Už odkedy som skončila tu, som sa len bezvýznamne posediačky opierala o rovnaký stĺp, ako včera. Evan tu ešte nebol, takže som sa musela niekde utiahnuť, aby som nevzbudzovala toľko pozornosti. Bola som vlastne aj pomerne unavená, lebo sme sa s Graysonom naozaj dlho rozprávali. Až do nejakej pol tretej, takže som toho moc nenaspala. Ale zas bola som rada, že ma priviedol trocha na iné myšlienky. Hovoril mi niečo o svojich začiatkoch, keď sa ešte len uchádzal o toto miesto. Aké to bolo na skúškach, čo všetko musel spĺňať, ako ešte ani teraz nie je moc dobrý strelec a tak. Ja som mu zas na oplátku porozprávala, čo bola zač tá moja drahá skupina, ktorá tak rada žila na hrane života a smrti. Aspoň sme sa čo-to jeden o druhom dozvedeli.

„Dnes je to v pohode?" opýtal sa niekto dosť nečakane, až ma myklo. V momente mi však bolo jasné, že je to on, takže som ani moc záujem nejavila. Dnes som akosi nemala na nič silu a hlavne chuť. Ešte stále som odvčera myslela na to, ako sa Grayson vypytoval na brata. Mohlo mu dopnúť, že ak som to s ním nerozoberala doteraz, asi je to háklivá téma.

„Nemám náladu, prepáč," odpovedala som po chvíľke, ale to už sedel tam pri mne. Nechtiac, ale pozrela som na neho, načo ma čakal naozaj žiarivý úsmev, ktorý padol vlastne aj dobre. Tak povzbudivo, povedala by som. Ja by som si dnes ani nedokázala predstaviť, žeby som sa mala až takto usmievať. Alebo vôbec.

„To vidím. Pohádali ste sa s mladým?"

„On má aj meno!" napomenula som ho a pritiahla si kolená k hrudi. Ešte aj pozerať von cez tie obrovské okná, na dnes kompletne sivú a čiernu oblohu bolo záživnejšie, ako počúvať jeho. Keď som ráno prišla, dúfala som, že bude zas obloha pohrávať do farieb, aby sa bolo načo pozerať, ale mýlila som sa. Bohužiaľ teda. Musím sa uspokojiť aj s touto šedou škálou.

„To mne môže byť ukradnuté. Rovnako ako ty v takejto nálade," odsekol a razom ma tam nechal. Čo bolo ale horšie? Ja som sa ani neobťažovala, aby som ho zastavila. Nech si ide ak myslí. Ja ho nenútim byť pri mne, rovnako ako som ho včera nenútila, aby mi pomáhal. Nejako by som si možno pomohla aj sama. Aj doteraz som to zvládala, takže nech si teraz nenahovára, že ho nejako extra potrebujem.

Možno pre toto svoje premýšľanie, sme po sebe zvyšok dňa len zazerali cez celú miestnosť. On si zas sadol k šachovému stolíku, ale tvárou ku mne. Takže bol vlastne nablízku, aj keď sme sa kvázi na seba hnevali. Klasicky som si vystačila aj celý deň s raňajkami, takže som sa veľmi z miesta ani nehýbala. Bolo mi tam fajn a bolo to zároveň bezpečné miesto, aby som počkala na Graysona. Zas som sa stretla s tým čudákom, ktorý si mlátil hlavu o stenu a niečo kričal, ale dnes som mu už nevenovala ani toľko pozornosti. Strážnici, sa to napokon zas rozhodli riešiť bitkou, ktorá bola ale podľa mňa dosť neúčinná. Len sa vyžívali v utrpení toho chudáka, akoby im to prinieslo neviem koľko zábavy a pôžitku.

***

„Ale už si si zvykla, nie?"

„Dá sa," odvetila som, sotva som vystúpila na posledný schod. Tak zvykla som si. Za posledné dva týždne som nemala vlastne ani na výber. Od môjho druhého dňa tam medzi nimi, som sa s Evanom ani moc nebavila. Kde-tu sme si niečo povedali, ale to bolo celé. Žiadny dlhší rozhovor, alebo ja neviem čo. No akosi mi to aj vyhovovalo. Mala som tak dosť času, aby som vešala hlavu, ale zároveň si premyslela ten odkaz pre modro očka. Keď som si bola dať vybrať stehy, chcela som sa o tom zmieniť, ale napokon som mlčala. Neviem prečo, ale bála som sa, žeby od neho odpoveď neprišla. Alebo, žeby mi fotku nikdy nepriniesol.

„Len sa mi akosi nepáči, že ješ stále len raňajky. Nie si už aj takto dosť chudá?"

„Náhodou...dnes som mala večeru," odpovedala som a vyplazila mu jazyk. My s Graysonom sme boli vlastne v pohode. Lepšie sme sa spoznali, dokázali jeden druhého pochopiť, takže sme sa pomaly akoby posúvali dopredu. On zrejme pochopil, že sa nemá pýtať na určité veci, takže sme sa už na seba mračili menej. Ja som sa chcel opýtať na jeho rodinu, alebo tak, no...ak o nich nikdy nehovoril, asi by nebolo odo mňa pekné, ak by som sa na to pýtala.

„Ak si dobre pamätám, za týždeň máš narodeniny, že?"

„Už tomu tak bude." potešilo ma, keď som uvidela svoju celu, lebo už ma putá dosť tlačili. „Môžeme ísť ráno von? Už sa potrebujem nadýchať čerstvého vzduchu." Pár dní ma to už ťahalo von, ale nedokázala som ráno nikdy vstať. Aj keď si celé dni len posedávala, občas som bola príšerne unavená. Akoby som ubehla aj neviem koľko kilometrov.

„Ak vstaneš, nevidím v tom problém. Len aby nepršalo."

„Dnes bolo zas nejako divne. Celý deň fučalo, obloha vyzerala akoby chcela celá spadnúť naraz a ja neviem čo ešte. Bláznovstvo." pomaly by som mohla byť meteorologička, lebo každý deň len čumím von oknom, akoby sa tam malo niečo diať. No prišla som na niečo. Tá helikoptéra, ktorú som videla prvý deň, sa tu premáva každý deň. Zrejme patrí k PHPV, lebo inak by to asi nemalo zmysel, aby tadiaľto lietala každý deň a približne v rovnaký čas. Takže ak aj budeme chcieť uskutočniť ten náš útek, musíme si dávať pozor ešte aj na helikoptéru.

„Warnerová!" ozvalo sa zrazu celou chodbou, sotva mi dal Grayson dole putá. Obaja sme sa pohotovo obzreli za hlasom, ale mňa absolútne nepotešilo, čo som videla. Jedna z tých holohlavých goríl, čo boli s nami minule, išla priamo k nám, čo neveštilo nič dobré. Bol to vlastne ten istý, čo bol vtedy dole, keď tam po mne počumovali.

„Mám ju odviesť šéfovi, takže si daj pohov Black!" sykol mu, sotva predo mňa Grayson predstúpil, aby ma poprípade chránil. Ja som mu zato bola samozrejme vďačná, aj keď som sa bála. A naozaj nie málo. Kto vie, čo zas ten dement chce. Ja nemám náladu na nejaké jeho teórie o mojom otcovi. Posledné dni som sa snažila na celú tú tému myslieť naozaj minimálne, takže som nepotrebovala pripomienky. Ešte síce bolelo, keď som si spomenula hlavne na mamu a sestry, ale bolo to rozhodne lepšie, ako predtým. Už som nemala stále potrebu plakať, ale namiesto toho, som cítila obrovský hnev. Hnev, ktorý mi jedného dňa pomôže dostať do hrobu všetkých, čo s tým niečo mali. Nebudem si vyčítať smrť ani jedného z nich. Lebo ako som hovorila...ak už mali tú veľkú potrebu zabiť mi rodičov, mali ušetriť aspoň dvojičky. Tie nikomu neublížili. Pane Bože, však ani nevedeli, čo sa okolo nich celý život dialo. Toľko sme toho pred nimi ešte tajili. A to len preto, aby sme ich udržali v bezpečí, ak by sa niečo zbehlo.

„Načo ma chce zas vidieť? Prišiel s nejakou novou teóriou?"

„O to sa nestaraj! Máš ísť so mnou a to hneď!" neochotne, ale obišla som Graysona a bola naozaj pripravená ísť s tou gorilou. Nepôsobil ako niekto, kto by na mňa vyčkával neviem dokedy. Skôr však, akoby som odišla, som pocítila dosť silné zovretie okolo zápästia, ktoré ma aj prinútilo zastať.

„Nepustím ťa tam samú."

„Budem v poriadku. Nechcem, aby ťa zas ohrozoval," odvetila som a pozrela Graysonovi priamo do očí. Za posledné dni, mi znova napadla rovnaká myšlienka, ako vtedy raz. To, ako rada by som ho pobozkala. Niežeby som sa na niečo podobné aj odvážila, alebo žeby nato bol dôvod, ale proste som po tom túžila. Áno, páči sa mi už od samého začiatku, ale nie som predsa tak naivná, aby som sa s ním zaplietla. Ani by som vlastne nič s ním nechcela. Ani s ním, ani s nikým iným.

„Ide o tvoju bezpečnosť a nie moju."

„Ako komu." zagánila som na neho a vytrhla si ruku. Nemôže sa ku mne správať, ako k malému dieťaťu. Nie som ešte dospelá, to je pravda, ale ide o princíp. Ja potrebujem, aby mi dôveroval a nie sa o mňa stále strachoval. Odkedy je brat preč, nikto mi nekryl chrbát. Bola som na veci sama a som stále tu. Žijem a dokážem sa o seba postarať bez väčšieho problému. Aj keď som sa často ocitla v bezvýchodiskových situáciách, predsa som našla cestu.

Už som sa za ním radšej ani neobzrela, ale kráčala po boku hentoho. Nepýtala som sa nič, hlavu som držala sklonenú a kládla nohu za nohou. Išli sme bohužiaľ výťahom, v ktorom som sa bála s ním byť sama, ale stačilo, že sme zastali na vrchnom poschodí a vydýchla som si. Teda čiastočne. Sotva som uvidela chladné steny, veľké sklá na stene oproti mne a oranžové neónky, ktoré osvetľovali celú miestnosť, nabehla mi husia koža. Carley si posedával typicky pri stole, zatiaľ čo jeho oči už spočívali výhradne na mne. Cítila som, ako divoko sa mi rozbúchalo srdce, až som musela od nervozity zovrieť lem košele.

„Pár dní sme sa teraz nevideli Camila."

„Nechýbal ste mi," odvrkla som a ešte viac sklonila hlavu, aby mi vlasy padli do tváre. Nech nevidí, že potláčam strach. Nech si len pekne myslí, že sa ho vôbec nebojím a budem taká arogantná, ako to len pôjde. Lebo inak môj strach využije proti mne a to nesmiem dovoliť.

„Čo keby si sa na chvíľu posadila?" kývol hlavou na stoličku pred stolom, ale ja som zaváhala. Dvere od výťahu sa za nami zavreli pomerne rýchlo, takže sme zostali vlastne sami. Už nebolo cesty preč, čo ma vlastne desilo najviac. Teraz ma má tento človek ako na dlani a kto vie, čo všetko bude chcieť, aby som mu povedala.

„Prosím Camila. Toto nebude len také rýchle stretnutie."

„Lenže ja vám nemám čo povedať," dostala som zo seba, ale to už on stál na nohách a kráčal ku mne. Cúvla som, aby som medzi nami zväčšila stále menšiu vzdialenosť, ale nepomohlo to. V momente, kedy ma obišiel a doslova ma k ten stoličke dotlačil, už som nevzdorovala. Pre vlastné bezpečie som na ňu pomaly klesla a pevne zovrela jej kraje. Nechty som sa snažila zaryť do chladného kovu, ktorý bol na nej zospodu, ale ani to mi nepomáhalo.

„Ale určite áno. Viem, že bol tvoj otec zaujímavý človek a práve preto mám pocit, že na tom budeš rovnako. Za tieto dva týždne sa ku mne dostalo dosť zaujímavých vecí, len..." odmlčal sa, zatiaľ čo zastal tesne za stoličkou a jeho ruky spočinuli na mojich pleciach. „Neviem čomu veriť. Jedna myšlienka je oveľa bizardnejšia ako druhá, takže asi bude asi na tebe, aby si ma naviedla na správny smer." Už len keď mi palcom opatrne prešiel z pleca na krk, som sa striasla od zimy. Ten tón hlasu ktorým hovoril, ma neskutočne desil. Akoby presne vedel, načo ma sem zavolal. A mne to jeho dotyky tiež našepkávali. Takže som sa mohla akurát tak modliť, že sa nič z toho nestane.

„Na mne nie je nič zaujímavé. Neviem nič, čo vedel otec."

„Ale vieš. Vieš toho až priveľa, sama si ako časovaná bomba pre túto komunitu, takže je mojou povinnosťou, aby som minimalizoval nebezpečenstvo. Preto dúfam chápeš, že ťa nesmiem pustiť na slobodu. No keď už ťa tu takto mám, bol by som hlúpy, ak by som nezistil, čoho všetkého si schopná." posledné slová mi doslova zašepkal do ucha, čím sa ku mne až nebezpečne blízko sklonil. Jeho dych som cítila na krku, ale ja sama som sa snažila dýchať pokojne, aby som neprepadla panike. Kým si zachovám chladnú hlavu, všetko bude v poriadku.

„Akože čoho som schopná?"

„Ty a Matthew..."

„Jeho z toho vynechajte!" sykla som a pokúsila sa striasť jeho ruky z pliec. On mi ich však pevne zovrel a chrbtom ma pritisol k opierke stoličky, takže som nemohla ísť nikam. Musela som sedieť rovno ako pravítko, zatiaľ čo sa jeho slizké pery mučivo pomaly obtreli o moje ucho. Až som v panike zadržala dych a ešte viac zaťala nechty do stoličky, až som mala pocit, že sa mi všetky do jedného polámu.

„Prečo? Pokiaľ viem, bola by si schopná pre neho obetovať všetko. Dokonca vlastný život. Tak prečo mi pre jeho vlastné dobro nepovieš čo chcem vedieť?"

„Pretože si nič nezaslúžite? Zamyslel ste sa nad touto variantou?" opýtala som sa postláčajúc trasenie hlasu. Proste som sa bála. Bola som tu na neho sama a aj keď som si verila, že sa ubránim ak bude treba, desilo ma, že to bude možno za chvíľu naozaj reálne.

„A ty? Čo si zaslúžiš ty? Mala si byť dávno mŕtva, ale nie si. Vďaka mne zlatko."

„Nikdy som vás neprosila, aby ste ma zachraňoval. Prišla som takmer o všetko, tak načo mám ešte žiť? Vzali mi rodinu. Brata násilne odvliekli do väzenia, zabili mi rodičov a sestry...tak načo som ja vôbec ešte tu? Prečo som vám zato tak veľmi stála?" sama sebe som týmito slovami ubližovala, ale ak nezájdem do hĺbky, nikdy z neho nedostanem, čo presne vie. A by mohlo byť oveľa nebezpečnejšie, ako to môže vyzerať.

„Vzali ti ho, ale je predsa ešte nažive. Pokiaľ viem, darí sa mu veľmi dobre. Je v kolektíve dosť...obľúbený." zasmial sa, načo mi začal pomaly odhŕňať vlasy z krku. Ja som sa mu snažila nejako vykrútiť, ale on nič. Akoby si to ani nevšimol. Len ma stále viac tlačil k operadlu, až ma pomaly začala chytať zúfalosť.

„Nemáte právo o ňom hovoriť. Nič neviete."

„Viem dosť nato, aby som presvedčil súd, že je vinný. Bolo treba veľa svedkov a moja výpoveď rovnako prispela k tomu, že najstaršie dieťa Morgana Warnera teraz hnije v base! Už vtedy som vedel, že ak sa niekedy budem chcieť dostať k tebe, musím pomaly odstrániť všetkých členov tvojej rodiny." keď sa jeho pery najprv nežne dotkli môjho krku, mala som chuť kričať. „Myslíš si, že tie prepady laboratória tvojho otca, boli náhodné? Všetko som mal na svedomí ja, moja zlatá. Tvoj otec bol môj primárny cieľ. Chcel som ho mŕtveho čím skôr, len aby som sa nemusel obávať, že nás jedného dňa všetkých zahubí." Neverila som. Odmietala som jeho verziu tak veľmi, ako to len išlo. On za tým celým nemôže byť. Prečo...prečo by to pre Boha robil? Otec komunite predsa pomáhal, tak čo do neho vošlo?

Najviac hnevu však asi spôsobovalo to tvrdenie, že môj brat sedí vo väzení kvôli nemu. Čiastočne teda. Neviem prečo práve on...veď...nikdy s ním neboli žiadne problémy. Zrazu sa však objavili špekulácie, že práve on bol ten, čo sa vlámal do laboratória ktoré bolo priamo sponzorované vládou a niečo odtiaľ vzal. Nejaké spisy, ktoré mal vraj dať otcovi a ktoré...ktoré sa u nás doma vlastne aj našli. Ešte k tomu v jeho izbe, čo bolo ale absurdné. Nemal to kedy urobiť, lebo v dobe, kedy sa to stalo, sme boli spolu. Obaja sme si posedávali vonku, za hradbami komunity a kochali sa hviezdami. Viem, že to bola tá noc, kedy bol Saturn najviac viditeľný, lebo sa od nás Slnko úplne neodvrátilo, aj keď hodiny už ukazovali niečo po polnoci. Nikto iný však nevedel kde sme boli, takže nám ani nemohli veriť. A moje tvrdenie vtedy nikto nebral za dôležité. Mala som predsa len krátko po štrnástke a mysleli si, že klamem. Preto som vlastne prišla o brata. Lebo som bola malá a slabá, neschopná sa ho raz v živote zastať.

„A teraz Camila...by som asi mal začať s uskutočnením svojho plánu! Deväť mesiacov je predsa len dlhá doba." zasmial sa, ale sotva som sa ja stihla čo i len obzrieť, sa jeho ruky vytratili a v momente mi niečím previazal ústa. Akúsi šatku utiahol dosť pevne, až sa mi na lícach zarezala do kože, čo bolelo. Na nohy na vytiahol s mojim dosť veľkým pokusom aby som sa dostala preč, ale nič. Držal ma za zápästie tak pevne, že som nemala šancu. Dokonca ani v momente, kedy som sa v zúfalstve hodila na kolená, až som si ich nepekne odrela, dokonca cez nohavice.

„Nerob mi prosím scény, lebo aj tak obaja vieme, kto vyhrá," zasyčal a veľmi chvatne siahol po putách na ruky, ktoré mal doteraz zjavne len tak pohodené na stole. Ja som sa od neho ťahala preč, ako sa len dalo, bola som dokonca schopná zaliezť aj pod stôl, ale nič mi nepomohlo. On ma jedným šklbnutím vytiahol von a spútal mi obe zápästia. Keď som však už stála na nohách, ani vo sne mi nenapadlo, že on ma tak surovo sotí o kraj stola. Krížami som do neho bolestne narazila, až sa mi cez šatku vydral ston z hrdla. Nič to však nepomohlo. Kým ja som cítila len bolesť, ma on veľmi chvatne vysadil hore na stôl, zmietol dole všetky papiere, ktoré tam doteraz mal a začal sa na mňa až moc tlačiť celou svojou váhou.

„Už odkedy som ťa uvidel na súde, som po tebe túžil Camila, takže si to teraz naozaj nesmierne užijem." zasmial sa škodoradostne a naozaj sa s ničím nehral. Rovnako ako minule, mu stačilo jedno trhnutie, aby mi rozopol košeľu, pod ktorou som dnes výnimočne nemala ani tielko, len podprsenku. Počula som, ako zas jeden, či dva gombíky popadali na zem. Jeho ústa sa na mňa hneď vrhli, ako mi tak zanechával najprv nežné, ale potom stále žiadostivejšie bozky po krku, alebo keď sa posúval dole medzi moje prsia. Mne sa výhľad od sĺz zastieral stále viac, ale to bolo tak jediné. Keďže ma donútil rozkročiť nohy, ako som sedela na kraji stola a postavil sa medzi ne, nemohla som ho ešte ani kopnúť, alebo niečo. Preto som sa snažila skláňať stále viac dozadu, aby som mu unikla, ale ani to neprinieslo výsledky, na aké som čakala. On totiž išiel za mnou, čo bolo dosť bolestivé, lebo povedzme si úprimne...nebol najľahší.

„Myslel som, že počkám kým budeš mať osemnásť, ale takto je to pre mňa oveľa väčšia zábava." jasné, ale keď som mu ja minule nadávala do pedofilov, tak sa urazil. A toto je akože čo? Vekovo môže byť môj otec a nie, aby som mnou mal sex, pre Boha živého. Dokonca ešte aj spútanými rukami som sa ho snažila búchať, čo to len dalo, ale nič. Výsledkom bolo len to, že ma dosť surovo donútil si ľahnúť na celý stôl a on si sadol obkročmo na mňa. Pravou rukou mi obe pridržal nad hlavou a zas sa sklonil, aby ma mohol bozkávať. Strašne sa mi ten pocit protivil, mykala som sa, ako to len išlo, aby som sa vyslobodila, ale nič. On pokračoval, dokonca ma párkrát po bozku pohrýzol na krku, čo bol aj signál, aby som nezadržiavala slzy. Nemá to zmysel. On už neprestane, kým nedostane to, čo tak veľmi chce.

„Pozrel by som si, čo by teraz urobil Matthew. Ten tvoj tak milovaný Matthew, ktorého si považovala dobre, že nie za Boha, pričom to bol len obyčajný úbožiak bez budúcnosti." zúfalo som krútila hlavou, že proste nemá pravdu. Odmietala som počúvať takéto slová. NIE! Ak by tu teraz Matthew bol, dobil by ho na smrť. Tento úbožiak by už po bitke s ním zo zeme nevstal. To vám môžem garantovať. Vždy ma chránil, bol pripravený riskovať všetko a pochybujem, že teraz by to bolo nejako inak.

Ako som tak plakala a radšej privrela oči, nechala som ho vlastne, nech si robí čo chce. Na chvíľu mi odpútal jednu ruku od druhej, aby mi mohol bez problému vyzliecť košeľu aj s podprsenkou, ale tam som sa tiež nemala ako brániť. Ruky mi držal až moc silno, dokonca nepríjemne tlačil na už skoro zahojenú jazvu, ktorá ešte ale stále bolela. Preto som sa snažila s privretými očami myslieť len a len na tú jednu osobu. Spomínala som, ako mi zvykol Matthew hľadieť do očí a keď bolo najhoršie, ako ma objímal. Myslela som výhradne na neho, nech už naokolo mňa odznelo hocičo. Odmietala som totiž vnímať realitu, v ktorej sa ma dotýkal ten podliak.

„Ber to tak Camila, že ak bude môj plán úspešný, urobíme službu celučkej komunite," povedal zrazu znova nebezpečne blízko môjho ucha. „A to si predsa chcela, nie? Pomáhať, ako tvoj otec." Pre istotu som zaťala nechty do dlaní, keď sa jeho ruka začala až moc kĺzať dole po mojej odhalenej hrudi. Chcelo sa mi vracať pri každom jednom jeho dotyku. Nohami som sa ho ešte stále snažila akosi dostať zo seba dole, ale nato bol proste priťažký. Zostalo mi len ležať a znášať to, ako sa on pomaličky doslova hral s mojimi prsiami a ako mi následne začal sťahovať ešte aj nohavice. Od tej paniky mi čoskoro ani nestačilo to množstvo vzduchu, ktoré som mohla dýchať cez nos, takže som ku všetkému mala ešte aj pocit, že sa tu pod tým slonom zadusím.

A tak sa to proste stalo. Ja som mala oči buď zatvorené, alebo som ich upierala do stropu a strpela všetko, čo ten blázon so mnou robil. Strpela som mu, keď ma vyzliekol úplne, ale dokonca ešte aj to, keď ma už takou silou tlačil k stolu, až ma neznesiteľne rozbolel chrbát. Ja neviem, či si on chcel zachovať nejakú dôstojnosť, alebo čo, no nevyzliekol zo seba nič. Ani jeden kúsok oblečenia. Len si proste rozopol opasok, stiahol nohavice a boxerky naraz a mne následne spôsobil asi najhoršiu bolesť, akú som kedy cítila. Vždy som si myslela, že prvé milovanie bude niečo krásne a nie, že budem mať chuť umrieť ešte skôr, akoby to zašlo nejako ďalej. Jemu zrejme absolútne neprekážalo, že pri každom jednom jeho pohybe som so sebou šklbala ako šialená, alebo sa snažila kričať. Musel, proste musel vidieť, že ma to bolí, ale ani to ho nezarazilo v tom, aby prirážal stále sinejšie.

„Aspoň sa pritom pozeraj na mňa!" zakričal na mňa zadýchane, ale ja som ho úplne ignorovala. Len som naďalej upierala oči do stropu a modlila sa, aby smrť prišla práve teraz. Tohto som sa totiž dožiť nechcela. Vzal mi ešte aj poslednú štipku sebavedomia, čo mi zostala po celej tej udalosti. Špinavo ma zneužil, lebo on si niečo vzal do hlavy. Niečo, čomu som ja vôbec nerozumela.

„Ó áno...presne o tomto som hovoril," vyrazil zo seba o pár minút zadýchane a s tak spokojným výrazom, aký som už dlho nevidela, si na mňa doslova celý ľahol. Ja som sa tak pod ním klepala ako nejaká chudera, zatiaľ čo on ma ešte aj po tomto všetkom hladil po odhalenom pravom boku. Veľmi som dúfala, že ma pustí, no mýlila som sa ešte aj v tom. Stačila mu chvíľka, aby popadol dych a znova začal s tými jeho „nežnosťami". Už len keď som pocítila jeho pery na vnútornej strane ľavého stehna som sa zas posnažila nejako vykrútiť, aj keď som bola celá rozboľavená. Nemusel ma až tak hrubo tlačiť k tomu stolu, lebo takto sa zajtra nebudem vedieť ani poriadne postaviť.

„Máš tak krásne jemnú kožu Camila...s tebou by som dokázal stvárať veci aj celé dni." keď sa jeho pery začali posúvať stále vyššie, až si cez brucho a pomedzi prsia zas prerazil cestu k mojej brade, prekvapil ma. Stiahol mi šatku z úst, ale ja som ešte ani nestihla popadnúť dych, keď mi on doslova nasilu vtlačil jazyk do úst, akoby sme boli nejaký dávni milenci. Nestačilo mu, že ma práve znásilnil, on sa tu bude so mnou ešte aj olizovať.

„Ste netvor!" sykla som, len čo sa na chvíľu vzdialil od mojich pier. Chvatne mi vlastne uvoľnil aj ruky z pút, takže som ho mohla od seba odsotiť, pričom si vyslúžil aj jednu facku a pár búchancov do pliec. Ale aspoň zo mňa konečne zliezol. Bez nejakej hanby, alebo niečoho si len znova vytiahol nohavice a zapol opasok. Ja som mala problém sa aj posadiť a nieto ešte, aby som sa pokúsila o útek, alebo niečo podobné.

„Každý mi hovorí inak zlatko. Takže ak myslíš, hovor mi pokojne aj takto."

„Ja vám nechcem hovoriť nijak!" skríkla som cez slzy a prehodila si vlasy dopredu, aby aspoň niečo zakryli. Bolel ma každý jeden kúsok tela, akoby ma práve niekto poriadne zbil. Ale možno som si za to mohla aj ja sama, keď som so sebou tak hádzala.

„Nabudúce budem viac romantický srdiečko, ale teraz sa obleč a padaj mi z očí!" neviem čo malo byť to, keď sa otočil chrbtom a nechal mi aspoň nejaké súkromie, ale využila som to. V momente som sa zošuchla zo stola a hoci som sotva stála na nohách, pozbierala som si oblečenie, aby som vypadla čím skôr. Slzy mi ešte stále bránili v normálnom výhľade, ale lepšie ako nič. Keďže som sa však sotva hýbala, natiahla som si len nohavičky, topánky a späť košeľu. Zapla som na nej tri vrchné gombíky, ktoré ešte stále boli na svojom mieste, zastrčila si šnúrky dnu do topánok, aby som ich nemusela viazať a ostatné šaty si len tak vzala do rúk. Nech Grayson okamžite vidí, čo sa tu hore dialo. Som si istá, že vyletí z kože.

Ešte som ani nevstala, kedy sa otvoril výťah a ku mne podišla tá hnusná gorila. Nebránila som sa, keď ma schmatol za lakeť a viedol za sebou, ale len pre vlastnú pohodu. Aj tak ma všetko neznesiteľne bolelo, čiže by som si len priťažila. Sotva som kládla nohu za nohou, ale moment, kedy sa výťah pomaly zatváral a Carley sa na mňa ešte raz uškrnul, ma položil najviac. On si nič nerobil z toho, čo sa pred chvíľou stalo. Nevadilo mu, že mi spôsobil bolesť, alebo, že ma donútil k niečomu, čo som ja nechcela ani prinajmenšom. Za toto, by ho mohla komunita odsúdiť, ale kto ho zažaluje? A hlavne kto by po prípade veril osobe, ktorá má byť dávno mŕtva, práve na príkaz súdu?

„Prečo to urobil?" opýtala som sa potichu presne v momente, kedy sa otvorili dvere. Chodba bola rušná, každý sa vracal do cieľ spolu so svojim strážnikom, takže som si vyslúžila naozaj divné pohľady. Moje holé nohy určite neboli nenápadné, rovnako ako kôpka šiat v rukách. Ale nemala som na výber. Po prvé by som sa nevládala obliecť a po druhé, som ani nechcela. Hnusila som sa sama sebe a najradšej by som sa išla vydrhnúť pod vriacu vodu, len aby som zo seba dostala ten hnusný pocit, ako sa ma on dotýkal.

„Je šialený," odvetil a zahli sme za roh. „Preto." Moje oči okamžite našli Garysona ktorý od nervov pravdepodobne prestupoval z nohy na nohu a vyzeral, kedy prídeme. Preto som radšej hlavu držala sklonenú, len aby nevidel, že ešte stále plačem, doslova od bolesti. Celé lono, ale aj stehná a rovnako kríže ma nepredstaviteľne boleli a to som radšej ani nemyslela na to, ako mi bude ráno. Veď sa nebudem vládať ani postaviť na nohy a nieto ešte, aby som niekam išla.

Vlastne ma aj prekvapilo, že mi odpovedal, ale bola som rada. Menej však už, keď ma doslova pár metrov od mojej cely len tak sotil dopredu, až som ja stratila rovnováhu a padla na kolená. Mala som ich ošúchané aj z toho, ako som sa snažila dostať preč od toho maniaka, takže ani toto mi moc neprospelo. A už vôbec nie ten krik, čo sa ozval, pričom hlas patril Garysonovi. Počula som dokonca aj to, ako sa na nás ostatní zas smejú, rovnako ako minule, no to som zatláčal do úzadia, ako sa len dalo. Sústredila som sa len na moment, kedy som všetko pustila z rúk a on ma objal tak silno, až to doslova zabolelo.

„Nespravil to, čo si myslím, že nie?" opýtal sa zúfalo, ale keď som ja zostala mlčať a dala len priechod ďalším slzám, odpoveď ani nebola potrebná. Radšej som sa k nemu tisla ako to len išlo, aby som nachvíľu zmiernila tú obrovskú bolesť, ktorú som odmietala prijať. Ešte stále mi akoby plne nedochádzalo, čo sa práve stalo. Nedochádzalo mi, že ma znásilnil človek, ktorý ma drží v zajatí, lebo si myslí svoje nezmysli o mojom otcovi a jeho práci.

„Zabijem ho! Prisahám, že ho zabijem!" skríkol zrazu a mňa chcel v momente pustiť, ale ja som mu to nedovolila. Všetkými silami, ale udržala som ho pri sebe, aby neurobil niečo, čo by sme ešte mohli obaja ľutovať. Radšej som si len položila hlavu na jeho plece, zatiaľ čo ma on nechal, aby som plakala koľko potrebujem.

„Môže za to, že...že je môj brat vo väzení. Ten hajzel...on za to môže," dostala som zo seba po chvíľke, ale ani mi nebolo vlastne nič moc rozumieť. Len som mu tam nariekala ako chudera, zatiaľ čo jeho ruka ma začala pomaličky hladiť po boľavom chrbte. On sám sa oprel o stenu, asi aby mu bolo pohodlnejšie.

„To mi je teraz ukradnuté. S tým neurobím nič, ale zato čo urobil tebe, ho zničím. Ten chlap bude nepredstaviteľne trpieť." hovoril síce potichu, ale určite ho počuli ešte aj na druhom konci chodby. Lebo samozrejme, že každý musel stíchnuť, aby počuli ešte aj to, čo nebolo určené pre ich uši.

„Ale mne nie. Zaplatí za všetko utrpenie, ktoré sme obaja prežili. S deťmi Morgana Warnera sa nikto hrať nebude." bola to slabá vyhrážka, ale niečo som povedať v tomto zmysle musela. Ak by som nevedela, že za to celé môže vlastne aj on, necítila by som hnev. To určite nie. Vtedy by tu bola len čistá bolesť, ale teraz? Najradšej by som sa vrátila k nemu a dobila ho na smrť.

„Vyčítam si, že som ťa tam nechal ísť samú. Mal som viac trvať na tom, že bezo mňa nikam nepôjdeš."

„Podľa mňa by ťa bol schopný najprv zabiť a až potom by som prišla na rad ja." nezastavilo by ho, ani keby tam s nami Grayson bol. Aj minule sa mi vyhrážal, že ho zabije, tak prečo by to teraz neurobil naozaj? Alebo by ho dokonca možno prinútil na všetko sa pozerať a to...to by bolo asi ešte horšie. Ako pre mňa, tak pre neho. Carley by si obecenstvo možno aj užíval, ale bol by jediný.

„Nemali by sme sedieť práve tu, kde na nás každý moc vidí."

„Viem, ale sotva vládzme chodiť. Všetko ma strašne bolí." s jeho pomocou som vstala na nohy, bol ešte aj tak milý, aby mi pozbieral šaty zo zeme, ale keď už chcel spolu so mnou vykročiť k cele, ja som ho potiahla iným smerom. A to práve k sprchám. Takto by som si za žiadnych okolností nedokázala ľahnúť do postele.

„Môžeme ísť aj tade, ak myslíš."

„Ďakujem." vedela som, že teraz súkromie nebude, ale brala som to. Potrebovala som proste ešte plakať, ale pod horúcou vodou.