29. /Camila/
Ešte som v podstate ani nemusela otvoriť oči, keď mi ten doslova hororový krik prezradil, kde som. Preto som oči nechala vlastne zatvorené. Bála som sa pozrieť na to hnusné prostredie, v ktorom som sa ocitla. Ústa som mala pre istotu zalepené, len aby som nemohla kričať a ruky v podstate tiež zviazané. Určite lanom, lebo som cítila, ako sa mi bolestivo zarývalo do kože na zápästiach. Jediné čo som ale nechápala, bol dôvod, prečo som tu. Nikoho neohrozujem svojou prítomnosťou, tak prečo sa ma chce zbaviť ešte aj človek, ktorý mi sľuboval, že ma ochráni? Robil on vôbec pre môjho otca, keď ja som o ňom nikdy nepočula? Čo ak má všetky tie informácie o mne a aj jeho práci od rovnakých ľudí, ktorí ho zavraždili? Čo ak...čo ak s tým má niečo priamo aj on?
„Camila!" dokonca aj cez škrekot všade naokolo mňa som pomerne zreteľne počula, ako na mňa niekto kričí. Až som nabrala tým pádom odvahu sa konečne naokolo seba poobzerať. Dúfala som, že sa mýlim, ale nie. Sedela som v rohu rovnakej cely, kde boli tie úbohé stvorenia, ktoré by som už ani nenazvala ľuďmi. Presne ako keď sme prechádzali okolo, tí čo boli najbližšie k mrežiam sa driapali von, iní sa snažili pretlačiť si cestu dopredu pomedzi masou ľudí a tá nešťastnejšia časť už ležala mŕtva, či polomŕtva pod ich nohami. Ani ja osobne som nemala neviem aký priestor, lebo hneď tesne pri mne stáli rovno traja, ktorí by sa pokojne na slobodu predrali aj cezo mňa, ak to bolo možné.
Hlas, ktorý ale predtým kričal moje meno, bol rozhodne Evanov. Aspoň v tom smere mi odľahlo, že je nažive, hoci...ja možno za chvíľu nebudem. Bola som si na viac ako tisíc percent istá, že ak odtiaľto nevypadnem, buď sa tu zadusím, alebo ma rovno roztrhajú. Aj tak mi prišlo zvláštne, že o mňa nikto nejavil viacej záujmu.
Na nich som sa celkovo ani neodvážila pozrieť, len som hľadala akú takú cestu von. Miesta bolo tak málo, že som sa nedokázala vlastne ani pohnúť, až som o chvíľu skončila s lícom natlačeným na mreže. Dosť to bolelo, navyše som ešte stále cítila, ako mi po chrbte steká pravdepodobne moja vlastná krv, z rany na hlave, ale musela som niečo urobiť. Oči som upierala na krompáč, o ktorý som sa predtým skoro potkla a ktorý bol teraz moja jediná nádej. Tie mreže už boli tak hrdzavé, že s trochou sily a tým krompáčom by som sa dokázala nejako dostať von.
Problém ale bol, že som naň nedokázala poriadne dočiahnuť. Nech som sa tlačila na mreže akokoľvek, stále som dočiahla len na jednu z ostrých hrán. A zas bála som sa, že keď sa veľmi natisnem na mreže, všetci za mnou si všimnú, že sa uvoľnilo trocha miesta a to bude môj koniec. Ak sa potom zas nebudem vedieť od mreží odtiahnuť, na sto percent sa zadusím. So zviazanými rukami mi to všetko išlo samozrejme ešte ťažšie, ale snažila som sa dočiahnuť na krompáč, ako sa len dalo. Aspoň som si ho dokázala končekmi prstov trocha otočiť, hoci som si zlámala všetky nechty do jedného a ešte aj rozrezala pravý ukazovák.
„Camila!" keď Evan ešte raz zakričal moje meno, niečo som si vlastne uvedomila. Ja si predsa môžem dať tú pásku dole, tak prečo som to ešte neurobila? V momente som pretiahla ruky späť a strhla si ju tak rýchlo, až ma zaštípala koža. No aspoň som mohla aj ja konečne vypustiť z hrdla ten výkrik absolútneho zdesenia z tohto miesta.
„Evan!" zakričala som mu späť, len aby vedel, že som v poriadku. Ani jeho hlas neznel tak, žeby mal byť zranený, za čo som sa aj modlila. No pri týchto myšlienkach som sa ešte stále snažila driapať za krompáčom, čo som len vládala. Rezavé železo mreží ma nesmierne tlačilo na každom kúsku tela, ktorého sa dotýkalo, počítala som so všetkými možnými modrinami, len...len aby som sa dostala von.
„Si v poriadku?"
„Zavrel ma do cely! Mal si...mal si pravdu," priznala som ubolene a ešte viac natiahla ruky. „Za všetkým je Drexel. Podviedol nás." To zistenie samo o sebe vlastne bolelo. Prečo sa potom pretvaroval a pomáhal mi, ak ma chcel zabiť rovnako, ako všetci ostatní? Mal ma rovno popraviť, keď mu to súd nakázal a mohli sme si ušetriť kopu bolesti a sklamaní.
„Nejako sa k tebe dostanem...vydrž!"
„Nie!" skríkla som z plných pľúc, pričom ma ešte niekto zozadu posotil, až som čelom nepríjemne narazila na akýsi ostrý výčnelok v kove. Pramienok krvi mi takmer okamžite stiekol pomedzi oči, z ktorých sa po chvíľke začali kotúľať slzy. Slzy čistej beznádeje, ktoré ma aj tak nikam nedostanú.
„Matthew!" jeho meno som zakričala, zo zvyškami všetkým síl tesne predtým, než som ruky stiahla späť a zas si vybojovala kúsoček miesta. Tak veľmi som ho chcela ešte naposledy vidieť. Tesne predtým, než skončím rovnako, ako títo ľudia tu. Chcela som ho ešte raz objať a povedať mu, čo pre mňa znamená.
Zjavne táto myšlienka ma dokopala k tomu, aby som skúsila uchopiť krompáč ešte raz. Myšlienka, že ak sa odtiaľto dostanem a vrátim sa ku Graysonovi, spolu utečieme. Nechám za sebou všetko toto svinstvo a pôjdem za ním. Za človekom, ktorý pre mňa znamená takmer všetko a pre koho by som bola ochotná mihnutím oka zomrieť.
K mreži som sa hodila ešte všetkými zvyškami síl a načahovala obe ruky za krompáčom. Ešte stále síce zviazané, ale dočiahla som. Hoci zas na ostrú hranu, ktorá mi rezala do prstov, ale pritiahla som ho o niečo bližšie. Počula som, ako pritom na mňa Evan niečo kričí, ako sa za mňa zozadu lepia stále viacerí a ako ich krik silnie, ale sústredia som sa jedine na krompáč. Na zvuk, ktorý vydával, keď som ho ťahala medzi malými kamienkami, čo popadali, alebo keď som ho pretiahla cez poslednú koľaj a konečne ho uchopila. V tom momente mi ešte nebolo jasné, čo urobím, ale to bolo vedľajšie. Držala som v rukách zbraň, ktorou zabijem toho slizkého potkana, sotva sa odtiaľto dostanem von.
„Mám ten krompáč," zakričala som Evanovi, len aby som ho uistila, že som v poriadku. Začínala som premýšľať už aj nad tým, ako ho dostanem von, ale...najprv sa musím dostať von ja sama. Preto som sa aj zas otiahla od mreže, chrbtom sa tlačila na ľudí za mnou, len aby som získala nejaký ten priestor. Kričala som spolu s nimi, nohami sa zaprela do mreží, len aby mi to nejako pomohlo. Krompáč som uchopila tak pevne, ako mi to len bolesť v rukách dovolila, jeho dva konce zasekla medzi mreže a tiahla ho k sebe. Keďže boli mreže tak strašne staré a dokonca ohnuté na veľa miestach práve od toho, ako sa na seba tlačili väzni, spoliehala som na to, že povolila. Že ich dokážem od seba roztiahnuť natoľko, aby som sa zmestila von.
Po chvíľke som už nemala ani silu kričať, no nahovárala som si, že to pomáha. Dlho, dlho sa nič nedialo, akurát to, že na mňa zozadu zas veľkou silou každý tlačil, aby som sa pohla vpred...čo som ale neurobila. Zostala som sedieť na svojom mieste a ešte aj z posledných síl ťahala krompáč k sebe. To, ale...žeby som mreže doslova rozrazila napoly a nie roztiahla mi ani vo sne nenapadalo. No...čo by som aj mala čakať od vyše dvestoročného železa? Navyše v takýchto podmienkach? Dlho som nad tým ale nedumala. Hodila som krompáč von a sama sa dostala na kolená. Škoda len, že úniku si všimli aj iní a v momente som skončila neviem ako ďaleko od možnosti úteku. Každý naokolo mňa ma sácal dozadu, tri telá, podotýkam polomŕtve padli dokonca priamo na mňa, až sa mi z očí vykotúľali ďalšie slzy.
Nebolo mi jasné, že ak priamo o mňa doteraz záujem nejavili, ako si všetci všimli diery tak rýchlo, ale dialo sa to. Dostala som sa priamo do stredu niečoho, kde bola hranica medzi životom a smrťou veľmi tenká. Ak by som sa nevyškriabala na nohy a nezačala robiť to čo oni, bol by to môj koniec. Ja som si ale drala cestu von aj za cenu, že som nejedného zhodila na zem a postúpala po nich. Ako človek som sa cítila v tomto smere hrozne, ale môj život mi bol predsa prednejší ako oni. Nikomu z nich už pomoci nebolo, ale ja mám tam vonku ešte svoje poslanie. A hlavne ľudí, ktorí na mňa čakajú. Či už Mattie, Grayson, alebo Evan. Iba ja viem, že je tu tak je na mne, aby som mu pomohla.
„Prečo tak strašne kričia Camila?" nechcela som Evanovi povedať, čo som spôsobila, takže som len preliezla dierou, keď som sa k nej konečne prebojovala. O miesto, kde sa mreže pretrhli na dve časti sa mi zachytil pomerne hrubý prameň vlasov, ale nemala som čas ho odmotávať. Len som zaň surovo potiahla, až jeho polovica zostala visieť tam. No bolo mi to jedno. Obetujem pár prameňov vlasov, ktorých mám ešte aj tak dosť. Na nohy som sa už ani v tej hŕbe nemohla najprv postaviť, ale ani to nebol môj prvotný cieľ. Tým bolo nájsť krompáč. Udivoval ma aj fakt, že niektoré lampáše na stenách boli pozapaľované, ale aspoň som tam nebola v úplnej tme.
Keď som ho ale už držala v ruke, cítila som taký príval sily, že sa to nedalo ani opísať. Zrazu som stála na nohách, plná odhodlania to dokončiť a...zbaviť týchto ľudí utrpenia. Zvierajúc ho neskutočne silno som zodvihla ruky nad hlavu a švihla ním tak prudko, že to zabolelo aj mňa samotnú. Zabila som ale tým pohybom dvoch ľudí, o čo mi aj išlo. Napriahla som sa ešte raz, ale teraz som nesekla rovno pred seba, ale do ľavej strany. Zasiahla som síce len jedného, ale ako sa ostrá časť rezavého krompáča zarazila do jeho, či jej hlavy, vystrekla na mňa krv. Priamo na tvár a do očí, takže som na chvíľu ani nič naokolo nevidela. Riadila som sa ale krikom, ktorého bolo postupne stále menej. Švihala som krompáčom dovtedy, až kým som úplne zadýchaná nepadla na kolená v hŕbe mŕtvych tiel Takmer na každom kúsku tela som mala krv, ruky aj nohy sa mi triasli od únavy, ale...dokázala som to. Bojovala som až dovtedy, kým ešte aj poslední ľudia z cely neboli mŕtvi a ja som už vlastne ani nemala kde stáť, jedine na ich telách.
„Si v poriadku?" opýtala som sa Evana, zatiaľ čo som sa ešte snažila popadnúť dych. Z miesta, kde som kľačala som dovidela na tunel, ktorým sa musím preplaziť von, ale ešte som potrebovala nazbierať sily. Hoci...ak Drexela prekvapím, skončí sa to rýchlo. Stačí mi jedna mierená rana do hlavy a bude koniec. A potom...potom ma konečne môžu obviniť z toho, že som niekoho zabila. Už sa tomu nebudem brániť a dokonca im s úsmevom porozprávam všetky detaily.
„Áno, o mňa sa neboj. Troška pomoci by sa mi ale zišlo."
„Ja...nájdem Graysona a privediem ho. Dostanem ťa von. Sľubujem."
„Ale dávaj si na seba pozor." prikývla som, hoci ma nevidel a vstala na nohy. Z tváre som si ako-tak poutierala krv, aby som aspoň poriadne videla a tou hromadou mŕtvol si prerazila cestu k tunelu. Neviem, ako ma sem dostal, ale ak odchádzal mal po sebe aspoň zavrieť, ak by niečo. Zjavne ale nepočítal s tým, že sa odtiaľ dostanem. Ak sa to doteraz nestalo, prečo by zrazu malo, že?
Košeľa aj so svetrom od Graysona boli niekto pod telami, ale ani napriek náhlej zime, som sa ich nepokúsila hľadať. Len som zas klesla na štyri, krompáč posunula do tunela ako prvý a vliezla dnu. Chrbát ma nepredstaviteľne bolel, vlastne ako celé telo, ale musela som pokračovať. Krompáč som si posúvala pred sebou, no mne samotnej sa liezlo veľmi ťažko. Od krvi sa mi všetko šmýkalo, navyše som zrazu musela čeliť tme, no ale dorazila som ku koncu. Do dvierok som krompáčom musela vraziť aj niekoľkokrát tak silno, až som mala pocit, že sa zlomí, ale dvierka povolili. Otvorila som ich tak energicky, až sa pritom buchli do steny vedľa. Na chladnú podlahu som padla vlastne rovnako ako predtým, no teraz s pokojnejším pocitom. Akosi som vedela, že tu nebude a ja sa k nemu budem môcť vkradnúť v maximálnej tichosti.
Ešte aj podrážky celé od krvi sa mi šmýkali, ale...kráčala som. Vyšla som hore tých pár schodov a potom rovinu, aby som sa dostala ku dverám. Modlila som sa, aby neboli zamknuté a nemusela som rozraziť ešte aj tie, ale mala som šťastie. Stačilo stlačiť mohutnú železnú kľučku a dvere boli otvorené. Sotva som krompáč už držala v ruke, ale nehodlala som zastať a ušetriť ho. Chcel mňa, aj Evana zabiť, tak teraz nech zomrie on.
Keď som ho uvidela ani nie tak ďaleko od seba, samovoľne sa mi na tvár natlačil úsmev. Pomaly som kládla jednu nohu za druhou, až som sa dostala k nemu. Hrabal sa v nejakých papieroch na stole, zvonka bolo ešte stále počuť sirénu a to som a využila. Nepočul ma prichádzať. Výhoda bola v mojich rukách. Výhoda, ktorej som sa chopila a zdvihla krompáč nad hlavu.
Skôr ale, než by som aj zasadila posledný úder, mi niekto zozadu schmatol ľavé zápästie a druhou rukou trhol krompáčom k sebe, až moje zovretie povolilo a dopadol na zem. Drexel sa v momente obzrel, oči sa nám stretli no v tej rýchlosti som nestihla ani nič povedať. Ten, čo mi zabránil ho zabiť ma veľmi rýchlo strhol k sebe a následne hodil na zem. Biela podlaha sa sfarbila krvou a ja som bolestivo padla na svoju ľavú ruku.
„Otec!" zakričal zrazu hlas, ktorý mi bol až moc dobre známy. Obzrela som sa, ale žeby mal len kúsok odo mňa stáť Grayson, to som nečakala. Nechcela som, aby ma takto videl, ani keby sa čo dialo, ale inak to zjavne nešlo. Ležala som tam na zemi ako úplná chudera, ktorej zas len vyhŕkli slzy pozerajúc na niekoho, koho som chcela objať.
„Camila, čo to má znamenať? Prečo vyzeráš...takto?"
„To je ona?" opýtal sa prekvapene starší muž s čiernymi vlasmi, ktorého zjavne Grayson oslovil ako otec. Akože...akože jeho otec? Podoba tam nejaká bola, to som musela uznať, ale čo tu robí jeho otec? Vravel mi, že tu slúžil predtým, ako nastúpil on, ale aj tak.
Drexel na nás stále ešte bez slov pozeral, akoby ani neveril vlastným očiam, že som tu. Ja som sa ale viac sústredila na Graysona, ktorý ma zodvihol zo zeme. Nechcela som, aby bol od krvi ešte aj on, takže som sa od neho okamžite odtiahla. Bolel ma každučký sval, ale ak by sa dalo, ešte by som sa pokojne pobila.
„To je všetko tvoja krv?"
„Nie! To je krv ľudí, ktorých tento človek zatvoril do cely a nechal ich tam umrieť! Niektorým zašil ústa, vypichol oči a čakal, kedy umrú od hladu, alebo sa tam navzájom pošlapú! A vieš, čo je najhoršie?" opýtala som sa so smiechom a oprela sa o stôl, ktorý mi bol najbližšie. „Ja som medzi nimi skončila tiež. Zviazal mi ruky, zalepil ústa aby som nemohla kričať a strčil ma do cely k nim." Pozrela som na svoje zápästia, okolo ktorých ešte bolo stále obmotané lano. Akurát sa pretrhlo, keď som ním zavadila o krompáč.
„Je to pravda?!" oboril sa na neho Grayson, ale Drexel nás oboch len parádne vysmial. Ani by som sa nečudovala, ak by to začal zapierať a vymyslel si nejaký nezmysel, ktorý by ma úplne strápnil, alebo zo mňa urobil blázna.
„Z časti. Tých ľudí som tam nedostal ja a teba som tam nezavrel za trest. Bol to spôsob, ako ťa vystrašiť, lebo si v poslednej dobe toho moc dovoľuješ a rovnako aj Evan!"
„Čakáte, že vám to uverím po tom všetkom, čo som tam dole videla?"
„Ak by som ťa chcel mŕtvu, dávno by si nežila Camila! Išlo mi len o to, aby si si uvedomila kde skončíš, ak neprestaneš s tým, čo robíš. Tak ako tých ľudí, Carley tam bez zábran strčí aj teba a odtiaľ už niet cesty von." že nie? Nedostala som sa práve odtiaľ bez pomoci? Nikoho som predsa nepotrebovala, len samú seba a ten krompáč.
„Neverím vám už ani slovo." ten človek sa mi proste tak strašne hnusil, až som tomu ani neverila. Verila som mu, myslela som si, že je na mojej strane, ale aj pre neho som len nejaká hračka. Rovnako, ako pre všetky ostatné hovädá na okolí.
„Kde je Evan?"
„Vďaka vám stále tam dole." neviem ako to bolo možné, ale ten čistý hnev ma akoby opustil. Bola som viac zúfalá a sklamaná, ako nahnevaná. Mala by som sa zjavne konečne naučiť, že na tomto svete už niet komu dôverovať. Možno robil pre môjho otca, ale po tomto už jeho úmyslom len tak nemôžem veriť. Môj život na ňom bude závisieť aj naďalej, to nehovorím, ale keď sem prídem, môže to prebehnúť aj bez slov.
„Grayson musíš mi pomôcť dostať ho von. Prosím ťa." po ničom som netúžila viac, ako sa mu hodiť okolo krku, poriadne ho objať a pri bozku na chvíľu na všetko odtiaľ zdola zabudnúť, ale nemohla som. Bol tu jeho otec, ktorý o nás nesmie vedieť. Rovnako ako o nás nemal vedieť ani Drexel. Špinaví zradcovia si nezaslúžia vedieť nič.
„Samozrejme. My pôjdeme, ale ty by si mala..."
„Idem s vami," povedala som rozhodne a bez ešte jedného pohľadu na Drexela zdvihla krompáč zo zeme a vydala sa späť smerom k márnici. Neviem, ako ho odtiaľ dostaneme, ale tak...kamene samé o sebe nevyzerali veľké, takže možno postačí pár odhádzať a Evan prelezie. Alebo možno nie. Nevedela som, čo mám očakávať, lebo keď som bola ešte tam dole, všímala som si hlavne tú hromadu tiel, po ktorej som stúpala.
Keď som ale ukázala, že musíme preliezť tým boxom na telo, či už Grayson, alebo jeho otec sa zhrozili, až sa mi chcelo smiať. Preto som ich aj strčila stranou a išla prvá. Zas som si pred sebou posúvala krompáč, ale...akosi som sa bála vyliezť von. Vedela som, čo ma tam čaká a neminie. Každý následný krok sa mi tak strašne hnusil, triaslo ma z toho od zimy, no pomaly som pokračovala.
„Čo sa to tu stalo?" opýtal sa Grayson potichu a chytil ma za pravú ruku. „Odkiaľ sa vzali tie telá?"
„Zabila som ich. Všetkých som zabila Grayson, len aby som zostala nažive. Ty si nebol v tej cele, kde sa na teba naraz tlačilo neviem koľko ľudí, až som myslela, že sa tam zadusím. Krompáčom som si prerazila cestu cez mreže, ale oni ma sácali za seba, aby sa dostali von skôr. Ak som chcela žiť a vrátiť sa, nemala som na výber."
„Hovoríš mi pravdu?" keď ku mne urobil ešte krok bližšie a pohladil ma po líci, akoby sa mi zrútil celý svet. Cítila som sa tak strašne unavene, ale aj oklamane zároveň. Chcela som len, aby sme sa vrátili k nemu a ja som sa mohla v posteli schúliť do jeho náruče. Evanova prítomnosť bola ale vec, ktorá ma plne zamestnávala a nedovolila mi sústrediť sa len na bolesť, či únavu. On bol dôležitejší.
„Samozrejme, že ti hovorím pravdu."
„Dobre," zašepkal a zasunul mi pár pramienkov vlasov za ucho. „Čo teda potrebuješ?"
„Odpratať aspoň časť tých kameňov, aby sme sa dostali k Evanovi." ukázala som na horu šutrov, čo popadali zo stropu, keď sa tam pri nás vynoril aj Drexel. V jednej ruke som ešte stále zvierala krompáč, takže by som mohla pokojne dokonať to, čo som si zaumienila. Ja som ho ale radšej dala Graysonovi, nech robí čo chce. Nemala som silu, aby som im naozaj pomohla. Len som akurát nechcela zostať tam v márnici.
„Mám nápad. Ty s mojim otcom sa vrátite späť, a my dvaja ho odtiaľ dostaneme. Otec by kvôli krížom nemal dvíhať nič ťažké, takže mi pekne pomôže ten, čo to spôsobil." dosť škaredo zagánil na Drexela, no nezazlievala som mu to. Vlastne mi veľmi vyhovovalo, čo povedal. Jeho otec vyzeral ako v pohode chlap a možno by nebolo nadarmo, ak by sme sa zoznámili.
„Počkajte až sa mi dostanete do rúk! Trocha vám prifarbím výraz," zakričal Evan, načo som ale reagovala len úsmevom. So zvukom, ktorý predstavoval praskanie kostí v tichu som sa pomaly pobrala späť. Grayson sa ešte s otcom o niečom rozprával, no nezachytila som ani slovo. Len som kráčala ako omámená, až kým som zas neklesla na kolená, aby som sa preplazila.
„Camila však?" opýtal sa pán Black, sotva sa objavil tam pri mne. Ja som sa usadila ne jeden zo schodov, odkiaľ som fakt videla, že sa mu nevstávalo najľahšie. Asi mal naozaj nejaký zdravotný problém, ako Grayson hovoril. Na jeho otázku som len prikývla a čakala, čo mi povie ako nasledujúce.
„Dám ti malú radu, ak dovolíš."
„Samozrejme." snažila som sa neznieť napäto. Päste som ale držala zaťaté, akoby som sa pripravovala na bitku. No popravde som čelila len otcovi muža, s ktorým som sa za posledný čas zblížila. Nešlo o nič viac, ale predsa som bola nervózna. Určite vie, prečo som tu skončila a ani teraz som sa neprezentovala v práve najlepšom svetle.
„Môj syn má veľmi dobré srdce a dokáže veľmi ľahko súcítiť s ľuďmi, ktorí to potrebujú." prikývla som, pričom si on sadol ku mne na schody. „Preto by som ťa poprosil, aby si to nezneužila. Si mladé, krásne dievča, nesúdim ťa podľa toho, čo si urobila alebo neurobila, len ti radím, aby si sa od neho držala ďalej."
„Nemám v úmysle mu ublížiť," odpovedala som plne zahľadene niekam do prázdna. „Bol jediný, kto mi tu pomohol keď som prišla, vypočul ma, keď som to potrebovala a ja nevidím dôvod, aby som mu ubližovala, alebo to nejako využívala." Ja som nikdy nevedela byť ten typ, čo len tak využíva ľudí. Nevidela som dôvod, prečo to robiť. Ak je ku mne niekto milý a chce mi pomôcť z vlastnej vôle, prečo by som to mala zneužiť?
„V dnešnom svete už myslí každý len na svoje dobro Camila a potom ľudia ako on na svoju dobrotu len doplatia. Nemaj mi to za zlé, ale hoci je môj syn už dospelý, je mojou povinnosťou, aby som sa o neho staral."
„Prečo by som vám to mala mať za zlé? Môj otec bol rovnaký. Stále sa zaujímal o to, čo sa so mnou a bratom deje, aj keď sme už neboli malé deti." a obaja sme si to cenili. Stále lepšie, ako keby ani nemal vedieť, kde sa napríklad motáme celé dni, alebo s kým ten čas trávime.
„Mrzí ma, čo sa stalo tvojej rodine, hoci si to možno urobila ty. Nemôžem ťa súdiť, lebo naozaj neviem ako to bolo, ale každopádne mi ich je ľúto. Hlavne tvojich sestier. Koľko mali rokov?"
„Desať," odpovedala som potichu a vlastne pomerne ubolene. Nech som o tom celom premýšľala neviem koľko a nech sme o tom s Grayson hovorili trebárs aj stokrát, ešte stále to bolelo. Bolelo to, ako čerstvé rany, ktoré som utŕžila napríklad dnes.
„Mohla by som teraz povedať niečo ja vám?"
„Poď nato," povzbudil ma s úsmevom, ktorý ma vlastne zahrial pri srdci. Podobal sa na ten Graysonov, ktorý som tak veľmi milovala. Dokázala by som naň hľadieť pokojne aj dvadsaťštyri hodín denne.
„Len toľko, že vám ďakujem za skvelú výchovu vášho syna. Je z neho poctivý človek, ktorý to v živote dotiahne ďaleko." ako soba mi jeho otec nesmierne sadol, už len tým samotným prístupom ku mne. Vyzeral na rovnako milého človeka, ako Grayson.
Ešte sme tam trocha sedeli v tichu, ale keď sa odtiaľ zdola zas ozval buchot, bola som veľmi šťastná. Evan sa vynoril ako prvý a hádam ani nemusím hovoriť, ako rýchlo som aj napriek krvi skončila v jeho objatí. Bola som ale tak strašne šťastná, že je v poriadku, hoci sa na nás zosypal kus stropu starej bane. Keď som však uvidela Drexela a hlavne ako mu tiekla krv z nosa, musela som sa pousmiať. Evan zjavne dodržal svoje slovo, že mu trocha prifarbí výraz.
„To ty máš na svedomí ten masaker?"
„Musela som. Pre seba...ale aj pre teba."
„Pre nás," opravil ma, pričom som ho ja ešte tuhšie objala. Som tomu chalanovi toľko dlžná, že toto bola maličkosť. Rovnako ako Grayson, mi podal ruku keď som to potrebovala a nenechal ma padnúť na samé dno. Ako som si ho tak obzrela, vyzeral našťastie v poriadku, čo ma tešilo. Zďaleka nebol tak doriadený ako ja.
***
„Mrzí ma, že si musel kvôli mne poslať otca preč," prehovorila som, ale sotva som prehlušila tečúcu vodu. Doteraz som bola v sprche sama, ale bola som rada, keď za mnou Grayson prišiel. Hoci mu to trvalo, ale zohnal mi čisté oblečenie, lebo toto by som si na seba už nikdy nedala. Inokedy som nemala problém, vypralo sa, nechala som ho vyschnúť, samozrejme často na sebe, ale inak sa nedalo. No takto nasiaknuté krvou by som si ho už nikdy neobliekla.
„Povedal, že príde inokedy," odpovedal a veľmi uvoľňujúco mi položil ruky na plecia. „Nebol tu pre nič konkrétne, len aby ma pozval na obed domov. Mame vraj chýbam."
„Dúfam, že pôjdeš." bolelo sa síce čo i len pohnúť, ale otočila som sa k nemu a prinútila sa aj k úsmevu. Drexel ma presviedčal, aby som zostala tam, že sa mi na rany pozrie, ale rázne som odmietla. Grayson sa navyše podujal, že ma vezme k sebe a postará sa o mňa, čo bolo prijateľnejšie. Dohodli sme sa ale, že spať budeme u mňa v cele. To bude predsa len bezpečnejšie, ako keby som mala byť načierno tu.
„Všetko ma príšerne bolí."
„Ako by aj nie? Videl som tú spúšť, čo si narobila." aj on vyzeral dosť zničene. Ale len podľa toho, čo vravel Evan, nemohlo byť ľahké odhádzať kamene. A hlavne, keď väčšina práce bola na ňom, lebo pochybujem, že Drexel moc pomohol. Zišiel sa koniec koncov ešte aj krompáč, čo som tam nechala, čiže...ten bol asi hlavným hrdinom dňa.
„Bolo ťažké dostať Evana von?"
„Ani nie ťažké, lebo časovo náročné. Kamene samé o sebe neboli veľké, ale bolo ich milión." prikývla som a obaja ho, aby ma vlastne troška podoprel. Nevládala som stáť sama, takže keď okolo mňa ovinul ruky, mohla som si vydýchnuť. Dokonca natoľko, že som si s privretými očami oprela hlavu o jeho rameno. Z niektorých rán mi ešte stále vymokala krv, hlavne na kolenách, ale už aj to štípanie od vody som ignorovala.
„Vieš ale čo bolo najvtipnejšie? Keď sa Evan snažil preliezať a zasekol sa mu zadok."
„A to mi ho predtým tak ospevoval, keď sme tam liezli." bola som rada, že sa dostal von v poriadku. Možno je divný, ale mne ako kamarát absolútne vyhovuje. Chápe ma, ja chápem jeho a to myslím stačí.
„Prečo ste tam vlastne išli? Čo bola zámienka?"
„Vravel, že je to tunel, ako sa dostať na slobodu. Vraj tam bola dávno soľná baňa, čo je vlastne pravda, ale...to čo tam dole bolo, mi prišlo ako z hororu Grayson. Ak by si vedel ísť ďalej, narazil by si na viac cieľ, kde boli tie..." ja som vlastne ani nevedela, ako to pomenovať. Od ľudí to už malo ďaleko, ale predsa mi nič iné na rozum neprichádzalo. A hoci som ich len tak zmasakrovala pre vlastnú slobodu, ľutovala som to. Ľutovala som každý švih krompáčom, ktorý som im zasadila, len aby som zostala nažive.
„Stačilo mi, čo som videl." to, ako ma začal hladiť po chrbte mi padlo vlastne veľmi dobre. „Si v poriadku? Myslím psychicky."
„Asi toho dnes moc nenaspím." únava narobila svoje, ale nočné mory ma budú prenasledovať určite ešte poriadne dlho. Preto by som fakt ocenila, ak by si ku mne ľahol a rozptyľoval ma nejakými rečami. Alebo hoci nech je aj ticho, ale nech viem, že je pri mne a nič mi nehrozí.
„Ukáž tú hlavu," povedal zrazu a ja som sa od neho trocha odtiahla, aby som vedela skloniť hlavu. On sa mi chvíľu prehrabával vo vlasoch, no potom zjavne našiel ranu, lebo aj ten najjemnejší dotyk bolel. Najhoršie asi bolo keď sme prišli a nevedeli sme ani nájsť všetky miesta, odkiaľ tiekla moja krv a nešlo o tú z bane. Preto Grayson najprv troška panikáril, či som naozaj nemala zostať dole. Ja som ho ale ubezpečila, že mi stačí jeho pomoc a dokonca aj tá moja.
„Nevyzerá to až tak zle, ako som si pôvodne myslel. Máš tam ale peknú chrastu."
„Poriadne to bolí." preto som asi aj odtiahla hlavu, len aby ma nechal. Bola som rada, že zo mňa konečne zišla všetka krv, takže som nechcela vidieť ešte ďalšiu. On mi na to len s úsmevom vzal tvár do dlaní a ja som sa konečne dočkala bozku, po ktorom som túžila už tam dole. Z nejakého dôvodu som si ho ale nedokázala užiť. Stále som myslela na všetko, čo sa stalo tam dole a nie na Graysona, ktorého krásne pery patrili v tej chvíli jedine mne.
„Prepáč," povedala som okamžite, keď som sa odtiahla. Proste som sa na to teraz necítila. Potrebovala som iba aby ma objímal a bol ticho. Nech po tom všetkom cítim, že som s niekým, na kom mi záleží a kto mi neklame. Možno by som sa v tom nemala toľko rýpať, predsa len...ja neviem. Ak si bol tak blízky s otcom, prečo to urobil? Možno bola pravda, že ma chcel len vystrašiť, ale môžem si byť po tomto celom istá? Zjavne by som sa mala od neho držať čo najďalej.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Ak sa na to teraz necítiš, v pohode."
„Som hladná," zahlásila som úplne od veci, ale trocha smiechu vlastne padlo dobre. Rovnako ako palacinky, ktoré sme si urobili skôr, akoby ma Grayson zaviedol späť. Pomohlo mi to uvoľniť sa, ale hlavne sme sa zbavili. A robili konečne niečo normálne, nie stále len to, čo bolo v dennom režime. A ani sme nakoniec až tak nepohoreli, lebo sme sa obaja parádne najedli. Až som mala chuť si ľahnúť v jeho posteli, čo sa ale samozrejme nestalo.
„Ak to takto pôjde aj naďalej, pokradneš mi všetky svetre," povedal Grayson, sotva za sebou zavrel dvere na cele. Ja som si už pár hodín vylihovala v posteli a ku podivu mi ani nebola taká zima, ako zvyčajne. Ešte som sa aj dokázala uložiť docela pohodlne, pričom si ku mne mohol ľahnúť ešte aj on.
„Ak by tu nebola takmer neustále zima, nepotrebovala by som ich," odvetila som a pekne potľapkala po matraci vedľa mňa. Nech si nemyslí, že ležím len na jednej strane postele zo srandy.
„Už si sa nevedela dočkať, kedy prídem, že?"
„Samozrejme." ani neviem, kde som vzala tú náladu takto trocha žartovať. Náladu som vlastne mala pod psa, ale keď sa on snažil, nechcela som ho sklamať, alebo niečo. Preto som aj prijala, keď zo seba zhodil tú škaredú vrchnú časť uniformy a ľahol si ku mne. Len tak v čiernom tričku vyzeral stokrát lepšie.
„Nebolí ťa hlava?" ja som ňou len nesúhlasne pokývala, pričom mi on vtisol pusu na čelo. Zjavne sa pýtal kvôli môjmu pádu, na ktorý by som bola ja najradšej zabudla. Povedala som Graysonovi pri jedle všetko od doby, kedy sme vošli tam dole až pokým som sa neobjavila pred ním. Počúval ma pritom celom tak pozorne, až chvíľami zabúdal jesť. Takže viete ako to bolo. Ja som do seba pchala jednu palacinku za druhou, akoby som nejedla aspoň dva mesiace.
„Tvoj otec naozaj pôsobil ako milý človek. Dokonca sa mi nebál ani prihovoriť." trocha ma aj mrzelo, že som nemala viac času sa s ním porozprávať. Alebo, že som nemala viacej chuti. Možno ak by som mala za sebou ľahší deň, išlo by to lepšie.
„Aj ti povedal niečo konkrétne?"
„Aby som ti neublížila a nevyužívala tvoju dobrotu." nemalo by zmysel, ak by som mu povedala niečo iné. Bola to od jeho otca len rada, za ktorú som sa nemala prečo uraziť. Chcel mi proste len poradiť.
„Tak ho hádam poslúchneš." tá škodoradosť v jeho hlase sa nedala prepočuť, ale...aspoň si za to vyslúžil pusu. Cítila som sa trocha zle, že som ho tak odmietla v sprche, tak som mu to chcela nejakým spôsobom vynahradiť.
Prišlo mi to istým spôsobom aj zvláštne. Keď sme boli takto spolu, nič mi neprišlo také zlé. Alebo aj teraz...akoby sme neležali v cele. Ale proste u mňa doma, na mojej posteli s tým, že celá moja rodina je doma. Pokojne, bez nejakých pochýb by som ho rodičom predstavila. Podľa mňa ešte aj bráško by sa z neho tešil a rozumeli by si.
„Pokús sa zaspať. Budem tu, keby niečo," povedal napokon potichu, čo som ja aj poslúchla. Spať asi nebudem, ale aspoň sa môžem pokúsiť. Ešte lepšie som sa tam pri ňom uložila, hlavu si zložila na jeho hruď a to mi vlastne aj stačilo. To, že sa jeho ruka po chvíľke ocitla v mojich vlasoch, s ktorými sa začal hrať, bola len krásny bonus.
„Už nikdy bezo mňa za Drexelom nechoď, áno? Vidíš, že ani Evan nebol záruka toho, že sa ti nič nestane."
„Tak skoro za ním nepôjdem." bola som si nejako moc istá a to som vlastne ani nevedela, čo prinesie zajtrajšok. Dúfala som ale, že tá zmes liekov mi vydrží na ďalšie dva mesiace, možno aj viac, aby som k nemu nemusela. Zjavne ani moja hrdosť by mi to nedovolila. Ak som mu povedala, že u mňa skončil, mala by som sa toho držať aspoň kým nebude nevyhnutný.
„Dúfajme, že to nebude treba." už som sa vlastne ani neunúvala odpovedať. Sústredila som sa len na Graysona, ako leží pri mne, hrá sa mi s vlasmi a hlavne...na ten krásny pocit bezpečia v jeho náručí. Pri tomto celom sa tá baňa ani nezdala zrazu skutočná. Len ako nejaký vzdialený zlý sen, ktorý sa už nikdy nebude opakovať.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro