Neodchádzalo sa mi vlastne ľahko, ale ani tým, že by som pri nej sedel, by sa nič nezmenilo. Ona teraz asi potrebuje čas osamote a nie moje hlúpe reči, ohľadne jej tetovania. Áno, ešte stále som si myslel, že to bolo neuvážené rozhodnutie, ktoré ak ešte neoľutovala, v skorej budúcnosti zjavne oľutuje. No a ďalší z dôvodu, prečo som sa pratal preč, bola jej ruka. Stačil na ňu jeden jediný pohľad a mňa zaplnili také výčitky, ako ešte nikdy. To dievča nemá nikoho, ako tak sa spolieha na mňa a sklamem ju? Nechám hentých, aby si s ňou robili čo chcú a potom ani nie ja prídem po ňu? Bože, som vôbec normálny? Nesmiem ju nechať, aby sa sklamala ešte aj vo mne.

„Počkaj chvíľu Black." zabratý do svojich myšlienok som kráčal po chodbe, až k východu, ale hlas ma v momente prinútil zastať. Bol to Drexel, takže ak si dal tú námahu, aby ma vyhľadal, asi pôjde o niečo dôležité.

„Nebojte sa, Camila zostala v cele. Ruku som jej obviazal, takže by mala byť v poriadku, kým sa k nej podvečer nevrátim."

„To si síce vážim, ale myslím, že by sme sa mali porozprávať." ruky som si nervózne založil do vreciek, aj keď on vlastne pôsobil, ale aj hovoril uvoľnene. Ramenom som sa napokon len oprel o stenu, lebo som to videl na dlhší rozhovor. Podľa mňa nemáme veľmi o čom hovoriť, ale však dobre.

„A čo je také dôležité?"

„No čo asi?" opýtal sa posmešne a zastal len pár krokov odo mňa. „Camila predsa. Ty ani nevieš, do čoho si sa jej strážením dostal."

„O čom to akože točíte?" nechápavo som nadvihol obočie. Už teraz začínal hovoriť v hádankách, takže som si nechcel ani predstaviť čo bude, keď sa posunieme v rozhovore ďalej. Možno to bude ako pri lúštení krížoviek, keď človek musí hádať každé slovo, len aby dostal niečo normálne.

„O tom, že aj napriek tomu, že o nej nevieš, ani nesmieš nič vedieť, si musíš dávať pozor. Carley niečo tuší a keď príde na to, že ju chceš chrániť, nech sa deje čokoľvek, využije to vo svoj prospech. Je mi jedno, čo by urobil tebe, ale Camile sa nesmie nič stať. Je pre našu komunitu oveľa dôležitejšia, než by si si myslel."

„Odkiaľ máte istotu, že ju chcem chrániť? Včera som si len robil svoju prácu."

„Jasné," nadhodil so smiechom a sklonil hlavu. „Ak by tomu tam bolo, všetko by prebehlo inak. Nepriniesol by si ju na rukách a rovnako by si ju tak ani neodniesol. Bola pri vedomí, takže mohla ísť pokojne aj po vlastných." V tomto mal síce pravdu, ale pochybujem, že ak by šla po vlastných, tak by došla bez zranenia. A to, že sa ju snažím chrániť...a čo? Je to ešte len mladé dievča, ktoré podľa mňa ani poriadne nevie, o čom toto celé okolo nej je.

„Ja sa len teším, že si na jej strane. Len ti hovorím, aby si si dával pozor."

„Dokážem ochrániť ako ju, tak hlavne seba. Nemusíte sa o nás strachovať." najradšej by som ho tu bol rovno nechal a šiel si ľahnúť, ale zas nechcel som byť nezdvorilí. Predsa len včera pomohol Camile a nemal hlúpe reči, keď som mu tam vpálil ako neriadená strela.

„To je všetko. Môžeš ísť," pokynul mi, ale...akosi som mu neveril. Nato sa pozeral až moc podlo, aby to zakončil len takto rýchlo a jednoducho. Nedal by si toľko námahy, aby ma vyhľadal, aby mi povedal len toto. Nič som sa v podstate nedozvedel a podľa mňa ani on nemá pokojnejšie svedomie. A ak áno, gratulujem mu. Ku spokojnosti mu potom zjavne stačí málo.

„Prečo mám pocit, že vy máte niečo s tým čipom, o ktorý javí Carley ten veľký záujem?" mal som na pamäti, že dnes budem musieť Camilu prezrieť, lebo zajtra sa musím hlásiť, či som ho už našiel. Nebude to nič príjemné, ako pre mňa tak pre ňu, ale už len pre jej bezpečie by som to mal urobiť. Nechcem, aby sa stalo to, čo vtedy tak veľkodušne vyhlásil.

„Povedal som, že môžeš ísť. Skončil som s tebou Black."

„Ako myslíte." nakoniec som radšej ustúpil a bez váhania sa zas zvrtol na odchod. Vydýchol som si však až v momente, kedy som hodil zakrvavený vrch uniformy na zem pred posteľ. Konečne som za sebou mohol zavrieť dvere a na chvíľu sa nebabrať s ničím, čo sa týka práce. No aj napriek únave, som sa najviac tešil do sprchy, ani nie do postele. Tam som sa svojim myšlienkam síce neubránil, ale bolo to v poriadku. Prevažne som myslel na rodičov. Neviem prečo, ale posledné dni mi aj chýbali. Možno s tým mala niečo Camila a jej príbeh. Príliš som sa však hanbil, než aby som zavolal. Tak veľmi som vyhlasoval, že keď odídem nebude mi domov chýbať a pozrime sa...zrazu by som si zas želal, aby som tam bol.

***

„Zdravím," pozdravil som dvoch starších strážnikov, ktorý hliadkovali pri bočnom vchode pre personál. Nenastupoval som na ďalšiu šichtu s radosťou, ale nemal som na výber. Prišiel som navyše o niečo skôr, len aby som sa uistil, že je Camila v poriadku. Inak by som mal prísť až na ôsmu, kedy berú ostatných späť do ciel, ale teraz bolo len krátko po šiestej. Na jednej strane som dúfal, že sa mi možno aj poteší. Nebolo moc šťastné ju nechávať celý deň samú, ale ak ma poslúchla a bola ticho, podľa mňa nikto nezistil, že zostala v cele.

Na chodbe nebolo živej duše, no aj napriek tomu som sa snažil chodiť maximálne potichu. Ešte aj dvere som otváral, akoby ma mohol čo i len najtichší zvuk prezradiť. Pre istotu som ich privrel, ale...dlho som sa podľa výhľadu ani nechystal zdržať. Camila našťastie spala, takže som jej zjavne ku šťastiu ani nechýbal. Obviazaná ruka jej vytŕčala spod deky, čo ma tiež len upokojilo. Trocha som sa bál, aby si náhodou nevzala do hlavy, žeby sa jej podarilo zabiť na druhýkrát. Ani by som sa nedivil, ak by si len tak potrhala stehy a znova otvorila tú veľkú ranu.

„Nespím," prehovorila potichu, sotva som sa ja zvrtol na odchod. Neviem odkiaľ usúdila, že som to práve ja, ale sotva som sa otočil, už na mňa pozerala. Tie jej úbohé zelené oči vyzerali naozaj unavene a pritom mala čas spať celý deň. Bolo mi jej ľúto, lebo vyzerala naozaj príšerne. Určite nie tak, akoby sa to na sedemnásťročné dievča patrilo. Mala by sa niekde túlať s kamarátkami, alebo tým jej drahým frajerom a nie ležať v cele v ústave ako je tento.

„Podľa tvojho vzhľadu súdim, že si nespala ani cez deň." prikývla a síce s ťažkosťami, ale posadila sa. Zdravou rukou si trocha prehrabla vlasy, ale podľa mňa vyzerali ešte horšie. Ich farba sa mi však páčila. Taký ten prechod, medzi naozaj tmavou hnedou a čiernou. K jej bledej pokožke sa ten odtieň dokonale hodil, asi rovnako ako k očiam.

„Nevedela som zaspať." na moje prekvapenie zo seba zhodila deku a siahla po topánkach. „Pre niečo som mala pocit, že mi všetky myšlienky len tak kričali v hlave. Jedna cez druhú, akoby to ani nikdy nemalo prestať."

„Poznám ten pocit. Vtedy má človek akurát tak chuť zomrieť," poznamenal som s úškrnom, zatiaľ čo ona si zaväzovala šnúrky. Nebolo mi jasné, kam sa chystá, ale sotva vstala a dosť rozhodne prešla ku dverám, som zasiahol. Síce ľavú ruku, ale pevne som jej ju zovrel, aby zostala na mieste a nevymýšľala.

„Dávaj pozor," sykla so skrivenou tvárou pravdepodobne od bolesti. Trocha som zovretie povolil, ale len natoľko, aby ju to nebolelo.

„Kam si sa vybrala?"

„Dohodli sme sa predsa, že sa môžem ísť osprchovať." mykla rukou, načo som ju rezignovane pustil. „Dúfam, že to platí. Všade je pokoj, tak načo by som čakala do večera? Aspoň si môžem ísť skôr ľahnúť." Prikývol som a pobral sa za ňou. Mala vlastne pravdu. Takto, keď tu nikto nie je, nemusím sa ani srať s tými putami. Nechem riskovať, žeby zas začala kričať, ako včera. Asi by sme potom neboli moc nenápadní. Kráčal som tesne pri nej ak by niečo, ale našťastie sa nepokúsila ešte ani pridať do kroku, aby ma striasla. V pohode sme schodmi, popri iných celách došli až na dolné poschodie.

No a síce som ju zas nechal, aby mala súkromie, po chvíľke čo som začula tečúcu vodu som vošiel. Dvere sa za mnou ľahučko zatvorili aj napriek svojej veľkosti a predo mnou sa ukázala tá veľká miestnosť. Nebolo to tu nejaké katastrofálne, ale rozhodne by sa dali niektoré veci upraviť, aby sme vyzerali civilizovane na naše storočie. Oči som sa nesnažil uprieť jej smerom, aby na mňa ešte nekričala, keď vyjde von.

„Ja neviem o čo ti ide, ale na tvojom mieste by som sa pratala preč skôr, ako začnem kričať." jej hlas sotva prehlušil vodu. Nebol som tu z vlastnej vôle. Ak by nebolo príkazu, aby som našiel čip, nedovolil by som si to. Nech sme kdekoľvek, má právo na súkromie.

„Vylez už!" prikázal som namiesto nejakej normálnej odpovede a zaprel sa do krajov umývadla. Hlavu som držal sklonenú, až dokým nezastavila vodu a nevyšla von. Otočiť som sa otočil, aj keď som si bol istý, že si vzala osušku.

„Minule si ma predsa nechal samú. Tak čo tu chceš?"

„Ten čip. Včera som na to kašľal, ale musím sa pozrieť, či tá rušička už začala fungovať. Pozri, neviem čo hľadám, kde by mal ten čip byť a preto...ani mne to nie je príjemné a chápem, že ma zato budeš nenávidieť, ale nemám na výber. Myslím, žeby si mala byť rada, že som tu ja a nie Carley osobne."

„Nebudem ťa nenávidieť, lebo ti nedovolím, aby si tu na mňa čumel, poprípade sa ma dotýkal, pokým nie som oblečená. Nepoznám ťa, takže si nemysli, že ti tu budem nahá postávať, zatiaľ čo ty budeš hľadať niečo, čo neexistuje. Nemám žiaden čip. Otec pracoval na ich vývoji, ale žiaden nebol hotový, rovnako ako žiaden klon nebol nikdy vytvorený. Čipy boli určené len pre klony, aby ich vedel lepšie ovládať a nenastala vzbura. Lenže...žiadne čipy, ani žiadne klony nie sú Grayson. Všetko zostalo vo vývoji, alebo len ako záznam v jeho počítači. Nič z toho nie je skutočné. Projekt Ďalšej generácie zostal len otcovým nesplneným snom." jej oči v tom momente hovorili za všetko. Hľadela priamo do tých mojich a prosila ma, aby som jej uveril. Snažila sa síce v rovnakom momente potlačiť strach, ale bol dosť dobre badateľný. Bral som to...ja by som reagoval rovnako.

„Čo ale povieme jemu? Povedal, že ťa pokojne zaživa rozreže, len aby ho našiel."

„Predsa ťa tým poveril. Povieš mu, že si nič nenašiel a potom on nech sa k tomu postaví ako chce. Nemalo by význam klamať. Nikdy ten čip nedostane, lebo žiaden neexistuje. Viem čo hľadá, ale nejde na to dobre. Určite chce záznamy otcovej práce a myslí si, že práve ten čip ich obsahuje."

„Myslí si, že si nažive vďaka čipu. Vraj si bola veľmi chorá, keď si sa narodila a bez toho čipu..."

„Tak sa mýlil," prerušila ma bez nejakej emócie a zasunula si mokré vlasy za ucho. Neviem prečo, ale veril som jej. Žiaden čip nie je.