanem von.

„Urobil by si pre mňa ešte niečo?" nedbalo mykol plecami a prehrabol si husté hnedé vlasy. „Adresu môjho bydliska poznáš a preto by som ťa chcela poprosiť, aby si tam zašiel. Pokiaľ viem, náš dom zbúrali, ale laboratórium by malo byť stále tam. Dostaneš sa dnu a v hlavnom počítači si prezrieš zložku, kde sú všetky záznamy o klone, ktoré sme tam mali. Musíš zistiť, či je stále tam."

Hovorila som tak vážnym hlasom, akoby od tohto kroku záležalo všetko. Pritom som nemala ani poňatia čo by som s tým klonom robila. Nemala som žiadnu istotu, žeby som sa posunula v tomto smere niekam ďalej. Mala som plány, v hlave som za posledné dni zložila toľko vzorcov a teórií o tom, čo by som potrebovala, ale stále som nemala istotu, žeby to fungovalo. Kým sa neposadím za počítač a všetko to nezrealizujem, pôjde len o bezduché plány.

„Tvoj otec tam naozaj niečo podobné mal? Vravelo sa predsa..."

„Vravelo sa, že žiaden klon nebol vytvorený, ale pravda je to len z časti. Klon existuje, akurát sa nám ho nikdy nepodarilo oživiť." mnohokrát sme tvrdili, že žiaden nie je, pričom sme nad ním presedeli aj hodiny a skúšali ešte aj to posledné. Stále sme si ale išli ľahnúť sklamaní a bez výsledkov.

„A keď tam tú vec nájdem, čo mám s ňou robiť?"

„Asi ju nechať tam, neviem. Požiadala by som ťa, aby si ju vzal niekam inam, skryl ju..."

„Ju?" prikývla som. Najprv sme chceli klon, ktorý by nemusel spadať ani pod jednu kategóriu. No ako sme experimentovali s kmeňovými bunkami a so samotnou DNA, akosi sme došli až k ženskému pohlaviu. Bolo by to vlastne jedno, keby naša práca fungovala, vodcovia by priali hocičo, čo by sme im predviedli.

„A koľko by toho mohla vedieť?"

„Všetky základy sú zakódované v malinkom čipe, ktorý ale určite zničili. Ten sme jej potom mali vsadiť pod kožu, aby sme ju mohli ovládať. Pamätám si, že otec pracoval na vývoji nejakých náramkov, ktoré boli prepojené s čipom a tak ho neobmedzovali len na sedenie na počítačom. Všetko čo mal, boli ale len nákresy." sama som ich skenovala do počítača, aby sme mali niekde zálohované kópie.

„Camila nerád vás ruším, ale musíme ísť!" zrúkol zrazu Grayson, ktorý sa vynoril ani neviem odkiaľ. Obaja sme na neho pozreli, no to ma už nútil vstať zo stoličky a odísť dokonca bez rozlúčky, alebo niečo. Videla som mu na očiach, že sa niečo stalo, akurát som sa bála opýtať.

„A ty ideš s nami kamoško. Nemám ani poňatia čo sa do deje, ale musíme sa niekam zašiť. Najlepšie ku mne." nechápala som, ale keď sa zvonka ozvala streľba, poslúchla som ho. Modro očko len tak vytiahol spoza opaska zbraň, pričom...Grayson urobil to isté. Ani som si nevšimla, žeby so sebou nejakú zrazu mal, ale bolo tomu tak. A musím povedať, že mi odľahlo. Tak dlho som ho nahovárala, aby to urobil a konečne ma pre niečo poslúchol.

„Možno, že toto je naša možnosť, aby sme utiekli. Akurát...vieš kde je Evan?" zúfalo som pokývala hlavou, no sotva sme otvorili dvere, sme boli v probléme. Dva výstrely od ani nevie koho prerazili dokonca cez kovové dvere, až v nich zostali diery. Všetci traja sme sa okamžite zvrtli a bežali k druhým, kde nás ale čakali len ďalší ozbrojenci. Takisto dvaja muži ktorí ale...niečo mi na nich nesedelo. Nestihla som si ich ale prezrieť, lebo Grayson a modro očko ma sotili za seba, zjavne aby ma ochránili za každú cenu.