Hej, hej...viem, že ešte nie je apríl, ale som fakt zvedavá, čo poviete na prvú kapitolu, takže ju pridávam už teraz :D 

príjemné čítanie a teším sa na názory :) 

„Je čas hriešnica." ozvalo sa spoza skla, ale ja som sa akosi nehodlala ani pohnúť. Po prvé som na to nemala ani tú najmenšiu silu, no a po druhé mi bolo úplne ukradnuté, čo odo mňa chcú. Vlastne som to už aj vedela. Dnes sa za tento mesiac asi dvanásty krát postavím pred súd. Nič neobvyklé, ak žijete ako ja.

Fajn...možno by som mohla začať aj pekne od začiatku. Moje meno je Camila Warnerová, ale tak na to by ste po chvíľke prišli aj bez mojej pomoci. Mám v podstate ešte len sedemnásť rokov, ale ani to našej drahej komunite nebráni v tom, aby ma vláčila po súdoch. Niekto múdry si totiž zobral do hlavy, že som sa moc nudila a tak som zavraždila vlastnú rodinu. Otca, mamu a moje dve sestry. Uznávam...našli ma pri ich mŕtvych telách, s krvavými rukami, ale ja som to neurobila. Prečo by som to akože aj mala robiť? Takto nechutne odpratať z cesty vlastnú rodinu?

„Nerob nám to ešte komplikovanejšie."

„Dajte mi už pokoj," zamrmlala som, no hlas ma veľmi rýchlo zradil. Už asi tretí deň som nič nezjedla, aj keď to vlastne ani nebolo z trucu. Proste som nič nechcela. Dokonca som sa ani s nikým nebavila, čo bol akýsi zázrak. S ochrankou som rada vykecávala, hlavne s tým sexy chalanom s modrými očami.

„Po dnešku ho možno aj dostaneš. Ak sudkyňa rozhodne, odchádzaš."

„Kam?" niežeby ma to až tak veľmi zaujímalo, ale nech som aspoň trocha v obraze.

„PHPV." že čo prosím? To akože na všetko tu máme nejaké debilné skratky či ako? Tí ľudia čo si mysleli, že budúcnosť bude neviem aká úžasná, sa veľmi škaredo mýlili. Toto už nie je svet na žitie, ale na prežívanie. Všetky tie vojny, či už jadrové, občianske alebo ja ani neviem aké to tu dokonale zničili. Ani vlastne neviem akým zázrakom prežilo samotné ľudstvo.

„Potenciálne Hrozby Pre Verejnosť, aby si bola v obraze," dodal ešte niekto druhý, až som po chvíľke postrehla, že zastali pri mne. V podstate som ležala už dosť dlho priamo na zemi so zatvorenými očami a nohami akoby vyloženými a opretými o stenu. Posteľ bola vlastne celkom fajn, ale dnes som sa uložila tu.

„Nezdržuj, lebo sudkyňa nemá na teba nervy!" napomenul ma môj drahý s modrými očami, až som tie svoje aj otvorila. On a ešte nejaký blonďáčik tam postávali akoby neviem čo. On držal v rukách brokovnicu a jeho kamoško putá, ktoré po chvíľu asi skončia na mojich rukách. Klasika.

„Však fajn," zamrmlala som a vstala. Nemala som akože na toto vôbec náladu. Radšej som ho teda len nechala aby ma spútal a poslušne šla medzi nimi. Celá chodba s celami bola len chabo osvetlená ako stále, ale aj tak mi neunikli všetky tie pohľady spoza hrubých skiel. Hej, aj väzenie sa posunulo o úroveň vyššie a namiesto nejakých mreží ako to vraj zvyklo vyzerať máme teraz nerozbitné a hlavne nepriestrelné sklá. Radosť žiť, nie?

„Koľký krát ma to tam už beriete?" opýtala som sa provokačne, sotva sa za nami zavreli dvere výťahu. Chcela som si overiť, či si ešte aj oni držia prehľad, alebo som jediná. Aj keď...v mojich záznamoch je to presne uvedené, takže asi aj budú v obraze.

„Dvanásty. Za to, že ide o teba som si dal tú námahu a zapamätal si presné číslo," odpovedal modro očko, nad čím som sa musela uškrnúť. Hej, celý mesiac som pokukovala ja po ňom, on po mne a...tam to vlastne aj končilo. Nieže by som aj čakala niečo viac, ale chápete nie? Padne fajn, ak sa niekomu v takomto prostredí zapáčite. Aspoň mne to padlo dobre.

Čo mi však dobre nepadlo, bol moment, kedy sme vystúpili. Mne už dobre známa dlhá chodba, osvetlená len modrými neónkami mi ako vždy nahnala husiu kožu. Dobre som vedela, že tie veľké dvere na jej konci za sebou skrývajú miestnosť, kde budem musieť zas čeliť tomu istému, ako po zvyšok mesiaca. Bála som sa, že sa ma zas pokúsia presvedčiť o niečom, čo nie je pravda, ale na druhej strane som to aj čakala. Stále to robili. Tlačili mi do hlavy veci, ktoré sa nikdy nestali a ktoré som neurobila. Len preto, aby si s úsmevom na tvári mohli povedať, že mali aj tak pravdu.

„Tak dúfajme, že dnes som tu naposledy," povedala som skôr, akoby oni dvaja otvorili dvere. Každý jeden môj krok bol dosť neistý, zatiaľ čo najradšej by som sa bola rozutekala preč. Nechcela som tam ísť a čeliť tím hnusným podozrievavým pohľadom. Nikto mi aj tak neuverí, nech poviem hocičo.

„Boh s tebou," dostal zo seba modro očko, ale ja som ho vlastne skoro aj prepočula. Pred mojimi očami sa rozprestrela veľká sála, kde v kruhu už posedávala kopa ľudí. Všetci pekne oblečený v sivých plášťoch, aby podľa mňa pôsobili ešte desivejšie. Muži aj ženy, starí aj mladí. Všetci tu boli, aby ma zas len súdili a pritom nepoznali pravdu. Najhoršie však asi bolo to, čo sa zjavilo priamo predo mnou. Tri vyvýšené miesta, kde ma už čakala hlavná sudkyňa, spolu s ďalšími dvoma, ktorý tu naposledy neboli. Teraz ma však každý z nich prepaľoval pohľadom.

Na mňa špeciálne čakala stolička v strede miestnosti, kam ma modro očko doviedol. Jeho kamarát ostal pri dverách, ktoré sa za nami s rachotom zavreli a veľká zámka na nich vydala ten tak nenávidený zvuk. Už nebolo cesty späť. Bola som tu zatvorená, ako nejaké zviera v klietke. Ešte tesne pred tým, než som si sadla, putá konečne opustili moje ruky, ale ani to mi nedalo väčší pocit slobody. Pomaly som vlastne aj mala pocit, že sa nedokážem už ani nadýchnuť.

„Camila Warnerová!" oslovil ma holohlavý muž, ktorý sedí sudkyni po pravici. „Skôr, ako začneme, potrebujeme tvoje čestné prehlásenie, že budeš hovoriť jedine pravdu a nič dôležité nezamlčíš." Jeho hlas znel prísne, ale čo iné som mala aj očakávať? Nikto tu predsa nie je, aby sa so mnou maznal.

Očami som ešte rýchlo prebehla po sále, ale v momente, kedy som sa postavila na rovné nohy, som mala pocit, že ma hodí o zem. Srdce som cítila až niekde v krku, dlane sa mi potili a navyše ma pri pohľade na prísny pohľad sudkyne striaslo od zimy. Bola som tu už predsa toľko krát, tak prečo mám ešte stále také nervy?

„Ja, Camila Warnerová prehlasujem, že na všetky mne položené otázky odpoviem pravdivo a nezamlčím nič, čím by som do problému dostala seba, alebo našu komunitu." ani jedno slovo sa mi nehovorilo ľahko, ale sotva som skončila, som si vydýchla. Od nervov som ľavou rukou zvierala lem čierneho trička, ale nijako extra mi to nepomáhalo.

„Pred súdom stojíš za posledných tridsať dní už dvanásty krát, pričom sa jedná stále o jednu a tú istú kauzu. Podrobila si sa trom výsluchom, pri ktorých bol použitý aj detektor lži, kde však nebolo zaznamená nič. Preto sa ťa teraz pýtam," na chvíľu sa odmlčal, čím ma ešte znervóznil, „je tu niečo, čo by si nám chcela k tomu povedať?"

„Nie," odpovedala som stroho a veľmi jednoducho. Každý predsa vie, že amatér ako ja, by nemal možnosť oklamať detektor lži. Niekedy to nevyjde ani profesionálom a nieto ešte, aby to dokázala sedemnásťročná baba, ktorá sa za posledný mesiac minimálne trikrát psychicky zrútila.

„Skôr, akoby sme začali so samotným procesom, dnes ráno sa nám dostala do rúk istá nahrávka, ktorú si teraz pustíme. Poradila by som ti, aby si si sadla," povedala sudkyňa a ja som na slovo poslúchla. Bála som sa, čo tam bude, ale predsa im nemôžem povedať, aby to nepúšťali. Len by som sa tým dostala do väčšieho problému a to naozaj nepotrebujem. Musím ich nejako presvedčiť, že neklamem.

Sotva sa na veľkej sivej stene za sudkyňou objavil najprv čierny obraz, som spozornela. Bála som sa pomaly dokonca aj nadýchnuť, ale to som ešte ani netušila, že budem musieť po chvíľke premáhať slzy. Len čo sa obraz vyjasnil, mne ale aj celej sále sa naskytol pohľad na našu starú obývačku. Obraz bol síce len čiernobiely, ale aj tak som si domyslela, že tmavé škvrny na podlahe boli krv. Krv mojej drahej rodiny. Mamina, otcova a krv mojich dvoch sestier. Horšie však asi bolo, keď sa do záberu dostal nejaký muž. Viditeľne kríval na jednu nohu a asi preto aj padol na kolená. Nemusela som mu ani vidieť do tváre, keďže bol chrbtom k nám a vedela som, že je to otec. Viacej bolestivé ako samotný pohľad na neho bolo, keď sa pri ňom objavil niekto ďalší. Nie moc vysoká postava, s kapucňou na hlave. Pomerne odhodlane prešla k otcovi, zastala za ním, jednu ruku mu položila na plece a potom...druhú ruku v ktorej mala nôž mu len tak položila pred krk. Určite si viete domyslieť, čo sa stalo ako ďalšie. Otec po chvíľke padol na zem, až ma v rovnakom momente striaslo od zimy a neudržala som tichý vzlyk. Slzy ma v očiach hromadili pomerne rýchlo a rozmazávali mi videnie, no ja som sa ich aj tak zúfalo snažila zahnať žmurkaním. Proste bolelo pozerať sa na to celé. Navyše bez možnosti, aby som im mohla pomôcť.

Desivejší však bol asi samotný momente, kedy sa postava otočila ku kamere. Hlavu držala sklonenú, ale spod kapucne vytŕčali dlhé vlasy. Takto podľa čiernobielej kamery pôsobili tmavo, takže by som súdila, že aj v skutočnosti sú asi čierne, alebo veľmi tmavej hnedej. Posledná kvapka, ktorú som však zniesla bez sĺz bolo, keď konečne zodvihla hlavu a stiahla si z nej kapucňu. Do kamery som pozerala ja. Akoby sa pred chvíľou ani nebolo nič stalo, som hľadela do kamery, s rukami od krvi a v jednej som ešte stále zvierala nôž. Presne ten, ktorého čepeľou prišiel o život môj otec. Jeho telo bezvládne ležalo len kúsok za tým dievčaťom, ktoré...ktoré som však nemohla byť ja. Za žiadnych okolností, čo som to nemohla byť ja. Nikdy som nič také neurobila. Nikdy!

„To nie som ja!" zrúkla som v momente a dokonca vstala zo stoličky. „Nikdy som to neurobila! Toto je lož!" Päste som zaťala ako pripravená na súboj, ale bolo to prevažne len od nervov. Nič z toho videa nemohla byť pravda. Niekto...niekto to musel narafičiť. Prečo by som pre Boha živého vraždila vlastnú krv?

„Posaď sa!" skríkla na mňa sudkyňa svojim silným hlasom, ktorý v momente umlčal aj mrmlanie, čo sa začínalo ozývať všade naokolo mňa. Dobre som vedela, že ma všetci len súdia, ale...nato som predsa bola tu. Aby ma odsúdili za niečo, čo som nikdy v živote nespáchala. Za ohavnosť, ktorá bola na mňa hodená ako na posledného chudáka našej komunity.

Video sa ešte nanešťastie nekončilo. Obraz sa na chvíľu prerušil, to je pravda, ale vzápätí bol späť. To dievča, čo som určite nebola ja, kľačalo pri otcovi a plakalo. Akoby ho pred chvíľou vôbec len tak nepodrezala. Našťastie však nezostala pri ňom dlho. Miestnosť, ktorá bola dakedy naša obývačka sa v momente zaplnila kopou mužov v čiernych uniformách a samopalmi v rukách, ktorých som mala za posledný mesiac tú česť spoznať. Až keď tú chuderu ťahali na nohy, mi to akosi došlo. Tak násilne odvádzali predsa mňa samotnú. Ja som bola tá, ktorá sa ešte niekoľkokrát hodila na kolená, ktorá vrieskala ako zmyslov zbavená a ktorá sa pokúsila utiecť ešte aj z auta, keď ma tam už dostali. To síce už na zázname nebolo, ale úplne stačila tá reakcia.

V momente, ako sa obraz stratil sa na veľkej stene objavila moja fotka, ktorú už zhotovili tu, pod ňou moje meno, dátum narodenia a následne dlhý odsek o tom, čo som vlastne urobila. Vždy som si čítala len prvú vetu. Stálo tam: Obvinená z vraždy štvrtého stupňa. Nikdy mi nedošlo, či je to štvrtý stupeň kvôli štyrom členom rodiny, alebo pre niečo iné, ale nepýtala som sa. Bála som sa odpovede. Možno až moc.

„Posaď sa," pokynula mi sudkyňa ešte raz, teraz už milšie. Až som ju aj poslúchla. Ja neviem, ale...bola som so silami zrazu v koncoch. Chvíľami mi prišlo ťažké vôbec nabrať vzduch do pľúc. Ruky sa mi triasli, dlane potili a srdce mi išlo doslova vyskočiť z miesta.

„To som nebola ja," dostala som zo seba potichu a predklonila sa. Tmavé vlasy mi v momente padli dopredu a tým vlastne aj zakryli tvár pred týmto celým. Bola som tu vlastne len akoby na posmech iných. Niekto, na kom sa zasmejú a potom pošlú preč.

„Camila Warnerová, myslím, že v tomto prípade nie je nutné nejaké ďalšie dokazovanie tvojej viny. Práve sme videli dosť dôkazov a preto sme dospeli k jednohlasnému rozhodnutiu." hlavu som radšej nechala sklonenú a rukami pevne zovrela okraje železnej stoličky podo mnou. „Tvoj trest bude podmienený pravidlám našej komunity, aby sme zachovali pokoj, jednotu a hlavne dosiahli spravodlivosť. Nie je možné, aby sa ohavnosť ako táto odpustila."

Nie je možné, aby sa ohavnosť ako táto odpustila.

Tvoj trest bude podmienený pravidlám našej komunity, aby sme zachovali pokoj, jednotu a hlavne dosiahli spravodlivosť.

...podmienený pravidlám našej komunity...dosiahli spravodlivosť...

Slová sa mi ozývali v hlave, ako ozvena v prázdnom tunely. Presne, ako keby mi v hlave niekto nahlas kričal, že som vinná. Zlyhala som vo veci, ktorú ľudia volajú život. Zabila som svoju rodinu. Podrezala som vlastného otca, bránila som sa bezpečnostným jednotkám, keď ma chceli odviesť a klamala som pred najvyšším súdom mojej vlastnej komunity. Nie som o nič lepšia, ako ľudia, ktorí priviedli do záhuby starý svet. Ľudia, ktorí vyvraždili vlastný druh a zničili svet, ktorý mal tak sľubné vyhliadky do budúcna. Som chladnokrvný vrah, ktorý si zaslúži ten najvyšší trest.

„Všetci prítomní vstaňte," rozoznelo sa po krátkej chvíli a ja som vlastne automaticky vstala spolu s ostatnými. Nepozrela som však na žiaden konkrétny bod. Oči som upierala len tak do prázdna niekam pred seba na podlahu. Trocha sa v nej odrážal môj odraz, no aj to som vnímala len tak pomerne rozmazane a nejasne.

„Camila Warnerová! Najvyšší súd našej komunity, ťa práve uznal vinnú v kauze štvornásobnej vraždy tvojej vlastnej rodiny, za čo ti ukladáme najvyšší možný trest. Za iných okolností, by si bola umiestnená do väzenie s najvyššou možnou ostrahou, ale súd rozhodol inak. Za tento ohavný čin ťa odsudzujeme na okamžitý trest smrti, ktorý bude vykonaný ešte dnes, pred západom slnka." v momente, ako sudkyňa na chvíľu stíchla, som zodvihla hlavu. No nezmohla som sa na nič. Dokonca ani na nejaký ten protest, alebo niečo. Nechcela som veriť jej slovám. Nie. Neodsúdila ma na istú smrť, ešte pred koncom dnešného dňa.

„Vzhľadom na tvoj vek, sme trest umiernili v tom smere, že ti bude podaná smrtiaca injekcia, ktorá celý proces urýchli," dodala ešte po chvíli, na čo som ja reagovala len krútením hlavy. „Vypočujte si ešte krátke odôvodnenie..."

Asi by ho aj začala čítať, ak by som sa ja nezačala smiať na celú miestnosť, akoby mi preplo. Proste som sa rehotala, zatiaľ čo som sa otočila okolo vlastnej osi, aby som pekne krásne videla, ako na mňa každý hľadí. Niektorí len nechápavo krútili hlavami, pár žien si od údivu rukami prekrývalo ústa, no niektorí neprejavili ani štipku emócie. Len s kamenným výrazom tváre hľadeli na mňa, akoby bolo moje chovanie celom bežné.

„Takže toto je naša úžasná komunita?" zakričala som a rozhodila rukami, zatiaľ čo som sa ešte raz otočila. „Týmto sa riadime? Jednostranným názorom, kde druhá strana ani nemá nárok na obhajobu? Pre toto sme zostali nažive a budovali si nové životy? Aby sme sa chovaním vrátili niekam o storočia vzad, kde ľudí bezhlavo odsudzovali na trest smrti? Chceme byť ako tí, čo pálili nevinné ženy na hranici, lebo ich podozrievali z kacírstva?" Neviem, prečo som vytiahla práve toto, ako príklad, ale dúfala som, že by som im ešte mohla vtĺcť rozum. Nie, nebojím sa smrti, ale rozhodne nezomriem s vedomím, že som mohla zasiahnuť.

„Nie sme ako oni. Máme dôkazy, ktoré jasne svedčia proti tebe." ozvalo sa od sudkyne, až som sa musela obzrieť. Hovoril muž po jej boku, ktorý doposiaľ mlčal ako hrob, ale teraz? Teraz znel jeho hlas tak nenávistne, akoby som rodinu zavraždila práve jemu. Dokonca aj jeho prísny pohľad spôsobil, že mi naskočili zimomriavky.

„Kto mi dokáže, že na tom videu som bola ja? Sami viete, že som nie raz absolvovala detektor lži a ten je podľa mňa ťažké oklamať. Tak prečo by ste na to doteraz neprišli, ak to je teda pravda?"

„Všetci tu vieme, čoho bol tvoj otec schopný. Bol to počítačový génius, pán programovania, ktorému by nerobilo problém vycvičiť si dcéru, aby oklamala hocičo a hocikoho." tie slová išli z jeho úst tak ľahko, až im podľa mňa sám veril. Toľko nezmyslov som však ja ešte pokope asi ani nepočula. Takže otec ma vycvičil na to, aby som oklamala detektor lži? Lebo si myslia, že nič lepšie na práci nemal?

„Môj otec pracoval pre vás, aj keď nemusel. Súhlasil, že bude robiť ten váš podľa mňa úplne primitívny výskum, aby odhalil kľúč k správnemu klonovanou ľudí. Obetoval tomu roky práce, čas ktorý mohol tráviť s rodinou a teraz tvrdíte, že ma cvičil na to, aby som oklamala svoju vlastnú komunitu? Aby som oklamala komunitu, pre ktorú drel deň čo deň?" dúfala som, že ak im to takto vysvetlím, niekto sa ma zastane, ale nič. Ľudia naokolo zostali ticho a dokonca ešte aj tí traja sa na mňa pozerali, akoby som nemala všetkých päť pokope.

A potom sa čudujeme, že starý svet skončil tak, ako skončil? Iné sa ani stať nemohlo. Ľudia boli zlí už vtedy a sú ešte horší teraz. Podľa mňa nie je otázka, či sa stane niečo podobné, ale skôr kedy sa to stane. Toto napätie nebude vydržateľné naveky a ak vojnu rozpúta jedna komunita, ďalšie budú nasledovať. Prístupom ako je toto, sa zničí ešte aj to málo, čo nám to tých ukrutných vojnách zostalo.

„Toto nie je voľná diskusia, ale súd! Si vinná, zabila si svoju rodinu a zato ponesieš následky!" skríkla zrazu sudkyňa, až som sa nad tým musela zasmiať. „Berte ju." Kývla hlavou niekam za mňa, no to som už nechala tak. Počkala som, kým ku mne príde modro očko aj s kamarátom a vezmú ma preč. Nech robia čo musia, môže mi to byť jedno. Nikto ma tu aj tak nemá záujem vypočuť, tak načo by som sa aj snažila?

„Dúfal som, že to dopadne lepšie," zašepkal mi, sotva mi nasadil putá. Pozrela som na neho asi len zo zúfalosti a ešte predtým, akoby som sa pohla z miesta, som pohľadom prebehla po každom. Ešte raz som chcela vidieť ľudí, ktorí si toto celé vypočuli a nepomohli mi. Nepostavili sa za mňa, aj keď sa medzi nimi určite našiel niekto, kto mi veril. Aspoň máličko, ale predsa veril, že som to neurobila ja.

„Videl si tú nahrávku?"

„Áno. A ešte skôr, ako sa ma opýtaš, či ti verím, tak ti poviem, že nie. Neverím."

„Dopekla s tebou," precedila som pomedzi zuby. Nemusí mi veriť. Nikto z nich mi nemusí veriť. Aj tak mi to už môže byť jedno, nie? Zabijú ma, ako zviera. Za niečo, čo spáchal niekto úplne iný, ako ja. Za zločin, ktorému sa neobťažujú dopátrať ku koreňu.

Po chodbe sme vlastne išli pomerne rýchlo, ale krátko. Výťah sme obišli a zabočili niekam doprava. Pred nami sa rozprestrela ani nie moc veľká miestnosť, ktorá mala vlastne len jednu posteľ. Tri steny boli z chladnej ocele, zatiaľ čo tá štvrtá bola do polovice presklená. Za sklom si už postávala samozrejme sudkyňa, aj s tými jej dvoma poskokmi. Bolo okolo nich aj pár ľudí, ktorí ešte donedávna posedávali tam okolo mňa. Dlho sa so mnou vlastne ani nebabrali. Dali mi dole putá a prinútili si ľahnúť. Hej, boli vrcholne suroví ale radšej som to už ani nevnímal. Proste som robila, čo povedali. Ľahla som si na posteľ prekrytú bielou plachtou a nechala ich, aby ma k nej koženými remeňmi aj pekne pripútali. Oči som prvotne uprela do stropu, ale napokon som nimi spočinula na sudkyni. To, ako si na prst natáčala prameň blond vlasov mi bolo akurát tak do smiechu. Títo ľudia asi naozaj nemajú vec, čo sa volá svedomie.

„Camila Warnerová?" ozvalo sa zrazu pri mne, až ma myklo. Hlavu som v momente otočila za hlasom, až sa moje oči stretli s párom hnedých, do ktorých padalo pár prameňov hnedých vlasov. Išlo o nejakého staršieho pána, v bielom plášti a nie moc nadšeným výrazom tváre. No už len plášť mi hovoril, že ide asi o človeka, ktorý ma pošle na druhý svet.

„Anjel smrti?" opýtala som sa podobne blbým tónom ako on, až mi bolo zas do smiechu. Nech to urobí čím skôr, aby som už o ničom ani nevedela. Toto totiž nie je v poriadku. Bolo mi ukrivdené, ale nikoho to nezaujíma.

„Chceš, aby som ti vysvetlil, ako to bude prebiehať?" akýsi kufrík, čo mal doteraz v ruky položil na kraj postele, no mne jeho obsah neukázal. Moje oči videli len kus gumy, ktorý mi po chvíľke priškrtil ľavú ruku, asi kvôli žilám. Aspoň, že to berie profesionálne a nemusím sa báť, že mi to tam bude pichať naslepo a na neviem koľký pokus sa až trafí.

„Je to podľa mňa vo vašom popise práce, takže do toho," odpovedala som napokon a privrela na chvíľu oči. „Ja si vás vypočujem."

„Bude to vlastne bezbolestné. Pichnem ti dokopy tri látky, ale už tá prvá má za úlohu ťa asi po pätnástich sekundách uspať. Druhá v poradí, o ktorej však už nebudeš nič vedieť, má za úlohu ochromiť dýchacie cesty a posledná ti napokon zastaví srdce. Takže byť na tvojom mieste, tešil by som sa, že som dostal tak milosrdnú smrť."

„Čo je milosrdné na vražde nevinného človeka?" oči sa mi otvárali ťažko, už len kvôli nazberaným slzám. Sľúbila som si, že nebudem plakať, takže som sa to snažila aj dodržať. Ak si myslia, že toto je správne...prosím. Nech ma odrovnajú, aby som ešte náhodou nemohla prehovoriť o niečom, čo by našich drahých vodcov dostalo do úzkych. Ako som postrehla, modro očko aj jeho kamoš držali stráž pri dverách, takže som im obom ešte venovala posledný úsmev. Potom som už pohľad plne venovala len sudkyni a tomu drahému obecenstvu. Nech si vychutnajú predstavenie, ktoré si vyžiadali. Určite sa im potom bude večer lepšie zaspávať, ak ma uvidia umierať.

„Môžeme ísť na to?"

„Pokojne," odpovedala som ľahostajne na jeho otázku. „No skôr, ako mi pichnete niečo ďalšie, sa presvedčte, že som naozaj mimo. Inak v sebe ešte nájdem toľko sily, aby som vám vrazila takú, že budete svoje zuby vypľúvať po jednom." Neviem načo bola táto falošná drzosť a ľahostajnosť dobrá, ale cítila som, že to potrebujem zo seba dostať. Hnev vo mne aj napriek všetkému vrel, ako voda v kanvici na čaj.

„Nezabúdaj, že Boh sa zmiluje nad každým a všetci sa raz budeme radovať v jeho kráľovstve," povedal potichu ešte skôr, akoby sa ku mne trocha naklonil. „Vidíme sa na lepšom mieste Camila."

„Už to urobte," sykla som, až som po chvíľke pocítila vpich od ihly, ktorá asi nebola práve najmenšia. Očami som behala od jednej osoby k druhej, až pokým sa nedostavila vlna dosť silnej únavy, ktorá mi vlastne sama od seba zatvárala oči. Viečka som mala zrazu tak ťažké, až sa mi obraz pred očami po chvíľke aj rozmazal a ja som ich rezignovane zatvorila. Už mi len zneli v hlave slová toho chlapa o Bohu a jeho kráľovstve. Hej, bola som veriaca už odmalička, ale...kde je teraz ten Boh? Prečo dovolil, aby sa toto stalo?

Prepáč mi Matthew...prosím ťa prepáč...