V momente, kedy mnou trhlo, akoby som sa poriadne naľakala, som sa vlastne aj automaticky posadila. Lapajúc po dychu som sa obzrela naokolo seba, ale prostredie bolo neznáme. Akési obyčajné plechové steny, na ktorých však jasne žiarili oranžové neonky. Ony boli vlastne aj ako zdroj jediného svetla, ktoré mi pomohlo sa zorientovať. Všade naokolo som mala nejaké postele, no iba na jednej z nich niekto ležal. Vyzeralo to na muža, asi tak v strednom veku. Ležal bez pohybu, napojený na podobný monitor, ako býva bežne v nemocnici, zatiaľ čo ihla od infúzie mu končila niekde v pravej ruke. Podľa toho, čo som videla, keďže nebol vôbec ďaleko, mal obviazanú hlavu a pod okom naozaj nepeknú modrinu.

„Rád vidím, že si konečne hore." sotva odzneli tieto slová, som sa v momente obzrela okolo seba. Neďaleko postele, na ktorej som posedávala, stál nejaký muž. Hnedé oči, hnedé vlasy, biely plášť...ON! Bol to predsa ten, ktorý ma mal zabiť, tak prečo...prečo do pekla nie som mŕtva? Predsa ma tam pred sudkyňou a celým tým bohovským obecenstvom uspal, tak kde sa stala chyba? Ja som tu už byť nemala.

„Oklamal ste ich?" opýtala som sa na rovinu a radšej si ľahla späť. Hlava sa mi nemálo motala, až som mala pocit, že sa vyvraciam priamo na mieste. Až vtedy som si všimla, že aj do mňa cez infúziu tlačí nejakú ich hnusnú chémiu. Možno mi tým len pomáhal, ale radšej by som mu asi veriť nemala. Hlavne teda nie potom, ako zlyhal pri mojej poprave.

„Čiastočne," odpovedal tajomne, zatiaľ čo sa posadil na kraj postele. „Prvú látku som ti pichol presne podľa pravidiel. Uspal som ťa, ako som mal, no zámena prišla až potom. Namiesto daného pankurónia si dostala len niečo na uvoľnenie svalov, čo ti zároveň aj spomalilo pulz, takmer na kriticky nízke hodnoty no a potom už len stačilo zameniť chlorid draselný troškou fyziologického roztoku, ktorý ti nemal ako uškodiť."

Nechápavo som nad tým celým len pokrútila hlavou, zatiaľ čo som sa na neho zahľadela. Tak jeho súd povolá, aby vykonal môj trest smrti a on ma zachráni? Riskuje, že mu na to prídu, riskuje vlastne podľa mňa vlastný život, ale predsa to urobí? Však ma ani nepozná, v živote ma nevidel, ale predsa zamenil injekcie, len aby ma udržal nažive?

„Neboj sa, keď som ťa vyhlásil za mŕtvu, nikto sa neobťažoval presviedčať sa. Boli podľa mňa radi, že to celé skončili."

„Prečo ste ma zachránil?" opýtala som vlastne celkom priamo. Načo by som okolo toho aj zbytočne robila drámu? Nech mi proste odpovie, aby som vedela na čom som a...poprípade začala vymýšľať plán, ako sa od neho dostať čo najďalej. Podľa mňa čím skôr sa vyparím z mesta, tým lepšie. Neďaleko predsa sídlia iné komunity, ktoré by ma medzi seba podľa mňa prijali. Stačilo by požiadať o azyl a určite by som ho dostala.

„Bol to rozkaz zhora."

„Zhora?" nechápavo som pokrútila hlavou, čo ale nespravilo nič dobré. Hlavu som mala ešte viac, ako na kolotoči a tak celkovo som bola ešte pomerne unavená. Akoby ten liek, čo mi pichol ako prvý ešte úplne nevyprchal. No možno to bolo aj dobre. Ak sa budem tváriť, že som unavená, možno naozaj odíde.

„Všetko sa vyjasní neskôr," odpovedal po dosť dlhej chvíli ticha a zrazu vstal. „Ešte si teraz oddýchni a potom sa dozvieš všetko potrebné."

Chcela som niečo povedať, ale radšej som zostala mlčať. Sledovala som ho, ako ešte išiel skontrolovať toho muža, no potom som už moc nič nevnímala. Oči som ospalo uprela na krivky monitoru, na ktorý som bola vlastne pripojená aj ja. V tejto situácii to bolo vlastne niečo nesmierne fascinujúce. Bol to znak, nejaký ten dôkaz, že som naozaj ešte stále nažive. Aj napriek tomu, že ma odsúdili na smrť ešte stále žijem.

Možno preto som aj po chvíľke rezignovane privrela oči, aby som si ešte pospala. Vravel predsa, aby som si oddýchla a potom sa vraj ešte porozprávame. Teda, že sa dozviem všetko potrebné. Mala som samozrejme veľa pochybností a nejasností, ale divíte sa? Za posledný mesiac sa so mnou dialo toľko vecí, až som niekedy večer pri zaspávaní ani nevedela, ako sa volám. Spomienkami som sa stále vracala k momentu, kedy som našla rodinu. Všetci ležali v kaluži krvi, s podrezanými hrdlami, ale aj množstvom ďalších rezných rán na tele. Moja mama, dve desaťročné sestry a potom...môj otec. Otec, ktorého som podľa tej nahrávky zabila ja sama.

„Hej!" zakričala som zrazu a v momente otvorila oči. Chcela som upútať jeho pozornosť, aj keď mi to asi nevyšlo. Za tú chvíľu sa solídne stratil za posuvnými sklenými dverami, ktoré viedli na akúsi chodbu. Tiež bola len chabo osvetlená, ale aspoň bielym svetlom. Tá oranžová všade naokolo, mi liezla na nervy.

***

Oči som upierala len tak do prázdna, zatiaľ čo som posedávala na posteli a čakala, kedy sa ten muž vráti. Moc som toho nenaspala, ale tak čo? Musela som stále premýšľať nad tým celým. Nešlo mi do hlavy, prečo by mi mal pomáhať, alebo kam ma to vzal. Povedať mi nepovedal nič, akurát mi priniesol veci na prezlečenie. Konečne som sa mohla zbaviť tej hroznej čiernej rovnošaty, ktorú som dostala v starom väzení. Namiesto nej som pre zmenu dostala biele tielko, čierne nohavice a asi, aby mi nebola zima akúsi zeleno-modrú károvanú košeľu. Zaujímavá však bola tým, že vzadu mi siahala až niekam pod zadok a vpredu asi tak do polovičky stehien. Kožené šnurovacie topánky som si radšej nechala, lebo tie ich biele sa mi nepáčili. Vlasy som si aj napriek ich strapatosti nechala rozpustené, takže jediné, čo by som uvítala, bol asi tak balzam na pery. Bolo by asi však od veci, ak by som si niečo také vypýtala, takže som si ich len oblizla, čím som im vlastne len ešte viac uškodila, ale nemala som inú možnosť.

„Prezliekla si sa?"

„Áno," odpovedala som a v momente bola na nohách. Staré oblečenie som nechala zložené na kraji postele, nech si s ním robia čo chcú. Už mi nepatrí. Nie som rovnaký človek, ktorý odtiaľ odišiel. Myslia si predsa, že som mŕtva a musí to tak aj ostať.

„Tak poď. Je čas ísť."

„Kam? Prečo mi proste nepoviete o čom toto celé je? Hráme sa tu na mačku a myš, alebo také niečo?" rozhodila som rozhorčene rukami, až som si tú ľavú skoro buchla do nejakej skrinky. Necítila som sa ešte stále vo svoje koži, ale to som mu hovoriť nechcela. Ktovie, ako dlho by som tu potom ešte musela byť a takto som aspoň mala šancu sa vypariť.

„Camila nerob celú vec ešte ťažšiu, než v skutočnosti je."

„Možno ste ušetril môj život, ale nemyslite si, že vám zato budem len tak zobať z ruky. Nie som síce ešte dospelá, aspoň podľa našej komunity, ale nie som ani tak hlúpa, akoby ste možno čakal," odpovedala som hnusne a založila si ruky na prsiach. „Viete vy vôbec, kto bol môj otec?"

Nemyslela som jeho meno. To predsa poznal každý, ale mala som na mysli niečo iné. Otec nebol predsa len nejaké meno, ktoré ľudia poznali. Bola to živá bytosť, ktorá mala city a isté ciele. On vlastne nikdy nechcel pracovať na tom výskume o klonovaná ľudí. Toľko sme sa spolu o tom rozprávali, že by som to mohla pokojne odprisahať. Nikdy sa nestotožnil s úmyslami, za akými to od neho vodcovia chceli. Medzi komunitami totiž nikdy pokoj nebol. Každý mal síce vlastné územie, ale aj tak boli vojny stále na spadnutie. A keďže nikto nechcel po prípade zbytočné straty na životoch, prišlo sa s týmto nápadom. Aby sme si vytvorili armádu z klonov, ktoré by nikomu nechýbali.

„Samozrejme, že to viem. Tvoj otec bol mocný muž, no zároveň aj akýsi prísľub lepšej budúcnosti. Jeho výskumy, poznatky a skúsenosti boli pre vodcov našej komunity niečo ako dar z neba."

„Bol to v prvom rade človek," precedila som pomedzi zuby. Možno som nemala vstávať, lebo som sa necítila na nohách práve dvakrát isto. Ale snažila som sa to skryť, ako najlepšie sa len dalo. Nesmie vidieť, že som slabá, alebo niečo. Nech už ma naša drahá komunita dostala kamkoľvek, nikto nesmie vedieť, čo sa mi odohráva v hlave. To by bolo až moc nebezpečné.

„Prečo si to urobila? Ten muž ti zabezpečil bezproblémový život, staral sa o svoju rodinu...tak prečo?" nadýchla som sa, že mu niečo škaredé odpoviem, ale nechala som to napokon tak. Načo by som sa aj zas opakovala? Neveril mi súd, neverili mi strážnici, tak prečo by mal on? Každý si myslí, že ja som ten strašný vrah, že mne preskočilo a vyvraždila som si rodinu, tak prečo im to vyvrátiť? Bola by som ale fakt zvedavá, čo za kúzlo stojí za tou nahrávkou. Niekto si s tým určite dal dosť práce, aby to vyzeralo takto dôveryhodne.

„Nech už ma chcete brať kamkoľvek, nezdržujte!" prikázala som mu napokon a sama sa dobrovoľne pribrala k skleneným dverám. No až keď som bola tesne pri nich, som si všimla, že za nimi na mňa už čakajú dve gorily so samopalmi. Takže klasika. Obaja mali dokonale vyholené hlavy, očami po mne hrozivo zazerali, zatiaľ čo v naozaj dokonale padnúcich a dosť priliehavých tmavomodrých kombinézach bolo vidno ich krásne vyrysované a napnuté svaly. Bolo vlastne aj smiešne, že sa robil takýto hurhaj pre nejaké sedemnásťročné dievča, ale tak fajn. Nech sa ma len boja. Istým spôsobom, sa boja právom.

„Čo tvoje tetovanie?" opýtal sa zrazu, tesne predtým, akoby som sa ja posnažila otvoriť dvere. „Čo by na to povedal on?" Odtlačok ruky bol kľúč pre otvorenie dverí, takže som to ani neskúšala. Určite by som sa tým nikam nedostala. Hlavu som však sklonila v momente, kedy mi plne došlo, čo sa ma pýtal.

„Otvorte dvere," dostala som zo seba napokon. Päste som mala zaťaté, len aby som to celé nejako predýchala. Búrilo sa vo mne množstvo pocitov, no všetky som tlačila stranou. Do kúta, ako som len dokázala. Hlavu som zodvihla až v momente, kedy on pritisol dlaň pravej ruky na vyhradené miesto na skle. Okolo nej sa po chvíľke rozžiaril zelený obdĺžnik a ja som mala konečne voľnú cestu.

Okolo tých dvoch som sa snažila prejsť normálne, aby som nevzbudila pozornosť, ale sotva som začula, že sa s mojim drahým záchrancom dali do reči, som využila šancu. Pred sebou som mala dlhú chodbu, len veľmi chabo osvetlenú s chladnými panelovými stenami a práve toto...tie nehostinné podmienky ma postrčili k veci. Bez toho, aby som sa vôbec obzrela, som začala šprintovať, ako som len vládala. Beh na dlhé trate mi nerobil nikdy problémy, takže som bola vlastne aj vo výhode.

„Warnerová!" skríkol na mňa jeden z nich, ale neobzerala som sa aby som zistila ktorý. Radšej som ešte pridala, až som sa o chvíľku ocitla na konci chodby. Automaticky som zahla doľava, kde ma čakali na moje šťastie akési schody hore. Na každom jednom tesne pri jeho kraji svietila oranžová neónka, takže som aspoň nepadla na nos. Ako sa začali smerom hore troška točiť, zamotala sa mi mierne hlava, ale ani to ma nedonútilo zastaviť. Skončila som tak, že som schody brala napokon po dvoch, niekedy až troch, kým som konečne vybehla na ich vrchol. Čakala ma však len ďalšia dlhá chodba.

Nohy ma už pomerne boleli, pľúca ma pálili od nedostatku vzduchu, ale ešte stále som sa hnala ďalej. Len letmo som si všimla, že po oboch stranách mám rovnaké cely, s presklenou stenou, ako v mojom doterajšom väzení. Ich obyvatelia o mňa aj prejavili nejaký záujem. Ich krik som však nevnímala. V ušiach mi znel len dupot tých dvoch, zmiešaný so splašeným tlkotom môjho vlastného srdca. Chcelo sa mi popravde plakať, keď som dosiahla koniec aj tejto chodby. Čakalo ma tam len zábradlie, za ktorým už bolo len nepekné prekvapenie. Po oboch stranách som mala ďalšie chodby, s rovnakým zábradlím, ktoré svietili na jasne oranžovo. Tam som však už videla trocha menej komfortné cely. Také s klasickými mrežami, spoza ktorých sa ozýval naozaj nepekný krik.

Najhoršia však bola asi hlavná chodba, ktorá mohla byť aj tridsať metrov podo mnou. Trocha moc vysoko, ale musela som to risknúť. Ponad plece som sa rýchlo obzrela, no mala som ešte malú časovú výhodu. Opatrne, ale zároveň rýchlo som jednu nohu prehodila cez zábradlie a vlastne si na neho na chvíľu krížom sadla. Aj na jeho druhej strane ešte bol úzky pás z podlahy, takže som mala kam dostúpiť. Ľavá noha tú pravú rýchlo nasledovala, zatiaľ čo som sa držala rukami asi až moc pevne, lebo mi dokonca obeleli hánky. Nie, neplánovala som skočiť, ale musela som proste preč.

Nad sebou som si stihla všimnúť ešte jedno poschodie, čo som aj patrične využila. Nebolo to až tak vysoko, keďže mali pomerne nízke stropy. Preto som sa síce so strachom, ale aj tak rozhodne pohla ďalej. Kým sa dalo, zostala som sklonená a nohami sa snažila dostať až na najvyššiu priečku zábradlia. Bála som sa, že by možno mohli tie neónky pod mojou váhou prasknúť, ale to sa napokon ani nepotvrdilo. Stáže sa rýchlo blížili ku mne, čo ma stále len hnalo vpred. Čím skôr som sa snažila dočiahnuť na tú prečnievajúcu časť podlahy nad mojou hlavou, ale, že by jeden z nich mal v rovnakom momente po mne vystreliť, bol teda šok. Až taký, že som od samej paniky nechala ďalšie poschodie tak a radšej si vybrala skok smerom dole. Počítala som s tým, že ma bude čakať ďalšie zábradlie ktoré mi pomôže, ale troška som sa prerátala. Šanca zachytiť sa bola až o dve poschodia nižšie, ale jasne som ju využila. Pevne som sa chytila kraja podlahy a aj napriek tomu, že ma vlastne všetko bolelo sa rýchlo vytiahla hore. Nebolo to moc ťažké, predsa len som mala nejakú prax v takýchto veciach, ale rozhodne nie za podmienok, že by mi išlo o život.

Zábradlie som preliezla v určite rekordnom čase, ale nebežala som rovno. Radšej som sa pobrala ľavou bočnou chodbou, kde boli rovnako cely s nejakými uvreštanými ľuďmi. Obklopovala ma vlastne dosť veľká tma, až som skoro pri ďalšej odbočke nabrala nejaký stĺp. Škoda len, že za ten čas sa tu už pravdepodobne kvôli mne strhol dosť veľký cirkus. Všade naokolo som počula akurát tak hučanie sirén a mojej pozornosti neuniklo ani, že sa počet goríl so zbraňami len znásobil.

„Okamžite stoj!" odznelo niekde za mojim chrbtom, ale myslíte, že som ho poslúchla? Radšej som v momente zahla za roh, no...troška som sa prerátala. Keď ďalšie kričanie vystriedal výstrel a mňa zrazil k zemi, bol vlastne koniec. Pocítila som, ako sa mi do ľavého stehna niečo pomerne bolestivo zapichlo a potom už vstať zo zeme bolo nemožné. Zostala som ležať presne tak, ako som dopadla, lebo dokonca otvoriť ústa bol vlastne nadľudský výkon. Áno, technológia a hlavne vývoj zbraní pokročil natoľko, že ak vás dnes takto zasiahnu, v momente vám odoprú možnosť pohybu. Do kože sa vám zavŕta akoby šípka, ktorá vám do krvného behu v momente vstrekne nepriateľskú látku. Dodnes som o tomto celom ešte len počula z rozprávania modro očka, ale zas nečakala som, že by som si to aj niekedy odskúšala. A hlavne teda nie v dobe, kedy mi ide doslova o život. Navyše som si pri páde dosť nepekne priľahla ľavú ruku, ktorú som však ale nemala možnosť dostať do lepšej polohy.

Bol to vlastne pocit, akoby som si ani necítila zvyšok tela. Dokázala som akurát tak dýchať, zatiaľ čo sa aj samotný adrenalín asi začal vytrácať, lebo som čím viac pociťovala bolesť. V podstate veľmi tupú, ktorá vlastne ani neviem odkiaľ pochádzala. Bolo to, akoby okolo mňa bola len bolesť, ktorá ale nemala žiadne konkrétne miesto na svoj vznik a už vôbec šírenie.

„Ako vidím, asi ťa budeme musieť riadne spútať, aby si zas neušla," dostal zo seba niekto zadýchane, ale ja som na neho nevidela. Akurát na jeho čierne topánky, ktoré zastali len kúsok od mojej tváre. Napadlo mi, že ma možno dokonca od zloby kopne, ale našťastie sa nič podobné nestalo.

„Vyber jej tú magorinu z nohy," prikázal pravdepodobne tomu, ktorý ma postrelil. „Carley by ju asi najradšej videl, ak by prišla po svojich." Oba hlasy na mňa pôsobili maximálne odpudzujúco, ale mohla som si vyberať? Mala by som byť asi rada, že som neskončila nejako horšie. Ak by po mne vystrelili brokovnicou, nedopadla by som takto.

Očami som sa snažila skúmať chodbu naokolo, ale obaja mi zavadzali vo výhľade. No už len v mysli sa mi odohrávalo všetko možné. Tie cely, čo som pri behu videla tu neboli náhodne. Ozýval sa z nich krik, takže niekto v nich byť musel. Snažila som sa spomenúť si, aké miesto modro očko hovorilo, ale nenapadol mi jeho názov. Vravel, že by ma tam vzali, ak by súd dnes rozhodol. A on predsa rozhodol. Len škoda, že ma chcel radšej zabiť, než ma niekam posielať.

„Nevedeli ste si ju poriadne ustrážiť? Je to obyčajné sedemnásťročné dievča."

„Daj pokoj. Kto mal myslieť, že keď ešte pred pár hodinami bola mimo by sa jej chcelo takto veľmi utekať?" neviem na čom sa tak veľmi smiali, ale mne do smiechu nebolo ani zďaleka. Tú šípku, podobnú akou sa zvykne zo zábavy hádzať na malý terč, mi dosť surovo vytiahol z nohy, až som privrela oči a zahryzla si do spodnej pery. Bola to vlastne aj jediná bolesť, ktorú som cítila nejako jasnejšie. No to, ako ma z jednej strany jeden a z druhej druhý zodvihli na nohy, som vlastne ani nevnímala. Nohy som nedokázala prinútiť k chôdzi, ani keby som ako chcela. Takže ich som vlastne nechala, aby ma ťahali so sebou, zatiaľ čo mi v ušiach ešte stále znela tá hnusná siréna. Vlasy mi padali do tváre, no oči som aj tak držala na sivej podlahe.

Išli sme asi dosť dlho, lebo chvíľu predtým, ako by sme boli zastali, sa mi podarilo spraviť prvé kroky. Obaja mi však lakte zvierali tak silno, až sa mi do očí tlačili slzy. Dokonca aj do výťahu som nastupovala s rezervou. Neodvážila som sa asi myslieť na to, kam ma berú, alebo čo so mnou urobia. Možno...možno ak by som nezačala utekať, nebola by som v takomto probléme.

„Kde to sme?" opýtala som sa, sotva sa výťah za nami zatvoril. Z troch strán mal len obyčajné, asi nepriestrelné sklá, takže ak by som sa zaujímala, asi by som bez problému videla čo sa deje naokolo. Nemala som však záujem. Nechcelo sa mi dokonca ani dýchať. Prečo som sa sem musela dostať? Nikomu som nič neurobila, tak prečo mi ľudia robia zle?

„Na mieste, odkiaľ sa už živá nedostaneš," odpovedal ten po mojej pravici. „Mala by si byť rada, že ešte vôbec žiješ. Ak by si nebola pre šéfa tak veľmi dôležitá, dávno by si nebola medzi živými."

„Nemusel to robiť." ja som predsa nikoho neprosila, aby ma zachraňoval. Aj keď som nechcela zomrieť, nebránila som sa. Komunita rozhodla a ako slušne vychovaný člen musím rešpektovať jej rozhodnutie. Ak by som sa aj rozhodnutiu vzoprela nič by to nezmenilo. Rovnako bezcitne by ma popravili. Možno ešte aj nejakým horším spôsobom.

Po zvyšok cesty som zostala radšej mlčať. Výťah nás vyniesol hore pomerne rýchlo a to ma vlastne donútilo venovať plnú pozornosť dianiu naokolo. Z výťahu sme rovno vykročili do nejakej kvázi kancelárie. Celá presklená, oproti nám bol stôl so stoličkou, na ktorej sa pomaly v smere hodinových ručičiek otáčal akýsi muž.

„Vybehala si sa?" opýtal sa chrapľavým hlasom a tí dvaja ma na jeho kývnutie rukou okamžite sotili vpred. Snažila som sa ostať na nohách, ale čoskoro som stratila balanc a dopadla na kolená. Zabolelo to, ale určite nie viac, ako keď do mňa strelili tú šípku. Dokázala som sa zodvihnúť na nohy, aj keď som potrebovala oporu stoličky, ktorá stála pred stolom.

„Posaď sa, lebo to bude na dlhší rozhovor," pokynul mi, ale ja som váhala. Prostredie bolo až moc nehostinné na to, aby som si len tak sadla. Keď však gorily čo ma sem dotiahli pristúpili bližšie, radšej som poslúchla. Klesla som na chladnú stoličku a ľavú nohu si prehodila cez pravú. Rukami som pevne zovrela kraje stoličky, no ani to nemohlo zmierniť moju nervozitu. Srdce som doslova cítila až niekde v krku, zatiaľ čo som ešte určitú bolesť v stehne stále pociťovala.

Oranžové neónky boli prítomné aj tu a na zemi, po bokoch stien. Tie to tu vlastne osvetľovali a dali mi aj šancu, aby som si toho muža obzrela. Poviem vám, že na hlave by ste mu ani pomocou lupy nenašli nejaký ten vlások. Mal ju dal dokonale oholenú a symetrickú zároveň, až ma to udivovalo. Jeho oči pôsobili tmavo, takže som vsádzala na hnedú farbu. Ale riadne tmavú hnedú.

„Prečo som vlastne tu?" opýtala som sa, aby som prerušila ticho. „Alebo ešte lepšia otázka je asi, kde to vôbec som?"

„Hovorí ti niečo PHPV Camila?" v momente sa prestal točiť na stoličke a jeho oči spočinuli na mne. Až som mala ťažkosti prvotne nabrať vzduch do pľúc. Takže PHPV. Takto sa myslím volalo aj to miesto, ktoré spomínal modro očko. Malo mi byť hneď jasné, že pôjde o nejaké neobyčajné miesto.

„Bohužiaľ."

„No tak si pekne predstav, že tu stráviš zvyšok svojho života. Podľa mňa si zvykneš rýchlo, ale bude samozrejme záležať aj od teba, ako bude tvoj pobyt vyzerať. Môžeme byť kamaráti, alebo ak myslíš, môžem ti to tu premeniť na peklo. Je to na tebe zlatíčko."

„Na váš príkaz ma ten lekár ušetril?" zagánila som na neho, akoby som hľadela na svojho najhoršieho nepriateľa. No mala som v sebe toľko hnevu, až to doslova bolelo. Pomaly som sa už zas cítila úplne vo svojej koži, takže aspoň účinok šípky už vypršal. Oveľa radšej by som však prijala fyzickú bolesť, ako psychickú. Tá nikdy nie je tak hrozná. Dá sa utíšiť liekmi, ale psychická? Tá vás zaživa doslova trhá na kusy a núti vás nenávidieť osobu, ktorou naozaj ste.

„Áno," odpovedal stroho a ladným pohybom vstal. „Tvoj otec bol človek nielen slova, ale aj skutkov. Mal moje uznanie a neraz som mu to aj osobne povedal."

„Poznal ste ho?" nechápavo som pokrútila hlavou a zahniezdila sa na stoličke. Nebolo mi pohodlne.

„Mnohé roky. Pamätám si vlastne aj teba, ale len z doby keď si bola malé dieťa." podišiel ku mne až nebezpečne blízko a ľavú ruku strčil do vrecka na modrom kabáte. Nevyzeral z hrubej látky a rešpekt vzbudzovala aj výšivka akoby na ľavom náprsnom vrecku. Ešte tmavšou modrou tam stálo PHPV a pod tým meno Jonathan Carley. Takže som už aspoň vedela jeho meno.

„Myslíte si, že som ho zabila?" zvyšok oblečenia mal ladený tiež do tmavej modrej. Nohavice, košeľa s dvoma vrchnými rozopnutými gombíkmi a rovnako aj topánky. Spod pravého rukáva mu vytŕčali hodinky, ktorých ciferník tiež chytal farbu do oranžovej. Presne, ako neónky všade naokolo.

„Bola si usvedčená. Sám som videl nahrávku, kde si ho podrezala," odpovedal a vybral ruku z vrecka. Veľká injekčná striekačka, s neznámou čiernou tekutinou. Vyzerala dosť husto, takže o to viac ma desilo, že by sa mi to mohlo nejakým spôsobom dostať do tela. Lebo som dneska akože ešte nemala dosť drog a ja neviem čoho?

„Bol ste na súde?"

„Nedivím sa, že si si ma nevšimla. Vyzerala si vydesene." a nemala som byť? Išlo mi o život, celý uplynulý mesiac mi išlo o život, teraz mi ide o život a ja by som nemala byť vydesená? Odkiaľ je ten chlap?

„Čo s tým chcete robiť?" kývla som hlavou smerom na jeho ruku, no skôr, akoby som sa dočkala odpovede ku mne zozadu jeden zo strážcov pristúpil. Jednou rukou ma chytil pod krk a druhou objal okolo hrude, takže mi vlastne odoprel možnosť, aby som sa dostala preč. A to využil Carley. S úškrnom tak podlým, aký by som u neho ani nečakala ku mne ešte pristúpil a zapichol mi ihlu priamo do krku. Ja som zvrieskla na celú miestnosť, až som myslela, že od toho mykania sa padnem zo stoličky.

„Som zvedavý, či budeš takto pekne kričať aj inokedy," zašepkal mi do ucha, o ktoré sa perami hnusne pomaly obtrel. Až sa mi z toho dvihol žalúdok. Gorila ma čoskoro aj pustila, ale sotva som chcela vstať, že by som ju jednu vrazila, som z tej stoličky aj naozaj spadla. Pred očami sa mi zatmelo a do úst sa mi natlačila nejaká neznáma tekutina. Bola hnusná, čiastočne akoby chutila kovovo čo ma aj naviedlo správnym smerom. Išlo o krv. Moju vlastnú krv, ktorú som po chvíľke vypľula priamo na podlahu, len kúsoček odo mňa. Pľúca sa mi doslova búrili, no ja som nedokázala normálne dýchať. Trpela som dokonca pri každom pokuse, až som sa nezmohla ani na krik, ktorý by mi určite troška uľavil.

„Zavolajte Blacka! Okamžite!" prikázal im, čo som ale registrovala len matne. Tak Blacka? Kto má byť ten Black?

„Pane ja nechcem namietať, ale niekto ako on, by podľa mňa nemal dostať na starosť hrozbu akou je Warnerová."

„Rozhodol som Gilinksi, takže nenamietaj, ale splň môj rozkaz!" zreval na neho, načo mu z ruky vypadla prázdna striekačka. Dopadla len kúsok odo mňa, ale zaostriť som na ňu nedokázala. Jej priezračnosť mi ale napovedala, že čierna tekutina bola preč. Teda presnejšie v mojom tele, kde ma určite pomaličky, ale isto zadusí.

„Áno pane," odpovedal napokon ešte pred cinknutím výťahu. „Ospravedlňte moju drzosť."

„Pohni si!" asi mu nevadilo, že ja som sa pomaly v kŕčovitých bolestiach zmietala na zemi. On si s radosťou kričal, ako len vládal. Krv sa mi v ústach rýchlo hromadila, takže som ju musela zas vypľuť. Až som musela kvôli bolesti nechty ľavej ruky zaťať do dlane, aby bola o niečo znesiteľnejšia.

„Ešte kým nezabudnem," povedal, sotva si čupol ku mne. Snažila som sa rozoznať výraz jeho tváre, ale nič. Nevidela som na neho dostatočne dobre. Len nejaké obrysy, ktoré mi ale veľa nehovorili. Jasne som vlastne vnímala akurát žiaru neóniek. Tá oranžová ma troška aj upokojovala, ale bolo to len také minimum, ktoré nedovolilo strachu aby mi úplne zatienil myseľ.

Ďalšie myšlienka na krik prišla v momente, kedy som niekde tesne nad pravým zápästím pocítila akýsi chlad a tlak v jednom. No tá ozajstná potreba kričať prišla plne až v momente, kedy som na rovnakom mieste zacítila obrovskú bolesť. Akoby sa mi niečo doslova snažilo zaryť pod kožu a pritom ju trhalo na kúsky. Krv, ktorá sa mi však doslova hrnula z úst mi v tom zabránila a spôsobila akurát tak kašeľ, ktorý ublížil mojim pľúcam ešte viac.

„Som zvedavý, čo z tohto bude nakoniec pravda." oči som sa snažila upierať priamo do tých jeho, ale nič mi to nepomohlo. Dokonca som bola až tak zúfalá, že som v očiach pocítila slzy, ktoré moje videnie ešte zhoršili. Všetko ma miatlo až natoľko, že som sa prevalil na chrbát a ďalšiu dávku krvi len prehltla. Však čo? Ak mám umrieť, nech to je čím skôr. Miesto na ruke na pomerne štípalo, ale nič tak hrozné, ako keď som to pocítila po prvé.

„Kto je...Black?" dostala som zo seba s vypätím síl. Krv sa mi zas tlačila hore hrdlom, až mi nezostávalo nič iné, ako sa vrátiť k polohe na boku. Takto by som sa do pár minút zadusila a takú radosť mu predsa neurobím.

„Človek, ktorého ak si poštveš proti sebe, tvoj život sa zmení na peklo," vysvetlil v rýchlosti, na čo som pocítila dotyk jeho prstov na líci. „Ak s ním však budeš mať problémy, pokojne sa obráť na mňa. Už len pre pokoj tvojho otca, sa o teba ukážkovo postarám. Predsa len...si veľmi dôležitá osoba."  Dôležitá osoba? Žeby o tom vedel?

On mi ešte chvíľku aj šepkal nejaké nezmysli do ucha, ale tie som už neregistrovala. Sústredila som sa len na ticho, ktoré sa vlastne po vypnutí sirény roznieslo. Líce mi chladila chladná podlaha, ústa sa mi každú chvíľu zapĺňali krvou, ktorá ma pomaličky, ale isto dusila. No aj tak sa zvuk, kedy zastal pri nás výťah potešil. To krátke cinknutie znelo, ako zvuk samotného vykúpenia. Ak je ten Black tak dôležitý, možno ma po jeho príchode aj prestanú trápiť, čo ja viem?

„Pane," ozvalo sa od niekoho, až som sa donútila zahnať slzy, aby som poprípade videla. Musela som pôsobiť váľajúc sa na zemi nesmierne krásne, ale tak nebola to moja slobodná voľba.

„Black Warnerová. Warnerová Black. Riadne sa zoznámte, lebo s spolu strávite dostatok času," zašvitoril Carley veselo, na čo som odpovedala len kašľom a ďalším vypľutím krvi na zem. Už jej muselo byť naokolo mňa solídne množstvo, no je to jeho práca. Nech si tu po mne aj pekne uprace. Mal ma nechať utiecť. Potom by nemusel ani upratovať. Bodka.

„Takže je oficiálne moja?"

„Oficiálne. Jej spisy si príď vyzdvihnúť kedy myslíš, ale teraz..." odmlčal sa, no postrehla som, že mu niečo hodil. Ja som to videla iba ako nejakú rozmazanú machuľu, ale aspoň toľko. Mala by som byť asi rada, že sa vôbec takto slušne držím pri vedomí.

„Minimálne do rána ju necháš dole a potom uvidíme, ako sa bude naša drahá cítiť. Ak bude na tom dobre, prídeš mi to povedať a rozhodnem kam s ňou ďalej."

„Ako si želáte," odpovedal dosť stroho, no...bolo to zvláštne. Akoby som si v tom momente uvedomila, že sa mi jeho hlas vlastne aj páči. Znel trocha chrapľavo, ale o to viac vo mne vzbudzoval pocit aspoň akéhosi pokoja. Dalo sa zároveň poznať, že bol rozhodný. Aj keď bol podriadený, strach by som u neho asi hľadala márne.

„Tak poď," povedal po chvíľke, čo asi patrilo mne. Istá som si bola až v momente, kedy som jeho ruku pocítila na páse a ako mi následne pomohol posadiť sa. Necítila som sa na to, ale odpor by mi nič dobré nepriniesol. Len by som to všetko asi zhoršila. Preto som aj s jeho pomocou po chvíľke už stála na rovných nohách. Krv som ešte stále musela vypľúvať, vidieť som toho moc nevidela, ale aspoň som sa nemusela lúčiť s tým idiotom. Len som nechala toho drahého Blacka, aby ma zaviedol do výťahu.

Sotva sa dvere za nami zavreli, som si vydýchla. Kolená sa mi síce podlamovali, ale sklo za mojim chrbtom mi poskytlo oporu. Jeho ruka, ktorá ma držala tesne nad lakťom tiež, čiže na zemi hádam neskončím. Chcela som vidieť ako vyzerá, alebo aký starý môže byť, no nešlo to. Všetko som mala ešte stále rozmazané, až sa mi doslova chcelo plakať. Prečo sa mi toto deje? Nikomu som neublížila, tak prečo ľudia ubližujú mne?

„Camila však?"

„Tvoje meno?" odpovedala som na otázku otázkou, ale skôr, akoby som sa dočkala odpovede výťah zastal. My sme museli samozrejme vystúpiť, takže som sa musela plne sústrediť na chôdzu. Podľa siluet som si všimla, že nás dole čakali nejaké postavy, čo boli asi strážnici. Nepadlo však ani slovo a Black ma stále len ťahal za sebou.

„Strážnik Black predsa."

„Krstné meno," odpravila som ho. „Nejaké musíš mať." Možno som si dovoľovala moc. No prišlo mi normálne, aby som vedela jeho krstné meno. Navyše som nás musela po chvíľke pribrzdiť, aby som mohla v pokoji vypľuť krv, ktorá sa mi už hrnula von ústami. Až som sa divila, že viem hovoriť aspoň takto zreteľne.

„Grayson." odpoveď vlastne prišla dosť nečakane, keď som sa ja drhla kašľom, ale našťastie som neprepočula. Len som sa následne sama pre seba spokojne pousmiala a mohla pokračovať ďalej. Neverila som mu, aby som pravdu povedala, ale ak ma dostal na starosť nemal by sa ku mne správať nijako extra zle. Asi by mu nebolo len tak odpustené, ak by som zomrela jeho vinou.

Dosť dlho sme sa vlastne vliekli nejakou chodbou, na ktorej vládol ruch. Krik, smiech, ale aj náreky som počula zo všetkých strán. Až ma z toho striaslo od zimy, no bez problému som pokračovala. Sústredila som sa na to, aby som pekne kládla pravú nohu za ľavou a nespadla na nos. Spoliehala som sa aj na neho, čo som asi aj urobila dobre. Ak ma má strážiť, alebo čo bude náplň jeho práce, nech si začne zvykať čím skôr. Hlasy som sa v podstate aj snažila nevnímať. Zneli strašidelne, hlavne keď bola naokolo pomerne tma a jediné svetlo boli zas len oranžové neónky. Zaujímalo by ma, či má každá komunita vymedzenú nejakú farbu, lebo u nás by ste okrem oranžovej v takomto prevedení hľadali inú márne. Občas možno nejaká bledomodrá, ale oranžová naozaj dominovala.

„Kam ma berieš?"

„Do cely. Potrebuješ protilátku, ale hlavne si ľahnúť skôr, ako si svojou chôdzou ublížiš." akože! Tak on sa na mne ešte aj dobre bavil, alebo ako by som tomu mala rozumieť? Niežeby sa tešil, že vôbec idem a nemusí ma za sebou doslova ťahať po zemi, alebo nejako podobne, ako tí dvaja čo ma brali hore. A protilátku? Že by postrehol moje ťažkosti aspoň on?

Chcela som ešte niečo povedať, alebo z neho dostať informácie o celom tomto, ale nevládala som. Celý ten hluk naokolo, výkriky jednotlivých slov, ktorým som moc nerozumela, ma vydesili až moc. Cítila som sa, akoby som doslova išla na vlastnú popravu. Dnes už vlastne druhýkrát, takže...možno by som si mala začať zvykať. Raz sa im možno aj naozaj podarí ma zabiť.

Netrvalo nám vlastne už ani dlho, aby sme asi dorazili do cieľa. Zabočili sme niekam doľava, prešli ešte asi päťdesiat krokov, keď Grayson dal povel, aby som zastala spolu s ním. Začula som štrngot akýchsi kľúčov, následné otvorenie ťažkých dverí a potom sme sa znova pohli. Vykročila som neisto, ale našťastie ešte stále s jeho oporou. Mojim očiam sa naskytla ešte väčšia tma, ktorá ma však len viac zmiatla. Až natoľko, že som po asi dvoch krokoch zastala a odmietala sa pohnúť.

„Neboj sa. Čím skôr si ľahneš, tým skôr ti dám protilátku a bude ti lepšie." jemné biele svetlo po chvíľke zaplnilo miestnosť, až som rozoznala obrysy postele, ktorá bola vlastne blízko mňa. Voľnou rukou som sa aj načiahla za jej konštrukciou, aby ma podoprela, ale ani Grayson ma našťastie nepúšťal. Dokonca mi pomohol sa až posadiť. S líhaním si som sa nenáhlila, lebo sotva som zmenila polohu zo stoja do sedu, moje telo protestovalo. Hlava mi v momente išla dobre, že nie doslova prasknúť, až som musela na chvíľu privrieť oči, aby som popadla dych. Samozrejme, že až potom, ako som vypľula krv.

Pomaly som si však napokon predsa ľahla. Nohy som si vyložila hore, vankúš si lepšie vsunula pod hlavu a ľavou rukou si utrela ústa. Pery som mala trocha od krvi, ale aj napriek tomu som cítila, že sú nepríjemne a troška aj akoby bolestivo popraskané. Oči som pomaly tiež znova otvorila, no čakala ma len rozmazaná sivota, s guľou bieleho svetla presne nado mnou.

„Teraz to bude troška bolieť," povedal Grayson, na čo mi ľavú ruku pevne zovrel, až som ňou nevedela ani pohnúť. Počítala som s tým, že mi ide asi pichnúť protilátku, ale žeby som ostrú bolesť pocítila rovno medzi žilami na zápästí, som teda nemyslela. Až som s výkrikom zovrela posteľnú plachtu medzi prstami pravej ruky. Nechty som do nej zaborila až tak silno, až som mala pocit, že sa mi všetky do jedného polámu.

„Vydrž ešte," povzbudil ma, ale mne to akosi nepomohlo. Bolelo to hádam najviac zo všetkého, čo som dneska prežila. Ešte viac, ako tá nešťastná šípka, ktorú som schytala do stehna. Alebo dokonca ešte viac, ako keď som len tak padla v kancelárii na zem. A to som si myslela, že dnešok už ani horší nebude.

„Tak...hotovo."

„Nemohlo to byť na troška menej citlivé miesto?" dostala som zo seba priškrtene. Do očí sa mi ešte stále tisli slzy a preto som ich aj privrela. Mala som chuť akurát tak konečne zaspať a necítiť žiadnu bolesť, alebo utrpenie. Proste už nad ničím nepremýšľať. Nevyčítať si, že možno kvôli mne zomrela moja vlastná rodina. Niekto ich predsa zabiť musel a ak to tak veľmi chceli hodiť na mňa, musia niečo tušiť.

„Ani nie. Máme presne určené pravidlá, kam sa pichá protilátka. Nepýtaj sa prečo práve sem, ja som tie pravidlá nezostavoval, ale je tomu tak."

„Nie si na túto prácu moc mladý?" neviem, či bola moja opovážlivosť na mieste, alebo či som sa neopýtala totálnu somarinu, ale...jeho hlas pôsobil mlado. Nie ako hlas nejakého tridsiatnika, skoro štyridsiatnika ktorý nenávidí svoju prácu. Bolo tam počuť akési nadšenie, že mu asi konečne dali šancu dokázať jeho kvality. Snáď mu to nadšenie vydrží, aj keď príde na to, čo som zač.

„Tak mám o šesť rokov viac ako ty, čiže to posúď sama." takže dvadsaťtri? Podľa hlasu som potom išla asi správnym smerom. Dokonca som sa teraz po podaní tej protilátky aj pokúsila otvoriť oči a zaostriť mu na tvár, ale radšej som to asi robiť ani nemala. On sa nado mnou ešte stále skláňal, rukami bol zapretý do matraca, zatiaľ čo jeho nádherne hnedé oči ma uprene sledovali. Mal vlastne veľmi peknú tvár. Krásne plné pery, nie moc výrazný nos, ale o to asi krajšie lícne kosti. Dokonca aj jeho vlasy boli podobné mojim. Nádherné havranie, husté, ale s tým rozdielom, že na krátko ostrihané. Moje vlasy vlastne nikdy neboli originálne čierne. Niečo medzi čiernou a veľmi tmavou hnedou, ktorú som v nich nenávidela. Radšej by som ich mala len čisto čierne farby.

„Nechám to asi na zajtra," dostala som napokon zo seba. „Už som moc unavená." Určite som na neho musela pozerať, ako na samého Boha, ale inak to ani nešlo. Nevidela som ešte vyslovene ostro, ako by som mala, no aj toto už bolo niečo. Navyše sa mi už ani natoľko nehromadila krv u ústach, takže som si mohla vydýchnuť. Neviem síce čím ma to napichali, ale snáď to nebude na dennom poriadku.

„Tým pádom by si už nemala zbytočne riešiť môj vek a kompatibilitu k práci, ale pokúsiť sa spať." to, že by len tak vzal deku, čo bola zložená na konci postele som nečakala. Bez nejakých námietok ma dokonca zakryl, zatiaľ čo ja som si ešte s menšími ťažkosťami skopla topánky z nôh.

„Aj to je jedno z pravidiel, aby si sa o mňa staral?"

„Vlastne áno," prisvedčil, až som začula v jeho hlase pobavenie. „Hlavne, kým si tu dole. Keď ťa však už vezmem medzi ostatných, bude všetko iné."

„Ostatných?" opýtala som sa bojazlivo a lepšie uložila na posteli. Matrac bol otrasne tvrdý, takže už som sa vlastne aj tešila, ako ma bude ráno bolieť chrbát. Teda...ak sa rána vôbec dožijem. Ani by som nedivila, keby ma sem prišiel niekto zmasakrovať.

„Stačí zbytočných rečí. Choď spať."

„Takže je po večierke?" snažila som sa troška zavtipkovať, aj keď sa mi už vlastne oči samé zatvárali od únavy. Dnešok bol proste dlhý a hlavne bolestivý všetkými spôsobmi. Až pomaly bolelo dokonca aj dýchať.

„Hlavne po tej tvojej. Nie si ešte plnoletá."

„Za mesiac už budem," opravila som ho a vytiahla si prikrývku až po uši. Bolo tu vlastne pekne chladno, až som oľutovala, že som si nevzala so sebou aj starú bundu. Možno by mi niekedy prišla vhod.

„Tak potom sa môžeme porozprávať aj o večierke. Ver mi, že by si mala spať keď máš možnosť, lebo energiu budeš potrebovať." dúfala som, že ešte troška zostane a porozprávame sa, ale on len po svojom prejave zhasol svetlo a dvere s vrzgotom zatvoril. Už len podľa zvuku zatvárania pôsobili ťažko, takže by som ich určite len tak ľahko neprerazila.

„Ráno ma čaká aj nejaký budíček?"

„Zatiaľ nie. Spi dokedy chceš," odpovedal pomerne unavene aj on sám. „Ja budem len rád, ak bude pokoj." Takže on ma tu bude strážiť celú noc, alebo ako? Alebo možno ešte lepšia otázka by bola, prečo je ku mne taký normálny? Tamtie gorily ma dobre, že nešli pohľadom stiahnuť z kože a on sa ku mne chová ako k rovnocennej osobe. A to sa podľa mňa v takýchto podmienkach nestáva často. Aj keď...možno by nezaškodilo, ak by som vedela, čo presne je toto za miesto.