„Nenechávaj ma s nimi samú," šepla som Graysonovi, sotva sme sa znova ocitli na chodbe. Na jednej strane by som najradšej utekala, aby som vedela o čo ide čím skôr, ale na druhej strane som nechcela. Dobre som vedela, od koho ten odkaz je. Nikto iní, ako brat ma z OMEGY000 nepozná. Škoda len, že som nemala ani poňatia, či som pripravená niečomu takémuto čeliť.

„To nehrozí, neboj sa."

„Vrátime sa potom ešte von?" prikývol, čím ma troška upokojil. Chcem si pozrieť ten meteorit a...hlavne asi budem potrebovať miesto, kde sa vyplačem. Chcela som od neho na narodeniny počuť pár slov, ale rozhodne nie týmto spôsobom. Chcela som ho mať konečne pri sebe, objať ho a po tak dlhej dobe mu povedať, že ho ešte stále milujem. Ja vlastne...ja vlastne ani neviem, či mu povedali, že rodičia sú mŕtvi. Síce museli, ak vedel kde som a kam má poslať odkaz.

Ani neviem kam sme vlastne išli. Bola to časť väzenia, kde som ešte nebola. Chodby boli zrazu odlišné, nikde neboli cely a všade vládlo snáď ešte väčšie ticho. Chladné svetlo z modrých neóniek pôsobilo veľmi nehostinne, rovnako ako naleštená podlaha pod mojimi nohami. Až som mala chvíľami pocit, žeby som sa mohla fakt bez čo i len menšej námahy pošmyknúť. A možno si pri troche šťastia zlomiť väzy, aby som mala konečne pokoj.

„Len aby si vedela Warnerová, Carley ti dal na dnes priepustku. Môžeš celý deň tráviť kde len chceš, samozrejme v areály väznice."

„Čaká, že mu poďakujem, alebo niečo podobné?" opýtala som sa hnusne a založila si ruky. Tešila som sa, že už konečne vládzem chodiť bez toho, aby sa mi chcelo plakať. Plus bolo aj to, že som nemusela mať putá. Grayson povedal, že aj to je akýsi darček k narodeninám. Popravde...vôbec som si nepripadala, že už som podľa zákonov dospelá. Cítila som akurát ešte stále trvajúcu hanbu, ktorá tak skoro asi ani neprejde. A hlavne strach, lebo som nevedela, kde je Evan a čo je s ním. Len sa bez slova vyparil a to sa mi vrcholne nepáčilo.

No a ďalšia vec, ktorá moju myseľ plne zamestnávala, bol Grayson samotný. Neviem aj vtedy kam som smerovala tým bozkom, ale odvtedy...Pane na nebi. Zakaždým keď som sa na neho pozrela som mala pocit, že mi srdce vyskočí z miesta. Fakt neviem, čo tak silné ma k nemu takto rýchlo pripútalo, ale dovolila by som si povedať, že to bola samota. A možno beznádej. On bol ako malé svetielko v tme, ktorého som sa pevne chytila a už ho odmietam pustiť. Mám ho rada, tak prečo by nám malo niečo stáť v ceste? Aspoň máme nejakú motiváciu dostať sa na slobodu čím skôr.

Po minútach ticha, sme konečne došli do cieľa. Išlo o nejakú veľkú miestnosť, ktorej dominoval počítač s obrovskou obrazovkou. Tiahla sa vlastne takmer po celej stene a pred ňou bola len jedna stolička. Pokynul mi aby som si sadla, ukázal čo mám stlačiť ak budem pripravená a pri nejakých tichých slovách nás nechal osamote. Dokonca zavrel ešte aj dvere, takže už nebolo zjavne cesty späť. Niečo ešte pred odchodom šepol Graysonovi, ale to som nepostrehla.

„Daj si načas. Počula si...máme celý deň pre seba."

„Bojím sa pustiť to," povedala som potichu a očami prebehla po obrovskom paneli počítača predo mnou. „Na dvesto percent je to správa od brata." Desilo ma, žeby som mala po tak dlhej dobe počuť jeho hlas, alebo nedajbože vidieť jeho tvár. Určite sa za tie štyri roky zmenil. Bože, veď mal len toľko rokov ako ja, keď sa tiež dostal do väzenia. To sa akože táto tradícia nejako ťahá s našou rodinou, alebo ako?

„Ak nechceš, nemusíme. Povieme, že si sa na to necítila, alebo, že sme si to pustili a hotovo."

„Nie. To by bolo hádam ešte horšie." ukazovákom pravej ruky som opatrne bubnovala po klávese, ale ešte stále mi chýbala odvaha. Bude to určite ukrutne bolieť, ale nedokázala by som odísť bez toho. Nikdy predsa nemôžem vedieť, či to nie je moja posledná šanca, aby som ho videla, či počula.

„Tak sa zhlboka nadýchni a poďme nato. Ber to tak, že ak budeš mať dosť vieme to zastaviť a počkať chvíľu." už len to, ako mi položil ruky na plecia trocha pomohlo. Presne ako hovoril, párkrát som sa ešte zhlboka nadýchla a išla nato. Stlačila som dané tlačítko a už len napäto čakala, čo bude ďalej. Obraz najprv zostal čierny, ale následne prišlo niečo, na čo som vonkoncom nebola pripravená. Oproti mne sa zrazu ocitol chlapec, ktorého som skoro ani nespoznala. Jeho modré oči som síce dôkladne poznala cez toľko rokov, ale teraz mi prišli iné. Unavené, zničené a hlavne plné smútku. Dokonca aj tie bledohnedé vlasy, ktoré hrali stále tak krásnou farbou, boli akoby tmavšie. A hlavne strapaté, ale nato som bola zvyknutá. Jeho výraz tváre ma ale dostal. Tváril sa tak beznádejne, až ma doslova pichlo pri srdci. Nepotrebovala som ho vidieť v takomto stave. Nie osobu, ktorá pre mňa toľko znamená.

„Ahoj Camila..." pritom, ako vyslovil moje meno, ma doslova striaslo od zimy. Akoby ešte aj jeho hlas znel inak. Možno...dospelejšie?

„Ahoj," povedala som potichu ešte skôr, akoby z jeho strany prišlo niečo viac. Videla som, že sa trápi so slovami, lebo v jednom kuse sklápal pohľad. A robieval stále, keď bol nervózny, alebo keď klamal otcovi. Preto ho aj stále odhalil. A ja vlastne tiež. Hej, mne klamal naozaj výnimočne, ale občas sa stalo.

„Ja vlastne ani neviem, ako by som začal. Tak dlho som ťa nevidel sestrička...už si neviem ani predstaviť, ako teraz asi vyzeráš. Určite je z teba krásna mladá žena a vlastne plnohodnotná členka komunity. Myslel som, že tvoju dospelosť oslávime niekde spolu za plotom, ale..." stačilo, že sa zasmial so sklonenou hlavou a vedela som, že premáha slzy. Až teraz som si vlastne uvedomila, ako dokonale ho poznám. Ešte stále mi stačí jediný jeho pohyb a presne viem, čo cíti, alebo čo by urobil ako ďalšie.

„Viem...viem, čo sa stalo rodičom a dvojičkám. A hlavne verím, že si to nebola ty. Obaja vieme, ako sa veci majú, vieme na čom otec pracoval, takže...viem, že si to nebola ty."

„Ďakujem," šepla som so slzami v očiach, akoby ma mohol aj naozaj počuť. Ale nemohol. A to bolelo. Bolelo, že bol odo mňa tak ďaleko a nedokázala som to nijako zmeniť.

Ak to vie on, prečo to nevzal do úvahy niekto iný? K otcovi sa pár mesiacov pred tým celým dvakrát niekto vlúpal a pokojne mohli ukradnúť nejaké spisy. Alebo si okopírovať súbory a BUM! Klon by bol pokojne na svete a nikto by o tom nemusel ani vedieť. Tak prečo to do riti nikto nebral do úvahy? Prečo si každý automaticky myslel, že som to bola ja?

„Určite bolí, že som nebol vtedy s tebou, alebo tak celkovo, že som ti vo veľa veciach nepomohol, keď si dospievala, ale...aj mňa to veľmi mrzí Camila. Je toho toľko, čo som ti nestihol povedať osobne. A ver alebo nie, to jediné ma drží ešte pri živote. Aby som sa k tebe jedného dňa vrátil a všetko ti aspoň čiastočne vynahradil. Ver mi, že obaja budeme raz slobodní a zase spolu. Len tomu daj čas."

„Zvládaš to?" opýtal sa potichučky Grayson a zhrnul mi vlasy na jednu stranu. Chcela som mu povedať pravdu, v ktorej som už sotva vládala dýchať od sĺz, ale radšej som len mlčky prikývla. Ak by som nahrávku zastavila a mala ju ešte raz pustiť, už by som to určite nedokázala. Vedela by som, že ma zas čaká jeho ubolený výraz plný beznádeje a oči, ktoré sa leskli od sĺz.

„Myslím, že stačí Warner!" ozvalo sa zrazu niekde za ním. Bol to hrubý mužský hlas, takže išlo určite o nejakého dozorcu.

„Počula si. Musím ísť krpec, ale prisahám ti, že toto sú posledné narodeniny, ktoré tráviš bezo mňa. Na rok už budeme pekne spolu, niekde poriadne ďaleko od tohto svinstva. Preto ťa prosím, aby si sa držala Camila. Ja v teba stále verím, ľúbim ťa a to ti musí stačiť. Všetko bude v poriadku sestrička, ver mi..." na chvíľu sa odmlčal, ale zjavne to robiť nemal. V takmer rovnakom momente sa mu z ľavého oka vykotúľala prvá slza a to bol vlastne môj koniec. Tiež som sa im neubránila, až sa mi na neho dokonale rozmazal výhľad a videla som len spleť farieb.

„Zo všetkých síl, bez strachu a až do víťazného konca," povedal po chvíľke roztraseným hlasom, no aj napriek všetkému sa donútil k úsmevu a priložil ľavú ruku na obrazovku. Ako sa mu vyhrnul rukáv, všimla som si črty tetovania. Tetovania, ktoré mi ešte viac dodalo nádej, že my dvaja si k sebe zas nájdeme cestu.

„Zo všetkých síl...bez strachu a až...až do víťazného konca," zopakovala som potichu a svoju ruku priložila presne na tú jeho. To bol vlastne aj koniec, takže mi táto scenéria zostala pred očami bez toho, aby správa ešte pokračovala. Prišlo mi to také...také zvláštne. Ten spôsob, akým sa vtedy pozeral do kamery. Akoby vedel, že v rovnakej chvíli na druhej strane sedím ja a on mi musí hľadieť do očí, aby ma o svojich slovách uistil.

„Zo všetkých síl, bez strachu a až do víťazného konca?" opýtal sa prekvapene Grayson po istej chvíli. S ešte stále uplakanými očami som sa za ním obzrela, čo ale on vedel vyriešiť. Šikovne si ma s celou stoličkou otočil k sebe a s úsmevom mi zotrel slzy. Hej, bolo od neho zlaté, že sa snažil, ale v momente kedy mi vtisol bozk na čelo všetko ešte len zhoršil, než by mi mal pomôcť. Mne na ňom začalo proste tak strašne záležať, že ma desil pocit, ako ľahko by som mohla stratiť ešte aj jeho.

„To nám hovorieval otec, keď sme boli deti. Keď nás čakalo niečo dôležité, alebo tak. No a časom...časom sme si to osvojili aj my dvaja a dokázali sa tými slovami povzbudiť. Nikdy som ale nemyslela, že ich budem počuť za týchto okolností. Že naši budú preč a my dvaja budeme od seba stovky kilometrov." prisahám, že ešte aj to, keď som si rozrezala ruku bolelo menej, ako toto. Doslova som sa cítila, že sa každú chvíľu zadusím. Toto som proste nepotrebovala. Stačilo by, ak by mi niekto povedal, že je nažive a v poriadku. To by bohato stačilo.

„Ja som nikdy nemal s otcom pevný vzťah. Hej, mali sme sa radi, ale spoločnú reč sme často nenašli."

„Ja som otca milovala a trávila s ním všetok čas, ktorý som len vedela. Vždy sme mali medzi sebou ukážkový vzťah. Viem, že keď som bola menšia aj s bratom sme u neho v laboratóriu presedeli celé hodiny a pomáhali mu, ak bolo s čím. A ak nie, sedeli sme pod stolom a hrali šachy, kým nás mama nezavolala na večeru." boli to vlastne veľmi pekné spomienky, ktoré mi vyčarili malý úsmev. Tak veľmi by som brala tieto časy späť. Časy, kedy som bola malé dieťa a nič som ešte nemusela riešiť. Alebo dokonca časy, kedy mama prišla domov z nemocnice už aj s dvojičkami.

„Chceš tu ešte zostať, alebo ideme von?" váhala som, či ešte nemám zostať a na chvíľu hľadieť na brata, ale napokon som to vzdala a postavila sa. 

„Poďme, aby sme nezmeškali meteorit." asi aby som uľavila samej seba od bolesti, som mu vtisla pusu na líce a následne ho chytila za ruku. Nemyslela som na to, žeby nás mohol niekto vidieť, ale Grayson našťastie hej. Takže sotva sme vyšli na chodbu, kde nás za dverami čakal ten chlap, ma pustil a odkráčali sme len pokojne vedľa seba. Divila som sa vlastne aj voľnu, čo mi na dnes ten prašivý pes dal, ale tešilo ma to. Aspoň môžeme byť celý deň s Graysonom spolu, čo mi určite pomôže.

„Polezieš dnes so mnou?" opýtala som sa so smiechom, keď som zas došla k stene, na ktorú som minule liezla. Ak si sadneme tam hore, budeme určite vidieť lepšie. A možno sa nám pošťastí vyhliadnuť aj ten vrtuľník, ktorý tu stále krúži. Aby ešte ten nebol náš najväčší problém, keď sa rozhodneme na útek.

„Len zato, že máš narodeniny," odvetil s úškrnom, no nechal ma ísť prvú. „Inak by som ťa s tým niekam poslal."

„To aby som mala narodeniny denne." ja som samozrejme neváhala a pustila sa do šplhania jedna radosť. Bolo to síce troška náročné, ale ako sa vrch steny stále blížil, išlo to akoby ľahšie. Myšlienka, že si tam budeme môcť sedieť aj celý deň ma stále hnala vpred, zatiaľ čo som sa kde-tu pozrela dole na Graysona. Ten sa zjavne trápil viac ako ja, no nesťažoval sa.

Takže som ako prvá v pohode zdolala cieľ a znova si obkročmo sadla, aby som nadobudla aspoň nejakú stabilitu. Obloha bola klasicky krásna, vlastne ako každý deň, ale aj tak som sa ňou musela pokochať. Tie farby, prstenec Saturnu, ktorý sa vynáral z čiernych mrakov...to všetko mi prišlo nesmierne dokonalé. Zvrátený vesmír, ale keď človeku poskytne toľko krásy, dá sa ho nemilovať?

„No poď. Už len kúsok."

„Hej, hej. Hneď som tam," odvetil zadýchane a so strachom povedala by som. Akože v pohode, keď sa bojí výšok. Ja sa mu za to určite smiať nebudem. Všetci sa predsa niečoho bojíme. Aj ja, aj on a podľa mňa aj Carley. Musí byť niečo, na čom mu záleží a čo sa bojí, žeby mohol stratiť.

Napokon som len mlčky počkala kým Grayson doliezol ku mne a posadil sa mi naproti. Bola som na neho hrdá, že to zvládol, ale ešte aj v momente, kedy už len pokojne sedel, sa mu triasli ruky. Ja som si tento pocit slobody ale užívala. Boli sme aspoň na chvíľu preč od toho celého, čo sa má tváriť ako väzenie. Celé...proste celé to bolo ešte stále ako postavené na hlavu. Komunita si myslí, že som mŕtva, ale namiesto toho ma len prinútili mlčať o všetko, čo sa stalo.

„Chcel som počkať do večera, ale dám ti darček už teraz," povedal zrazu, kým som ja hľadela na najvyšší múr, ktorý ma delil od slobody. „Dalo mi dosť práce, aby som to zohnal, tak snáď sa ti bude páčiť."

„Som zvedavá." musela som sa usmiať, keď mi niečo malé vložil do ľavej ruky. Najprv som trocha váhala, ale keď som sa napokon pozrela, bola som naozaj príjemne prekvapená. Na dlhej striebornej retiazke visel rozkošný kompas, ktorého strelka ukázala sever presne za mojim chrbtom.

„Krásne. Ďakujem."

„Pri ceste za lepším domovom sa nám určite zíde," odpovedal s tak krásnym úsmevom, až som sa musela donútiť dať mu pusu. Nečakala som naozaj nič, ešte ani deň voľna a napokon tento deň ani nebude zlý? Teda ak si po mňa večer Carley zas nepošle, ale to sa hádam nestane. Sotva som sa dala dokopy, takže by mi mohol dať ešte pokoj.

„Sľúb mi jednu vec," začala som pomaly a vzala ho za ruku. „Keď sa odtiaľto dostaneme pôjdeme pre môjho brata. Ja ho odmietam nechať vo väzení za niečo, čo nespáchal Grayson."

„Niečo vymyslím neboj sa." neznelo to veľmi presvedčivo, ale snažila som sa mu veriť. Oči som ale uprela na kompas v ruke. Páčilo sa mi, ako sa modro biela strelka mykala pod sklom, rovnako aj to, ako bol na jednej strane akoby zašpinený zeminou. Nikdy som vlastne ešte nič podobné nevidela a asi o to som si ho vážila viac.

„Keďže máme dnes voľno, nepôjdeme potom ku mne? Podľa mňa by si nevšimli, ak by si sa vrátila až ráno. A predsa by ti bolo lepšie spať v normálnej posteli, nie?" trocha podozrievavo som na neho pozrela, ale napokon som prikývla. Mal pravdu, aj keď ma to troška desilo. No verila som mu dosť nato, aby som zlé myšlienky zatlačila do úzadia. On nie je ako Carley. Jemu môžem veriť, že ma ochráni a nebude mi ubližovať.

„Otec mi stále hovoril, aby som svoje srdce nedala len tak niekomu. Vravieval mi, že keď sa aj zamilujem, alebo budem chcieť s niekým byť, mám si s tým človekom predstaviť svoju budúcnosť. A ak mi z toho vyjde záver, že s ním nemôžem počítať už o niekoľko rokov, vraj nemá význam sa s ním zahadzovať."

„Čo Matthew? Na neho si mala aký názor?" aj som čakala, že sa opýta práve toto. S úsmevom som sklonila hlavu, už len aby som potlačila slzy, ktoré sa mi zas tisli do očí. Matthew? Keby tak len vedel, kde je pravda ohľadne nás dvoch zakopaná.

„On bol kapitola sama o sebe," povedala som v skratke, pričom som si palcom pravej ruky prešla po tetovaní jeho mena. Premýšľala som, či by malo cenu povedať Graysonovi, že práve to je vec, ktorú Carley tak hľadá. Nie je to žiaden čip, alebo ja neviem čo. Ale moje tetovanie. Tá holubica nad ním to robí celé nenápadnejším, ale o to vlastne aj išlo. Holubica, ktorej črty som dnes videla aj na videu. Keď sme si ich s bratom dávali, nikdy nám nenapadlo, že raz budú to jediné, čo nás bude takto na diaľku nejako spájať. Bolo to vlastne len krátko predtým, než ho zavreli, takže ja som mala len štrnásť.