Už aj dobrých päť minút som len tak hľadela pred seba a lovila v pamäti, kde sa to nachádzam. Sedela som na akejsi stoličke, pričom pred sebou som mala veľkú počítačovú obrazovku s kopou tlačítiek k nej. Niečoho som sa ale nedotýkala. Bola som plne zahľadená na skupinku šiestich ľudí len kúsok odo mňa. Traja muži v bielych plášťoch, ktoré mali na chrbte logo výskumného týmu financovaného vodcami komunity. Nikdy som nechápala, prečo majú v logu sivého potkana so žiariacimi červenými očami a hrozivo dlhými pazúrmi, ale...natoľko ma to ani nezaujímalo. Viac pozornosti som venovala štvrtému mužovi, ktorý bol zhodou okolností môj nebohý otec.

„Morgan je ti dúfam jasné, že toto ťa bude stáť veľmi veľa. A teraz nehovorím len o peniazoch," prihovoril sa otcovi jeden z tých mužov. Bol o niečo nižší ako on, s hustými hnedými vlasmi a dosť nevkusnou bradou. Ja osobne by som mu odporučila, aby sa oholil.

„Som si toho vedomí," odpovedal otec svojim vždy rozhodným a tvrdým hlasom, pričom bez varovania pozrel mojim smerom. „Ale nemal som na výber." Preľakla som ma, či ma môže tiež vidieť, ale keď sa zas len nezaujato pozrel späť na nich, vydýchla som si. Neskutočne ale bolelo vidieť jeho tvár. Tie črty, ktoré ma sprevádzali celým mojim životom.

„Mal si ju nechať ísť."

„Ak by si bol na mojom mieste, pochopil by si prečo som takto rozhodol." až keď otec ustúpil nabok, som uvidela za ním doteraz schované akési dievčatko. Mohla mať tak päť rokov maximálne. Celkovo bola dosť bledá, hoci to mohla spôsobovať aj biela, do ktorej bola oblečená. Tmavé vlásky jej v jemných vlnách padali na plecia, pričom tie krásne zelené oči upierala na jeden konkrétny bod. Na chlapca, ktorý sedel na podobnej stoličke ako ja. Vyzeral o pár rokov staršie ako dievčatko, ale zjavne mu to neprekážalo, keďže sa na ňu krásne usmieval. Moc si ale podobný neboli. On mal oproti nej krásne bledohnedé vlásky, s tými najmodrejšími očami, aké som kedy videla.

Vlastne až pri pohľade na neho mi došlo, na čo sa vlastne pozerám. Zrazu mi všetko zapadlo na miesto a ja som nemala ani najmenšie pochybnosti. Zjavne preto sa mi na tvár okamžite natlačil úsmev a tak celkovo som sa upokojila. Vedela som, že hoci sa jedná o sen, nemusím sa báť. Nestane sa nič zlé, čo by som nechcela vidieť.

„Je ti ale jasné, že si ju nemôžeš len tak odviesť, však? Musí zostať tu."

„Asi sme sa nepochopili drahý Swen. Ona nie je váš pokusný králik. Je moja. Dal som vám všetky potrebné informácie, pracoval som spolu s vami, financoval vás, takže si na ňu nerobte nároky. Dobre ste od začiatku vedeli, ako to dopadne." nevyzeralo to tak, že ten holohlavý muž pochopil otcove slová. Rozhodne tak ale mal urobiť, lebo na ňom bolo vidno, že pomaly stráca trpezlivosť. A to nebolo nikdy dobré.

„Nemáš na ňu o nič väčšie právo, ako my Warner! My sme ju vytvorili. Ona je náš klon!" nevidela som túto scenériu po prvé, takže som dobre vedela, čo sa stane ako ďalšie. A aj sa to vlastne stalo. Otec pokynul tomu dievčatku, aby prešla za chlapcom. Ten zoskočil zo stoličky a sotva k nemu došla, ju vzal za ruku a postavili sa bokom.

„Matt schovajte sa pod stôl. Toto nechcete vidieť," povedal otec, ale ešte skôr, akoby sa obe deti pod ten stôl fakt schovali, vytasil zbraň spod čierneho kabáta a začal strieľať. No nielen do mužov, ktorí padli k zemi ako sťatí, ale aj do počítačov naokolo. Dokonca do sklenených dverí, za ktorými sa ukrývala hlavná časť laboratória. Viete si teda predstaviť, aké drahé počítače s akými dôležitými programami otec rozstrieľal.

Ani som vlastne nemala jasné, na koho z nich hľadieť. Či na deti, ktorými to vlastne ani nehlo, alebo na otca. Na otca, ktorého už budem naveky vídať len v snoch. Darmo sa ja snažím presvedčiť samú seba, že to natoľko už nebolí, keď pravda je niekde úplne inde. Bolí to rovnako ako v tej deň, keď som ich doma našla mŕtvych. A naozaj veľmi silne pochybujem, že bolesť zmierni niečo iné, ako pohľad na utrpenie tých, ktorí za to môžu. Zjavne až vtedy si budem môcť z časti vydýchnuť.

„Pokojne vylezte. Odchádzame," prehovoril zrazu otec k deťom, ktoré ho na slovo počúvli. Tá časť, ktorú som ale mala najradšej mala ešte len prísť. Časť, kedy k ním otec podišiel a oboch objal s toľkou láskou v očiach. Akoby sa pozeral na svoje celoživotné šťastie, ktoré mu nemôže nikto vziať, ani keby sa čo dialo.

„Vieš ako sa voláš moja?" opýtal sa zrazu toho malého dievčatka, ktoré na neho hľadelo pomerne zmätene. Otec ale tak túžobne očakával odpoveď, až mi doslova vyhŕkli slzy. Bolo krásne hľadieť na to, ako sa k nej správal, ale...proste to bolelo. Vedela som, že na mňa sa už takým pohľadom nikdy nepozrie. Neobjíme ma, alebo mi nedá pusu na dobrú noc. Nikdy ma už nebude odháňať z laboratória, aby som si šla ľahnúť, lebo za chvíľu svitá a príde moja učiteľka.

„Camila," povedal zrazu niekto, pričom ja som oči ešte stále upierala na nich troch. Už vlastne ani nie tak na otca s dievčatkom, ale na toho chlapca. Tiež sa pozeral mojim smerom, akoby ma naozaj videl. Presne akoby vedel, že tam stojím a sledujem ich.

„Camila." otočila som sa okolo vlastne osi, ale nenašla som toho, kto ma volal. Hlas bol ale známy a nesmierne upokojujúci. Brala som ho vlastne ako signál, že je čas. Čas zobudiť sa a nechať toto celé za sebou, ako už niekoľkokrát predtým. Len tak, akoby som nevidela, čo sa tu stalo. Ako by sa len kúsok odo mňa neváľali tri telá vo vlastnej krvi, pričom majetok vládcov komunity bol zničený mojim otcom.

„Camila." pri treťom vyslovení môjho mena som sa už vlastne poddala, usmiala sa na chlapca a privrela oči. Nechcela som ešte ísť, túžila som počuť odpoveď dievčatka, ale nemala som na výber. Dúfala som len, že realita nebude po prebudení tak hrozná, žeby som radšej skončila zastrelená, ako tí muži.

„Áno?" zamrmlala som ešte stále rozospato a so zavretými očami, zatiaľ čo ma niekto pohladil po chrbte. V tom momente sa aj zvyšky príjemného pocitu zo sna vytratili a mňa obklopil známy chlad. Sedačka na ktorej som zjavne zaspala pri rozprávaní s Evanom ma nepríjemne tlačila a v hlave mi trešťala bolesť.

„Niežeby som ťa budil s radosťou, alebo také niečo, no musíme ísť."

„Grayson?" nejako mi nesadlo, že práve on by tu mal pri mne byť. Až keď som sa zaprela o lakte a obzrela sa naokolo som zistila, že som tu zostala už len ja. Bolo mi to ale vrcholne jedno, takže...som sa ani nikam nenáhlila. Namiesto toho som len Graysona schmatla za ruky a tak prudko ho potiahla k sebe, až na mne naozaj skončil vyvalený.

„Čo robíš? Ešte ti ublížim."

„Ty nikdy." neboli tu už ani strážnici, takže sme mali voľné pole. Zjavne preto som ani dlhšie neotáľala a pobozkala ho. Od toho celého incidentu sme sa posledné dni akosi držali od seba. Napokon som u neho ani nespala, lebo ma Drexel nepustil, ale brala som to. On zostal spať tam so mnou, čiže sme boli spolu tak, či tak.

„Niečo sa ti snívalo?" opýtal sa, pričom sa tam pri mne asi až moc pohodlne uložil. „Lebo sa ti nijako extra nechcelo vstávať."

„Videla som otca," odpovedala som v skratke. Neplánovala som mu povedať, čo nasledovalo. Obsah sna patril do kategórie vecí, o ktorých on ešte nemusí nič vedieť. Možno časom, keď budeme slobodní. Ale teraz určite nie.

„Nechceš ísť ráno von? Mali by sme aspoň trocha súkromia."

„To máme aj teraz, nie?" možno by sme tu nemali byť, ale keď sme si tu tak skvele ľahli, ani sa mi nikam nechcelo. V cele by som aj tak nemala čo robiť. Predtým sme sa síce zvykli baviť aj hodiny, ale poslednú dobu to obmedzujeme. Ani jeden z nás nepotrebuje, aby si ostatní niečo začali namýšľať. Musíme celý tento kvázi vzťah utajiť dokedy to len pôjde.

„Inak...nejaký Miles Mertin ti odkazuje, že sa najbližšie dni zastaví," nadhodil dosť od veci a odhrnul mi vlasy z tváre. „Kto to je?"

„Modro očko? Môj bývalý strážnik, ktorému som písala odkaz. Zabudla som si v cele jedinú fotku rodiny, ktorú som mala pri sebe, tak som vsádzala na to, že mi ju prinesie. Je to veľmi v pohode chlapík, takže si zjavne budete rozumieť."

„Aj s ním si mala takýto blízky vzťah?" ten podlý úsmev, ktorý mu zdobil pery sa nedal prehliadnuť. Keby tak len vedel, ako to v skutočnosti je. Hlupáčik...nikdy som na nikoho nemyslela v tom smere, ako na neho.

„S ním to bolo na inej úrovni. Keď som ti hovorila o tej skupinke, s ktorou som lozila budovy a tak...odtiaľ ho vlastne poznám. Bol jeden z vodcov, alebo ako by som to povedala. Dlho som potom nevedela, čo je s ním, ale sotva som ho tam vo väzení uvidela, vybavili sa mi spomienky na toto obdobie. Len som sa ho akosi nikdy neopýtala, či si pamätá aj on mňa." ani vlastne neviem, ako by som to tam celé bez neho zvládla. Prvé dni sa ku mne každý choval ako k zvieraťu. Sácali si do mňa jedna radosť, nadávali mi...proste nulová úroveň. On sa mi ako prvý prihovoril a dal ma trocha dokopy. A hlavne sa postaral, aby som nezomrela od hladu, keď som ja odmietala jesť skoro týždeň.

„Jemu môžeš ďakovať, že som sa sem vôbec dostala. Nebyť jeho, bola by som dávno mŕtva, ešte pred tým trestom smrti."

„To aby som to aj urobil, keď sa ukáže." hoci sa nám nechcelo, vstali sme, on ma ako správny člen ochranky spútal a pomaly sme sa vybrali k mojej cele. Všade na chodbe bol ten ruch, ktorý som priamo nenávidela. Každý po vás pozeral, akoby ste boli štvané zviera, alebo ja ani neviem čo. Proste o ničom. A rovnako hrozné, ak nie ešte horšie to bolo už na chodbe s celami. Tam sa na nás vedel každý len smiať ako nadrogovaný.

„Už si vymyslela potkanovi meno?"

„Predsa som ti hovorila, aby si mi s tým pomohol," podpichla som ho a zastala pred svojou celou. Už som ani nemusela počítať a automaticky som vedela, ktorá je moja. Možno ak by neboli medzi nami mreže a nebol tu Carley, ani by som sa necítila ako vo väzení, alebo čo to tu vôbec je. Mali by sme viac voľnosti, čo by mi bohato stačilo.

A k tomu darčeku? Sotva som to chlpaté klbko s dlhým chvostom uvidela, zamilovala som sa. Bol tak strašne rozkošný, až mi bolo stále neskutočne smutno, keď si ho Grayson bral späť. Dlho som ho pri sebe nemohla mať nikdy, ale o to viac som si asi užívala chvíle, kedy sme mali trocha času. Evana som samozrejme za tak krásny darček vyobjímala ako sa len dalo. Neviem kde ho zohnal, lebo tento naozaj nevyzeral ako tie hnusné potkany, čo behajú kanálmi. Len ešte meno som mu akosi nevymyslela. Pár dní som si nad tým už lámala hlavu, ale nič. No čo...možno v priebehu ďalších dní.