„Mám ti aj povedať nejaké to typické všetko najlepšie, alebo ani nie je treba?"

„Môžeš si to odpustiť," odvetila so smiechom, čo ma vlastne veľmi potešilo. Našťastie sme sa akosi dostali aj cez posledné dni a dnes bol jej kvázi veľký deň. Aj ja osobne by som chcel, aby oslávila osemnástku iným spôsobom a hlavne na inom mieste, ale...nič lepšie nebolo v ponuke. Takže sme sa len skoro ráno vybrali von s tým, že zostaneme kým to pôjde a počkáme si na meteorit. Fakt neviem, či ho vôbec uvidíme, alebo či nás niekto nezaženie dovnútra.

„A čo keby som ti dal taký malý darček už teraz?" opýtal som sa s úsmevom a skôr, akoby ona stihla namietnuť, som ju chrbtom pritlačil o najbližšiu stenu a keď som si bol istý, že sme sami, mohol som si vychutnať jeden krásny bozk. Vôbec som sa za to nehanbil, ani nič podobné. Aj prvý bozk, čo padol u nej v cele som si vlastne vychutnal. Bol nečakaný, ale o to krajší, aby som pravdu povedal.

„Ešte jeden."

„Ešte jeden," zopakoval som a skôr, akoby sme sa pobrali ďalej, ho naozaj aj dostala. Od prvej pusy ich doteraz vlastne ani viac nepadlo, čo bolo na jednej strane ale dobré. Musíme na to celé ísť pomaly. Ak naozaj chceme vybudovať nejaký vzťah, v týchto podmienkach sa nesmieme nikam ponáhľať. No takto...takto aspoň vieme, že máme prečo bojovať. Máme jeden druhého a aby sme mohli byť spolu, potrebujeme skutočnú slobodu.

„Už som ti niekedy povedal, že máš krásne oči?" s úsmevom som jej zasunul pár pramienkov vlasov za ucho a plne sa jej zahľadel do očí. Tá nádherná zelená, ktorá im dominovala, ma v posledných dňoch dokázala priviesť do šialenstva. Nad celou záležitosťou vyronila ešte toľko sĺz, až to bolelo aj mňa samotného. Ona si nezaslúži to, aby sa každé ráno budila so slzami. Nie v jej veku a hlavne, ak je tu neprávom. Nie...nedostal som žiadne priame dôkazy, že je nevinná, ale hodlám tomu veriť, nech by mi hocikto povedal hocičo.

„Nie, ale dobre sa mi to počúva."

„Tak to aby som ti niečo takéto hovoril denne." mrzelo ma, že si musím stále dávať pozor, aby nás spolu nikto nevidel. Neviem, fakt si neviem predstaviť čo by sa stalo, ak by nás niekto načapal a dozvedel by sa o tom Carley. Podľa mňa by nás len tak zo srandy odtrhol od seba, aby sme obaja trpeli. Mňa by pokojne vyhodil a ona by dostala niekoho iného.

Bolo toho vlastne ešte toľko, čo som jej chcel povedať, ale nejako som sa k tomu nedostal. Bál som sa, že ak jej moc rýchlo ukážem toľký záujem, nedopadne to dobre. Takže sme sa radšej len prázdnou chodbou pobrali ďalej. To ticho, čo nás obklopovalo mi tak nesmierne vyhovovalo. Žiadne stupídne narážky, ani nič podobné, čo by ma nahnevalo. Proste len my dvaja, ako smerujeme von na čerstvý vzduch.

„Vravel si, že je to malý darček..." začala, sotva sme vykročili von a obaja v momente upreli oči na oblohu. „Mám očakávať aj nejaký väčší?" S úsmevom som prikývol, ale nedokázal som od tej nádhery odtrhnúť oči. To, ako sýto oranžová splývala s tmavou sivou, ktorá išla miestami do čiernej. Mohol by som podobnú oblohu vidieť pokojne aj každý deň a nikdy by som jej nemal dosť.

„Na ten si ale počkáš do večera, hej?"

„Ak inak nedáš." nečakal som, žeby sa ma ona tak rýchlo rozhodla ešte raz pobozkať, ale rozhodne som to bral všetkými desiatimi. Ako som sa nad tým zamýšľal, asi viem prečo sme sa zblížili tak rýchlo. Ona mi sadla hneď na začiatku, ja som bol navyše stále samotár, takže sme sa tak nejako našli. Aj ona sama pôsobila, že by sa jej spoločník zišiel.

„Nevieš čo je s Evanom? Odkedy ma vtedy strážil, som ho nevidela a to sa mi naozaj nepozdáva."

„Neviem. Nepočul som nič." aj mne samotnému napadlo, žeby som sa na neho opýtal, ale stále sa dialo niečo iné. Aj včera večer to bolo dosť divoké. Sotva som Camilu zavrel do cely a naozaj ťažko sa s ňou rozlúčil, som musel pomáhať tým hnusobám na chodbe. Jeden chlapík tam začal moc vyskakovať a akosi sa im ho nepodarilo uzemniť. Ešte aj s mojou pomocou nám to trocha trvalo, lebo mal akosi veľa sily.

„Mohol by si sa na neho opýtať? Prosím."

„Pokúsim sa niečo zistiť, ale nič nesľubujem," odvetil som s úškrnom a myslel na ešte jednu pusu, ale sotva sa dvere znova otvorili, som od nej trocha cúvol, aby sme neboli nápadní. Už len pri prvom pohľade mi ale stačilo. Bol to rovnaký týpek, ktorý vtedy Camilu odviedol a Carley ju špinavo znásilnil. Bol som ale plne rozhodnutý, že teraz to nedopustím. Ona je moja a tak to aj zostane.

„Obaja máte ísť okamžite so mnou!"

„Načo?" opýtal som sa pomerne drzo a Camilu za seba aspoň ako-tak skryl. „Carley jej už nebude ubližovať!"

„O tom nerozhodneš ty Black! Teraz ale nejde o to. Prišiel jej vraj veľmi zaujímavý odkaz priamo z OMEGY000."