„Načo vám akože bude moja krv?" opýtala som sa, no nedokázala som hľadieť priamo na neho, navyše s ihlou v ruke. Myslela som, že dnes bude pokojný deň, ale keď si po mňa a Evana Derexel len tak prišiel osobne, táto vidina sa dokonale stratila. Najlepšie bolo, že strážnikov to ani nezaujímalo. Takže buď má s nimi nejakú dohodu, alebo...alebo som sa v ňom sklamala a tiež spolupracuje s tým bastardom.

„Tak po prvé som ťa potreboval dostať od tých bláznov a po druhé sa chcem pozrieť, ako dobre ten mix liekov zabral. Predsa to robieval aj tvoj otec, nie?"

„Ale to bolo iné. Otec to robieval preto, aby vedel, koľko času približne má na výrobu ďalšej dávky, ak sme doma žiadnu nemali." nenávidela som, keď mi otec brával na takéto účely krv. Za tie roky by si človek myslel, že bude mať prax, ale nie. Stále mi tú ihlu pichol tak nešťastne, že som ešte dva týždne mala krásnu modrinu.

„A ja potrebujem oficiálny dôvod, pre ktorý som si ťa zavolal, ak by sa niekto veľmi o to zaujímal."

„A čo Evan?" kývla som hlavou jeho smerom. „S ním chcete robiť čo?"

„Povyberať mu stehy, ak sa teda už tak rád bije." aj on na neho pozrel, ale Evan nám zjavne nevenoval pozornosť. Neviem prečo, ale posledné dni sa mi zdal akýsi nesvoj. Možno mu Grayson niečo povedal, no ani z neho som nedokázala nič dostať. Ani som vlastne nevedela, ako sa ho opýtať. Ako som povedala, moc sme sa spolu nebavili, keď som bola v cele a keď sme konečne mali súkromie, boli tu aj iné veci, ktoré bolo dobré prebrať.

„Hotovo," povedal po chvíľke, čo mne už solídne stŕpla ľavá ruka. „Pritlač si tam vatu, aby si nemala modrinu." Už mi vlastne aj vadilo, že to stále schytala moja ľavá ruka. No ako otec, tak Drexel hovorili, že iba tam našli schopné žily. A keď ja som tomu akosi extra nerozumela, nechala som prácu na nich. Musela som sa ale zasmiať, keď si s úsmevom prezrel moju krv v skúmavke. Ak mu takáto maličkosť urobí radosť, prosím. Ja mu nebudem kaziť náladu.

„Grayson ti odkázal, že sa tvoj kamarát ozval?"

„Hej. Včera mi to spomínal." nechcela som sa pozerať, ako trápi Evana, tak som si radšej ľahla na posteľ, kde som sedela a zapozerala sa do stropu. Ku podivu som mala za sebou príjemnú noc. Celkom fajn som sa vyspala a ráno ma Grayson naozaj milo zobudil. Ešte som ani neotvorila oči, už si pýtal pusu, ktorú som mu ale neodoprela.

„Divím sa, že sa k nemu ten odkaz dostal tak rýchlo. Dúfajme len, že v tom nie je háčik."

„Neviete, čo presne povedal? On si predsa len myslel, že som mŕtva a všetko." nečakala som, žeby z vrecka na nohaviciach vytiahol papier, ale vlastne ma to aj potešilo. Keď som ho ale roztvorila, ten rukopis už taký úsmevný nebol. Ani to nevyzeralo, ako písmo, ale len škrabance od mačky.

„Fakt neviem, čo si mám o tvojom odkaze myslieť, ale ak si to bola naozaj ty...nezostáva mi nič iné, len prísť. Hneď po poprave som šiel do tvojej cely a fotka bola to jediné, čo po tebe zostalo. Ani neviem prečo, ale odložil som si ju. Nech už som ti povedal po súde hocičo, verím, že si to nebola ty C. A hej...viem, kde by som ťa mal hľadať, takže behom najbližších dní sa zastavím. Zatiaľ sa drž. Modro očko."

Potešil ma ten podpis na konci odkazu. Nesúhlasil s tou prezývkou, ale zjavne ju teraz počul rád. Kto vie, či to mysle úprimne. To ohľadne súdu. Keď mi hovoril, že mi neverí, vyzeral pritom dosť presvedčivo. A myslím, že to ma dostalo asi najviac. Celý ten mesiac sa ku mne totiž správal tak milo a starostlivo, až som si naozaj myslela, že je na mojej strane.

„Naozaj ďakujem, že ste to zabezpečil. Pochybujem, že niekedy sa ešte dostanem k inej fotke." a hlavne k takej, kde sme všetci. Aj táto bola fotená vlastne len pár dní predtým, ako brata zavreli. Dvojičky mali vtedy narodeniny a tak sme sa odfotili. Ja samotná mám na nej len štrnásť rokov, takže...to bolo už nejaký ten piatok dozadu.

„Za málo." vlastne som len očakávala, kedy mi povie, prečo nás sem oboch priviedol. Ak by totiž išlo iba o to, aby mne vzal krv a jemu vybral stehy, išlo by to inak. Neprišiel by po nás osobne, ale nechal strážnikov, aby nás doviedli. Takto na nás ale nikto nečakal a on nás tu mohol držať dokedy len sám chce. V tom bol háčik.

„Takže..." začal, sotva bol s Evanom hotový, čím si vyslúžil aj moju pozornosť. „Mám pre vás jednu úlohu skôr, ako sa vrátite. Keďže sme minule preberali ten plán úteku, prezrel som si plány budovy a našiel som ešte jednu možnú cestu. Cez márnicu vedie jeden tunel, ktorým by sme sa mohli dostať von. Preto chcem, aby ste to tam dnes prezreli a vrátili o niečo múdrejší."

„A ste si istý, že tam ten tunel je?" čo ak prídeme až na jeho koniec a sloboda bude na dosah ruky? Máme sa predsa vrátiť a riskovať, že sa tam už nikdy nemusíme opäť dostať? To je predsa bláznovstvo.

„Som. Musíte síce preliezť cez jeden z boxov na telo, ale to je maličkosť. Už pár týždňov som tam celkovo nikoho nemal."

„Povzbudivé," zamrmlal Evan a zoskočil z postele. Videla som, že ani jemu sa do toho nechce. Ale zas...nečudovala som sa. Ani nevieme, čo nás tam dole čaká a či tam naozaj niečo je.

„Ja neviem. Nezdá sa mi to ako dobrý nápad. Viete vôbec, čo tam dole predtým bolo?"

„Ešte za veľmi starých čias soľná baňa. Preto som si istý, že tunel je dosť široký aj všetko. Akurát musíte zistiť, v akom je stave." bola by som radšej ak by šiel s nami aj Grayson. Predsa by sme na tom boli lepšie, ak by nás šlo viac. Ale brala som, že sa musí vyspať pred ďalšou službou. Kto vie, čo nás čaká v noci. Tu sa nedá spoliehať na pokojnú noc.

„Koľko máme času?" zjavne som bola dotieravú s tými otázkami, ale musím vedieť, do čoho idem. Aj keď by mi to mohlo zaručiť slobodu, naslepo len tak nepôjdem. Možno budem znieť sebecky, ale nemienim riskovať svoj život viac, ako bude nevyhnutné. Čaká toho na mňa veľa, keď sa dostanem von, takže by som sa tam rada dostala v poriadku.

„Koľko potrebujete."

„Tak by sme mali zjavne vyraziť," zahlásil Evan a podišiel ku mne. Ešte stále som bola na pochybách, ale keď už som držala v rukách baterku, nemala som na výber. Dokonca som sa nechala zaviesť aj dole do márnice, kde to bolo vrcholne nesympatické a všetko možné okolo toho. Ten chlad ktorý tam bol a celkovo oceľ a plech, ktorý som videla všade, kam som sa len pozrela. Až mi prišlo zle a mala som chuť utekať kade ľahšie.

„Evan ty pôjdeš prvý, áno? Ak by si narazil na niečo, čo by sa ti nepozdávalo, vráť sa."

„Jasné," zamrmlal, načo mu Drexel otvoril jedno zo spodných dvierok. Takto zhora to vyzeralo oveľa priestrannejšie, než som si myslela, ale keď budem už dnu, určite mi to tak nepríde. Za slobodu to možno ale stojí. Predsa len čo by nám mohli, keby ujdeme? Už nič, lebo by sme boli obaja slobodní a išli by sme, kade chceme. Bodka.

Nemyslela som, že nás tam následne len tak nechá, ale stalo sa. Celá situácia mi akosi nesedela. Prečo by nás tam len tak posielal, ak sa máme vrátiť? Keby naozaj chcel, nechá nás rovno ísť. On a Grayson predsa môžu kedykoľvek dať výpoveď a odísť. Tak prečo sa musíme po nich vrátiť? Celé to bolo, ako postavené na hlavu.

„Čo si o tom myslíš?"

„Nepáči sa mi to," odvetila som a založila si ruky na hrudi. „Prečo myslíš, že nás tam posiela?"

„To by sme mali zistiť." asi až moc energicky si Evan kľakol a nazrel dnu. Popravde som sa k nemu pridala, ale už som razom nebola taký optimista. Ten tunel, alebo čo to malo byť, nebol vôbec priestranný, ako sa zhora mohlo zdať. A hoci som stále bola pomerne malá a chudá, mala som strach, že sa zaseknem. No čo potom ešte Evan a Grayson? Pre nich to nebude ešte ani natoľko príjemné.

Nechala som ho predsa ale, aby šiel prvý. Nedalo sa byť ešte ani poriadne na štyroch, lebo by ste si šúchali chrbát o plech nad vami. Sotva som tam vlastne len vliezla, už som mala pocit, že sa mi zlomí chrbát, ale vycúvať by bolo ešte ťažšie. Ani pohľad na Evanov zadok nebolo nič príjemné, ale aspoň som nemusela ísť prvá. Moje zlé pocity z malých priestorov sa ale dostavili pomerne rýchlo, takže už po malej chvíli som mala pocit, že sa nedokážem nadýchnuť.

„Máš klaustrofóbiu, alebo tak funíš, len aby si ma zabavila?"

„Debil," odsekla som, ale popravde ma rozosmial. Zjavne za moje nepríjemné pocity strachu v malých priestoroch mohol Matthew. Keď sme boli malí a hrali sme sa, zavrel ma do skrine dole v otcovom laboratóriu. Akože to by bolo ešte v pohode, ak by ma tam nenechal a dokonca nezabudol, že som tam. Napokon ma našiel až otec, keď prišiel domov o tri hodiny. Najvtipnejšie ale bolo, že v dome nikto iný nebol. Takže Matthew ma nielenže zabudol v zamknutej skrini, ale ešte aj všetci odišli, akoby som ja ani nikdy neexistovala.

„Tak? Ako to je?"

„Áno, necítim sa dobre keď som v príliš malom priestore, stačí?" nerada som o tom hovorila, no ak už do mňa raz rýpe. „Navyše ani výhľad na tvoj zadok nie je nič moc."

„No dovoľ!" ohradil sa a zacúval trocha vzad, až skoro narazil do mňa. „Možno nemám taký pekný, ako ty, ale nemáš sa ani načo sťažovať. Či...Grayson má lepší?"

„Evan!" zrúkla som naňho a baterkou, ktorú som zvieral v ruke ho buchla po tom jeho tak ospevovanom zadku. Naozaj som nepotrebovala počúvať, kto má aký zadok, keď som mala pocit, že za chvíľu umriem. Preto som do neho len strčila, aby sa konečne pohol dopredu a dostali sme sa čo najďalej. Mali sme malé problémy dostať dole poklop na konci, ale Evan to zvládol. S nadávkami, ale zvládol.

No...sotva sme zas mohli stáť normálne na nohách, mi prišlo ešte horšie. Tam dole bolo také teplo, že ešte ani keď som si vyzliekla Graysonov sveter a košeľu, mi nebolo o nič lepšie. Obe som si uviazala okolo pása, no mala som chuť si dať dole ešte aj tielko. Pohnúť sa ďalej však bolo oveľa ťažšie, ako som myslela. Dostávali sa k nám z tmy hlasy veľmi nepríjemne sa odrážajúce od stien.

„Odvážime sa ísť ďalej?" obaja sme sa zdali na vážkach, no cesta späť zjavne nebola. „Znie to tam ako z hororu." V tomto som nešla protirečiť. Bála som sa pohnúť z miesta, ale predsa som ako prvá vykročila tmavou chodbou. Baterku som silno zvierala v ruke, až mi obeleli hánky a rozbolela celá ruka. Dokonca ešte aj kolená sa mi triasli, ako malému vyplašenému dieťaťu. Zvedavosť ma ale poháňala vpred.

„Počkaj!" sykol Evan a raz dva ma dobehol. Drexel mal asi pravdu, lebo to tu pripomínalo soľnú baňu. Našli sa dokonca ešte aj koľaje, ktoré však sotva bolo vidno pod toľkou hrdzou a popadanými kameňmi. Zo stien viseli aj staré lampáše, ktoré ale robili všetko, len nesvietili. Skoro som sa dokonca potkla na krompáči, ale Evan ma udržal na nohách.

„Odkiaľ ide ten krik?"

„Nie som si istá, či to chcem vedieť." veľmi opatrne som pokračovala, no...asi som nemala. Skôr, akoby som sa psychicky pripravila, sa mi naskytol pohľad na cely, ktorých mreže na tom boli rovnako hrozne, ako koľaje. Horšie ale bolo, čo bolo za nimi. Doslova masa ľudí, ktorá tam poriadne nemala ani miesto. Všetci boli natlačení na sebe a dokonca...dokonca stúpali po ďalších telách, ktoré bezvládne ležali na zemi.

„Pane Bože." ak by som si neprekryla ústa rukou, zjavne by som sa vyvracala priamo na mieste. Nie každý z nich mal totiž možnosť, aby kričal. Väčšina mala zašité, doslova zašité ústa. Všade po tele mali otvorené, hnijúce rany, otrhané šaty, jeden chlap, ktorý na mňa kričal asi najviac nemal dokonca ani oči. No zjavne to bola vec, ktorá zo mňa dostala raňajky. Až som skoro ovracala Evanovi topánky.

„Čo to má pre Boha znamenať?! Kto vás sem dostal?" opýtal sa Evan ani neviem koho, ale prišlo mi to, akoby tí ľudia nevedeli už ani rozprávať. Každý len vrieskal, stonal od bolesti a to bolo celé. Hnilobný pach, ktorý sa šíril celou chodbou ma stále viac napínal, až som sa ich smerom ani nedokázala pozrieť. Kto iný, ak nie Carley by to mohol mať celé pod palcom? Musí vedieť, čo sa tu dole nachádza a tak ľudí, ktorí mu boli nepríjemní proste strčil sem.

„Mali by sme ísť Camila," povedal Evan potichu a podoprel ma. Ja som už sotva stála na nohách, ale ak by bolo treba utekať, dokázala by som to. Asi len ten pohľad na ľudské utrpenie ma robil takou slabou. A hoci by som naozaj mala ísť, nedokázala som to. Už len pomyslenie, žeby som ich tu mala nechať aj naďalej trpieť ma ničilo.

„Musíme...musíme niečo urobiť Evan. Nemôžeme ich nechať trpieť."

„Nie. Musíme ísť ďalej." ak by som sa ho nedržala pevne ako kliešť, už by som mu ležala pri nohách. Ako mohol niekto urobiť takéto zverstvo nevinným ľuďom? Alebo trebárs aj vinným. V prvom rade sú to predsa živé bytosti, ktoré cítia bolesť. To ten blázon vôbec nechápe, že existuje niečo ako bolesť, či utrpenie?

„Camila prosím," vzdychol beznádejne a ešte silnejšie ma zovrel v objatí. Ja som sa ale nevedela pohnúť z miesta. Bola som k tomu zverstvu chrbtom, ale vreskot bol stále neznesiteľnejší. V hlave sa mi ozýval, akoby som na neho už nikdy nemala ani zabudnúť. Ako keby ma mal už do konca života prenasledovať v tých najhorších nočných morách.

„Nevieme, či sem dole niekto nechodí. Ak nechceme skončiť rovnako, musíme ísť zlatíčko," pokračoval v presviedčaní a dokonca ma donútil spolu s ním urobiť pár krokov. „Prosím ťa Camila, počúvni ma. Nemáme s nimi nič spoločné a tak to musí aj zostať. Pokojne privri oči a ja ťa prevediem." Prikývla som, a nakoniec sa veci diali podľa neho. Kráčali sme ďalej, nechali mučiareň za sebou, ale mne sa ešte pred očami stále objavovali tie obrazy. To, aké hnijúce rany pokrývali telá tých nešťastníkov, ako mali niektorí pozašívané ústa...alebo ako sa mňa kričal ten chlap bez očí. Akoby to ani nebolo skutočné, len nočná mora.

„Kam ideme?" opýtala som sa úplne znechutene, keď už bolo okolo nás väčšie ticho. „Kráčame už dosť dlho, ale stále je tu len tma." Vlastne som čakala, že nabehneme na ďalšiu celu s ešte nechutnejšími vecami. Už by som sa zjavne mala naučiť čakať všetko. Ešte aj úplne neznesiteľné veci a oveľa horšie, ako toto.

„Ja neviem. Ak chceš, posaď sa tu a ja to prejdem. Keby som našiel východ, vrátil by som sa po teba, o to sa neboj."

„Nemôžeme predsa len tak odísť." hovorila som opak, ale zmenila som názor. Musíme predsa niečo urobiť, aby tak neskončilo ešte viac ľudí. A medzi nimi pokojne aj my dvaja. Ak Carley naozaj príde na to, že mu nedokážem porodiť dieťa, čo by mu bránilo v tom, aby ma sem nestrčil? Nič. Absolútne nič.

„Ideš teda so mnou?" prikývla som a radšej pridala do kroku. Dostaňme sa čo najrýchlejšie na koniec, inak tu rovno zomriem. Motali sme sa tam na koľajisku, prešľapovali veľké, či malé kusy skál odpadnutých zo stien, narazili aj na pár totálne rozpadnutých baníckych vozíkov a...hlavne sme začuli v tme ďalší krik. Keď sme sa priblížili, zavrela som oči a sklonila hlavu. Nepripúšťala som si k sebe ten hnusný škrek, akoby ich niekto ešte aj teraz sťahoval z kože.

„To si robíš žarty?! Ten chlap nás podviedol!" zrúkol zrazu Evan a mňa donútil tiež zastať. Prišlo sme totiž na koniec bane. Na koniec, kde bola ďalšia cela, priami oproti nám, s ešte väčšou masou ľudí. A v ešte horšom stave. V živote som ešte nevidela, aby boli živej osobe vidno kosti, ale teraz...

„Evan poďme prosím preč."

„Ani by som sa nečudoval, keby nás tu zavrie a skončíme niekde medzi nimi! Musel vedieť, čo nás tu dole čaká!"

„Prestaň!" zrevala som, čo mi ešte hlasivky stačili a otočila sa tomu utrpeniu chrbtom. Aj tu malo veľa ľudí zašité ústa, ale nie tak dôkladne, ako vpredu. Týmto niť, ktorou mali pery stiahnuté k sebe doslova akoby...ja neviem...zahnila do kože? Ďakovala som vlastne Bohu, že som na raňajky zjedla len krajec chleba a vypila čaj. A, že som vynechala včera večeru.

„Ty si vôbec neuvedomuješ, o čo tu ide?! Každý si myslí, že toto miesto je len väzenie, ale je to ústav...mučiareň Evan! A ak nevypadneme, alebo niečo neurobíme ani nechcem pomyslieť na to, čo sa nám stane!" neverila som, žeby s tým Drexel niečo mohol mať. Prečo by tvrdil, že poznal otca a má sa o mňa postarať, ak sa v rovnakom čase zúčastňuje na takejto ohavnosti? Možno nevie, že tu niečo takéto je.

„Musíme vypadnúť!" ja som ešte stále predýchavala ten šok, pričom mi toľko ľudí hľadelo uprene do očí a kričali. Vychudnuté, doslova kostnaté ruky prestrkovali cez mreže a prosili o milosť. Pomaly by sa ani nedalo povedať, ktorí boli muži a ktorí ženy. Najradšej by som ich bola všetkých zabila na mieste, len aby už netrpeli. Pomoci im už nebolo, tak prečo by si nezaslúžili mať konečne svätý pokoj od tohto celého?

Evan ma napokon ale pevne chmatol za ruku a potiahol preč od nich. Kráčal rýchlo, až moc rýchlo, až som si pritom celom neuvedomila, že sa niekde naokolo nás rozhučala siréna. Presne ako minule v noci, keď som spala u Graysona. Bože môj....Grayson. A to som pôvodne chcela, aby šiel s nami. Ešteže to tak nebolo. Zvuky sirény a následné výstrely, dokonca hlasný dupot nad našimi hlavami bol ale už veľa. A zjavne nie len pre mňa, ale aj strop nad nami. Vôbec sa mi nepáčilo, že z neho padalo stále viac a viac kamienkov, ktorých som mala po chvíľke plné vlasy.

„Bež!" skríkol na mňa a dokonca do mňa strčil, aby som utekala ako prvá. Nemala som vlastne kade zablúdiť, lebo tam viedla iba jedna rovná cesta. Uhýbať sa ale všetkému, čo bolo na zemi nebola vôbec hračka. Niekoľkokrát som skoro spadla na nos, ale nezastavovala som. Ani, keď sa naraz zhora zosypalo priamo na nás neviem koľko kameňov a Evan ma naozaj surovo postrčil dopredu. V tej rýchlosti som sa za ním ešte stihla pozrieť, ale to bolo zároveň aj posledné, čo som na určitú chvíľu videla. Keďže som nezastavila, cúvala som ďalej, no krompáč, ktorý som predtým minula, ma teraz dostal. Veľmi rýchlo som sa o neho potkla a ako som dopadla, veľká skala na zemi si našla moju hlavu. A to dosť bolestivo, až sa mi krik a temnota na chvíľu zliali dokopy. Oči som sa odvážila znova otvoriť, až keď sa dianie okolo mňa trocha upokojilo.

„Evan?" zakričala som na neho a pošúchala si boľavé miesto vzadu na hlave. Dlaň mi dokonca zostala od krvi, ale ja som sa aj tak škriabala na nohy a hľadala baterku. No aj napriek otrasnej bolesti v hlave som mala byť zjavne rada, že sa tá hromada šutrov zhora zosypala len kúsok odo mňa a nie priamo na mňa.

„Evan!" asi trikrát som sa otočila dookola, len aby som zistila, že neprišla žiadna odpoveď. Vôbec žiadna. Oči mi automaticky zaplavili slzy, ale ku podivu som neváhala. Presne som vedela, čo mám robiť, hoci som sa bála. Prvá cela bola len kúsoček odo mňa, všetci mi akoby kričali priamo do ucha a načahovali ku mne ruky, ale...musela som.

Ak je nažive, potrebuje pomoc, ktorú mu ja sama ale neviem poskytnúť. Hlavne nie, ak nás od seba delí takáto prekážka. Preto som si len pretrela oči, párkrát sa zhlboka nadýchla a potom sa rozbehla. Prebehla som okolo ciel, zhodila si z pása ako sveter, tak košeľu a proste bežala. Takmer v úplnej tme, lebo tá malá baterka mi veľa už nepomáhala. Predtým, keď sme ich mali dve, to bolo o niečo lepšie, ale takto? Minimálne trikrát som sa ešte potkla, oškrela si lakte, roztrhla nohavice na kolenách, ale pokračovala som, až kým som sa nevplazila do tunela. Aj napriek krvi, ktorá sa mi veľmi šmýkala som liezla tak rýchlo, ako sa len dalo. Teraz, keď som vedela, čo za sebou nechávam, sa krik a ten hnilobný zápach niesol akoby za mnou, ako nejaký duch. Myšlienka na Evana ma ale hnala pred, aj napriek strachu a bolesti.

Von som vlastne vyliezla tak rýchlo, až ma náhle svetlo oslepilo a ja som ako nejaká mŕtvola padla na studenú podlahu. Krv som mala už hádam úplne všade, z hlavy mi stekala až dole chrbtom, celé ruky a nohy som mala od nej, ako som po nej liezla a vlastne...ani som si prvotne neuvedomila, že mi rany tak veľmi krvácajú.

„Dúfam, že si si to tam užila Camila," povedal zrazu Drexel, čo bola aj vec, ktorá ma donútila vstať na nohy. Teda...to som chcela. Sotva som sa pretočila z chrbta, že sa postavím, do mňa sotil, takže som zas skončila ležiac na zemi. Horšie však bolo, že on si ku mne čupol aj s nejakou striekačkou v ruke a hádam tým najšialenejším výrazom, aký som kedy videla.

„Prosím nehovorte mi, že to celé máte na svedomí vy! Verila som vám a...to vy ste spustil ten poplach? Vedel ste, že stačí málo, aby ten strop povolil, však? Chcel ste nás oboch zavraždiť, alebo dokonca zamknúť do jednej z tých cieľ?!"

„Samozrejme. Vieš...každý jeden klon treba zahubiť moja zlatá. A ja ti garantujem, že tam dole ťa nikto už nikdy nenájde. Až na samotnú smrť samozrejme." zasmial sa a skôr, akoby som ja nejako zasiahla, mi tú obrovskú ihlu zabodol priamo do krku. Zmohla som sa už len na výkrik, vlastne veľmi podobný tomu, čo sa ozýval dole. Tma sa ma ale zmocnila veľmi rýchlo. Až moc rýchlo.

Tááááák...názory na túto zradu a zároveň to všetko, čo sa dole nachádza? :D