„Myslíš, že sa ho ešte dočkáme?"

„Dúfam," odvetil Grayson hľadiac na oblohu. Vlastne od rána sme sa motali tu vonku, takže bol celý deň vlastne v poriadku. Bála som sa, že by ešte mohol prísť Carley, alebo niečo, no čím viac sa zvečerievalo, tým som bola pokojnejšia. Párkrát sme zliezli dolu, aby sme sa prešli, no stále sme skončili na rovnakom mieste. A musím uznať, že posledný krát sa už aj Graysonovi liezlo hore ľahšie.

„Pomaly už nebude nič vidno."

„Mal by žiariť." naživo som ešte meteorit padať nevidela, ale určite by to bolo krásne, ak by sa nám to podarilo zazrieť. Bola som už vlastne poriadne hladná, ale zvedavosť ma ešte stále držala na mieste. Ale zas tešila som sa, že noc nestrávim v studenej cele, ale v posteli vedľa Graysona. Myšlienky na brata a celú tú správu mi ešte stále nedali pokoj, no...odľahlo mi, že som ho videla. Aspoň viem, že je živý a celkom v poriadku.

„Asi," dodal po chvíľke ticha, čím ma vlastne aj rozosmial. Ja som sa už chvíľu pohrávala s kompasom na krku, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Už len ten nápad, že mi ho dal kvôli budúcnosti ma nadchol. On to myslel vážne. My sa odtiaľto naozaj dostaneme. Len to chce čas. A dôveru. Musíme si na sto percent veriť a potom sa dostaneme niekam.

„Mal si priateľku predtým, ako si sem nastúpil pracovať?" opýtala som sa zrazu, asi aby som prerušila ticho. „Vieš, počas školy a tak."

„To bolo dávno. Neboli sme spolu vlastne ani neviem ako dlho. Pár mesiacov aj to tak, že som s ňou zostával z ľútosti. Bol som hlúpy."

„Prečo z ľútosti?" čakala som, že mi ani neodpovie a hneď sa opýta na to, či je Mattie môj prvý chalan, ale prekonal sa. Občas sa mi zdalo, že by najradšej využil každú šancu, len aby sa o ňom niečo dozvedel. Čo sa mne osobne samozrejme nepáčilo, ale keď Grayson vie byť taký otravný v tejto veci.

„Stále keď som sa chcel rozísť, mi začala vyplakávať, že ona sa zabije keď ju nechám a ja neviem čo ešte. A ja som bol dobrák, ktorý jej chcel dobre, tak som zostal."

„A napokon to bola ona, kto odkopol teba...že?" so smiechom prikývol, čím ma teda fakt dostal. Ja som to povedala len tak zo zábavy, ale zjavne som trafila do čierneho. Pri našich rečiach mi neuniklo ani to, že už hodnú chvíľu držal moju ľavú ruku a palcom mi hladil hánky. Bolo to vlastne veľmi uvoľňujúce, až by človek aj zabudol čo sa okolo neho deje.

„Nepôjdeme už? Som hladný."

„V tomto akoby si mi čítal myšlienky." usmiala som sa a...proste som si nemohla pomôcť. Ako tam posedával naproti mne a vietor sa mu pohrával s vlasmi, musela som mu dať pusu. Nič neviem ako vášnivé, alebo ja neviem čo. Proste rýchla pusa, aby sa nám možno obom liezlo dole ľahšie.

Ja som išla na vec ako prvá, ale poviem vám, že smerom dole to už nebola taká zábava. Musela som stále dávať pozor, kde je ďalšia diera, aby som do nej vložila nohu. A to samozrejme zahŕňalo, aby som hľadela dole. Čo bol ale kameň úrazu. Párkrát sa mi dosť nepekne zatočila hlava z tej výšky, až som myslela, že zletím dole. Preto som s radosťou prijala pocit bezpečia, keď som stála na pevnej zemi.

„Mrzí ma, že sme ten meteorit nevideli."

„Trocha aj mňa, ale čo sa dá robiť." aby si bol istý, že sa nehnevám alebo niečo, sotva zliezol som ho vzala za ruku a preplietla si s ním prsty. Aké by to len bolo krásne, ak by sme teraz boli slobodní. Mohli by sme si ísť kam by sme len chceli. Pokojne aj na druhý koniec sveta a potom späť.

„Myslel si už na to, kam pôjdeme po tomto celom?" opýtala som sa opatrne, no zrak som sklopila do zeme. „Ak utečieme, nemôžeme zostať v našej komunite."

„Ja viem. Premýšľal som nad ALFOU056. Podľa mňa by nás prijali."

„Naozaj to chceš risknúť v alfa komunite?" ja som si tým istá nebola. Tam je to úplne o niečom inom. Raz keď som bola menšia, som jednu s otcom navštívila a bolo to ako úplne iný svet. Prísne kontroly ,všade stráže a ja neviem ešte čo. Je pravda, že aj životná úroveň je tam o inom, ale...podľa mňa by sme sa nemali tlačiť na miesto, kam nepatríme.

„Tam nám poskytnú azyl najskôr. Ľudia čo opustia svoju komunitu sa málokedy odvážia ísť práve do alfa komunít. Preto tam máme podľa mňa najväčšie šance. A hlavne to nie je ďaleko." cítila som, že mi zjavne od nervozity pevnejšie stisol ruku, aj keď ja som bola pomerne pokojná. „Ber to tak, že ak sa nám tam nebude páčiť, pôjdeme ďalej. Nikto nám nemôže prikázať, aby sme život prežili na jednom mieste."

„Smiešne je drahý Grayson, že dnes ľudia s obľubou každému rozkazujú." inak by som tu nebola samozrejme. Keby premýšľali a neprijímali rozkazy z hora, nič by sa nebolo stalo. Lebo nech mi nikto nehovorí, že k nám prišiel ten vrah náhodne. Dobre vedeli kam toho blázna posielajú, koho ten dom je takže...toľko k čestnosti tohto miesta. Keby som tak len chápala, prečo sa potrebovali otca až natoľko zbaviť. A hlavne prečo museli trpieť aj mama a dvojičky.

„Ja viem. A práve preto je svet tam kde je." chcela som mu ešte niečo odpovedať, ale nemala som vlastne čo. Toto je téma, ktorú by sa ani neoplatilo rozoberať. Sami si môžeme za to, kam sme sa dostali a bodka. Všetko mohlo byť inak, ale keď ľudia nevedia čo so sebou, všetko je nanič. A hlavne keď sa takýto ľudia dostanú k moci.

Až kým sme zas nedošli k nemu som sa obzerala hore-dole po oblohe, čo náhodou nebudem mať šťastie, ale akosi to nevyšlo. No bola som rada, že nemusím späť do cely. A navyše, že tam nebudem sama. Posledné dni sme sa snažili obmedziť to, aby so mnou Grayson bol. Ak sme niečo chceli, bavili sme sa cez tú malú škáru s mrežami a hotovo. Aj doteraz sme si museli dávať pozor, ale odteraz je to kompletne o niečo inom.

„Takže...pokojne sa do rána cíť ako doma. Rob si čo chceš, zjedz čo chceš...pravidlá proste nie sú."

„Vďaka. Začnem asi sprchou." mala som pocit, že to mi padne asi tak najlepšie. Trocha porozmýšľam nad všetkým, čo sa stalo a tak a možno mi bude lepšie. Nechcela by som celý večer čo tu budem dumať nad bratom. Aj tak viem, že našu situáciu nezmením. Nedokážem sa k nemu dostať, ani keby som ako veľmi chcela. Veď ja ani presne neviem, kde to väzenie je. Hovorilo sa akurát, že niekde hore na severe. Nič viac, nič menej. Ak by som aj teraz mala možnosť ísť za ním, len by som blúdila v prázdnote. Naša komunita je posledná. Potom je tam už len rozľahlá púšť a pustatiny, kde sa skrýva ktovie čo.

„Ja zatiaľ urobím niečo na večeru." s vďačným úsmevom som prikývla a sveter s košeľou som zavesila ku dverám. „Čo také by si chcela?"

„To je jedno. Som tak hladná, že zjem všetko, takže sprav na čo máš chuť." nepotrebujem, aby sa mi prispôsoboval. Malo by to byť skôr naopak, že sa ja prispôsobím jemu. Vôbec by mi nemusel vyjsť v ústrety, nemusela som tu dnes byť, takže by som nemala moc vyskakovať a presadzovať svoj názor. Nech rozhodne on. Ako som hovorila, zjem hocičo.

Preto som ho tam nechala a zavrela sa v kúpeľni. Veľké svetlo sa mi nechcelo zapínať, takže som siahla len po malom, ktoré bolo nad zrkadlom. Pri takom tom príjemne teple pôsobiacom svetle som sa tam cítila lepšie. Ani som vlastne dlho nad ničím nepremýšľala, neobšmietala sa tam a vyzliekla sa. Nechcelo sa mi moc skladať si oblečenie, takže som ho nechala len tak pohodené na zemi a vliezla si do sprchy. Trocha som sa natrápila, kým som správne nastavila vodu, no potom už bolo dobre.

Zaklonila som hlavu, aby mi voda padala priamo do tváre a vychutnávala si teplo všade naokolo mňa. Dúfala som, že si takto vyčistím hlavu aspoň čiastočne. Dnes je večer, kedy nemusím myslieť na nič, nemusím sama plakať v tej hnusnej tmavej cele, tak čo je to so mnou? Už naozaj neviem oceniť ten prostý fakt, že som nažive a môžem byť s niekým, na kom mi záleží? To už ma stihla realita v tomto smere takto škaredo zbaviť nádeje a sily na obyčajný úsmev? Na úsmev, ktorý by som nemusela predstierať?

„Grayson!" zakričala som na neho, čo mi len hlasivky stačili, aby som prehlušila vodu. Dúfala som, že ma bude počuť aj bez toho, aby som musela vyjsť von do zimy.

„Potrebuješ niečo?" opýtal sa po chvíľke, čo otvoril dvere do kúpeľne. Asi by som ho mala nechať na pokoji, ale nedokázala som to. Nedokázala som si predstaviť, že tu mám byť sama bez toho, aby som neplakala.

„Teba," odpovedala som potichu a trocha odhrnula záves na sprche, ktorý siahal vlastne od stropu až po zem. Bolo mi jedno, že na sebe nič nemám. Aj tak ma už videl bez oblečenia, ani nie raz, tak načo by som robila drahoty? Síce na mňa najprv pozeral, akoby som povedala, alebo urobila neviem čo, no zjavne mu to nevadilo. Len si pretiahol tričko cez hlavu, šmaril ho na zem, vyzul sa a podišiel ku mne priamo pod vodu.

„Ak myslíš, zostanem. Aspoň sa nebudem musieť potom sprchovať sám," povedal so smiechom, ale sotva som skončila v jeho náručí, mu asi už do smiechu nebolo. Mne teda rozhodne nie. Aj ja som ho napokon objala, len aby ma opustil ten príšerný pocit samoty a strachu. Dnešok bol tak v pohode a práve to ma desilo. Dostala som deň voľna, takže sa zjavne môžem zajtra tešiť na ďalšie znásilnenie. Carley by ma len tak nenechal na pokoji, ak by potom niečo nechystal.

„Plačom ničomu nepomôžeš Camila. Myslel som, že to vieš."

„A ja som zas myslela, že vieš ako veľmi bolelo dnes si vypočuť a pozrieť tú správu." nemala som v pláne byť na neho hnusná, ani nič, ale nemala som náladu na žiadne poúčanie. Nech je tu, nech mlčí a všetko bude v poriadku. Ja nepotrebujem zbytočné reči, to nech si nemyslí. Ticho je niekedy to, čo pomáha najviac.

„Viem, že to bolelo. Ale aspoň vieš, že je v poriadku a stále na teba myslí."

„Len prečo je tak strašne ďaleko?" až som si zahryzla do jazyka, len aby som udržala slzy. No nepomáhalo to. Ešte stále sa mi tisli do očí, dokonca aj preto, že ma Grayson začal hladiť po vlasoch. Ja som ale nebola schopná sa ani pohnúť. Všetko tak strašne bolelo, že by som si najradšej asi ľahla a proste spala. Vtedy aspoň človeka nič netrápi.

„Mysli na to, čo povedal. Hovoril predsa, že budúci rok oslávite tvoje narodeniny spolu. A hoci je to určite ťažké, ale pokús sa mu veriť. Nemôžeš vedieť, čo sa za ten rok môže udiať."

„Ale prosím ťa." ani on sám v to celé podľa mňa neveril. Aj minule keď prišla reč na to, že pôjdeme po neho radšej zmenil tému, tak kam sa hrabe s tým, že to bude inak? Kým sa ja sama nepustím do jeho záchrany, nič z toho nebude. On sám sa odtiaľ nedostane a nikto iný po neho nepôjde. Na jednej strane by to bolo dosť nebezpečné a na druhej...nemal by kto.

„Camila...posledné dni je to s tebou v tomto smere stále len horšie. Všetko vidíš moc čierne."

„A čo odo mňa očakávaš? Nechcem takto žiť." nemyslela som si, že mi vtisne pusu na líce, ale potešila. Verím, že mu vadí moje premýšľanie, ale ako to mám v tomto prostredí zmeniť? Cítim sa ako zviera v klietke, z ktorej vedie cesta von. Akurát tak na popravisko, kde už teraz nechcem skončiť. Nie, keď som našla jeho a sme tam, kde sme.

„Ja viem," zašepkal a dal mi ešte jednu pusu. „Ja viem. Ale musíš ešte vydržať. Teraz máš mňa a to všetko mení. Už nie si na nič sama, lebo ja ti pomôžem vo všetkom, ako najlepšie len budem vedieť Camila. Ale musíš mi s tým pomôcť aj ty sama, hej?"

„Ako?" už-už som si myslela, že slzy neudržím a nebola som od pravdy vlastne ani ďaleko. Zjavne preto, som si čelo oprela o jeho rameno, aby nevidel, aká som strašne slabá. Viem, videl ma už plakať nie raz a nie dvakrát, ešte ma aj uvidí plakať určite mnohokrát, ale aj tak.

„Nemysli tak strašne negatívne stále. Ja sa snažím robiť čo len dokážem, aby som ti všetko uľahčil. Tak to troška uľahči aj ty mne prosím."

„Nič ti nemôžem sľúbiť." a ani som nechcela. Mnohokrát som pochodila tak, že sľuby zostali len nenaplnené a potom to len zbytočne bolelo. Takže si radšej nič nesľubujme a nechajme všetkému voľný priechod.

Dúfala som, že ma nechá, ale keď mi opatrne zodvihol hlavu a pozrel mi do očí, akoby som zabudla aj na fakt, ako sa volám. Hľadela som len do páru tých nádherných hnedých očí, ktoré som tak dôverne poznala. Zakaždým, som sa ich snažila si zapamätať najviac ako to len išlo. Pre istotu, ak by sa náhodou niečo stalo. Čo ma ale dostalo viac, ako jeho oči samotné, bola jeho pravá ruka, ktorá opatrne skĺzla z môjho krku dole po ramene, až medzi prsia.

Snažila som sa nestriasť od strachu, ale išlo to len veľmi ťažko. Ale verila som mu natoľko, že mi neublíži ešte aj on. Stále som mu hľadela do očí, pripomínala si, aby som zhlboka dýchala a hlavne neukázala strach. Grayson sa tváril pokojne, pomaličky a nežne mi jeho prsty hladili mokrú kožu, až kým neprišiel k prívesku. Kompas zovrel v ruke a zodvihol ho tak, aby sme naň obaja videli.

„Dal som ti ho ako prísľub lepšej budúcnosti. Tak prosím dúfaj so mnou, lebo inak to nemá zmysel. Len ak do toho dáme obaja všetko a budeme veriť, že to vyjde zlatko."

„Prosím pochop ma, že ja ti verím Grayson, akurát sa nechcem na vidinu lepšej budúcnosti veľmi naviazať. Chápeš ma, nie?"

„Chápem," prisvedčil potichu, na čo som ja prekryla jeho ruku v ktorej držal kompas a pevne ju stisla. Chcem mu veriť. Chcem veriť v to, že sa dostaneme na slobodu, kde nám už nikto nebude brániť ani nič. Po ničom inom netúžim, len zostať s ním a nebáť sa každé ráno o svoj život. Alebo o jeho život. Lebo to ma asi zabíjalo posledné dni najviac. O neho som sa bála oveľa viac, ako o seba. Mňa Carley len tak nezabije, vie, že som dôležitá, ale on nie je. Pre neho teda nie. Mihnutím oka by ho mohol popraviť a to by som ja už určite neprežila.

„Bojím sa Grayson. Ani si nevieš predstaviť, ako strašne sa bojím."

„Myslíš si, že ja nie? Desí ma, čo sa môže každý deň stať tebe, ale aj mne. Sme len obyčajní pešiaci v nemilosrdnej hre, kde prinášanie obetí nič neznamená." už len pre vlastný pokoj a tak celkovo aj ten jeho, som mu pustila ruku, opatrne mu vzala tvár do dlaní a pritisla pery na tie jeho. Musela som sa síce postaviť na špičky, aby som nemala problém pri ňom vydržať, no to bola len maličkosť. Vnímala som len ten neskutočný pocit, ktorý sa mi rozlieval celým telom. To uvoľnenie a len tie najkrajšie pocity šťastia a bezpečia. Boli sme len my dvaja. Ja a Grayson.

„Niežeby mi tu nebolo s tebou dobre, ale...takto nebudeme mať čo jesť."

„Ty si ešte nenavaril?" opýtala som sa so smiechom cez slzy a nechala ho, aby mi vtisol ešte jeden bozk na čelo. Pocit, že týmto bozkom som dnešný večer akosi zachránila bol príjemný. Zrejme sme obaja potrebovali takto pripomenúť, prečo sa snažíme. Je tu dôvod aby sme bojovali. Sme ním my dvaja.

„Vieš, jedno krásne dievča s tmavými vlasmi a zelenými očami ma plne zamestnalo."

„No...tak by si jej mal povedať, aby to už nerobila." obaja sme sa zasmiali, aj keď som sa na to ešte plne necítila. No dívať sa na jeho úsmev mi stále dodalo nádej. Už od prvej chvíle, kedy som ho uvidela. Už vtedy som vedela, že on bude zohrávať v mojom živote nejakú úlohu. A som rada, že si vzal jednu z tých hlavných.