„Takže sa vidíme večer. Pamätaj si, že ak by si čokoľvek odo mňa počas dňa potrebovala, dáš vedieť niektorému strážnikovi ktorý tam bude a on po mňa pošle. Jasné?" neprítomne som prikývla, aj keď som jeho slovám vlastne veľkú pozornosť nevenovala. Ja neviem, ale...bola som z toho celého ešte stále mimo. Ešte stále som cítila tú neskutočnú hanbu, ako keď sa na mňa Carley aj ten druhý pozerali.

„Ten lekár..." začala som, ale nebolo mi jasné, či mám vôbec pokračovať. „Vravel, že ak chcem niekomu poslať odkaz, je to možné. Naozaj by sme sa dokázali bez problémov spojiť s jednou určitou väznicou?"

„Súradnice?"

„OMEGA000," odvetila som potichu. Grayson mi už dával dole putá, ktorým som sa napokon nevyhla. Nejakou dosť dlhou chodbou na vyviezol na druhé poschodie, kde sme ale zastali pred nejakými veľkými dverami. Pôsobili vlastne celkom normálne, aj keď mne naháňali strach. Vedela som totiž, že za nimi sa ukrýva tá moja drahá spoločnosť, s ktorou som nechcela stráviť ani chvíľku.

„Koho tam máš?" podľa mňa odpoveď vedel dosť dobre, aj keď ja som neodpovedala. Stačilo, že vyzvedal tam dole. Ja som o tejto téme nechcela s ním hovoriť nikdy. Odkedy sa to stalo, s nikým som sa o tom nerozprávala. Až moc to bolelo. Ja vlastne ani neviem, prečo sa to uviedlo do spisu. Otec sa od tej doby snažil žiť, akoby nikdy žiadneho syna ani nemal. Neviem, či to bolo správne, ale na jednej strane nám to ušetrilo veľa bolesti.

„Ak je to všetko, rozlúčime sa," sykla som potichu a pravou rukou zovrela lem košele. Hnevala som sa na neho, že to chcel zo mňa dostať nasilu, ale viac som sa asi hnevala na celé toto miesto. Tieto ich postupy a praktiky, alebo ako by som to mala volať, mi pripadali postavené na hlavu. Akoby tu ani nezaobchádzali s ľuďmi, ale len akýmsi...tovarom? Všetko to bolo nanič.

„Veľa šťastia teda." ani som sa za ním neobzrela, keď ma postrčil dopredu a dvere sa vlastne automaticky otvorili. Hneď za nimi na mňa už čakali dvaja strážnici, s ktorými som sa doteraz ale nestretla. Nevyzerali však moc strašidelne, takže som smelo prešla popri nich. Neobzrela som sa dokonca ani v momente, kedy sa za mnou dvere zatvorili a tým ma od Graysona oddelili úplne.

Oči som držala iba na veľkej miestnosti, ktorá sa predo mnou otvorila. Stovky očí sa v momente upreli na mňa, čo som ale ja znášala veľmi ťažko. Zatínala som päste a sama so sebou bojovala o každý nádych. Pripadala som si, ako nejaká atrakcia. Okolo mňa sa tiahli chladné plechové steny, po ľavici som mala veľké okná, ktoré sem púšťali trocha svetla, zatiaľ čo som pomaly kráčala vpred po špinavej dlážke. Pozerali na mňa muži, ale aj ženy či už len o málo staršie ako ja, alebo potom úplne inej vekovej kategórie. Tváre som však konkrétne nechcela registrovať. Nemala som na to dosť sily. Radšej som si razila cestu stále ďalej, len aby som si našla nejaké to útočisko. Trebárs aj úplne obyčajnú stoličku niekde na kraji tohto bláznovstva.

„Vrahyňa sa tu zrazu ukázala."

„Čo keby si radšej umrela Warnerová? Nikto ťa tu nechce!"

„Dopekla s tebou satanovo dieťa!"

Tak veľmi som sa snažila ignorovať všetko čo na mňa kričali, až mi prišlo doslova zle. Bála som sa dokonca dýchať rovnaký vzduch, ako oni. Ja sem predsa nepatrím. Nie som blázon, ale ani žiaden kriminálnik, ktorý toto tu potrebuje aby sa napravil, alebo ja neviem čo . Smelosť ma však najviac opustila, keď sa ku mne začali všetci približovať. Všetky únikové cesty okolo mňa sa uzatvárali a ja sama som sa pristihla, ako si zrazu prezerám tváre. Registrovala som šialené pohľady, krivé úsmevy, slová čo sa niesli vzduchom, ale hlavne to pobavenie, ktorému som chcela uniknúť. Nechcela som byť terč ich posmechu len zato, že neviem čo sa tu deje.

„Nemáte lepšiu prácu, len sa tu zbehnúť, ako hyeny pri mŕtvole, alebo čo dopekla?!" skríkol zrazu niekto tak rozhodným hlasom, až mňa samotnú myklo. Prehlušil dokonca všetky ich slová, až zostalo hrobové ticho. Odniekiaľ spoza davu sa ku mne začal niekto predierať, ale ja som v obrannom procese proste cúvla preč.

„Vypadnite od nej! Všetci!" ozvalo sa znova, na čo sa to vlastne ak začalo diať. Okolo seba som mala stále menej ľudí, všetci si len mrmlali niečo, čomu som ale vlastne ani nechcela rozumieť. Radšej som len zastala pri jednom hrubom betónovom stĺpe o ktorý som sa chrbtom oprela.

Sotva sa priestor okolo mňa dosť uvoľnil, moje oči našli toho tajomného záchrancu. Podľa tónu hlasu, ale aj jeho rozhodnosti som čakala nejakého dospelého muža, ktorý by tu mal veľkú autoritu, ale...opak bol pravdou. Zrazu som stále naproti chalanovi, ktoré som už poznala zo spŕch. Plavé vlasy mu aj teraz padali do čela, takže mu pár pramienkov zakrývalo oči. Oči tak ľadovo modré a plné hnevu, až ma striaslo od zimy. Chrbtom som sa ešte stále tisla k stĺpu, zatiaľ čo som zvierala lem košele. Musela som pôsobiť ako nejaká vystrašená školáčka, ale bola to vlastne aj pravda. Aj keď mi už pozornosť venoval zväčša len on, bála som sa. Pôsobil dosť tvrdo a nie ako typ, čo sa s niekým len tak dá do reči.

„Ty nemáš jazyk, alebo také niečo?"

„Prepáč, len...nečakala som, že...no...že by sa ma niekto zastal," vykoktala som zo seba a sklonila hlavu. Nevládala som na neho pozerať, aj keď by som mu vlastne mala ďakovať. Kto vie, či by mi dali pokoj, ak by som na to bola sama. Ja nevyzerám práve ako niekto, z koho srší sebavedomie, alebo autorita. Ak sa to tak vezme ani on, ale zas niečím tu musí mať také dôležité postavenie.

„Bolo nechutné, ako tu na teba zízali. Si človek, nie nejaký tovar vo výklade obchodu."

„Aspoň niekto ma chápe," dodala som potichu, načo on vykročil ku mne. Mala som chuť ten hlúpy stĺp obísť a schovať sa zaň, ale zostala som rozhodne stáť na mieste. Nesmiem sa báť, lebo ak budem konať takto, nikto mi nabudúce nepomôže .

„Vlastne...ďakujem za pomoc." snažila som sa s ním opäť naviazať očný kontakt, ale bolo to zbytočné. „Len nechápem, prečo teba tak veľmi poslúchli." On radšej sklonil hlavu, aby som mu nemohla čítať z výrazu tváre a tak zastal len kúsoček odo mňa. Prišlo mi to rovnako nepríjemné, ako keď som takto stála s Graysonom dnes ráno. Bol cudzí a na môj vkus teda až moc blízko.

„Som Evan, ak by ťa to zaujímalo."

„Camila," predstavila som sa, ale už len ten tichý smiech nasvedčoval tomu, že som to ani nemusela robiť. Tu ma určite každý dokonale pozná po mene. Bolo by aj smiešne, ak by sa takáto klebeta nerozšírila. Ja neviem odkiaľ berie komunita peniaze, aby financovala tento ústav, alebo čo sa to snaží byť, ale rozhodne by s tým mala prestať. Toto miesto nie je normálne. Hej, snažia sa tváriť ako nejaké väzenie, ale stačí, že tu človek strávi deň a vie, že je to len zásterka. Fakt neviem, či by sa mali civilisti niekedy dozvedieť, čo sa zvery sú za týmito stenami.

„Minule si mal na rukách krv, keď sme sa videli. Prečo?" sťažka som preglgla, zatiaľ čo on ma vzal za ľavú ruku. Mykla som sa, sotva mi ju obrátil a nieto ešte, keď palcom nežne prešiel po tetovaní, ktoré vytŕčalo spod obväzu. Zrazu ma akoby ani tak nedesil. Myslela som, že bude pôsobiť nahnevanejšie, alebo ja ani neviem. Ale bol vlastne pomerne pokojný. Až sme sa po chvíľke obaja odvážili si znova pozrieť do očí. Až keď stál takto blízko, som si naozaj plne uvedomila, že nie je odo mňa asi o moc starší. Pár rokov, max päť.

„Rád pitvám potkany." mykol plecami a pustil mi ruku. Jemu síce myklo kútikmi úst, ale ja som zostala len šokovane hľadieť do tej rozbúrenej modrej v jeho očiach. Takže rád pitve potkany? Chvalabohu, že ja som tu doteraz ešte ani na jedného nenatrafila. To by si asi Grayson užil môj krik naozaj dôkladne. A pochybujem, že to je vec po ktorej by túžil.

„Ale neboj sa. Nemala by si ich vidieť nejako extra veľa. Na to musíš zájsť na špeciálne miesta." prikývla som a len čo ma obišiel a niekam zamieril, som sa zvrtla a nasledovala ho. Nechcela som zostávať sama, lebo by som zas mohla privolať nechcenú pozornosť. Takže sme napokon zaujali miesto pri stolíku, kde boli rozložené šachové figúrky. To mi pripomenulo, ako sme občas s otcom práve takto trávili dlhé noci v jeho laboratóriu. Zatiaľ, čo čakal na vývoj systému a jeho obnovenie, či tak sme si vždy zahrali. Alebo keď sme čakali, ako sa nejaký pokus vyvinie. Bol skoro vždy lepší ako ja, ale s tým sa sa postupom času naučila žiť a vlastne som mu aj dopriala výhru.

„Kedy si po teba príde ten mladý?" opýtal sa zrazu Evan, na čo som sa len neprítomne strhla od ľaku a pozrela na neho. Celý deň som sa vlastne len obzerala hore-dole a dokonca som ani nejedla. Obed ani nevyzeral bohvieako lákavo, takže som si zas len sadla k nemu a mlčala. To sme museli ísť do nejakej inej miestnosti, čo bola asi rovnako veľká ako táto, s kopou okrúhlych stolov, kam sa človek len pozrel. A aj keď sme sa utiahli do rohu a sedeli sami dvaja, pozerali po nás ako po štvancoch. Teda hlavne po mne.

„Grayson? Neviem...povedal, že potom niekedy." už by som ho tu vlastne aj prijala. Neviem prečo sme sa potom už celý deň nebavili, ale na jednej strane mi to aj vyhovovalo. Chvíľu som len tak mlčky hľadela na staršieho muža, ktorý si stále niečo mrmlal a potom si zrazu bez varovania začal mlátiť hlavu o jeden z tých betónových stĺpov. Aj som k nemu chcela podísť a možno sa ho opýtať, či nepotrebuje pomoc, ale skôr akoby som sa na to odhodlala prišli strážnici, ktorí si mysleli, že bitka niečomu pomôže. Vtedy som sa vlastne aj otočila tomu zverstvu chrbtom a oči upierala von oknom. Videla som to hlúpe bludisko, kde sme ráno blúdili a dokonca aj niečo málo ponad múry. Niektoré vysoké budovy, alebo nejaké vrtuľníky, čo preleteli vzduchom. Obloha ma však potom už zamestnala úplne. Obdivovala som jej farby, postupne hľadala znaky po prvých hviezdach a kochala sa obrysmi Saturnu, ktorý sa prebíjal cez tmavé mračná. Fakt neviem, ako to mohlo naživo vyzerať pred tým celým, ale o tento výhľad by som prísť teda nechcela. Viem, že to nie je správne, vesmír by sa nemal takto radikálne meniť v priebehu týždňov, alebo dokonca dní, ale...vzniklo z toho niečo nádherné.

„Už len podľa minulej skúsenosti súdim, že je asi dosť ochranársky, čo sa teba týka, nie?"

„Robí si len svoju prácu," odsekla som a prehrabla si vlasy. Ako sa stále zvečerievalo a bola možnosť ísť aj na večeru -kam som ale nešla- tu bolo stále menej ľudí. Prišli si po nich strážnici a odvádzali ich, pravdepodobne späť do ciel. Mne voľnosť len prospela, no tiež som už chcela odísť. Možno len preto, aby...aby som ho zas videla a porozprávali sme sa. Neviem, ale za týchto pár dní som si na neho v tomto smere navykla. Bol vlastne veľmi v pohode, až ma to ešte stále prekvapovalo.

„Samozrejme." zazrela som po ňom, ale on oči upieral niekam na druhý koniec miestnosti. „Každý tomu hovorí inak."

„Akože čomu?" ohradila som sa, ale v momente, kedy by som začala hádku sa otvorili dvere a ja som bola okamžite na nohách. Stál v nich Grayson, aj s putami v rukách a jeho oči sa v momente upreli na mňa. Nepopieram, že som sa pousmiala, keď mi kývol hlavou, aby som šla k nemu.

„Tak zajtra Camila."

„Hej. Ešte raz ďakujem Evan," odpovedala som pomerne unavene a pobrala sa ku dverám. Tí, čo tu zostali ešte stále zazerali, akoby som spadla priamo z neba, ale to už bolo vlastne nič oproti ránu. Preto som si dokázala konečne vydýchnuť a uvoľniť sa. Dozajtra budem mať pokoj. Pôjdem do cely, ľahnem si a poriadne sa vyspím. Áno, to po dni plnom hanby ako bol dnešný potrebujem najviac.

„V poriadku?"

„Ale hej...potom ti to porozprávam," odpovedala som a nechala ho, aby ma spútam čím skôr. Ešte stále som s tým nesúhlasila, ale tu by som ani scénu robiť nemala. Nikam by ma to nedostalo a jeho by som dostala do problému. A Carley je ten posledný, koho by som chcela dnes ešte vidieť. Podľa mňa sa ešte stále uškŕňa nad tou jeho hlúpu pripomienkou o tom, ako si po mňa raz príde, lebo sa mu páčim, alebo čo to vôbec hovoril. Pedofil sprostý.

Spútanej sa mi nekráčalo práve ľahko, takže som ocenila, že na mňa počkal, kým som sa ťahala za ním. Na schodoch to bolo asi najviac kritické, ale aj na to sme išli pomaly. Nešlo ale prehliadnuť, ako sa na mňa Grayson pozeral a pritom sa uškŕňal. Musela som pôsobiť vtipne, to som uznala, ale nebolo to od neho pekné.

„Vidím, že si ma nepočúvla, čo sa Evana týka," nadhodil, sotva za mnou zavrel dvere cely. Mala som ešte chuť sa ísť osprchovať, ale rozhodla som sa počkať. Potom neskôr, keď si ostatní ľahnú. Aj ja sama som už túžila na chvíľu stretnúť posteľ, takže som k nej aj zamierila.

„Ako jediný sa ma zastal a odohnal odo mňa ostatných, keď sa tam okolo mňa zbehli ako hladní vlci. Neviem síce ako to urobil tak jednoducho, ale potešil ma," odpovedala som a rozviazala si šnúrky. Postrehla som, že črepy zo zrkadla sú ešte stále v umývadle, presne ako som ich tam nechala. A možno preto som si aj jeden solídny kus vzala do ruky zahľadela sa naň. Videla som v ňom kus svojho odrazu, ktorý ale nepôsobil pekne. Preto som ho aj rýchlo oprela o stenu pod posteľou, aby bol čo najmenej viditeľný. Bolo mi jasné, že sa mi ešte zíde keď pôjde do tuhého, takže asi nebude na škodu.

„Je to blázon Camila."

„Určite o nič viac, ako zvyšok." oprášila som si nohavice od špinavej zeme a klesla na posteľ. Bola som vlastne oveľa unavenejšia, než som si pripúšťala, ale spánok ma vlastne ani nelákal. Len som chcela proste ležať a možno trocha premýšľať nad udalosťami dnešného dňa. Stalo sa toho veľa. Viac, akoby som si priala, alebo dokázala zvládnuť bez problému.

„Keď ti potom ublíži nechoď plakať ku mne, hej? Ja som ťa varoval."

„Neboj sa. Ak by som aj kvôli tomu plakala, tebe by som povedala, že ma trápi niečo iné. Tým pádom by si ma prišiel utíšiť a ja by som aj tak dosiahla to, čo som chcela." uškrnula som sa tak pre seba a zas vstala na nohy. Prešla som ku dverám a postavená na špičky pozrela von cez škáru. On sa opieral o stoličku, ale tiež pozeral mojim smerom. Na nás oboch bolo podľa mňa tak veľmi vidno, že nás toto celé ničí. Ubehlo len pár dní, ale prišlo mi, že prvý deň keď som uvidela jeho oči, pôsobili krajšie. Oddýchnutejšie a celkovo v nich bolo viac radosti zo života.

„Ide mi len o tvoje dobro ty trdlo." pomaly sa pobral ku mne, až nás od seba napokon delili len tie hlúpe mriežky. „Nechcem, aby si doplatila na svoju dôverčivosť. Si mladá, ešte nevieš o čom tento život vlastne je. Ani ja, aby si bola pokojná. Nechcem sa tu nad teba vyvyšovať, alebo neviem čo." Neviem prečo, ale zas skončil pri týchto slovách pozerajúc na moje pery, presne ako ráno. No klamala by som, ak by som tvrdila, že ja som svoje oči upierala niekam inak. Ja neviem čo to so mnou zrazu bolo, ale na sekundu som myslela a predstavovala si pocit, aké by bolo bozkávať ho. Ochutnať tie krásne pery, okolo ktorých sa tiahlo tmavé strnisko, ktoré sa mu však mimoriadne hodilo. Cítila som ako mi pri týchto myšlienkach divoko búšilo srdce, ale nedokázala som to nijako ovplyvniť.

„Keď ti henten držal zbraň pri hlave...naozaj som sa bála, žeby ti bol schopný ublížiť."

„Ale neurobil to." prikývla som a možno zo samej zúfalosti prestrčila ruku cez mreže. Ešteže nebola škára taká úzka a mohla som si to dovoliť. Nečakala som ale, žeby ma bez nejakého protestu alebo váhania za ňu vzal. Mal studené ruky, ale ja vlastne tiež. Všade naokolo nás bola zima, ktorej by som rada povedala zbohom, ale nemala som na výber, len ju strpieť. Zato ma ale striaslo od zimy ešte väčšmi, keď mi opatrne palcom pohladil hánky.

„Nevešaj hlavu. Niečo vymyslím, hej? Ja viem, že sem nepatríš, ale potrebujem čas, aby som dal dokopy nejaký plán. Tiež tu nechcem byť, ale na útek budeme potrebovať ešte nejakých spojencov a hlavne kopu odvahy." neverila som mu. Ani jednému slovu, čo práve povedal. On naozaj myslí na to, ako ma odtiaľto dostať? Naozaj? Jemu...jemu záleží na to, čo so mnou bude? Pane Bože...

„Chýba mi Matthew," dostala som zo seba po chvíľke ticha, čo ma ale stálo veľa sily. „Noc po tom, čo som si rozrezala ruku, som zaspávala s jeho obrazom pred očami. Videla som jeho krásne oči, ako sa na mňa pozerajú, ten úsmev a...hlas, ktorý mi hovorí, že ma ľúbi."

„Mrzí ma to. Verím, že ti chýba."

„Neskutočne." videla som v jeho očiach záblesk smútku, aj keď...prečo? Čo také som akože povedala?