„Spíš?" opýtal sa niekto veľmi potichu, ale ešte aj tento tichý zvuk, mi spôsobil otrasné bodnutie bolesti v hlave. Šero naokolo mňa našťastie ešte trvalo, ale uvítala by som, kedy vydržalo aj to ticho. „Mila..."

„Čo chceš?" Opatrne som zodvihla hlavu z vankúša, ktorá sa mi ale takmer okamžite nepríjemne zatočila. Pred očami sa mi roztancovali všemožné tiene, ktoré som ale nedokázala rozpoznať. Dokonca ani siluetu mojej spoločnosti, ktorá si sadla na kraj postele. Podľa hlasu som ho samozrejme spoznať mala, ale bola som ešte stále natoľko mimo, že to nešlo.

„Iba sa uistiť, že si v poriadku. Otec by ma zjavne zabil, ak by ma tu našiel."

„Prečo mu musíš robiť stále nervy Mattie?" Zažmúrila som na svojho drahého brata, ktorý sa ale zdal pomerne vystrašený. Hej, zjavne to malo niečo s tým, čo sa mi dnes stalo. S mojou milovanou partou kamarátov sme sa vybrali k jednej opustenej budove a dali si súťaž, kto na jej strechu vyšplhá čo najskôr. Možno by som bola vyhrala, keby sa mi na druhom poschodí nepošmykla noha a ja som veľmi šikovne nepadla. Síce do kopy štrku a piesku, ale aj tak to bolelo. A hlavne moment, kedy som hlavou narazila na nejaký kameň, ktorý sa tam ukrýval. Krv sa prvotne nespustila, ale sotva som sa pokúšala posadiť, som klesla späť k zemi. Veľmi neviem čo bolo ďalej, akurát to, že som sa nejako dostala domov a, že ma potom otec odviezol do nemocnice. „Už sa hnevá na mňa, tak prečo by musel aj na teba?"

„A prečo nie?" opýtal sa s úškrnom, opatrne mi odhŕňajúc vlasy z miesta, kde rana bola. Museli mi ju zašiť, podstúpila som podľa mňa kopu zbytočných vyšetrení, načo si potom otec aj tak presadil svoje. Presvedčil ich, že sa o mňa postará, oni mu dali pár injekcií, ktoré mi má počas najbližších dvoch dní pichnúť a tým sme skončili. Dostala som inštrukcie, že mám aspoň týždeň ležať a hlavne mám byť v šere, aby sa moje oči nemuseli namáhať.

„Hneváš sa?"

„Trocha. Ale môj hnev tak či tak nič nezmení." Neviem čo dúfal, že v tej tme uvidí, ale keď sa prstami dotkol miesta, kde som mala stehy, poriadne to zabolelo. „Možno sa ani tak nehnevám na teba, ako na tvoju nezodpovednosť."

„Mrzí ma, ak som ťa vystrašila." Samozrejme, že strach som mala aj ja sama. Ani nie tak z toho, že sa mi niečo stalo, ale z toho, čo povie a urobí otec. Snažila som sa mu tajiť, kam stále chodím a hlavne s kým, no teraz bol koniec. Už vopred mi bolo jasné, že nikoho z party viac neuvidím. Otec mi po tomto nikdy nedovolí, aby som sa k lezeniu vrátila.

„Nebol som jediný kto sa bál, ale je milé, že na mňa myslíš sestrička." Milovala som, keď mi povedal práve takto. Z jeho úst znelo to pomenovanie tak neskutočne sladko, až som sa aj napriek bolesti usmiala a posunula sa k nemu bližšie. Stále mi bolo akosi na vracanie, ale dúfala som, že pri ňom to prejde raz-dva. Popravde som už len čakala, kedy sa sem vkradne aj napriek otcovmu zákazu. Vraj mi má dať každý pokoj, aby som si mohla oddýchnuť. Podľa mňa by bol schopný odo mňa odohnať ešte aj mamu.

„Ľúbim ťa Mattie."

„Veď aj ja teba." Opatrne mi pri týchto slovách vtisol pusu do vlasov a objal ma pravou rukou. „Nech by sa dialo čokoľvek, budem na teba dávať pozor. Sľubujem, že nikdy nezostaneš sama, lebo budeš mať mňa Camila."

***

Zjavne tento sen mohol za to, že som ako omráčená sedela v piesku pred stanom ešte hodnú chvíľu predtým, ako sa začalo nebo znova meniť. Predtým, ako sa začala temnota vytrácať a na oblohu sa pretlačili prvé odtiene oranžovej. Veľa jej ale nebolo. Pár lúčov tej krásnej ohnivej farby, no aj tie sa veľmi rýchlo vytratili a znova všetko ovládla sivá. V kombinácii s čiernymi oblakmi pôsobila púšť veľmi pochmúrne, ale zjavne nie viac, ako moja myseľ. V tej sa toho odohrávalo toľko, že aj polovica by bola pre niekoho veľa. Či už Mattie, alebo Grayson...prišlo mi to, akoby som bola zaseknutá medzi dvoma svetmi a nebola schopná sa dostať ani do jedného z nich. Obaja boli ďaleko a pritom som ich podporu potrebovala viac, ako čokoľvek iné.

„Čakal by som, že po včerajšku budeš spať aspoň do dvanástej," prehovoril zrazu Miles, ktorého som nechala spať ako dlho len chcel. Dnes som sa popravde ani necítila na to, aby sme niekam išli. Akurát tak po drevo na oheň.

„Možno ak by ma netrápili sny ktoré veľmi realisticky zobrazujú moju minulosť, dokázala by som spať." Nechápala som, prečo sa to deje. Doteraz ma podobné sny nikdy netrápili a zrazu to bola hneď druhá noc za sebou. Možno ich viac nebude, ale na to som nemohla spoliehať. A verte mi, že ak by sa mi mali snívať podobné veci stále dookola, radšej umriem. „Takto sa ale môžem rozhodnúť, či umriem od nedostatku spánku, alebo bolestných spomienok."

„Tak aby som pravdu povedal, nevyzeráš moc oddýchnuto." Uškrnula som sa, ale keď sa tam vedľa mňa posadil a ja som sa na neho pozorne zahľadela, došlo mi, že ani on nie je oddýchnutý. Mračil sa na celý svet, hádam ešte viac ako samotné nebo nad nami.

„Ani o tebe by sa nedalo povedať, že si spal práve dvakrát príjemne."

„Čo ja viem...žeby tomu tak nebolo?" Mala som chuť sa ho opýtať, či musí byť taký hnusný, ale pre pokoj nás oboch som to nechala tak. Radšej som sa len prizerala, ako si zo stanu vzal ten maličký ovládač a dostal sa tak na slobodu, do tvorenej púšte. Nelákalo ma to ísť za ním a preto som si zaliezla späť a na chvíľu si ešte ľahla. Dúfala som, že ho presvedčím aby sme tu na dnes zostali. Ďalšiu hádku by som nechcela, ani keby čo bolo.

Chyba ale asi bola, keď som zo seba zhodila čiernu mikinu a dala si namiesto nej Graysonov sveter. Doteraz som ho nechávala schovaný, ale cítila som, že ak ho pri sebe nebudem cítiť aspoň nejakým spôsobom, zbláznim sa. Boli sme od seba dva dni a ja som pomaly šalela ohľadne toho, či je v poriadku. Rene som ako-tak verila o to nešlo, ale inak som bola na vážkach. Hlavne keď som si spomenula na Shawna a na jeho privítanie. Ak som ja preč, čo by mu bránilo aby ich vyhodil? Absolútne nič.

„Zvládneš dnes pokračovať, alebo zostaneme tu?"

„Ak by ti to nevadilo, rada by som zostala," odvetila som, sotva sa Modro očko vrátil. Keď som ho tak sledovala pri zapaľovaní ohňa, napadlo mi čo by asi tak bolo, keby nemáme zapaľovače. Pochybujem, žeby sme si poradili aj nejakými starodávnymi metódami, ktoré používali ešte ľudia v jaskyniach. „Aj tak nemám ani poňatia, či ideme dobrým smerom."

„Kompas predsa máme."

„Ja viem, ale príde mi, akoby tá väznica v skutočnosti ani neexistovala. Akoby išlo len o nejaký podvod." Zjavne pokým nebudem stáť pred jej stenami, neuverím, že skutočne existuje. Alebo skôr, že sa nachádza práve tam, kde bolo kedysi jedno z najstudenších miest na svete. Ak nie práve to najstudenšie.

***

„Koľko dní sme to už nevideli vodu?"

„Päť," odvetila som opretá o hrubý kmeň, od ktorého som sa ale nedokázala pohnúť. A pritom by som mala, lebo sedieť tu na priamom slnku, ktoré nás zjavne chcelo zabiť nebolo práve najlepšie. Akože áno...vodu na pitie sme ešte mali o to nešlo, akurát sme už dlho nenarazili na nejaké to jazierko uprostred ničoho, kde by sme sa trocha osviežili. Nízke teploty sa vytratili až prirýchlo a my sme sa zrazu cítili ako na pekáči. Slnko pražilo nesmiernou intenzitou a teplota sa podľa mňa šplhala až niekde k štyridsiatke. Na čo sme my zvyknutí neboli, lebo u nás bolo stále maximálne do pätnásť. Preto som nechápala, odkiaľ je zrazu toľko tepla. Pravda, že sme sa nachádzali už plne v srdci púšte, ale aj tak. Dokonca aj obloha tu bola oveľa jasnejšia. Menej čiernych mračien, len krásne zliatiny oranžovej a zlatistej.

„Nikdy by mi nenapadlo, že sa dočkám podobných teplôt. Ako to mohli dopekla ľudia pred nami znášať aj niekoľko mesiacov v  kuse?"

„Ver mi, že to ma teraz trápi úplne najmenej." Dala by som hádam všetko, za miesto kde by som sa celá ponorila na chvíľu do vody. Či už som sa pozrela na seba, alebo na neho, obaja sme vyzerali príšerne. Ako dva odstrašujúce príklady ľudskej rasy. „Horšie je, že tu podľa mňa blúdime úplne zbytočne. Nehovor mi, že ak by sme išli správne, žeby sme na nič po ceste nenarazili. To nemôže byť proste možné."

„A čo si tu čakala?"

„Aspoň náznak nejakej civilizácie." Nechcela som toho predsa tak veľa. Iba maličkú iskru nádeje, ktorá by mi dodala chýbajúcu silu. Takto sa mi zdalo, že bolo všetko proti mne a ja som nemala ako zasiahnuť. „Nehovor mi, že ty sa cítiš dobre, ak naokolo nás nie je ani kúsok života."

„Mne je to viac menej jedno."

***

Vodu, ktorú sme tak zúfalo hľadali sme nenašli ani najbližšie dva dni. Ale teraz už s tým, že sme nemali ani čo piť. Prešlo veľa času od chvíle, kedy sme opustili našu komunitu, ale až teraz nastala asi najväčšia zúfalosť. Hlavne v tom slova zmysle, že teplota ešte narástla. Do žiadneho tieňa sme sa schovať nemohli, takže si určite viete predstaviť, aké vysiľujúce museli byť posledné dni. Až sme prišli na jedno jediné riešenie. Keďže Miles bol úplne hotový, nechala som ho aj so všetkými vecami oddychovať a ďalej som sa pobrala sama, len s malou taškou. Hľadala som možno len bludy, ktoré ani neexistovali, ale musela som predsa niečo urobiť.

Z posledných síl zjavne, som sa šplhala do nejakého kopca, čo ale išlo veľmi ťažko. Piesok pod nohami sa mi nesmierne šmýkal a oberal ma ešte aj o poslednú energiu, akú som v sebe mala. Spávať som nespávala dobre, stále ma ťažili sny z mojej minulosti, čo môj stav nijako nezlepšovalo. Rukami som si veľmi pomáhať nemohla, lebo piesok bol príliš horúci na dotyk. Už takto som mala trocha akoby spálené predlaktie z pádu, kedy sa mi do piesku ponorila skoro celá ruka. O tom, aké spálené som mala ramená od slnka radšej ani hovoriť nebudem.

Ale...dostala som sa hore. Na vrchol, za ktorým sa ukrývalo niečo úplne iné, než by som bola čakala. Namiesto natoľko vytúženej vody sa moje oči nestačili čudovať niečomu čo pripomínalo...komunitu. Miesto, kde by mohli žiť ľudia, ktorí nám pomôžu. Rozhliadla som sa naokolo, ale keď som nevidela nič, iba akési kamene na druhej strane svahu, riskla som to. Pomaly som sa pustila do cesty dolu, s očami na našej záchrane. Neverila som, že sa to skutočne deje. Dokonca ani v momente, kedy sa spoza kameňov vynorili akýsi ľudia. Ozbrojení ľudia, ktorí sa mi zjavne nepotešili, keďže na mňa v momente namierili a boli podľa mňa pripravení, ma zastreliť bez nejakého váhania. Zodvihla som ruky na znak mieru, ale zjavne im to nestačilo.