„Prečo ste si ma dal zavolať?" opýtal som sa skôr, ešte než som vystúpil z výťahu. Sotva som nechal Camilu, ma jeden zo strážnikov zastavil, aby som šiel sem. Vraj mi Carley chce povedať niečo veľmi dôležité a mám za ním bezodkladne prísť. Možno...možno ak by nešlo o tak veľa, vynadal by som mu za to chovanie ku Camile. Takto mi ale zjavne zostáva len mlčať.

„Vitaj Black," zahlásil akoby som prišiel na akúsi priateľskú návštevu. „Posaď sa. Za chvíľu sa k nám pridá ešte niekto." Ukázal na jednu zo stoličiek pred ním, ku ktorej sa mi ale kráčalo dosť ťažko. Nemal som z toho dobrý pocit. Možno sa naplnilo to, čo som si stále myslel. Proste som mu začal vadiť natoľko, že ma zabije a Camilu dostane na starosť niekto iný. Nedivil by som sa, keby padne také rozhodnutie. Hlavne po tom celom, čo sa udialo medzi nimi dvomi.

„Dovtedy budeme ticho?"

„Ale nie. Dovtedy by si mi mohol povedať, prečo si Warnerovej dával ten prívesok." škodoradostne sa pousmial a oprel na koženej stoličke. S váhaním som si napokon sadol aj ja sám a oči uprel jeho smerom. Zdal sa mi až moc priateľský, čo neveštilo nič, ale nič dobré.

„Mala narodeniny predsa," odpovedal som stroho a založil si ruky na hrudi. Toto bol jeden z momentov, kedy by ma zbraň upokojila. Ja som bola ale moc veľký posera, aby som ju so sebou nosil. Už aj Camila mi to odporúčala, ale...ja som ju proste nevedel poslúchnuť. Necítil som sa na tak veľkú zodpovednosť, akú obnáša nosenie zbrane.

„To ti ešte nedovoľuje, aby si jej nosil darčeky. Je to tvoj väzeň a nie priateľka! Alebo...alebo sa mýlim?" smiech, ktorý sprevádzal jeho otázku mi nahnal až zimomriavky. Môže niečo tušiť, aj keď sme dávali pozor? Alebo sa nedajbože Camila preriekla, keď tu bola? Možno v tom návale hnevu a zúfalosti povedala niečo, čo ho doviedlo k tomuto podozreniu.

„Ak už sme prišli na túto tému..." začal som napokon opatrne a lepšie sa usadil. „Prečo ste ju už dvakrát znásilnil? To tu naozaj nemáte nikoho iného na uspokojenie, len ju?"

„Máš pravdu, z jednej strany to robím, aby som potešil sám seba, ale mne ide hlavne o výsledky drahý Grayson. Nikdy som nebol typ, čo by chcel mať rodinu, nedajbože deti, ale...to je presne vec, ktorú od nej potrebujem. Očakávam, že mi porodí dieťa, ktoré bude mať z časti rovnakú DNA ako ona. Potom sa ešte len budú diať veci."

„Vy nie ste normálny!" sykol som pohoršene. „To dievča malo len nedávno osemnásť a vy chcete, aby vám do takýchto podmienok porodila dieťa? Čo s ním budete potom robiť? A hlavne Camila. V takomto prostredí by sa oň ani normálne nedokázala postarať."

„Kto hovorí, žeby sa oň mala starať?" tak to nech si veľmi rýchlo vyhodí z hlavy, žeby jej to dieťa hneď po pôrode vzal. Vtedy by som sa ešte len poriadne naštval a pretrhol ho, ako hada. Ak jej už raz to dieťa urobí, dá jej aj možnosť a vhodné podmienky, aby ho vychovala!

„Nech vám týmto ide o čokoľvek..."

„Možno by si si mal dávať pozor na jazyk Grayson!" ozvalo sa zrazu za nami, až som od údivu skoro spadol zo stoličky. Ani som nepostrehol keby sa dvere výťahu zas otvorili. Iba kúsoček za mnou ale zrazu postával môj otec. Akoby toto bolo miesto, kam môže len tak prísť na návštevu a potom bez slov vypadnúť.

„Čo tu robíš?"

„No čo asi? Prišiel som ťa pozrieť. Jonathan bol tak milý a pozval ma." tak Jonathan? Ten bastard si ani nezaslúži, aby ho človek niekedy nazval krstným menom. Necítil som sa ale dobre, že tu otec bol. Predsa ho prepustil so slovami, aby sa už nevracal. Viem to, lebo som bol prítomný. V rovnaký deň, ako skončila jeho služba začala tá moja, čiže sa mama musela naozaj „tešiť". On sa konečne dostal z tohto pekla a vrátil sa jej domov a ja som bol tým pádom na rade.

„Myslel som, že ti padne dobre stretnutie so známou osobou. Predsa len si sa mi zdal posledné dni, akýsi...nesvoj." nesvoj? Preto, že som bol zamyslený? Posledné dni nemyslím na nič iné, ako je útek. Možno ešte nie sme pripravení, ale nesmieme čakať o nič dlhšie. A či už Drexel súhlasí, alebo nie, behom pár týždňov musíme odísť. Ak s nami nepôjde, bude to o niečo ťažšie, ale zvládneme to. Len si musíme nájsť nejaké miesto, kde nás nikto nenájde. Evan minule cestou späť z kanalizácie spomínal, že má partu, s ktorou býval predtým a stále sú v kontakte. Takže tam by sme sa zjavne mohli utiahnuť tie prvé dni, ak na nič iné neprídem.

„Mohol by ste nás nechať aj osamote?"

„Ale samozrejme. Pokojne choďte." ukázal na výťah, čo mne nebolo treba hovoriť dvakrát. V momente som stál na nohách, pričom som si ale dôkladne prezrel muža, celého v čiernom, ktorý predstavoval môjho otca. Vlasy mal rovnako čierne farby ako ja a dokonca by sa to dalo povedať aj o jeho očiach. Mama hovorievala, že sú hnedé, ale...na čiernu sa podobali viac.

„Takže..." začal som, sotva sa za nami zavreli dvere výťahu, no to by sme nemohli byť tu, ak by sa práve vtedy nespustil alarm. Presne ako minule hučal na celú budovu, až sa nám obom rozhostil na tvári ten otrávený výraz. Rozhovor musí zjavne počkať, aj keby sme mali čo preberať. Stalo sa veľa vecí, odkedy som odišiel z domu.

„Tvoj prvý poplach?"

„Ale čoby. Už tretí." mysľou som bol ešte aj pri tomto celom pri Camile. Neviem, ale mal som taký ten divný pocit, že niečo nie je v poriadku a týka sa jej to viac, akoby malo. Sľúbil som jej, že po ňu dnes pôjdem skôr a zájdeme ku mne. Lebo vraj sa chce so mnou v sprche baviť a to sa tu samozrejme nedá. Ja som ale nemal to srdce jej odporovať, čiže som pristúpil.

„Zvládaš Warnerovú v pohode?"

„Rozumieme si," odpovedal som v skratke, kým nás výťah zviezol dolu. Ešte skôr, akoby sa dvere otvorili som sa pripravil na všetko, čo by sa mohlo diať. Pravdepodobne nič veľké, ale človek nikdy nemôže vedieť. Aj minule som musel počúvať pripomienky, že som sa nedostavil, keď to tu hučalo počas noci, ale viete kde som to mal. V noci mám voľno a navyše som nemienil nechať Camilu samú.

„V akom zmysle?"

„Bože otec, nemám šestnásť, aby si mi mal radiť v takomto smere." stále to rád robil. Kecal mi do toho, s kým by som mal a nemal chodiť a tak to potom aj vyzeralo. Ten vzťah, čo som minule spomínal Camile by som najradšej vymazal zo života. To oni mi stále hovorili, že je to dobré dievča, ktorého by som sa mal držať a ja ako správny syn som im nechcel kaziť ilúzie. Počítal som s tým, že čochvíľa odídem niekam slúžiť a budeme jej môcť povedať zbohom.

„Ja ťa len varujem Grayson. Nezapleť sa s ňou." sotva sa dvere otvorili, zhlboka som sa nadýchol a vykročil do toho chaosu. Otcovi som povedal, aby sa držal pri mne, kým sme prešli chodbou s celami. Nikoho sme tam ale nenašli, čo ma mierne znepokojilo. O poschodie nižšie bolo chaosu viac, čo ale aj tušil. Strážnici pobehovali hore-dole, no ja som aj v tej panike vedel, kam mám ísť. Skontrolovať, či sú Camila a Evan v poriadku.

Viem...hovoril som na neho, že je to blázon a nechcel som, aby sa bavili, ale teraz nemám na výber. Potrebujem pomoc, ak nás chcem odtiaľto dostať a on nie je to najväčšie zlo, ktoré by sa tu našlo. Nemá to v hlave v poriadku, ale dá sa s ním normálne vyjednávať. A to mi stačí. Navyše sa s Camilou skamarátili, čo je len bonus. Je dobré, že si s niekým rozumie a môže si s ním pohovoriť. Predsa len jej nie som stále k dispozícii.

„Ideme dole." toto bol vlastne moment, kedy som si želal, aby som mal zbraň. „Nech by sa tam dialo čokoľvek, zostaň pri mne." Otec len mlčky prikývol a hoci nie moc nadšene, ale vykročil som dole schodmi. Dával som pozor, aby sme nenarazili na niekoho, koho by som nechcel vidieť, ale nič sa nešťastie nestalo. Pár ľudí na otca za mojimi pätami divne zazrelo, no nemal nikto potrebu to nejako komentovať.

„Ak hľadáš Warnerovú, odviedol si ju Drexel," povedal starší strážnik, ktorý každé ráno stál pred veľkými dverami. Stretával som ho tu denne, ale akosi som nevedel, ako sa volá. Nepatril k tým najmilším ľuďom, takže som nemal potrebu sa s ním baviť. Tieto jeho slová ma ale dostali.

„Akoto? Prečo?"

„Neviem. Prišiel po nich osobne a nikomu nič nepovedal." takže po nich? Malo mi napadnúť, že s ňou bude aj Evan. Prečo si ich ale odviedol? Pokiaľ viem, Camile nič nebolo, aby musela ísť za ním.

„Čo ten hurhaj? Niekto utiekol?" pokýval hlavou, čo bol aj koniec debaty. Radšej som teda len kývol otcovi, aby ma nasledoval. Keď je tam dole, nemalo by sa jej nič stať, natoľko tomu chlapovi verím, ale človek nikdy nevie. Pokojný asi budem, až keď ju uvidím a presvedčím sa na vlastné oči.

„Ako sa má mama?"

„Mám ťa od nej pozdraviť. Vraj sa máš niekedy zastaviť na obed, alebo tak." s úsmevom som sklonil hlavu a zbehol schodmi. Z alarmu ma rozbolela už aj hlava, ale ešte stále to nevyzeralo, žeby mal stíchnuť. Ja osobne by som si najradšej šiel ľahnúť a vyspal sa, ale otca by som tak neodignoroval. Potom si v noci možno pospím trocha pri Camile. Nie je jej posteľ v cele moc pohodlná, to sa nedá povedať, no kvôli nej by som to vydržal.

„Raz sa určite zastavím. Teraz toho ale budem mať veľa." detaily som nemienil rozoberať. Ak by zistil, že s Camilou niečo máme, skončil by som. Na mieste by ma zabil a už by som si nemusel ani myslieť na to, kde trávim dnešnú noc.

„Ako ju vnímaš? Počul som o jej prípade veľmi veľa a hlavne potom, čo ju pridelili tebe."

„Ak by si ju spoznal, uveril by si jej. Nech už sa stalo čokoľvek, neurobila to otec. To dievča by mi nedokázalo tak dlhý čas klamať. Prvé dni boli divoké, ale našli sme spoločnú reč." trocha trvalo, kým sme jeden druhého pochopili, ale podľa mňa teraz by to na nás nebolo už ani poznať.

Nervy ma nenechali chladného, kým sme prišli dole. Nechcel som veľmi búchať na dvere, aby nás pustil dnu, takže sme vzali zadný vchod, kadiaľ som chodil aj bežne. Všade bol až moc veľký pokoj a ticho, čo mi hneď nesadlo. Čakal by som, že sa tu všetci traja budú baviť a smiať, presne ako minule, takže toto bola naozaj studená sprcha.

„Camila?" skríkol som na ňu a pomaly sa pohol ďalej. Tu dole to hučalo o niečo menej, čo som ale prijal. Otec zostal vo dverách sledovať dianie na chodbe, kým ja som šiel stále ďalej. Zaujali ma otvorené dvere na konci chodby, ktoré som si doteraz vlastne ani nevšimol. Bolo za nimi zažaté svetlo, čiže niekto tam musel byť.

„Čo ty tu Black? Nemal by si zisťovať čo sa deje vonku?" zakričal mi späť Drexel a po chvíľke sa objavil vo dverách. Nato, žeby tu tí dvaja mali byť sa zdal až moc prekvapený, že ma vidí. A hlavne ten spôsob, akým za sebou zavrel dvere. Tak rýchlo, aby som ani náhodou nemal možnosť sa tam ísť za ním pozrieť.

„Zabudli ste zhasnúť."

„Ešte sa tam vrátim." ako ich zatváral, postrehol som záblesk kovu. A, že ho nebolo málo. Drexel sa ale len vybral mojim smerom, akoby nič. Vysmiaty, pohodový krok a skrátka to celkové uvoľnenie, čo mu panovalo na tvári. Ak by som mal zhodnotiť jeho správanie za ten čas, čo sa poznáme takýto pokojný ešte nikdy zjavne nebol.

„Kde je Camila? Povedali mi, že ste ju a Evana ráno odviedol."

„To áno, ale už tu nie sú. Povedal som, aby ich odviedli späť, ale keď je tu teraz ten cirkus, fakt neviem kde skončili." to, ako bezstarostne mykol plecami, keď okolo mňa prešiel, ma dostalo hádam ešte viac. Doteraz mi stále tlačil do hlavy, aby som chránil Camilu, ako len dokážem a je mu zrazu jedno, kde skončila?

„Nahnevala vás niečím?"

„Ahoj Chris. Čo ty tu?" zakričal na otca vo dverách, akoby som tam ja ani nebol. Bolo ale fajn, že ho takto zamestnal. Mohol som využiť možnosť, aby som došiel k tým dverám. Potešilo, že boli len na zámok a nie na odtlačok ruky. Takto som aspoň mal možnosť, aby som sa za ne pozrel. Vôbec som sa ale neponáhľal. Kráčal som pomaly, obzeral sa za nimi, či sa bavia a nedávajú pozor mojim smerom. Jedine otec na mňa ponad jeho plece pozeral a to som využil. Kývol som mu hlavou smerom na dvere a cúvol pritom o pár krokov vzad, aby pochopil.

Opatrne som cúval, aby si nikto nič nevšimol, ale keď som pocítil dvere za chrbtom, znervóznel som. Chlad, ktorý spoza nich išiel mi aj hovoril, čo by tam mohlo byť. Márnica. Prečo by tam ale len tak chodil, keď tam nikto nie je? Pokiaľ viem, nikto odvčera nezomrel, ani nič podobné. A načo by tam inak bol? Nuda počas pracovného dňa?

Po ťažkej kovovej kľučke som siahol s rezervou a stačil ju tak opatrne a potichu, aby si to nikto nevšimol. Chlad sa mi okamžite rozlial celým chrbtom, až ma striaslo. No pokračoval som v cúvaní ďalej, až kým som nebol dnu. Kov, ktorý som predtým videl bol z obrovskej steny plnej mraziacich boxov na telá. Takže presne vec, ktorú som očakával. Všetky dvierka boli pozatvárané, všade dokonalé čisto a hlavne tie hnusné moc intenzívne svetlá. Aj napriek jeho práci, som si nedokázal predstaviť, žeby tu mal naozaj na tých stoloch niekoho pitvať.

„Nemyslím si, žeby si tu mal byť Black," napomenul ma zrazu, až ma myklo od ľaku. Mal ale zjavne pravdu. Nebolo tu nič, čo by sa mi zjavne oplatilo obzerať. Keď sa to celé vonku upokojí, nájdem Camilu. Určite bude v poriadku. Ak by vedel, že jej niečo hrozí, nebol by takýto pokojný. Natoľko ho už poznám.

„Len ma zaujímalo, čo tu schovávate," odvetil som a automaticky šiel preč. „No mohlo mi to napadnúť." Otec na mňa už hádzal ospravedlňujúce pohľady ohľadne toho, že ho nezdržal. Nemienil som to ale riešiť. Najradšej by som už mal Camilu pri sebe, aby som sa nemusel v tomto smere strachovať.