Hoci som netušil, kam kráčam, išiel som. Prešľapoval som trosky nášho nového domova, pričom som sa modlil, aby sa sem Shawn a Rena dostali v poriadku. Tak, či tak by som sa o nich bál, ale teraz...teraz, keď som vedel o bábätku, bolo ich bezpečie prvoradé. Preto som to Camile povedal. Aby im našla tak bezpečné miesto na bývanie, ako to len pôjde.

„Hej!" Okamžite som sa otočil a v žiare osamotenej lampy uvidel postávať to dievča. Nespomínal som si na jej meno, ale jej jemná bábikovská tvár mi utkvela v pamäti. A hlavne jej po pás dlhé čokoládové vlasy. „Voláš sa Evan, však?"

„Evan Clarke. A ty si?"

„Jamima. Jamina Corwallová." Prekvapivo, ale vystrela ku mne ruku. Bolo to dosť oficiálne predstavenie, ale bral som to. Hlavne, keď sa usmiala a tým urobila svoju tváričku ešte krajšiu. Počul som, ako hovorila s Camilou, aký tón hlasu volila, ale teraz sa zdala úplne iná. Nervozita z nej opadla a bola tu za rovnakým účelom, ako ja. Motala sa tmou, aby na chvíľu zabudla, alebo aby proste nemyslela.

„Možno robím unáhlené závery, predsa len ťa nepoznám, ale...nebudeš taká mrcha, na akú si sa hrala."

„Prečo myslíš?" Pustila moju ruku skôr, ako ja tú jej, pričom sa zahľadela do zeme a vietor jej nafúkal vlasy do tváre. „Sám hovoríš, že ma nepoznáš."

„Na skutočnú mrchu máš priveľmi krásny a úprimný úsmev." Nechal som svoje slová plávať tmou, až som sa dočkal reakcie, v ktorú som dúfal. Zasmiala sa. Skutočne úprimne sa zasmiala a dala dôvod na smiech aj mne. Takto bola zrazu ešte krajšia, ak to teda vôbec išlo.

The end (for now)

Takže...ako to len napísať...pokúšala som sa niečo si pripraviť, ale potom som si povedala, že takto od srdca to bude lepšie...

Viem, že všetci čakáte, kedy vám sem napíšem, že link na pokračovanie je v komentári a prológ už nájdete na mojom profile, ale...nič také sa teraz nestane. Dlho, vážne veľmi dlho som uvažovala nad celou vecou a dospela som k názoru, že toto bude najlepšie. 

Preto by som vám touto cestou rada povedala, že...ako autorka odchádzam z wattpadu. Po troch rokoch, po úžasných skúsenostiach ktoré mi táto stránka dala a hlavne po čase, počas ktorého som spoznala veľa dokonalých ľudí, nastal moment, aby som sa pohla ďalej. 

Hovorí sa, že človek si musí určiť v živote priority a ja som na to konečne tiež pristúpila. Všetko je to len a len o tom, aby sme pre dosiahnutie svojho sna urobili maximum. A ak to teda znamená, aby som sa teraz stiahla a v pokoji pracovala na príbehu, ktorý sa s veľkou dávkou šťastia (dúfam, že čoskoro) objaví na pultoch kníhkupectiev, musím to urobiť. Nie...nemusím, ale chcem. Áno, chcem to urobiť a chcem vedieť, kam ma to dostane. 

Zjavne som teraz mnohých z vás sklamala, ale skúste sa na zo pozrieť aj z mojej stránky. Milujem písanie, milujem vám sem dávať nové kapitoly a čakať na vaše reakcie, ale...popri škole, popri všetkom, čo ma od septembra čaká, by som potom nestíhala pracovať na to, čo chcem zo všetkého najviac. A naozaj sa nechcem dostať znova do rovnakého štádia, v akom som bola nedávno, keď som vlastne skoro mesiac nič nepridala. Nechcem robiť každý deň tú istú rutinu a pritom sa nikam neposúvať. 

Asi toľko k celej tejto veci. Z istej časti ma to mrzí, ale keď sa na celú vec pozerám z iného uhľa, môže to byť skutočne prvý krok k tomu, aby som si splnila najväčší sen. A preto som ochotná riskovať. Veď ako sa hovorí, loď je v bezpečí dovtedy, kým je v prístave, ale to nebol dôvod, prečo ju postavili. Preto aj ja opúšťam bezpečný prístav zvaný Wattpad a vydávam sa na divoké vody, ktorými si musí preplávať zjavne každý, kto chce raz svoje diela vidieť na pultoch kníhkupectiev. 

Slovami by som však nikdy nedokázala opísať, ako veľmi som vám všetkým vďačná. Každému jednému z vás, kto si za tie tri roky odo mňa niečo prečítal, kto mi napísal komentár, alebo správu. Vy ste ma dostali až sem, vy ste zo mňa v tomto smere urobili človeka, ktorým dnes som a budete to vy, ktorým sa raz verejne poďakujem, že ma dostali na miesto, kde som vždy chcela byť. 

Neviem čo čakať, ale dúfam, že o Camile budete v blízkej dobe počuť ešte veľmi veľa. A ak nie o nej, možno o niekom inom :) 

Nebojte sa, tí čo čítate aj môj druhý príbeh Keď oceán stretne pevninu...príbeh dopíšem. Nechcem ho nechať rozrobený, hoci by to tak bolo ľahšie. Lenže keby to urobím, asi by som si to vyčítala, takže sa dočkáte takého konca, aký...však si počkajte a uvidíte ;)

Ešte raz...naposledy...ďakujem vám z celého srdca za všetko :) naozaj za všetko a veľmi sa ospravedlňujem každému, koho som týmto rozhodnutím nahnevala, alebo niečo. Ak by niekto veľmi chcel vedieť, ako by sa posledná časť Camilinho príbehu skočila, pokojne mi napíšte správu...položte mi otázky, ktoré vás zaujímajú a ja vám odpoviem :) 

Majte sa a prajem každému krásne letné prázdniny ❤❤❤